< Otázka týkajúca sa Biblie z Listu Filemonovi

Otázka: Aký význam má v Biblii krátka kniha Filemona?

Odpoveď: Vzhľadom na to, že ide o list apoštola Pavla, ktorý bola raná cirkev prijala ako súčasť Písma, mali by sme si List Filemonovi vážiť ako Božie slovo, aj keby sme (hypoteticky povedané) v ňom nevideli žiadnu hodnotu.

Napriek tomu však v tejto krátkej knihe vidíme veľkú hodnotu. Kým mnohé iné knihy rozoberajú doktrínu a prax, List Filemonovi nám dáva dobrý príklad toho, ako pristupovať k spolukresťanom v citlivých otázkach.

Pavol uvádza, že tento otrok, ktorý bol predtým pre Filemona nepoužiteľný, sa odvtedy stal užitočným tak pre Filemona, ako aj pre Pavla. Kľúčovým faktorom tejto zmeny z nepoužiteľnosti na užitočnosť bola duchovná premena, ku ktorej došlo, keď Onézimus prijal Krista za Spasiteľa.

List Filemonovi tiež ukazuje, že hoci Boh vtedy toleroval otroctvo, nebola to Jeho dokonalá vôľa.

Napokon, List Filemonovi možno nazvať knihou odpustenia. Filemon utrpel finančnú stratu tým, že oslobodil Onésima, a Onésimovi nebolo odpustené čiastočne ani podmienečne, ale úplne. Pavol naliehal na Filemona, aby odpustil, ale nenariadil mu to, pretože odpustenie musí byť dobrovoľné.

Otázka: Aký je prehľad listu Filemonovi?

Odpoveď: Tu je jeden spôsob, ako vnímať List Filemonovi

Filemon 1–3 Pozdravy od Pavla

Filemon 4–7 Ďakovanie a modlitba za Filemona

Filemon 8–17 Výzva v prospech utečeného otroka

Flm 18–22 Pavlov postoj voči Onézimovi

Filemon 23–25 Záverečné pozdravy a požehnanie

Otázka: Čo je na Pavlovom pozdrave v Phm 1 také nezvyčajné?

Odpoveď: V ostatných listoch Pavol zvyčajne spomína svoju autoritu ako apoštol, Kristov sluha atď., ale v tomto osobnom, avšak verejnom liste Filemonovi Pavol nič z toho nehovorí. Pavol skôr jednoducho hovorí, že je väzeň. Pavol vie, aké to je, keď má niekto nad ním moc.

Ale koho väzňom je Pavol? Bol uväznený na základe obvinení židovských vodcov. Rímski vojaci ho odviedli do Ríma a uväznili v rímskej väznici. Pavol to však tak nevníma. Namiesto toho hovorí, že je väzňom Ježiša Krista. Ten, kto je zodpovedný za jeho uväznenie a oslobodenie (alebo neoslobodenie), je Ježiš Kristus, a Ježiš zámerne chcel, aby Pavol trpel ako väzeň a bol svedkom pre ostatných. A Pavol s tým súhlasí.

Otázka: Ako Pán vzal Pavla do väzenia v Liste Filemonovi 1 a 2. Timoteovi 1:8?

Odpoveď: Pavol nebol uväznený Ježišom; Pavol bol uväznený kvôli Ježišovi, ako ukazuje 2. Timoteovi1:12 . Rimania, ktorí ho strážili, to však určite tak nevnímali. Pavol však mal na výber. Keďže ho Duch Svätý prostredníctvom proroka Agaba varoval pred uväznením, Pavol mohol utiecť, ale zámerne si zvolil túto cestu, o ktorej vedel, že povedie k jeho uväzneniu.

Otázka: Čo je nezvyčajné na mene Apphia vo Filemónovi 2?

Odpoveď: V iónskej gréckej kultúre tejto oblasti je meno Apphia jednoznačne negrécke meno, ktoré sa vyskytuje vo frýgických nápisoch.

Otázka: Prečo sa Pavol v liste Filemonovi 4–5 obracia na Filemona práve týmto spôsobom?

Odpoveď: Pavol chváli Filemona nie za jeho lásku k svätým (veriacim v Krista), ale skôr za jeho lásku ku všetkým svätým, o čom sa Filemon dozvie, že teraz zahŕňa aj Onézima.

Filemon mal povesť milujúceho a zbožného muža a Pavol mu to najprv pripomína a chváli ho za to, než ho požiada, aby sa tejto povesti zhostil a urobil Pavlovi láskavosť.

Otázka: Prečo Pavol v Fm 10, 2 Tim 1:2, Tít 1:4 a 1 Kor 4:17 nazval Onézima, Timotea a Títa svojimi synmi, keď Ježiš v Mt 23:9 povedal, aby nikto nikoho nenazýval svojím otcom?

Odpoveď: List Filipským2:22 ukazuje, že Pavol nazval Timotea svojím synom nie kvôli biologickému príbuzenstvu, ale preto, že Timoteus mu bol v službe evanjeliu tak blízky ako syn.

Onesimus bol pre Pavla počas jeho pobytu v Ríme rovnako užitočný ako syn a rovnako mu bol drahý ako syn.

Nie je klamstvom používať metaforu, ktorá nie je doslovne pravdivá, ak si hovoriaci aj poslucháči uvedomujú, že ide o metaforu.

Otázka: Existuje vo Filemónovi 10 nejaký mimobiblický dôkaz o Onézimovi?

Odpoveď: V skutočnosti by tam mohol byť. Eusébiova Cirkevná história 3:36 spomína list Ignáca Efezským (kap. 1). Ignác v ňom spomína Onésima ako tamojšieho pastora. Výslovne sa však neuvádza, že išlo o toho istého Onésima.

Otázka: Prečo Pavol v Liste Filemonovi 10–15 toleruje otroctvo?

Odpoveď: Pavol hovoril o otroctve v 1. liste Korinťanom 7:20–23. Pavol nepriamo hovorí Filemonovi, aby Onésima oslobodil. Pokiaľ ide o to, prečo Pavol otroctvo úplne nezakázal, pozri si diskusiu o Efezským 6:5–8 a Efezským 6:9.

Otázka: Prečo Pavol vo Filemonovi 11 nazýva Onésima „predtým neužitočným“?

Odpoveď: V gréčtine meno Onézimus znamená „užitočný“. Pavol tu používa slovnú hračku, keďže Onézimus bol Filemonovým utečeným otrokom. Utečený otrok nie je príliš užitočný.

Otázka: Prečo je Pavol vo Filemonovi 12 presvedčený o Filemonovej poslušnosti, keď mu vlastne nič nenariadil?

Odpoveď: Pavol povedal Filemonovi, že hoci má ako apoštol právo mu prikázať, namiesto toho ho len naliehavo vyzýval, aby Onézima oslobodil. Pavol si teda bol istý Filemonovou poslušnosťou voči Bohu. Ak Filemon uznal, že by mal prijať, odpustiť a oslobodiť svojho kresťanského brata, Pavol bol presvedčený, že Filemon urobí to, čo sa páči Bohu. Jakub v4:17 hovorí: „Preto tomu, kto vie konať dobro a nekoná ho, je to hriech.“

Otázka: Čo v podstate hovorí Pavol vo Filemonovi 12–15?

Odpoveď: Sú to štyri veci.

1. Pavol žiada od Filemona niečo, čo vysvetlí v štvrtom bode. (Filemon 8)

2. Onézimus sa stal Pavlovým synom vo viere, kresťanom. (Filemon 10)

3. Pavol poslal Onézima späť k Filemonovi. (Filemon 12)

4. Pavol žiada Filemona, aby oslobodil Onézima, svojho utečeného otroka, ktorého poslal späť k Filemonovi.

Často dôverujeme Kristovi pri zvestovaní evanjelia, ale nemusíme dôverovať tomu, že daná osoba ho prijala. Zvestujeme, ako najlepšie vieme, a potom len dúfame v Duchu Svätom, že to prinesie výsledky, keďže nevieme s istotou, či niekto skutočne nasleduje Krista, alebo nie. Tu však Pavol musel dôverovať tomu, že Filemon je skutočne spasený, vzhľadom na to, ako sa bude správať k Onézimovi. Môžu nastať situácie, keď sa musíme rozhodnúť, či veríme, že niekto je skutočne kresťan, alebo nie. Môžeme sa pozrieť na jeho skutky, ale nemôžeme vždy poznať motiváciu, ktorá za nimi stojí. Dúfajme, že keď dôverujeme, alebo nedôverujeme, nepochybíme, ale ak áno, je lepšie sa pomýliť na strane dôvery než na strane skepticizmu.

Otázka: Čo znamená výraz „v tele“ vo Filemonovi 16?

Odpoveď: Doslovné slová sú „v tele“, ako uvádza doslovný preklad Jaya P. Greena. „V tele“ je preklad, ktorý používajú verzie ESV, KJV, NKJV,NASB 2020 a NRSV. Existujú štyri interpretácie.

Osobne: „osobne a v Pánovi“ (BSB)

Ako priateľ: „v tele a v Pánovi“ znamená, že Onézimus by mu slúžil fyzicky a poskytoval by mu spoločenstvo ako veriaci. Pravdepodobne preto NIV prekladá tento výraz ako „ako človek“. (The Believer’s Bible Commentary, s. 215) NET Bible uvádza: „ľudsky povedané“.

Možno stále otrok: „v tele“ sa vzťahuje na vzťah medzi dvoma ľuďmi, ale mohlo by to tiež znamenať zachovanie vzťahu pán–otrok. (The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 773)

Biologický brat: Filemon a Onézimus boli fyzicky bratia. Inými slovami, Filemon zotročil svojho vlastného brata. Kniha 1001 Bible Questions Answered, s. 314, zastáva tento názor, hoci sa mu verí len zriedka.

Spoločným prvkom všetkých interpretácií je, že dochádza k obnoveniu nejakého druhu prirodzeného vzťahu

Williamsov preklad to tu parafrázuje takto: „ako sluha aj ako kresťan“

Otázka: Čo je v Phm 17 významné na slove „partner“?

Odpoveď: Toto slovo tu neznamená len všeobecne partnera, ale konkrétnejšie obchodného partnera alebo spolupracovníka.

Otázka: Je pasáž vo Filemonovi 17–18 príkladom doktríny pripísanej spravodlivosti?

Odpoveď: Kniha „1001 odpovedí na biblické otázky“ (str. 67–68) hovorí, že áno. Rovnako ako boli naše hriechy pripísané na Kristov „účet“, Pavol ponúkol, že zaplatí všetko, čo Onézimus dlhoval Filemonovi.

Medzi týmto príbehom a Kristovým zmierením existujú dve podobnosti.

1. Nie je nespravodlivé, že Pavol zaplatil Onézimove dlhy. Pavol sa k tomu dobrovoľne zaviazal, rovnako ako sa Kristus dobrovoľne zaviazal za nás.

2. Neexistuje žiadny záznam o tom, či to zaplatil Pavol, či Onézimus, alebo či Filemon odpustil nejaké dlhy. Podobne aj Kristova ponuka platí pre všetkých, ale platba sa neuskutoční pre tých, ktorí si neprajú prijať Krista.

Rozdiely: Väčšina analógií nie je dokonalá a ani táto nie je. Bolo na Filemonovi, či Pavlovu ponuku prijme. Onézimus tu nemal veľa čo povedať. Naopak, my sme spasení milosťou „skrze vieru“ a ako ukazuje List Židom 4:2, posolstvo evanjelia nemalo pre niektorých žiadnu hodnotu, pretože nebolo spojené s vierou.

Otázka: V Fm 17–19, nemali by sa Filemon alebo iní kresťania obávať, že ich otroci by sa mohli pýtať Pavla, kedy môžu ujsť k nemu? Inými slovami, čo s „šmykľavkou“, ktorú predstavuje povzbudzovanie iných otrokov k úteku, a s precedensom, že páni ich netrestajú?

Odpoveď: Odhaduje sa, že aspoň polovica ľudí žijúcich v Rímskej ríši boli otroci. V minulosti sa Rimania museli vyrovnať s niekoľkými otrokárskymi povstaniami a k utečeným otrokom pristupovali veľmi vážne. Napriek tomu sa Filemon nemal obávať „šikmej plochy“; nemal robiť to, čo bolo zlé, len aby nevytvoril problematický precedens, a to isté platí aj pre nás. Tým by sa v skutočnosti vytvoril precedens, nie pre otrokov, ale pre kresťanských pánov, aby boli k svojim otrokom láskaví a aby ich oslobodzovali.

Otázka: Aký teologický princíp sa vyučuje vo Filemonovi 18?

Odpoveď: Je to princíp náhrady škody. Ak niekto niečo ukradol alebo spáchal zlo a je mu odpustené, mal by aj tak vrátiť to, čo ukradol. V rámci možností by mal napraviť zlo, ktoré spáchal.

Otázka: Kedy by sme podľa Filemonovi 18 mali uhradiť náhradu za iných?

Odpoveď: Ak Onézimus ukradol peniaze, či už na cestu do Ríma, alebo z iného dôvodu, mal by ich vrátiť. Dalo by sa tiež povedať, že Onézimus „ukradol“ Filemonovi sumu zodpovedajúcu cene jedného otroka. Ľudia by však mali uhradiť škodu, a Onézimus pravdepodobne nebol v situácii, keď by ju mohol vrátiť. Preto sa Pavol ponúkol, že ju za neho uhradí. Dnes môžu nastať situácie, keď Boh chce, aby sme uhradili škodu iným alebo za iných, hoci nemáme žiadnu právnu ani morálnu povinnosť tak urobiť. Keďže Kristus zomrel z , hoci vina bola na našej strane, mohli by sme zvážiť, či neuhradiť dlh iného.

Je tu však potrebná rovnováha. Boh nechce, aby sme boli „podporovateľmi“ ľudí, ktorí sú závislí alebo márnotratní. Pavol v 2. Tesalonickým 3:10 hovorí: „Lebo už keď sme boli u vás, dali sme vám toto prikázanie: ‚Kto nechce pracovať, nech ani neje.‘“ (BSB). Nemáme len tak dávať peniaze, ale máme dávať múdro. Samozrejme, problému nerozumného dávania sa môžeme vyhnúť tak, že jednoducho nikdy nič nedáme. Ale to je príliš zjednodušené riešenie; a Boh to nechce.

Niektorí ľudia sú chudobní, pracujú tak tvrdo, ako len môžu, možno majú dokonca tri zamestnania, a napriek tomu nevychádzajú s peniazmi. Iní sú chudobní kvôli výdavkom na liečbu, či už pre seba, alebo pre svoju rodinu. Predstavte si, aká urážka je pre týchto ľudí, keď sa povie: „Sú chudobní, musia byť leniví.“ Musíme byť múdri, ale musíme byť aj štedrí.

Niekedy nás niekto môže požiadať o náhradu škody, pretože si myslí, že sme k tomu povinní, hoci my si naozaj nemyslíme, že za to nesieme zodpovednosť; vo svojom vnútri sa necítime povinní. Mali by sme tú náhradu škody aj tak zaplatiť? Niekedy je odpoveď áno; aby sme boli dobrým svedkom a svetlom vo svete.

Otázka: Koľko by človek v Liste Filemonovi 19 stratil, keby oslobodil otroka?

Odpoveď: V tej dobe stál mladý, zdravý, nevyučený mužský otrok asi 500 denárov, pričom jeden denár predstavoval denný zárobok bežného robotníka. Inými slovami, ide o približne jeden a pol roka zárobku. Nevieme však, aký druh otroka bol Onézimus. Mnohí otroci boli vysoko kvalifikovaní a pracovali ako účtovníci, učitelia, vychovávatelia a vládni úradníci. Onesimus teda mohol mať vyššiu hodnotu. Rímsky spisovateľ Cicero v diele Q. Rosc. 28 spomína jedného otroka, ktorý bol kúpený za 3 000 denárov, bol vyškolený a teraz mal hodnotu 50 000 denárov. Navyše nevieme, či Onesimus okradol Filemona, keď ušiel; peniaze na cestu do Ríma musel získať odniekiaľ.

Otázka: Prečo Pavol vo Filemonovi 19 pripomína Filemonovi, že mu dlží svoju vlastnú dušu?

Odpoveď: Kvôli Onézimovi je Pavol v tomto prípade prísny. Pavol v podstate hovorí: „Ak si mi, Filemón, vďačný za to, že som ti zvestoval evanjelium, aby som zachránil tvoju dušu, prejav svoju vďačnosť tým, že oslobodíš Onézima z otroctva.“

Otázka: Bolo v Liste Filemonovi 19 nesprávne, že bol Pavol taký asertívny a prísny?

Odpoveď: Nie. Pavol miloval aj Filemona, aj Onézima. Pavol vedel, že oslobodenie otroka je finančnou obeťou, a hoci je to ťažké, Filemon by to mal urobiť. Niekedy by kresťania mali byť v záujme druhých asertívnejší, pokiaľ ide o dobré veci.

Otázka: Prečo je Pavol v Liste Filemonovi 24 a v Kolosenským 4:14 spomenutý spolu s Demasom, keď sa Demas odvrátil, lebo miloval tento svet, ako sa píše v 2. Timoteovi 4:10?

Odpoveď: Rovnako ako iní, aj Demas najprv pomáhal v službe a neskôr sa odvrátil. Vrátil sa Demas niekedy späť a bol spasený? Môžeme v to dúfať, ale nemáme o tom žiadne záznamy.

Otázka: Urobil Filemon v Liste Filemonovi to, o čo ho Pavol požiadal?

Odpoveď: List Filemonovi to neuvádza. Možno je to ponechané otvorené, pretože v našich životoch budú chvíle, keď, podobne ako Filemon, budeme vedieť, že Boh od nás chce niečo, čo je v priamom rozpore s našou kultúrou alebo s našimi prirodzenými impulzmi a túžbami.

Na druhej strane, Filemon ten list nezničil (keďže sa nám zachoval), čo je určitým náznakom, že urobil to, o čo ho Pavol požiadal.

Otázka: Vieme o niekom inom, kto napísal list v prospech utečeného otroka?

Odpoveď: Áno. Asi o 60 rokov neskôr napísal pohanský guvernér Plínius Mladší list Sabinianovi v prospech utečeného otroka, ktorý patril Sabinianovi. Spomína to Expositor’s Bible Commentary, zväzok 11, s. 456.

Rímsky spisovateľ Cicero vo svojich dielach spomína troch utečených otrokov. Jeden z nich bol uväznený vo väzení. Niekedy im zaviazali oči a nútili ich celý deň chodiť v kruhu, aby poháňali mlynský kameň, tak ako to robia zvieratá.

Otázka: Kedy bol napísaný list Filemonovi?

Odpoveď: Keďže bol napísaný v čase, keď bol Pavol väzňom, a po tom, čo Pavol prešiel touto oblasťou, existujú dva pravdepodobné termíny.

58–60 n. l., keď bol Pavol väzňom v Ríme

56 n. l., keď bol Pavol uväznený v Efeze.

Menej pravdepodobnou možnosťou je obdobie, keď bol Pavol uväznený v Cézarei.

Liberálni učenci z Tübingenskej školy z 19. storočia, ako napríklad F. C. Baur, sa domnievali, že ju napísal niekto iný v 2. storočí, avšak oni sa snažili spochybniť uvedené autorstvo takmer každej knihy Nového zákona, takže nie je prekvapením, že popierali aj to, že List Filemonovi napísal Pavol.

Väčšina kresťanov sa prikláňa k neskoršiemu dátumu, ale Onézimus mohol hľadať útočisko rovnako v Efeze ako aj v Ríme.

Otázka: Aké sú podobnosti medzi Listom Filemonovi a Listom Kolosenským?

Odpoveď: Učenci sa nezhodujú v tom, či boli tieto dve knihy napísané v rovnakom čase alebo s odstupom niekoľkých rokov. Jedna z nich však bola listom cirkvi a druhá listom jednotlivcovi, ako aj cirkvi (Filemon 2). V každom prípade, tu sú podobnosti.

1) Kolosy, spolu s Hierapoliskom a Laodiceou, ležali vo Frýgii a Apphia bolo frýgijské meno.

2) „Milosť a pokoj vám od Boha, nášho Otca“ (Filemon 3 a Kol 1,2b)

3) O oboch sa hovorí, že ich napísali Pavol a Timotej, hoci obsah listu Filemonovi je zjavne dielom samotného Pavla. Timotej však mohol byť Pavlovým pisárom.

4) Obe spomínajú Archippa (Kol4:17 , Flm 2)

5) „viera v Ježiša Krista a vaša láska ku všetkým svätým“ (Kol 1:4) a „viera v Pána Ježiša a vaša láska ku všetkým svätým“ (Flm 5)

6) „Ja, Pavol, píšem tento pozdrav vlastnou rukou.“ (Kol 4,18a) „Ja, Pavol, píšem toto vlastnou rukou.“ (Flm 19)

7) Končia slovami „Milosť nech je s vami“ (Kol 4,18b) a „Milosť Pána Ježiša Krista nech je s vaším duchom“ (Flm 25)

Otázka: Aké dôkazy máme v Liste Filemonovi, že táto kniha by mala byť v Biblii?

Odpoveď: Úprimne povedané, keďže List Filemonovi je taká krátka kniha, nemáme na ňu toľko odkazov ako na ostatné knihy. Tu sú tri dôvody, prečo vieme, že by mala byť súčasťou Biblie.

1. Napísal ju Pavol a on bol apoštol. Peter v 2. liste Petrovom 3:15–16 potvrdil, že Pavlove slová sú Písmom.

2. Sám Pavol uviedol, že je apoštolom, v 1. liste Timoteovi 1:1; 2:7, v Liste Rímskym 1:1; v 1. liste Korinťanom 1:1; 9:1, v 2. liste Korinťanom 1:1, 11:5; v Liste Galaťanom 1:1, v Liste Efezským 1:1; v Liste Kolosenským 1:1; v 2. liste Timoteovi 1:1; v Liste Titovi 1:1.

3. Svedectvá rannej cirkvi

Muratoriho kánon (170–210 n. l.) (ANF, zväzok 5, s. 603) uvádza, že Pavol vo svojich listoch písal siedmim cirkvám: Korinťanom (2 listy), Efezským, Filipským, Kolosenským, Galatským, Tesalonickým (2 listy) a Rimanom. Pavol napísal list Filemonovi, Titovi a dva listy Timoteovi.

Tertulián (198–220 n. l.) spomína, že Marcion nevložil „falošné ruky“ na List Filemonovi, hoci meno tejto knihy neuviedol. Tertulián, Proti Marcionovi, kniha 5, kap. 21, s. 473 (implicitne)

Origenes (225–253/254 n. l.) cituje Filemona 14: „Pavol s porozumením hovoril Filemonovi v Liste k Filemonovi o Onézimovi: ‚Aby tvoje dobro nebolo z donútenia, ale z vlastnej vôle.‘“ Homílie na Jeremiáša, homília 28, kap. 2, s. 224

Po Nicejskom koncile

Eusébius z Cézarey (326–339–340 n. l.) sa odvoláva na „spolubojovníkov“, rovnako ako Filemon 2, ale toto je najbližšia zmienka o Filemonovi, akú má.

Hilár z Poitiers (355–367/368) cituje prvú polovicu Filemona 1: „Čítajte apoštolov: Pavol, služobník Kristov, sa chváli svojimi okovami. Pozrime sa, či tento ‚väzeň Ježiša Krista‘…“ O Trojici, kniha 4, kap. 39, s. 83

Atanáz z Alexandrie (367 n. l.) neodkazuje na žiadne konkrétne verše z Listu Filemonovi, ale v Sviatočnom liste č. 39, s. 552, uvádza zoznam kníh Nového zákona

„Synopsis Scripturae Sacrae“ (350–370 n. l. alebo 5. storočie) spomína Pavlov list Filemonovi ako súčasť Nového zákona. Cituje celý 1. list Filemonovi.

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370 n. l.)

Efraim Sýrsky (350–378 n. l.)

Cyril Jeruzalemský (cca 348–386 n. l.) (implicitne)

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60 na s. 159 uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59 na s. 158 stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.

Ambrosiaster (po roku 384 n. l.) odkazuje na List Filemonovi 2, 6, 12, 25

Amfilochios, Iambi ad Seleucum (394 n. l.)

Ján Zlatoústy (396 n. l.) spísal tri kázne o Liste Filemonovi. V 1. kázni uvádza, že Pavol napísal tento list Filemonovi, obdivuhodnému mužovi.

Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo roku 400 n. l.)

Epifanius zo Salamíny (360–403 n. l.) (implicitne)

Pápež Inocent I. z Ríma (okolo roku 405 n. l.)

Rufinus (374–406 n. l.)

Koncil v Kartágu (218 biskupov) (393–419 n. l.) (implicitne)

Jeroným (373–420 n. l.) rozoberá knihy Nového zákona. Konkrétne spomína každé zo štyroch evanjelií, Pavlove listy siedmim cirkvám, List Židom, Pavlov list Timoteovi, Titovi a Filemonovi. Jeroným potom rozoberá Skutky apoštolov. Následne rozoberá sedem listov Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Nakoniec sa zaoberá Jánovou Apokalypsou. List 53, kap. 9, s. 101–102.

Jeroným (373–420 n. l.) odkazuje na List Filemonovi 2, 6, 12

Augustín z Hippa (388–430 n. l.)

Ján Cassian (otec semi-pelagianizmu) (419–430 n. l.)

Dôkazy o heretikoch a falošných knihách

Kacír Marcion prijal List Filemonovi do svojho kánonu podľa diela The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 11, s. 453.

Kacíř Pelagius (416–418 n. l.) odkazuje na List Filemonovi 2, 6, 12

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) sa odvoláva na List Filemonovi 6, 25

Všetky tieto texty máme k dispozícii aj dnes.

Otázka: Ako vieme, že dnešný list Filemonovi je spoľahlivým zachovaním toho, čo bolo pôvodne napísané?

Odpoveď: Existujú aspoň tri dobré dôvody.

1. Boh sľúbil zachovať svoje slovo v Izaiášovi 55:10–11; Izaiášovi 59:21; Izaiášovi 40:6–8; 1. Petrovom 1:24–25 a Matúšovi 24:35.

2. Svedectvo rannej cirkvi. Pozrite si predchádzajúcu otázku, kde nájdete niekoľkých autorov, ktorí odkazovali na verše z Listu Filemonovi.

3. Najstaršie rukopisy Listu Filemonovi, ktoré máme k dispozícii, vykazujú malé odchýlky v texte, avšak žiadne teologicky významné chyby.

Rukopis p87 obsahuje verše Flm 13–15, 24 (čiastočne) a 25b s medzerami (cca 125 n. l.). Písmo je takmer identické s rukopisom p46.

V publikácii The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts na s. 608 sa uvádza, že pôvodní editori datovali p87 do „začiatku 3. storočia“, pretože rukopis je takmer identický s p46 a p46 sa kedysi považoval za rukopis z 3. storočia. Keďže sa dnes vie, že p46 je starší, tento rukopis sa predatoval do polovice až konca 2. storočia. Druhým dôkazom je, že písmená na p46 aj p87 sú takmer identické s papyrusom Oxyrhynchus 841 (druhý rukopis z rokov 120–130 n. l.). Tretím dôkazom je, že p87 vykazuje „prekvapivé podobnosti“ s p52, datovaným na začiatok 2. storočia.

s. 61 Rímskym 16:23, 25–27; 1. Korinťanom 1:1–2, 2–6; 5:1–3, 5–6, 9–13; Filipským 3:5-9, 12-16, Kolosenským 1:3-7, 9-13, 1. Tesalonickým 1:2-3; Títovi 3:1-5, 8-11, 14-15; Filemonovi 4-7. okolo roku 700 n. l.

okolo roku 700 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

Okolo roku 700 n. l. – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie.

okolo roku 700 n. l. – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie.

Sinaiticus [Si] 340–350 n. l.

List Filemonovi sa v rukopise Vaticanus [B] nezachoval

Alexandrinus [A] okolo roku 450 n. l.

Bohairská koptská verzia [Boh] 3./4. storočie

Sahidská koptská verzia [Sah] 3./4. storočie

Efraemov reskript [C] 5. storočie

I Washington D.C., 5. storočie (Flm 2, ďalšie?)

Claromontanus [D] 5./6. storočie

Kniha The Text of the New Testament (Text Nového zákona), s. 167, napísaná v roku 1968, uvádza, že existuje najmenej 10 unciálnych rukopisov (so štyrmi korektormi) a 42 minuskulných rukopisov.

Viac informácií o raných rukopisoch Listu Filemonovi nájdete na stránke www.BibleQuery.org/PhilemonManuscripts.html.