< Otázka týkajúca sa Biblie z Listu Hebrejom
Otázka: Kto napísal List Židom?
Odpoveď: Dnes nevieme, kto napísal List Židom. Zo samotnej knihy vieme o autorovi šesť vecí:
1) Autor sa v Liste Židom 11:32 odvoláva na „seba“, pričom grécky text je v mužskom rode, takže autorom bol muž.
2) List Židom 13:23 spomína Timotea, takže autor poznal Timotea (a nebol to Timoteus).
3) List Židom 13:22–24 ukazuje, že čitatelia v rannej cirkvi vedeli, kto bol autorom.
4) Autor mal rozsiahle znalosti Písma (ktoré mal okrem iných aj Pavol).
5) Autor bol veľmi logický a systematický spisovateľ (rovnako ako Pavol).
6) Autor (alebo autori) písal veľmi poeticky a výrečne, možno viac, než to vidíme v Pavlových listoch.
Otázka: Aký je hlavný bod listu Hebrejom?
Odpoveď: Hlavnou myšlienkou je, že „Kristus je lepší“. List Židom bol napísaný s cieľom ukázať nielen kontinuitu medzi Starým zákonom a kresťanstvom, ale aj novú, radikálnu premenu pod Kristom. Kristus je lepší ako ľudia, lepší ako anjeli, lepší ako zákon a lepší ako obete.
Otázka: Keďže v Heb 1,1 sa uvádza, že do Biblie boli prijaté iba knihy napísané očitými svedkami, prečo je tam potom List Židom? Nikto nevie, kto napísal List Židom.
Odpoveď: To nie je pravda. Dnes to síce nevieme, ale raní kresťania to vedeli, o čom svedčí osobná poznámka v Liste Židom 13,22–25. Mimochodom, Klement Rímsky sa vo svojom liste Korinťanom, napísanom v rokoch 96–98 n. l., mnohokrát odvoláva na List Židom. Sme teda vďační rannej cirkvi nie za to, že napísala Písmo, ale za to, že ho uznala.
Tertulián (208–220 n. l.) sa v diele O skromnosti (kap. 20, s. 97) domnieval, že List Židom napísal Barnabáš, ale neexistujú na to žiadne ďalšie dôkazy.
Origenes (225–254 n. l.) sa domnieval, že List Židom napísal Pavol, spomína však aj to, že iní s tým nesúhlasili.
Medzi raných kresťanov, ktorí učili, že List Židom napísal Pavol, patrili:
Irenej (182–188 n. l.)
Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.)
Origenes (225–254 n. l.)
Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.)
Adamantius (okolo roku 300 n. l.)
Atanáz (okolo 318 n. l.)
Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) uvádza, že Hebrejom 13:8 napísal Pavol. Obžaloba Ariusa, kap. 3, s. 70
Po Nicejskom koncile
Eusébius z Cézarey (323–326 n. l.) uvádza, že sa viedla diskusia o tom, či List Židom napísal Pavol, alebo nie.
Atanáz (356–360 n. l.) cituje List Židom 1:4 ako dielo Pavla. Štyri reči proti arianom, reč 2, kap. 14, s. 348.
Atanáz (r. 335 n. l.) uvádza, že List Židom je dielom Pavla. Sviatočný list č. 7, kap. 7, s. 526
Synopsis Scripturae Sacrae (350–370 n. l. alebo 5. storočie)
Gregor z Nyssy (382–383 n. l.) uviedol, že List Židom napísal Pavol, a odvoláva sa na List Židom 5:5. Proti Eunomiovi, kniha 6, kap. 2, s. 183
Ambróz Milánsky (370–390 n. l.) sa odvoláva na to, že Pavol napísal List Židom. O tajomstvách, kap. 8.45, s. 323
Ján Zlatoústy (pred rokom 407 n. l.) spomína, že Pavol písal Galatským a Hebrejom. Komentár k Listu Filipským, kázanie 4, verš 30, s. 200
Ján Cassian (419–430 n. l.) (implicitne) odkazuje na List Židom 13:8 ako na dielo apoštola v diele Sedem kníh, kniha 5.6, s. 584, a na List Židom 12:22, 23 ako na dielo apoštola v diele Prvá konferencia opáta Mojžiša, kap. 14, s. 302
Medzi heretikmi
Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.)
Otázka: Čo je v Heb 1,1–3 šokujúce alebo dokonca škandalózne (okrem toho v dobrom zmysle) na tom, čo tieto verše zaznamenávajú?
Odpoveď: Boh je prítomný ešte oveľa ďalej od nás než aj tá najvzdialenejšia galaxia. Napĺňa nebesia hviezdami, ktorých je aspoň toľko, koľko je zŕn piesku na morskom brehu. Ale všimne si Boh vôbec smietku prachu krúžiacu okolo zrnka piesku, ktoré radi nazývame svetom? Človek by si mohol myslieť, že Boh má na práci dôležitejšie veci.
A zrazu, bum, Boh sa zjaví a objaví sa vám priamo pred očami. Môžete Ho jasne počuť. Môžete Ho vidieť, bez toho, aby ste oslepli alebo zomreli. Môžete sa Ho opýtať na čokoľvek. Chceš vedieť, aké je nebeské kráľovstvo? Nuž, možno ti to bude ťažké úplne pochopiť, ale vysvetlím ti to tak, aby si to pochopil. Mimochodom, mám hlad, poďme si dať nejakú rybu. Ale nemáme žiadnu rybu, ktorú by sme ti mohli dať; celú noc sme nič nechytili. To nevadí, tentoraz to platím ja.
Ako sa môže Bytosť taká mocná, taká čistá, taká svätá, taká „cudzia“ pre nás, tak veľmi ponížiť, že príde navštíviť nás ako jeden z nás? Ak si niekedy čítal o kráľovi alebo princovi, ktorý sa prezliekol za žobráka a išiel do mesta navštíviť ľudí, to nie je nič v porovnaní s tou vzdialenosťou v sláve a cti, ktorú Ježiš prekonal tým, že prišiel na túto zem.
Otázka: Znamená Heb 1,2, že už nie sú žiadni proroci?
Odpoveď: Áno aj nie, ak to správne pochopíme.
Áno, po Kristovi už neboli žiadni proroci v zmysle Starého zákona, ktorí nám dali knihy Biblie a sú súčasťou základu, na ktorom je postavená cirkev podľa Efezským 2:20.
Nie, v Novom zákone stále existoval dar proroctva, ako sa uvádza v 1 Korinťanom 12:29; 14:4. Niektorí muži a ženy, ktorí mali tento dar, sú spomenutí v Skutkoch apoštolov 21:9-10.
Otázka: V Hebrejom 1:2, existoval Ježiš v nebi, skôr ako prišiel na zem?
Odpoveď: Áno, podľa Listu Židom 1:2, Ján 1:1–3 a Ježišových vlastných slov v Jánovi 17:5. Nie som si istý, aký jasnejší dôkaz by si niekto mohol myslieť, že potrebuje.
Kolosanom 1:15 „Syn [Jeho lásky] je obraz neviditeľného Boha, prvorodený pred všetkým stvorením. Lebo v Ňom bolo stvorené všetko, čo je v nebesiach i na zemi, viditeľné i neviditeľné, či už tróny, alebo panstvá, alebo vládcovia, alebo mocnosti. Všetko bolo stvorené skrze Neho a pre Neho. On je pred všetkým a v Ňom všetko drží pohromade. A On je hlavou tela, cirkvi; On je počiatok a prvorodený spomedzi mŕtvych, aby mal vo všetkom prvenstvo.“
To, že sa vtelením stal Synom Božím, však nevyvrátenie skutočnosti, že bol „s Bohom“ na počiatku. (Ján 1:1-2, 10, 14-15)
Otázka: Keďže sa Ježiš v Hebrejom 1:3 posadil po pravici Boha Otca, dokazuje to, že Otec má fyzické telo?
Odpoveď: Nie, rovnako ako pravá strana auta nedokazuje, že auto má ruky. V odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.
1. Výraz „po pravici“ v skutočnosti znamená čestné miesto.
2. „Po pravici“ by sa mohlo vzťahovať aj na fyzickú polohu. Hoci Boh skutočne napĺňa nebesia i zem (Jeremiáš 23:23-24), Boh Otec má aj lokalizovanú prítomnosť na svojom tróne (Zjavenie 4; 5:7).
3. Ani to, že Boh má lokalizovanú prítomnosť, nedokazuje, že je viazaný na fyzické telo alebo že má fyzické telo. To však nevylučuje, že Boh Otec sa môže zjaviť v akejkoľvek podobe, akú si želá, vrátane plameňa alebo fyzického tela.
Inú odpoveď nájdete v knihe When Cultists Ask, s. 283–284.
Otázka: Keďže sa v Hebrejom 1:4 píše, že Ježiš „sa stal“ nadradeným anjelom, nebol im nadradený už predtým?
Odpoveď: V nebi bol nadradený anjelom, ako naznačuje Ján 17:5. Keď však Ježiš prišiel na zem, zriekol sa svojej slávy, ako uvádza List Filipským 2:7. Ježiš sa dočasne stal nižším ako anjeli, ako výslovne hovorí List Židom 2:7, 9. List Židom 1:4 teraz ukazuje, že Otec vypočul Ježišovu prosbu z Ján 17:5.
Otázka: Naznačuje Hebrejom 1:5–6, že Kristus je anjel?
Odpoveď: Nie, v skutočnosti to ukazuje práve opak, najmä v Liste Židom 1:6–8 a 2:16. Hoci Všemohúci Boh mal moc dať Kristovi akúkoľvek podstatu, ktorú si želal, vrátane podstaty anjela, List Židom 2:11, 14, 16–17 ukazuje, že Ježiš sa vtelil ako človek, nie ako anjel.
Otázka: Cituje verš Heb 1,6 „nech ho uctievajú všetci Boží anjeli“ text z Dt 32,43, keďže masoretský text túto pasáž neobsahuje?
Odpoveď: Áno. Text v Liste Židom 1:6 je jasný. Rovnaká fráza alebo podobná sa nachádza ako v Zvitku od Mŕtveho mora 4Q44 (Deuteronómium 32:43), tak aj v Septuaginte (Deuteronómium 32:43). Musí ísť o chybu v rukopise, ktorá sa vkradla do masoretského textu.
Otázka: V Liste Židom 1:6 má byť Ježiš len uctievaný, alebo grécke slovo znamená, že anjeli mu len „preukázali úctu“, ako učia niektorí Svedkovia Jehovovi?
Odpoveď: Argument v prospech uctievania Ježiša na základe slova „proskuneo“: Anglické slová označujúce uctievanie sa v Novom zákone vyskytujú 76-krát. (Myslím si, že je to preto, lebo veriaci veľa uctievali.) Grécke slovo „proskuneo“ sa používa vo všetkých okrem 16 prípadov.
P1. Okrem iného štyri nebeské bytosti „proskuneo“ Bohu v Zjavení 19:4.
P2. Nikdy sa nekláňaj inému. Satan požiadal Ježiša, aby sa mu poklonil v Matúšovi 4:9. Ježiš odpovedal, že sa má klaniať iba Bohu v Matúšovi 4:10. Anjel v Zjavení 19:10 povedal, aby sa uctieval iba Boh. Všetci ľudia, ktorí sa poklonia šelme v Zjavení 14:9, budú za to trpieť.
P3. Keď Ježiš citoval Starý zákon v Matúšovi 4:10 a Lukášovi 4:8, použil slovo „proskuneo“.
P4. Anjeli sa klaňajú Ježišovi v Liste Židom 1:6
P5. Mnohí ľudia sa klaňajú Ježišovi, vrátane učeníkov pred Kristovým vzkriesením (Matúš 14:33), mudrcov (Matúš 2:2), malomocného (Matúš 8:2), vládcu (Matúš 9:18), učeníkov po Kristovom vzkriesení (Matúš 28:9, 17; Lukáš 24:52), posadnutý z Gerasy (Marek 5:6), rímski vojaci zo posmechu (Marek 15:19)
P – Zhrnutie: To, čo robia nebeskí anjeli, čo robili učeníci a iní, a čo robili dokonca aj rímski vojaci zo posmechu, je vhodné, aby s úprimnosťou robili aj Ježišovi nasledovníci.
Slovo „proskuneo“ sa však používa aj v súvislosti s tými zo synagógy Satana, ktorí padajú k nohám členov cirkvi vo Filadelfii v Zjavení 3:9. Dá sa argumentovať, že „proskuneo“ môže v Matúšovi 15:25; 18:26 a 20:20 znamenať jednoducho pokľaknutie pred niekým.
Hoci slovo „proskuneo“ môže niekedy znamenať len pokľaknutie, je to hlavný výraz pre uctievanie. A aby toho nebolo málo, dokonca aj v preklade Svedkov Jehovových „Preklad nového sveta“ je slovo „proskuneo“ v Liste Židom 1:6 preložené ako uctievanie. Podľa publikácie Svedkovia Jehovovi – Odpovede verš po verši (str. 100–101) to platilo vo verziách Prekladu nového sveta z rokov 1953, 1960, 1961 a 1970. Strážná veža to od revízie z roku 1971 zmenila na „klaniať sa“.
Ak si myslíte, že spôsob, akým kresťania vykonávajú proskuneo voči Ježišovi, je nevhodný, ako vy vykonávate proskuneo voči Ježišovi?
Ako mi na konci dlhej diskusie povedala jedna svedkyňa Jehovova, pred Ježišom by sa poklonila, keby tu dnes bol, ale keďže tu nie je, preto sa mu neklania. Chápal som jej pohľad, ak by Ježiš pre ňu nikdy nebol prítomný. Avšak v Matúšovi 18:20 Ježiš povedal, že tam, kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v Jeho mene, tam je On uprostred nich. Keď sme teda spolu, mali by sme sa Ježišovi pokloniť. Navyše, Rímskym 8:9–10 sa ukazuje, že všetci, ktorí patria Kristovi, majú v sebe Kristovho ducha.
Okrem toho preklad „Nový svet“ Svedkov Jehovových vykazuje v tomto bode zaujatosť. Slovo „proskuneo“ prekladá ako „uctievať“, keď sa používa vo vzťahu k Bohu (Zjavenie 5:14; 7:11; 11:16; 19:4; Ján 4:20 atď.), avšak zakaždým, keď sa to isté slovo používa v súvislosti s Ježišom, prekladá sa ako „poklona“ (Matúš 14:33; 28:9, 17; Lukáš 24:52; Hebrejom 1:6).
Napriek tomu, že argument týkajúci sa slova „proskuneo“ je veľmi silný, sme len na začiatku s argumentmi, ktoré dokazujú, že Ježiš je Boh a je hoden uctievania. Ďalšími bodmi sú okrem iného argument týkajúci sa „Tomáša“ v diskusii o Jánovi 20:24–29, argument týkajúci sa „cti“ v diskusii o Jánovi 5:23 a argument týkajúci sa „uctievania“ v diskusii o Zjavení 5:9–14. Ďalšie body týkajúce sa argumentu „proskuneo“ a iných argumentov nájdete v knihe When Cultists Ask na strane 284.
Otázka: Znamená Heb 1,9 „Ježiš, ktorý je Boh, Otec, ktorý je tvojím Bohom“, alebo „Ježiš, Otec, ktorý je tvojím Bohom“?
Odpoveď: Je to prvá možnosť, ktorá oslovuje Ježiša. V gréčtine aj v angličtine by sa to dalo chápať oboma spôsobmi. Avšak New International Bible Commentary, s. 1507, uvádza, že hoci je gramatika verša 8 aj verša 9 nejednoznačná, je isté, že zámerom je „vokatív“ (Ježiš, ktorý je Boh, Otec, ktorý je tvojím Bohom). Vieme to na základe porovnania s hebrejským textom, z ktorého je táto citácia prevzatá: Žalm 45:6–7. Preklad Žalmu 45:7 od Žida Akily znie: „Ó, Bože, tvoj Boh ťa pomazal.“
Otázka: Čo by Židovi znamenal Žalm 110 v texte Heb 1:13?
Odpoveď: Úryvky zo Žalmu 110 sú citované v Matúšovi 22:44; Markovi 12:36–37; Lukášovi 20:42–44; Skutkoch apoštolov 2:34–35; Liste Židom 1:13; 5:10 a podrobne rozoberané v Liste Židom 7:1–28. Žalm 110 citovalo trinásť cirkevných autorov z obdobia pred Nicejským koncilom. To, čo hovorili, nájdete na stránke www.biblequery.org\history\churchhistory\WhatEarlyChristiansTaughtOnDoctrine.html. Židovskí autori diel Midraš Tehilim a Komentár k žalmom (200–500 n. l.) uznali Žalm 110 za mesiášsky.
Otázka: Ako máme vnímať anjelov podľa Heb 1:14?
Odpoveď: Tu je päť kľúčových bodov o našom súčasnom a budúcom vzťahu s anjelmi.
Budeme súdiť anjelov (1 Korinťanom 6:3)
Nemáme ohovárať nebeské bytosti, či už sú to anjeli alebo démoni. (Júda 8–10)
Anjeli nám slúžia (List Židom 1:14)
Môžeme nevedomky prijímať anjelov (List Židom 13:2)
Nesmieme uctievať anjelov (Kolosanom 2:18); máme byť oddaní iba Ježišovi (2. Korinťanom 11:2)
Otázka: Čo je v 2. kapitole Listu Hebrejom hlavným bodom, okrem veľkého diela Ježiša a jeho vznešeného postavenia?
Odpoveď: Nie je to len veľkosť Ježiša, ale skôr veľká vzdialenosť, ktorú pre nás prekonal. V Liste Židom 1 bol Ježiš nadradený ako Syn Boží a v Liste Židom 2 je Ježiš nadradený ako Syn človeka. Ak použijeme geografickú analógiu, nejde len o to, že Ježiš je vyšší ako Himaláje. Skôr to, že pôvodne bol vyšší ako Himaláje, ale pre nás zostúpil až do Mariánskej priekopy na dne Tichého oceánu, aby nás mohol spolu s Ním vyviesť na vrchol Himalájí.
Samozrejme, za týmto stojí účel celej knihy, ktorý je uvedený v Liste Židom 2:1 a nasl.: neodchádzajte.
Otázka: Ako sa v Liste Židom 2,1 niektorí, ktorí nasledujú Krista, odkláňajú?
Odpoveď: Hoci niektorí katastrofálne odpadnú v dôsledku nejakej náhlej udalosti, to nie je význam slova „odkláňať sa“. Toto grécke slovo, pararyomen, sa v Novom zákone vyskytuje iba tu a v Prísloviach 3:21 v gréckom preklade Starého zákona, tzv. Septuaginte. Ide o postupné vzdiaľovanie sa, ktoré môže byť spočiatku nepatrné, ale nakoniec môže viesť ďaleko. Predstavte si prsteň, ktorý ti ticho skĺzne na koniec prsta, potom spadne a nakoniec môže byť vzdialený mnoho míľ. Máme zodpovednosť dbať na to, aby sme sa ani len nezačali vzďaľovať.
Otázka: Máme podľa Hebrejom 2:2 poslúchať slová, ktoré hovoria anjeli, alebo nie?
Odpoveď: Áno aj nie, ak to správne pochopíme. Áno, ľudia v Biblii počúvali Božích poslušných anjelov, lebo prinášali posolstvá od Boha. Nie, nemáme venovať pozornosť tomu, čo učia zlí, padlí anjeli (Galaťanom 1:8; 1. Jánova 4:1-3). Sám Satan sa môže vydávať za anjela svetla (2 Korinťanom 11:14-15). Mojžišov zákon však bol daný prostredníctvom anjelov podľa Deuteronómium 33:2 (Septuaginta), Skutky apoštolov 7:53; Galatským 3:19. Spomína to aj Jozefus v diele Staroveké dejiny Židov, kniha 15, kap. 136.
Otázka: Myslíte si, že podľa Heb 2:2-3 je ignorovanie evanjelia menej zlé, rovnako zlé alebo horšie ako ignorovanie zákona od čias Mojžiša až po Krista?
Odpoveď: List Židom 2:2–3 hovorí, že keďže evanjelium je väčšie ako zákon, odmietnutie prijať ho je horšie ako odmietnutie prijať Mojžišov zákon. Grécke slovo „my“ znamená niečo viac než len „my“. Je to takmer ako „nie oni, ale my“.
Otázka: Aký je v Hebrejom 2:3 rozdiel medzi odmietnutím spásy skrze Krista a jej ignorovaním?
Odpoveď: V Liste Židom 2:4 môže slovo „rôzne“ v spojení „zázraky“ mať obrazný význam „rôznofarebné“, t. j. ťažko ignorovateľné. Odmietnutie znamená, že sa človek rozhodol prejsť na opačnú stranu a aspoň v tom čase si pred ňou zavrel dvere. Ignorovanie znamená, že sa ani nepribližuje, ani nevzdiaľuje, a možno v tom čase necháva dvere otvorené. Nakoniec však nie je žiadny rozdiel; ak sa rozhodnete túto spásu neprijmúť, neexistuje iná cesta do neba (Ján 14:6; Skutky 4:12). Avšak aj keby človek evanjelium úplne odmietol, Boh mu neskôr môže zmäkčiť srdce a on sa môže obrátiť, pokáňať sa a neskôr ho prijať, ako to urobil Saul z Tarsu.
Otázka: Keďže je Ježiš v Heb 2:6 „prvorodený“ Boží, je Ježiš stvorenou bytosťou? Nemáme uctievať stvorené bytosti, ako hovorí Rim 1:25.
Odpoveď: Vzťah medzi Otcom a Synom je dôležitý pre naše chápanie pojmu „prvorodený“. V odpovedi je potrebné pochopiť dve pravdy.
1. Zvážte túto analógiu. „Plodia“ ľudia deti, alebo si ich kupujú už hotové v obchode? Božská podstata Jednorodeného Syna nie je Otcom stvorená o nič viac, ako ľudia „stvárajú“ deti.
2. Ľudská podstata Syna bola stvorená Bohom a nazývame Ho prvorodeným, pretože je prvý v poradí aj prvý vzkriesený (1 Korinťanom 15:20). Je nesprávne používať pojem „prvorodený“ na popretie prvej pravdy: Ježiš je prvorodený v cti, ale je tiež „Jednorodený“ (Ján 3:16).
Skutočnosť, že druhý bod je pravdivý, však neznamená, že prvý bod je nepravdivý. Ježiš existoval pred všetkými stvorenými bytosťami, ako ukazuje 1. Jánova 1.
Otázka: V Heb 2:6-9, vzťahuje sa tento úryvok z Ž 8 na ľudí, veriacich alebo na Ježiša?
Odpoveď: Primárne sa vzťahuje na „syna človeka“, teda na Ježiša. Veriaci však budú kraľovať s Kristom, takže sekundárne sa vzťahuje aj na veriacich.
Otázka: Ako bol Ježiš v Heb 2,9 nižší ako anjeli?
Odpoveď: Aj anjelom sa to mohlo zdať zvláštne. Musíme sa na to pozrieť z hľadiska minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
Pôvodne: Po stvorení všetkých vecí (Hebrejom 1:2) mal Ježiš slávu s Otcom v nebi podľa Ján 17:5.
Pri vtelení: List Filipským 2,5–8 nám hovorí, aké veľké veci urobil Ježiš pred príchodom na zem. Ježiš sa zriekol seba samého a stal sa menej mocným ako anjeli tu na zemi. List Židom4:15 a 5,7–8 poskytujú o niečo podrobnejšie informácie o tom, čím Ježiš prešiel počas svojho pobytu na zemi.
Teraz je Ježiš oveľa väčší ako anjeli, ako ukazujú List Židom 1:4-8 a 2:7. Ján 17:5, List Filipským 2:9-11 a Zjavenie 5:11-14 hovoria o tom, čo sa stalo po tom, ako Ježiš vystúpil do neba.
Kto by sa vzdal všetkého, čoho sa vzdal Ježiš, spoliehajúc sa len na dôveru a vieru, že to dostane späť? Len niekto, kto si myslel, že ľudia, za ktorých sa obetoval, za to stoja. Myslím, že sa dá povedať, že Ježiš musel byť Boh, lebo nikto by to pre nás neurobil, pokiaľ by nemal srdce veľké ako Bohovo!
Otázka: Keďže v Hebrejom 2:9 sa píše, že Ježiš okúsil smrť za všetkých, prečo nie sú všetci spasení? Je za niektorých ľudí zaplatené dvakrát – raz nimi a raz Ježišom?
Odpoveď: Túto otázku si kládli kalvinisti, ako napríklad John Owen. Owen dospel k záveru, že keďže
1. Kristova obeť je úplnou úhradou za všetky hriechy, vrátane nevery [pre tých, na ktorých sa táto úhrada vzťahuje].
2. Nie všetci budú spasení; niektorí nepôjdu do neba.
3. Preto Kristova obeť nebola určená pre všetkých [Boh nezabezpečil spôsob, aby aj nevyvoleným boli odpustené hriechy a mohli ísť do neba].
[Môj komentár k tomuto pohľadu je: narodili sa ako beznádejní hriešnici bez východiska, v konečnom dôsledku nebola ich vina, že šli do pekla; zodpovednosť za to leží výlučne na ich Stvoriteľovi.]
Je zaujímavé, že niektorí, ktorí kladú túto otázku, nemajú problém s „dvojitou vinou“ a tvrdia, že ľudstvo nesie vinu za Adamov hriech rovnako ako Adam. V každom prípade je Owenova otázka stále oprávnená. Všetci by sa mali zhodnúť na tom, že
1. Boh vyžaduje, aby bola vykonaná iba jedna obeť
2. Táto platba však musí byť vykonaná
Ježiš zabezpečil platbu za všetkých, ale nenútil všetkých, aby ju prijali, takže nie všetkým bola táto platba pripísaná. Inými slovami, ak chudák dlhuje milión dolárov a milionár mu veľkoryso daruje kufrík naplnený miliónom dolárov, a chudák ten kufrík spáli, chudák je stále plne zodpovedný za dlh, hoci zaň zaplatil milionár. Platba bola poskytnutá, ale nebola uplatnená. Na Owenovo trilema by som teda odpovedal takto.
1. Kristova obeť je úplným splatením všetkých hriechov, vrátane nevery [pre tých, na ktorých sa splatenie vzťahuje].
2. Nie všetci budú spasení; niektorí nepôjdu do neba.
3. Preto nebola Kristova obeť priradená všetkým [t. j. Boh nenútil, aby Kristova obeť bola splatením dlhu pre tých, ktorí ju odmietli].
4. Nakoniec to bola ich vina, nie Božia, že sa na nich Kristova obeť neuplatnila.
Okrem tejto neformálnej analógie tu uvádzame skutočné, autoritatívne biblické učenie.
List Židom 4:2 „Lebo aj nám bolo zvestované evanjelium, rovnako ako im; ale posolstvo, ktoré počuli, im bolo na nič, lebo tí, čo ho počuli, ho nespojili s vierou.“ (NIV) Nehovorí sa tu, že Ježiš za nich nezomrel, ale že oni to nespojili s vierou.
1. Jánova 2:2 „On [Ježiš Kristus] sám je zmiernou obeťou za naše hriechy, a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta.“ (BSB)
1 Timoteovi 2:4-6 „ktorý [Boh] chce, aby všetci boli spasení a dospeli k poznaniu pravdy. Lebo je jeden Boh a je jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý dal seba samého ako výkupné za všetkých – svedectvo, ktoré bolo dané v správnom čase.“ (BSB)
Otázka: Čo je nezvyčajné na výraze „vodca/zakladateľ našej viery“ v Heb 2:10; 12:2?
Odpoveď: Slovo pre „vodca/zakladateľ“, v gréčtine archegos, sa do angličtiny prekladá mimoriadne ťažko. Znamená niečo ako „vodca“, „zakladateľ“ alebo „priekopník“, ale tieto výrazy nie sú dostatočne výstižné na to, čo toto slovo skutočne vyjadruje. Jeho význam zahŕňa súčasne „iniciátor“, „zakladateľ“, „priekopník“ aj „vodca“. Toto slovo zahŕňa oba pojmy: „podstatný iniciátor“ aj „hrdinský vodca“. Mohli by sme si Ježiša predstaviť aj ako „priekopníka“ alebo „priekopníka“, avšak to nie je správne; Ježiš nielenže našiel cestu, ale On je Cesta a jediná Cesta (Ján 14:6; Skutky 4:12).
Otázka: Ako mohol Ježiš v Heb 2,10.18 skutočne trpieť, keď je Bohom?
Odpoveď: Ježiš je na 100 % Boh a na 100 % človek. Ježiš však nebol len polovičným človekom, ale na 100 % človekom a bol schopný trpieť rovnako ako človek, pretože bol rovnako ľudský ako my. Ježiš je však zároveň rovnako Bohom ako Boh Otec. Presné podrobnosti o tom, ako sa tieto dva aspekty Ježiša vzájomne vzťahujú, zostali záhadou. Môžeme však vedieť niektoré veci v rámci toho, čo učí Biblia.
Ježiš na zemi bol jednou osobou s jednou vôľou. Neboli to dve osoby ani dve vôle v jednom tele. Existovala závažná heréza nazývaná nestorianizmus, ktorá učila, že Kristus bol dvoma osobami. Je sporné, do akej miery sa Nestorius mýlil, ale nestoriáni po ňom zašli ešte ďalej a nasledovali aj pelagianizmus. Mnohí nestoriáni šírili evanjelium v Číne. Nakoniec boli z Čínskej ríše vyhnaní a mnohí odišli na sever, kde obrátili na vieru jeden mongolský kmeň. Neskôr bol tento mongolský kmeň vyhubený inými Mongolmi. V Strednej Ázii bolo veľa nestoriánov, ale mnohí z nich boli vyhubení moslimom Tamerlánom a inými krvilačnými dobyvateľmi.
Ježišova božská podstata nespôsobila, že by Jeho ľudská podstata bola bezvýznamná. Jeho utrpenia boli skutočné, neboli len zdanlivé. Vážna chyba, nazývaná monofyzitizmus, učí, že Kristova ľudská a božská podstata sú spolu akoby lyžička čaju v oceáne. Monofyziti sa dnes nazývajú Kopti.
Otázka: Keďže bol Ježiš už dokonalý, ako mohol byť v Hebrejom 2:10, 18 zdokonalený v utrpení?
Odpoveď: Ježiš nebol predtým nedokonalý. Grécke slovo pre „zdokonaliť“, teleiusai, odvodené od teleo, znamená dokončiť, splniť alebo doviesť do konca. Ježiš mal splniť poslanie, čo aj urobil.
Otázka: Ak sme podľa Heb 2,11–14.17 bratmi a jedno s Ježišom, budeme mať tú istú prirodzenosť ako Ježiš?
Odpoveď: Máme tú istú ľudskú povahu, akú má Ježiš, a v nebi budeme mať tú istú bezhriešnu ľudskú povahu. Nemáme však a nikdy nebudeme mať Ježišovu božskosť. 2. list Petrov 1:4 hovorí, že budeme mať účasť na božskej podstate, ale to sa týka toho, čo nám dal Kristus, nie toho, čo máme v sebe.
Otázka: Ako v Hebrejom 2:13 Ježiš vložil svoju dôveru do Otca a ako by sme mali urobiť my?
Odpoveď: Na zemi sa Ježiš dočasne ponížil a vzdal sa časti svojej slávy, ako ukazuje Ján 17:5. Ježiš dôveroval Otcovej ceste, aj keď vedel, že ho to povedie k smrti. V Jánovi 17:5 Ježiš veril, že Otec mu obnoví slávu, ktorú mal predtým.
Otázka: Sme podľa Heb 2,13–14 Kristovými deťmi, alebo Kristovými bratmi, ako hovorí Heb 2,11–14.17, alebo Kristovou nevestou, ako hovoria Ef5:25 –33 a Zj 21,2?
Odpoveď: Všetko z uvedeného. Pojmy deti, bratia a nevesta sú metafory, ktoré sa snažia čiastočne opísať náš úzky vzťah s Kristom. Všetci veriaci, muži aj ženy, sú ako bratia a nevesta Kristova.
Otázka: Má v Heb 2,14 moc nad smrťou diabol, alebo má v Ef 1,11–22 všetku moc Boh?
Odpoveď: Než budeme môcť odpovedať na túto otázku, musíme najprv pochopiť dve veci.
Božia zvrchovanosť
Všetko, čo Boh určí, sa stane, a nič sa nestane, ak to Boh nedovolí.
1. Všetko, čo Boh určí, sa stane. Izaiáš 14:24,27; 43:13; 55:11; Ján 10:29; Hebrejom 6:17; Matúš 28:18. Niektoré príklady sú Daniel 9:26;11:27 ,35,36; 12:1
2. Boh vie a vidí všetko. 1. Jánova 3:20; Žalm 139; Príslovia 5:21; 15:3; Hebrejom 4:13; Izaiáš 46:10
3. Boh koná podľa svojej vôle. Matúš 20:15; Žalm 115:3; 135:6; Rímskym 9:20; Daniel 4:35
4. Pre Boha nie je nič nemožné. Genesis 18:14; Jób 42:2; Jeremiáš 32:17; Matúš 19:26
5. Boh vládne nad všetkým. Žalm 103:19 [vládne, nie mechanicky ovláda]
6. Nič sa nedeje mimo toho, čo Boh dovolí, ako to ukazujú Jób 1:12; 2:6; Jakub 4:15.
7. Každé rozhodnutie „losu“ pochádza od Pána. Príslovia 16:33
8. Všetko pôsobí na prospech Božej vôle. – Rímskym 8:28; Efezským 1:11; Príslovia 16:4
9. Nikto nemôže úspešne zmarit Božie rozhodnutia, ako to ukazujú Izaiáš 43:13; Rímskym 11:29.
10. Mnohým sa darí vzoprieť sa Božej prikázanej/žiadanej vôli. Skutky7:39 , 51;4:11 ;13:46 ; 14:2; 2 Korinťanom 6:1
11. Ľudia sa vzpierajú, ale nikto v konečnom dôsledku neuspeje – stačí sa spýtať Jonáša.
Boh môže delegovať svoju zvrchovanosť
Boh má slobodu rozhodnúť sa, že na určitý čas a v určitých medziach deleguje malú časť svojej zvrchovanosti na iných. Boh nebol nútený stvoriť robotov.
1. Niektorí ľudia si myslia, že sa nedeje nič iné, ako to, čo Boh výslovne nariadil. – Žiaden verš to však v skutočnosti nehovorí.
2. Niektoré veci „neprišli Bohu na myseľ“ – Jeremiáš 19:5; 32:35
3. Veriaci môžu z vlastnej iniciatívy konať niektoré dobré skutky. 2 Korinťanom 8:17
4. Niektoré veci Boha veľmi rozhnevajú. Jeremiáš 5:29; 8:19; 12:8; Ezechiel 8:6
5. Niektoré veci zraňujú Božie srdce. Lukáš 19:41–44; Matúš 23:37–9; Jeremiáš 4:19–22; 9:1
Diabol má moc požadovať smrť. Ale nakoniec sa to zmenilo, keďže Kristus má teraz kľúče od smrti a pekla (Zjavenie 1:18).
Otázka: Mohol Ježiš v Hebrejom 2:16-17 podľahnúť pokušeniu a zhrešiť?
Odpoveď: Podobne ako Adam a Eva, ani Ježiš sa nenarodil s hriešnou povahou. Napriek tomu mal Ježiš, rovnako ako Adam a Eva, všetky predpoklady na to, aby zhrešil, ak by to chcel urobiť.
Útok pokušenia bol skutočný, ale Ježiš by mu nepodľahol. Satanov útok na Ježiša bol akousi podobou spravodajskej správy spred niekoľkých rokov o duševne chorom japonskom majstrovi bojových umení, ktorý sa vkradol do zoologickej záhrady, aby zaútočil na 800-librového ľadového medveďa. Zachránili ho ošetrovatelia zoologickej záhrady, ktorí medveďa uspali. Z nemocničného lôžka chcel, aby svet vedel, že „všetky jeho údery boli bez účinku“. Viedol zúfalý boj s ľadovým medveďom, ale ľadový medveď s ním zúfalý boj neviedol. Podobne ani Satanove útoky na Ježiša neboli úspešné.
Viac informácií nájdete aj v diskusii o Matúšovi 4:1–11.
Otázka: V Heb 2,16–18 a Heb 4,15, bez ohľadu na to, či Ježiš mohol zhrešiť, ako mohol byť pokúšaný? Jakub 1,13 hovorí, že Boh nemôže byť pokúšaný zlom.
Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť šesť bodov.
1. Jednou z Božích božských vlastností je, že Boh nemôže byť pokúšaný zlom (Jakub1:13 ).
2. Ježiš je Boh (Ján20:28 ; Hebrejom 1:9,11).
3. Ježiš však mal aj ľudskú prirodzenosť (Hebrejom 2:14–17).
4. Ježiš sa zbavil mnohých božských vlastností, aby mohol prísť na zem (Filipským 2:5-7; Ján 17:5).
5. Biblia nám nehovorí presne, ako sa Ježiš zbavil seba samého, len to, že tak urobil.
6. Tak ako možno testovať 100 % čistú vodu na prítomnosť nečistôt, hoci test nič nezistí, aj Satan mohol skúšať Krista, či má hriech.
Otázka: Keďže v Heb 2,17 sa píše, že Ježiš bol vo všetkom podobný nám, ako mohol byť Ježiš Bohom?
Odpoveď: Ježiš sa dočasne zbavil mnohých svojich božských vlastností, ako to uvádzajú Filipským 2:6–7 a Ján 17:5. Autor Listu Hebrejom zjavne nechcel povedať, že Ježiš nemohol byť ničím viac než človekom, inak by v Listu Hebrejom 1:8–9 a 3:1–6 neukázal, že Ježiš je Boh. Viac informácií nájdete aj v diskusii o Filipským 2:6–9.
Otázka: Prečo musel byť Ježiš v Liste Židom 2,17–18 úplne človekom? Niektorí by si mohli myslieť, že keďže bol Ježiš aj Bohom, bol nad ľudskými slabosťami.
Odpoveď: Existujú dva vzájomne sa dopĺňajúce dôvody: po prvé, aby žil, pochopil a zažil, aké to je byť človekom (List Židom2:18 ), a po druhé, aby bol človekom a stal sa obeťou za všetkých (List Židom2:17 ).
List Židom 2:17 hovorí, že Ježiš musel byť človekom, vo všetkom podobným svojim bratom, aby bol naším veľkňazom. List Židom 2:16 hovorí, že nepomáhal anjelom, ale ľuďom.
List Židom 2:18: Možno poznáte ľudí, ktorí majú problémy s vzťahom k Bohu, pretože „On nerozumie, aké to je byť človekom.“ Avšak vo svojej ľudskosti Ježiš prežil celú škálu pocitov, ktoré prežívame aj my. V evanjeliách je mnoho príkladov, ktoré nám ukazujú, že Ježiš prežíval ľudské emócie. Bol súcitný voči ľuďom, cítil hnev voči tým, ktorí mali zatvrdnuté srdce (Marek 3:5), a rozhorčenie (Marek 10:14), a bol prekvapený a vzdychal nad nevierou (Marek 6:6; 8:12), ale miloval aj toho mladíka (Marek 10:21). Keď sa blížila hodina Jeho zatknutia, Ježiš cítil úzkosť a smútok (Matúš 26:37). Keď prišiel k hrobu Lazára, plakal nad svojím milovaným priateľom (Ján 11:35).
Napriek tomu, že Ježiš trávil veľa času službou zástupom, cítil aj potrebu súkromia (Marek 6:31; 7:17; 7:24 a 9:30). Podobne po svojom osamelom pôste na púšti bol hladný (Matúš 4:2) a chápal, aký hlad mali zástupy, ktoré nakŕmil. Ježiš čelil pokušeniam: diabol mu ponúkol všetky kráľovstvá sveta a provokoval ho, aby dokázal svoju božskosť tým, že sa vrhne z okraja chrámu. Aj diabol veril, že Ježiša možno pokúšať kvôli jeho ľudskosti (a diabol poznal Krista v jeho predinkarnovanej existencii pred pádom). A keď Ježiš visel na kríži (takmer ubitého a zbičovaného na smrť), bol opäť pokúšaný, aby „zostúpil“ a zachránil seba samého.
Keby Boh nežil medzi nami ako plnohodnotný človek, mohli by sme povedať, že Boh nerozumie, aké to je byť človekom. Ale Ježiš prežil ľudskosť v plnej miere, a preto sa dokáže vžiť do našich potrieb a pocitov – na tej najosobnejšej úrovni vie, čo to znamená byť človekom.
(príspevok od Marka Dumdeia)
Lactantius (cca 303 – cca 325 n. l.) sa vyjadril podobne: „Keby však neprijal ľudské telo, nebol by schopný praktizovať to, čo učil – to znamená nehnevať sa, netúžiť po bohatstve, nenechať sa zmocniť žiadostivosťou, nebáť sa bolesti a pohŕdať smrťou. Tieto veci sú zjavne cnosti, ale bez tela sa nedajú uskutočniť. Preto prijal telo práve z tohto dôvodu, aby – keďže učil, že túžby tela treba prekonať – mohol to najprv sám osobne praktizovať, aby nikto nemohol použiť krehkosť tela ako výhovorku.“ Epitome k Božským inštitúciám, kap. 50, s. 242.
Zhrnuté, Ježiš musel byť na 100 % človekom, aby bol zmiernou obeťou za naše hriechy, ale bol tiež na 100 % Bohom, aby bol bez hriechu a zachránil nás. Náš prostredník musel byť plne Bohom a plne človekom.
Otázka: Ako mohol byť Ježiš v Hebrejom 2,17 plne človekom, keď sa nenarodil z ľudského otca?
Odpoveď: Na túto otázku odpovedal Ján Damaský (704–736 n. l.). Povedal, že Adam, Eva a Set vznikli tromi rôznymi spôsobmi, a napriek tomu boli všetci plne ľudia. Takisto ani to, že sa Ježiš narodil z Panny Márie, ho nediskvalifikuje z toho, aby bol plne človekom. Viac informácií nájdete v knihe „Výklad pravoslávnej viery“, 1. zväzok, kap. 8, s. 8, od Jána Damaského.
Otázka: Je v Hebrejom 2,17 skutočnosť, že Ježiš je zároveň Bohom aj človekom, dočasným stavom, alebo bude trvať naveky?
Odpoveď: Skutočnosť, že Ježiš je človekom aj Bohom, bude trvať navždy, lebo v Liste Židom 13,8 sa píše: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ Keď sa Ježiš vráti, bude sa naďalej nazývať „Synom človeka“, ako sa uvádza v Matúšovi 26,64.
Otázka: Bol Ježiš v Heb 2,18 skutočne Bohom, keďže v Jak 1,13 sa píše, že Boh nemôže byť pokúšaný?
Odpoveď: Ak by bol Ježiš iba Bohom, bol by „nepodliehajúci pokušeniu“, čo teológovia nazývajú aj bezúhonnosťou. Všetci kresťania sa zhodujú, že diabol sa pokúšal pokúšať Krista a že Kristus nikdy nezhrešil, avšak niektorí teológovia, ako napríklad Charles Hodge, tvrdili, že je možné, že Kristus mohol zhrešiť, inak by pokušenia neboli skutočné. Iní teológovia, ako napríklad William Shedd, tvrdia, že pokušenia boli skutočné, ale pre Krista bolo aj tak nemožné zhrešiť. John Walvoord hovorí, že Shedd má pravdu, pretože rovnako ako veslársky čln môže skutočne zaútočiť na vojnovú loď, vojnová loď nie je v nebezpečenstve potopenia kvôli veslárskemu člnu. Viac informácií nájdete na stránke https://bible.org/seriespage/7-impeccability-christ.
Otázka: V Liste Židom 3:2, 5, 6 sú Ježiš aj Mojžiš uvedení ako verní muži; vernosť je jednou z deviatich zložiek ovocia Ducha v Liste Galaťanom 5:22b. Čo však presne znamená vernosť?
Odpoveď: Jedna vec je, keď nakoniec urobíte to, čo vám bolo prikázané, zverené alebo čo ste vedeli, že máte urobiť. Ale dá sa na vás spoľahnúť, že urobíte to, čo vám bolo zverené? Dá sa na vás spoľahnúť aj vtedy, keď na vás prídu ťažkosti, utrpenie alebo prenasledovanie? To je vernosť.
Otázka: Hovorí Hebrejom 3:3–4, že Ježiš je Boh?
Odpoveď: – Rozhodne áno, keďže Boh postavil dom a Ježiš je staviteľom.
Otázka: Ukazujú Heb 3,6; Heb 3,14 a Ez 3,17–21, že skutoční veriaci môžu stratiť svoju spásu?
Odpoveď: Zrelí, zbožní kresťania sa v tejto otázke nezhodujú.
Kresťania, ktorí tvrdia, že ľudia nemôžu stratiť svoju spásu, by povedali, že tí, ktorí uverili na určitý čas a odpadli, sa nikdy „nepodielali na Kristovi“, o čom svedčí to, že „neudržali svoju odvahu“.
Kresťania, ktorí tvrdia, že ľudia môžu stratiť svoju spásu, by museli povedať, že kedysi mali účasť na Kristovi, ale už ju nemajú, a to z toho dôvodu, že „neudržali svoju odvahu“.
Nech už je to akokoľvek, všetci kresťania by sa mali zhodnúť na tom, že Božie poznanie osudu človeka, ešte skôr, ako sa tento človek narodil, sa nemení. Preto sa nikto z vyvolených nemôže stať zavrhnutým (nevyvoleným), keďže Božie poznanie je dokonalé. Všetci by sa tiež mali zhodnúť na tom, že existujú ľudia, ktorí môžu pôsobiť ako spasení, ale odvrátili sa od Boha a nikdy sa nevrátili.
Ďalšie informácie nájdete aj v diskusii o Liste Židom 6:4–12.
Otázka: V čom sa toto druhé varovanie v Liste Židom 3,7–11 líši od prvého varovania v Liste Židom 2,1–3? Potrebujú ľudia dnes dva druhy varovaní?
Odpoveď: Nie sú to falošné varovania, ale pasáže, ktoré musíme brať vážne. List Židom 2:1–3 varuje pred neúmyselným odkláňaním sa a ignorovaním Boha. Toto je v protiklade k zatvrdnutému srdcu a úmyselnému odkláňaniu sa od Boha. Často môže prvé viesť k druhému.
Otázka: Ako sa v Heb 3,7–4,7 skúška na púšti týka čitateľov Listu Hebrejom?
Odpoveď: Potom, čo sa dvanásť zvedov vrátilo z Kanaánu, Izraeliti na púšti stáli pred rozhodnutím, či budú dôverovať Bohu, alebo nie. Tá generácia zlyhala a Boh povedal, že nikomu z tej generácie, okrem Káleba a Jozueho, nebude dovolené vstúpiť do Zasľúbenej zeme.
Podobne aj čitatelia Listu Hebrejom musia urobiť podobné rozhodnutie. Napriek akýmkoľvek ťažkostiam alebo prenasledovaniu stojíme pred rozhodnutím, či budeme kráčať s Bohom, alebo nie.
Otázka: Ako je možné, že v Heb 3,10 všetci z tej generácie nepoznali Božie cesty a zomreli v hriechu?
Odpoveď: Doslovné chápanie Biblie neznamená, že nemôžeme vidieť, že Boh niekedy hovorí vo všeobecných súvislostiach. Boh hovoril o tej generácii Izraelitov vo všeobecnosti. Písmo však jasne uvádza, že všetci z tej generácie zomrú na púšti, s výnimkou Jozueho, Káleba a ľudí z mladšej generácie.
Otázka: Môžu sa ľudia v Heb 3,12 odvrátiť od živého Boha?
Odpoveď: Samozrejme. 1. Jánova 2:19 spomína tých, ktorí od nás odišli, lebo v skutočnosti nikdy neboli súčasťou nás. Skutoční veriaci, ako napríklad Dávid a Šalamún, môžu na určitý čas upadnúť do hriechu a potom sa vrátiť.
Čo sa týka otázky, či sa skutoční kresťania môžu natrvalo odvrátiť, stratiť svoju spásu a skončiť v pekle, pozri si diskusiu o Efezským 1:14 a Hebrejom 6:4-10, kde nájdeš viac informácií.
Otázka: Aké sú v Liste Židom 3:13 rôzne spôsoby, akými hriech zatvrdzuje?
Odpoveď: Hriech a ľudia sa môžu zatvrdiť v začarovanom kruhu. V Liste Židom 3:13 sa zatvrdzuje hriech, ale v Liste Židom 3:8, 15 sa zatvrdzujú ľudia. Hriech sa môže zatvrdiť najmenej piatimi spôsobmi.
1) Keď človek často opakuje ten istý hriech, stáva sa tento hriech „známym“ a príjemným, hoci by mal byť pre kresťana odporný a cudzí.
2) Môže ochladiť vaše srdce voči Bohu. Môžete stratiť úctu k Bohu a brať Božie požehnania ako samozrejmosť. Trvalý hriech môže nakoniec otriasť vašou vierou.
3) Hriech môže ľudí odradiť a pokúšať ich, aby to vzdali.
4) Môže ublížiť a zatvrdiť srdcia iných, keď vidia, že ste veriaci, a napriek tomu tolerujete hriech vo svojom živote, takže si myslia, že pre nich nemusí byť až také zlé, ak budú voči hriechu tolerantní. Hriech sa im nezdá taký vážny, ak vidia, že ho páchate aj vy.
5) Môže to odradiť ľudí od Krista, keď si pomyslia, že ak sa tak správajú kresťania, nechcú byť súčasťou toho.
Otázka: Čo v Hebrejom 3:19 zabránilo Izraelitom z Mojžišovej generácie, aby sa tešili zo zasľúbenej zeme? Ako to dnes bráni nielen neveriacim, ale aj niektorým veriacim, aby sa tešili z Božích požehnaní?
Odpoveď: Je zaujímavé, že Hebrejom 3:19 nehovorí o neposlušnosti, ale skôr o nevere. Hoci ich neposlušnosť bola závažná, hlavnou príčinou bolo ich rozhodnutie nedôverovať a neveriť v Boha a v Jeho dobré zaopatrenie pre nich. Z Božieho hľadiska boli neveriaci a neposlušní, a preto neboli užitoční.
Otázka: Čo presne hovorí varovanie v Liste Židom 4:1–2?
Odpoveď: Hoci niektoré preklady uvádzajú „dávajme si pozor, aby“, doslovnejší preklad znie „bojme sa, aby“.
Otázka: Malo by sa v Heb 4,2 preložiť „nespojili to s vierou“ alebo „nebolo to zmiešané s vierou“?
Odpoveď: V gréckych textoch sa tu vyskytujú rozdiely a existujú tri hlavné spôsoby, ako to preložiť. Nakoniec sa to zúži na dva spôsoby a závisí to od toho, či je grécke slovo „spájať“ v jednotnom alebo množnom čísle. Ak je v jednotnom čísle, potom nedostatkom bolo, že počúvanie nebolo spojené s vierou. Ak bolo v množnom čísle, potom problémom bolo, že to nebolo spojené s nimi. Rôzne grécke rukopisy to uvádzajú odlišne.
Jednotné číslo a) „nespojili to s vierou“ – Harcleonský sýrsky rukopis. Inými slovami, poslucháči nedokázali spojiť posolstvo s vierou.
Jednotné číslo b) „[to] nebolo zmiešané s vierou“. Sinaiticus, Ján Zlatoústy, Wolfenbüttel (6. storočie), gruzínsky rukopis. Inými slovami, posolstvo a viera sa nepodarilo zjednotiť z nešpecifikovanej príčiny.
Akuzatív množného čísla) „lebo sa nepridali k tým, ktorí to počuli vo viere.“ s. 13? (otáznik znamená, že sa to tak javí, ale nie je to isté), s. 46, (Alexandrinus), Vaticanus, Ephraemi Rescriptus, Bezae Cantabrigiensis, etiópsky, byzantský, arménsky, palestínsky sýrsky (6. storočie). Inými slovami, nezjednotili sa s Božím ľudom, ktorý prijal posolstvo vo viere.
Otázka: Ako sú na tom dnešní veriaci v Božom sobotnom odpočinku podľa Heb 4:3a, 8–11?
Odpoveď: Tým, ktorí prijímajú Ježiša za svojho Pána a Spasiteľa, Ježiš dáva odpočinok od snahy vybojovať si cestu do neba. Do tohto odpočinku vstupujeme už teraz na zemi, ale konečný odpočinok budeme mať aj v nebi.
Otázka: Prečo v Heb 4:3b, 5–6 niektorí nikdy nevstúpili do Božieho odpočinku, hoci dodržiavali sobotu?
Odpoveď: Dodržiavali sobotu, ale neverili v to, že majú nasledovať Boha a dôverovať, že sa o nich postará. Ak robíme správne veci, ale nie z viery, ani tým sa Bohu nepáči, ako naznačuje List Židom 11:6.
Otázka: Čo je nezvyčajné na slove sabbatismos („sabatový odpočinok“) v Heb 4,9?
Odpoveď: Ide o jediné grécke slovo, ktoré sa v žiadnej gréckej literatúre až do Knihy Hebrejom nevyskytuje. Je veľmi pravdepodobné, že autor si toto slovo vymyslel sám.
Otázka: Čo je v Hebrejom 4:12 duša a čo duch?
Odpoveď: Kresťania sa nezhodujú v tom, na čo klásť dôraz pri popise zloženia ľudskej prirodzenosti. Tu sú tri rôzne teórie, ktoré kladú dôraz na rôzne aspekty:
Trojdielna: Ľudia majú telo, dušu a ducha. Telo sa skladá z tela, chemických látok a elektrických signálov. Duša má inteligenciu, emócie a vôľu. Duch má svedomie a ďalšie aspekty.
Dvojdielna teória: Ľudia majú hmotnú a nehmotnú časť. Duša a duch sú odlišné, ale sú prepletené, podobne ako je kostná dreň prepletená v kostnej mriežke na koncoch kostí našich rúk a nôh. Kniha „Now That’s a Good Question“ (s. 237–240) rozoberá oba pohľady a obhajuje dvojdielny pohľad.
Integrované: Hoci existujú tri zložky – telo, duša a duch –, vzájomné pôsobenie medzi nimi je natoľko silné, že tento interaktívny celok je dôležitejší než tri samostatné časti.
Otázka: V Heb 4:15, aké ďalšie verše dokazujú, že Ježiš bol bez hriechu?
Odpoveď: Verše, ktoré dokazujú, že Ježiš bol bez hriechu, sú:
Ján 8:46 „Kto z vás ma môže usvedčiť z hriechu? Ak hovorím pravdu, prečo mi neveríte?“
2 Korinťanom 5:21 „Boh toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, …“
List Židom 4:15 „…ale máme toho, ktorý bol pokúšaný vo všetkom tak, ako my, a predsa nebol v hriechu.“
1. list Petrov 1:19 „…baránok bez vady a bez škvrny.“
1. list Petrov 2:22 hovorí, že Ježiš nespáchal žiadny hriech.
1. Jánova 3:5 hovorí, že Ježiš nemal hriech.
(Citáty z Berean Standard Bible)
Otázka: Čo je nezvyčajné na tomto úryvku v Heb 5:1-10?
Odpoveď: Rovnako ako moderné písomnosti využívajú rôzne literárne techniky, chiasmus je starobylá literárna technika, ktorá sa často používala v starovekých dielach, vrátane latinských diel rímskeho Cicerona a na mnohých miestach v Starom zákone. V chiasme sa úryvok symetricky opakuje. Tu je vzor v Liste Židom 5:1–10. Všimnite si, že List Židom 5:2 a List Židom 5:9 nie sú rovnaké, ale skôr kontrastujú.
Heb 5,1 Každý veľkňaz je vybraný spomedzi ľudí, aby zastupoval ľudí pred Bohom a prinášal dary a obete za hriechy.
- Heb 5:2 Stará sa o tých, ktorí sú v nevedomosti a blúdia, lebo aj on sám podlieha slabosti
- - Hebr 5:3 prináša obety za svoje vlastné hriechy, ako aj za hriechy ľudu
- - - Hebr 5:4 Neprisvojuje si česť sám, ale musí byť povolaný Bohom, ako bol Áron.
- - - Hebr 5:5-6 Tak ani Kristus si sám neprisvojil slávu, ale Boh povedal, že je Ježišovým Otcom. Kňaz podľa poriadku Melchizedechovho
- - Hebr 5:7-8 Na zemi prinášal modlitby a prosby… Hoci bol synom, naučil sa poslušnosti tým, čo vytrpel
- Hebr 5:9 Keď bol raz zdokonalený, stal sa zdrojom spásy
Heb 5:10 Ježiš bol Bohom vyvolený za veľkňaza podľa poriadku Melchizedechovho
Otázka: Čo znamená vo Heb 5:2 výraz „zaobchádzať s ním zhovievavo“?
Odpoveď: Toto grécke slovo, metriopathein, neznamená apatiu (že je to prijateľné alebo v poriadku) ani hnev, ale zaujať strednú cestu medzi týmito dvoma.
Otázka: Ako súvisí Ježišov prvý príchod v Heb 5:5 a Sk 13:33 s Žalmom 2:7 „dnes som ťa splodil“?
Odpoveď: Hoci bol Ježiš splodený Otcom ešte pred začiatkom času, nie je to to, na čo sa tu odkazuje. Ježiš bol splodený Bohom Otcom nepoľnohospodárskym, ale fyzickým spôsobom, keď prišiel na zem.
Žiaden verš v Biblii nehovorí, že by bol Ježiš synom Božím akýmkoľvek iným spôsobom v neskoršom čase. List Rímskym 1:4 len dodáva, že Ježiš bol „vyhlásený“ za Syna Božieho s mocou prostredníctvom svojho vzkriesenia z mŕtvych.
Otázka: Ako by mal znieť preklad výrazu „poriadok Melchizedechov“ v Hebrejom 5:6?
Odpoveď: Slovo „rád“ je blízko, ale v diele The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 12, s. 49 sa uvádza, že preklad „rád Melchizedechov“ nie je úplne správny, pretože neexistoval žiadny „rád“ ani rodová línia Melchizedecha. Výraz „podoba Melchizedecha“ do istej miery vystihuje význam, ale bohužiaľ presne nevyjadruje formálnosť, ktorú by mal, tak ako to robí slovo „rád“. Presný význam sa teda nachádza niekde medzi týmito dvoma anglickými slovami.
Otázka: Učí Heb 5,7, že Ježiš mal telo iba pred svojím vzkriesením, ako to učia Svedkovia Jehovovi a Cirkev zjednotenia reverenda Moona?
Odpoveď: Nie, inak by Tomáš považoval Ježiša za podvodníka, keď mu Ježiš ukázal svoje telo, aby Tomáš uveril. Odpoveď nájdete v diskusii o 1. Petrovom 3:18.
Otázka: V Heb 5:7 a Mt 26:39 sa Kristus bál svojej smrti, alebo bol pevne rozhodnutý ísť na kríž, ako to uvádza Lk9:51 ?
Odpoveď: Ježiš bol odhodlaný naplniť svoj zámer na kríži, ale prosil, aby mu bol tento kalich odňatý, ak je to možné. Ježiš sa potil krvavými kvapkami, taká veľká bola jeho úzkosť z toho, čo vedel, že sa čoskoro stane. Nikde sa však nehovorí, že by bol Ježiš bojazlivý alebo zbabelý.
Otázka: Ak Boh Otec v Heb 5,7 vypočul Ježišove modlitby, prečo potom nebol Ježišovi v Getsemanskej záhrade odňatý „kalich“ smrti na kríži (Mk14:36 )?
Odpoveď: Najprv sú tu tri veci, ktoré nie sú odpoveďou, a potom samotná odpoveď.
(nie je to odpoveď) Oslobodený od strachu zo smrti: Grécke slovo pre „podriadenie sa“, eulabeia, môže tiež znamenať úctivý strach. Treba však zmeniť význam slov, aby sa veta „ten, kto ho mohol zachrániť od smrti vďaka jeho úctivému podriadeniu sa/úctivému strachu“ premenila na „ten, kto ho mohol zachrániť od strachu zo smrti“.
(blízko, ale nie je to odpoveď) Boh povedal „nie“: Grécke slovo pre „vypočul“, eisakoustheis, neznamená len to, že Boh počul zvuk, ale skôr to, že Boh odpovedal na modlitbu. Samozrejme, Boh na niektoré z našich modlitieb odpovedá ráznym „nie“, ale v tomto prípade existuje lepšia odpoveď.
(nie je to správna odpoveď) že Ježiš by nemal zomrieť v Getsemani. V Liste Židom, v evanjeliách ani v žiadnych iných spisoch sa nespomína, že by sa Ježiš modlil za to, kde by nemal zomrieť.
Odpoveď: Matúš 26:39; 26:42; Marek 14:36 a Lukáš 22:42 uvádzajú, že Ježišova modlitba mala nie jednu, ale dve časti. Prvá časť bola, aby Otec nechal tento kalich minúť Ježiša. Druhá časť znela: „Avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty chceš.“ Boh odpovedal na Ježišovu modlitbu „áno“, pretože druhá časť prevážila nad prvou.
Je tu pre nás dôležité ponaučenie. Keď niečo chceme a vieme, že to nemusí byť v súlade s Božou vôľou, je dobré aj tak sa modliť k Bohu za to, čo máme na srdci. Mali by sme sa však modliť, aby sa naplnila Božia vôľa, a nie naša vlastná.
Samozrejme, Boh Ježiša vyslobodil zo smrti jeho vzkriesením, ale Ježiš tiež vedel, že Boh bol úplne schopný zachrániť ho pred smrťou. Keby Ježiš požiadal, Otec by mohol poslať dvanásť légií anjelov, ako sa píše v Matúšovi 26:53. Ako by sme však mali výkupné za naše hriechy, keby Ježiš nezomrel na kríži? Som rád, že Ježiš sa modlil aj tú poslednú časť tej modlitby.
Otázka: Keďže bol Ježiš v Hebrejom 5:8 a Filipským 2:7–8 poslušný Bohu, ako mohol byť Ježiš Bohom?
Odpoveď: Na zemi mal Ježiš úlohu podriadiť sa Otcovi a byť mu poslušný. V Trojici sú všetci traja rovní vo svojej podstate, ale líšia sa úlohou a postavením.
Cirkvený spisovateľ Ambróz Milánsky v roku 378 n. l. na to poukázal v diele O kresťanskej viere, kniha 2, kapitola 10, verše 84, 88, s. 234–235. Na zemi bol Ježiš ako dieťa podriadený Márii a Jozefovi. Znamená to, že Ježiš bol menejcenný ako Mária a Jozef? – Samozrejme, že nie.
Otázka: Môže sa v Heb 5,8 vševedúci Boh niečo naučiť? Ak nie, ako sa mohol Ježiš naučiť poslušnosti?
Odpoveď: Ježiš na zemi prežil veci, ktoré nemohol zažiť v nebi. Okrem toho sa Ježiš dočasne vzdal svojej vševedúcnosti, keď prišiel na zem. Ježiš sa rozhodol zbaviť sa mnohých svojich božských vlastností (Filipským 2:5–7, Ján 17:5). Na zemi nevedel všetko, napríklad deň svojho návratu (Matúš 24:36). Boh už v teoretickej rovine vedel všetko o poslušnosti a utrpení. Ale Boh prišiel na zem ako Ježiš Kristus a pri plnení svojho poslania sa naučil, čo znamená byť poslušný tvárou v tvár utrpeniu.
Zaujímavé je, že preklady Listu Židom 5:8 zvyčajne uvádzajú formuláciu „hoci bol synom“, aby boli v angličtine gramaticky správne. Hoci by sa to dalo vyjadriť rovnako aj v gréčtine Nového zákona (koiné), List Židom 5:8 to tak nehovorí. Píše sa tam: „hoci bol synom“, čo ešte viac zdôrazňuje, že Ježiš nebol len jedným z mnohých synov, ale že Ježiš bol „synom“.
Otázka: Je v poriadku piť duchovné mlieko podľa Listu Židom 5:12–13?
Odpoveď: Duchovné mlieko znamená základnú pravdu evanjelia. Duchovné mlieko je dobrá vec, po ktorej by kresťania mali túžiť podľa 1. listu Petrovho 2:2. Avšak rovnako ako malé dieťa by malo vyrásť, aby mohlo jesť mäso, tak by sme mali aj my.
Otázka: Prečo v Heb 6,1 opúšťame základné veci a prechádzame k zrelým veciam, keď sa v Heb 5,11–14 tak pomaly učili základné veci?
Odpoveď: Je čas na opakovanie základných vecí, keďže čitateľ ich ešte nebol schopný pochopiť. Tu však nastal čas dať im ochutnať zrelšie veci a ukázať im, že existuje viac než len to, čo sa učili pomaly.
Otázka: Čo sú v Heb 6,1–3 základné veci o Kristovi v porovnaní so zrelými vecami?
Odpoveď: K základným veciam patria podľa Listu Židom 6,1–3 pokánie, viera v Boha, krsty, vkladanie rúk, vzkriesenie mŕtvych a večný súd. Vo všeobecnosti však základné veci, ktoré sú nevyhnutné pre spasenie, sú práve tie základné veci. Iný názor je, že ide o veci zo Starého zákona, ako to učia Believer’s Bible Commentary, s. 2172–2173, a Evangelical Commentary on the Bible, s. 1136.
K zrelým veciam patrí zvyšok tejto kapitoly, teda tí, ktorí odpadnú, a Božie sľuby.
Mnohé doktríny majú tak základnú, ako aj zrelú časť. Napríklad to, že existuje iba jeden Boh, je základná vec, a to, že Otec, Ježiš a Duch Svätý sú Bohom, je tiež základná vec. Pochopenie toho, čo Biblia hovorí o Trojici, by bolo zrelšou vecou.
Otázka: Aké by mali byť naše pocity pri čítaní Heb 6,4–8?
Odpoveď: Mali by sme zdieľať smútok Boha a ostatných nad tými, ktorí sú stratení. Ježiš veľmi ľutoval Jeruzalem v Matúšovi 23:37–39. Pavol slúžil Bohu so „slzami“ v Skutkoch 20:19. Pavol si dokonca v Rimanom 9:1–3 želal, aby bol odrezaný pre svoj ľud, ak by to znamenalo ich spásu. Židia, podobne ako ľudia spomenutí v Liste Židom 6:4–8, boli tak blízko a predsa tak ďaleko.
A predsa máme aj pocit rezignácie. Keď niekto zahynie v pekle, môže povedať len: „Bola to moja vlastná vina“. Boh nikoho nenútil, aby si zvolil peklo; skôr Boh súdne poslal ľudí určených pre peklo tam, kam si zaslúžili ísť, buď výslovne kvôli voľbe, ktorú urobili, alebo implicitne kvôli voľbe, ktorú odmietli urobiť.
Otázka: Čo nás učí List Židom 6,4–12 o spáse?
Odpoveď: V 6. kapitole Listu Hebrejom sa nachádzajú dve odlišné témy.
1) Ako môže živý človek dospieť do stavu, v ktorom už pre neho nie je možné pokánie ani spása?
2) Môže skutočný kresťan stratiť svoju spásu?
1) Strata ďalších príležitostí:
Áno, človek sa môže dostať do bodu, za ktorým už pre neho nie je možné ďalšie pokánie. Čo robí Hebrejom 6:6 obzvlášť desivým, je to, že hovorí, že ľudia, ktorí odpadnú spôsobom, o ktorom autor hovorí, sa už nikdy nemôžu vrátiť. Niektorí vykladači tvrdia, že ide o hypotetickú situáciu, ktorá by sa nikdy nemohla stať. Neexistuje však žiadny náznak, že by Boh chcel, aby sme toto varovanie ignorovali, a nie ostatné varovania v Biblii. Naopak, Hebrejom 6,6 aj Matúš 12,31–32 (rúhanie sa proti Duchu Svätému) sú obidva definitívne. V Matúšovi 12,31–32 Židia, ktorí nikdy neboli kresťanmi, videli a počuli dosť na to, aby vedeli, že je to pravda. Nielenže sa však v ten deň rozhodli neprijmúť Kristove slová, ale Jeho činy pripisovali diablovi.
Kresťania však stále hrešia (1. Jánova 2:1). V skutočnosti, ak si myslíme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a pravda nie je v nás (1. Jánova 1:8). Na čo sa teda vzťahujú verše v predchádzajúcom odseku?
Dva hlavné ciele Listu Židom sú ukázať Židom, ako je Kristus naplnením Starého zákona, a povzbudiť veriacich židovského pôvodu, aby sa nevracali k judaizmu, ale zotrvali vo viere. Tieto pasáže sa teda NEVZŤAHUJÚ na niekoho, kto hreší, ale na niekoho, kto sa odvráti od Krista a vráti sa k svojej falošnej nádeji, či už je to judaizmus, alebo vo všeobecnosti nejaké iné náboženstvo. 1. Jánova 2:18–19 hovorí, že aj v tých časoch boli ľudia, ktorí sa „zdali“ byť spasenými veriacimi, ale potom odišli, pravdepodobne natrvalo. Ján hovorí, že odišli, lebo nikdy neboli súčasťou nás. Ak niekto prejde uličkou alebo vysloví nejaké slová, ale nevytrvá vo viere a neskôr sa odvráti od kresťanstva, neznamená to, že stratil spasenie; ak sa už nikdy nevráti, znamená to, že v prvom rade nikdy nebol spasený.
Tu sú štyri prípady, ktoré osobne poznám a o ktorých si myslím, že sa na ne táto veta NEVZŤAHUJE.
1. Jedna kresťanská študentka, ktorú som poznal, niekoľko mesiacov hovorila Bohu, že s ním nechce mať nič spoločné, a prosila Ducha Svätého, aby odišiel z jej života. Inteligentne stále verila, ale bola úmyselne neposlušná. Neskôr sa kajala a vrátila sa k viere. Povedala, že Hebrejom 6:6 sa jej zdal obzvlášť desivý. Napriek tomu sa však kajala. Možno ju Boh milostivo usvedčoval tým, že jej pripomenul tento verš a takmer sa jej spýtal: „Je to tvoja konečná odpoveď?“ Človek, ktorý sa dostal do rozporu s Hebrejom 6:6, sa nikdy nekáže a ani sa nikdy nebude chcieť kázať.
2. Poznal som pastora jednej malej cirkvi, ktorý povedal, že bol pastorom sedem rokov, než bol skutočne spasený. Potom, čo bol spasený, pokračoval v pastorovaní. Nie je to prípad odpadnutia od viery, ale prípad človeka, ktorý v prvom rade nikdy nebol spasený.
3. Keď som bol [kresťanský] teenager a kosil som trávnik, vyšla von jedna kresťanka a začali sme sa rozprávať. Povedala mi, že jej syn sa odsťahoval do Kalifornie, aby mohol žiť so svojou priateľkou. Bola si však istá, že je stále spasený, pretože v cirkvi zložil vyznanie viery. Nemyslím si, že mala nejaký dôvod na takú istotu. Apoštol Pavol nám v 2. Korinťanom 13,5–6 hovorí, aby sme skúmali sami seba a zistili, či skutočne stojíme vo viere. Možno nebol nikdy spasený, ale mohol by byť spasený v budúcnosti. Možno vedel o spasení toľko, že sa k nemu obrátil chrbtom, a na neho sa vzťahuje Hebrejom 6,6. Možno bol predtým skutočne spasený, odpadol do hriechu, ale keďže je skutočne spasený, vráti sa. To nemôžeme povedať. Pavol v 1. Korinťanom 5,1–5 nariadil Korinťanom, aby vylúčili nemorálneho brata z cirkvi. Avšak 1 Kor 5,5 ukazuje, že Pavol stále mal nádej, že po tomto disciplinárnom opatrení by sa tento brat mohol zachrániť. Domnievame sa, že 2. Korinťanom 2,5–11 sa týka toho istého brata a že sa skutočne vrátil.
4. Osobne poznám dvoch kresťanov, z ktorých jeden opustil vieru a stal sa moslimom, a druhý odišiel a stal sa mormónom. Obaja neskôr odišli a vrátili sa ku kresťanstvu.
Záver k tejto téme: Musíme rozlišovať medzi veriacim, ktorý zblúdil do hrubého hriechu, a niekým, kto poprel vieru a obrátil sa k niečomu inému. Či už je však ich popretie viery trvalé, či sa môžu v budúcnosti zachrániť, alebo sú zachránenými ľuďmi, ktorí zblúdili a vrátia sa, musíme to nechať na Božie posúdenie.
Aký by mal byť náš postoj voči niekomu, kto sa odklonil? Nemalo by to byť sebauspokojenie s tvrdením: „Neboj sa, oni sú aj tak spasení.“ Tiež by to nemalo byť odpísanie týchto ľudí, ako keby sa už nikdy nevrátili. Júd 23 hovorí: „Iných zachraňujte tým, že ich vytrhnete z ohňa; a ďalším preukazujte milosrdenstvo zmiernené bázňou, nenávidiac dokonca aj odev poškvrnený telom.“ (BSB). Koniec verša Júd 23 naznačuje, že títo ľudia robili dosť hrubé veci, ale stále mohli byť spasení.
V Jakubovi 5:19–20 sa píše: „Bratia moji, ak niekto z vás zblúdi od pravdy a niekto ho privedie späť, majte na pamäti toto: Kto odvráti hriešnika od bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.“ (BSB)
2) Môže skutočný kresťan stratiť svoju spásu?
Túto otázku možno rozložiť na tri čiastkové otázky:
a) Môže niekto, o kom Boh [s istotou] vie, že patrí medzi vyvolených, ktorí pôjdu do neba, prekvapiť vševedúceho Boha a nepôjsť do neba?
b) Môže mať človek istotu, že je spasený, a napriek tomu sa smutne a natrvalo mýliť?
c) Môže mať človek oprávnenú istotu, že pôjde do neba, a napriek tomu sa zmeniť a do neba sa nedostane?
Odpoveď na prvú otázku, ak je formulovaná týmto spôsobom, je zrejmá: nie.
Odpoveď na druhú otázku je áno, ako nám to ukazuje Matúš 7,21–23.
Odpoveď na tretiu otázku je nie, ale nie preto, že by mali silu zotrvať vo viere, ale preto, že Boh má silu nás zapečatiť a zachovať vo viere, ako to ukazuje Efezským1:13 –14. Musíme však vyvážiť doktrínu „raz spasený – navždy spasený“ s doktrínou, že skutoční svätí vytrvajú vo viere. Máme skutočne zodpovednosť skúmať sami seba, ako aj našich vodcov, a uistiť sa, že sme vo viere (2. Korinťanom 13:5–7).
Mimochodom, písomná debata medzi človekom, ktorý zastáva názor „raz spasený – navždy spasený“, a človekom, ktorý zastáva názor, že človek môže stratiť spasenie zakaždým, keď zhreší, sa nachádza na adrese
http://www.biblequery.org/Doctrine.LoseSalvationOrNot/LoseSalvationOrNot.html.
Otázka: Môžu ľudia podľa Hebrejom 6:4–12 stratiť svoju spásu?
Odpoveď: Skutoční kresťania sa v tejto otázke nezhodujú, ale všetci by sa mali zhodnúť na nasledujúcich bodoch.
1. Boha nikdy nič neprekvapí. Ešte skôr, ako sa ktokoľvek narodil, Boh s istotou vedel, kto všetko pôjde do neba (Zjavenie20:12 , 15; 17:8; Žalm 139:16).
2. Niektorí ľudia budú pri súde prekvapení (Matúš7:21 –23).
3. Môžeme mať istotu v našej spáse (1. Jánova5:13 ; Hebrejom4:16 ;10:35 ; Skutky8:13 , 20–23).
4. Naša oprávnená istota by sa nemala premeniť na sebauspokojenie. Kresťania môžu prísť o odmeny v nebi a Filipským 2:12-13 ukazuje, že (po spasení) by sme mali na našej spáse pracovať s bázňou a trasením. Chvála Bohu, že to je On, kto v nás pôsobí!
5. Existuje aj niečo také ako falošné obrátenie (1. Jánova2:19 ; Jeremiáš17:10 ; Jakub 2:19; 2. Tesalonickým 2:9-10; 2. Petrov 2:17-22).
6. Môžeme zistiť, či je naša spása skutočná, tým, že sa skúmame (2. Korinťanom 13:5-6), inými slovami, tým, že porovnáme naše učenie a život s Písmom.
7. Je na nás, aby sme vytrvali (Hebrejom6:11 ;10:36 ; Jakub 1:3-4; 2. Timoteovi 2:3; 4:5).
8. Duch Svätý zapečatil skutočných veriacich až do Dňa súdu (Efezským 1:13–14; 4:30; Júdov 24; 1. Timoteovi 1:14). Duch Svätý je záloha, ktorá zaručuje to, čo má prísť (2. Korinťanom 5:5).
Otázka: Čo znamená Hebrejom 6:4-12 o tom, že už nie je možné pokáním dosiahnuť spásu?
Odpoveď: Existuje najmenej šesť názorov.
1. Strata spásy veriacim: Kresťania, ktorí učia, že veriaci môžu stratiť svoju spásu, by tento úryvok interpretovali tak, že ak raz spásu stratia, už ju nikdy nemôžu získať späť. Hoci som počul niekoho učiť, že to znamená, že je „ťažké“ získať spásu späť, to nie je to, čo slovo „nemožné“ znamená v Liste Židom 6. Viac o tomto názore nájdete v knihe Hard Sayings of the Bible, s. 681–683.
2. Vrátenie spasenia veriacim: David O’Brien v knihe Today’s Handbook for Solving Bible Difficulties, s. 307–310, uvádza, že veriaci nikdy nemôže „stratiť“ svoje spasenie, čo znamená, že žiadny veriaci nemôže zhrešiť tak veľmi, aby bez toho, aby si to uvedomoval, prišiel o svoje spasenie. Naše zachovanie spásy nie je podmienené skutkami, rovnako ako jej získanie nie je podmienené skutkami. Skutočný veriaci by sa však mohol vedome rozhodnúť „vrátiť“ svoju spásu Bohu. V takom prípade by bol ako tí, ktorí poznali pravdu a ukrižovali Ježiša. Takí ľudia pôjdu do pekla. O’Brien interpretuje slovo „nemožné“ tak, že je to nemožné pre človeka, ale nie pre Boha.
3. Neodpustiteľný hriech. Ježiš hovoril o neodpustiteľnom hriechu v Matúšovi 12:31–32, Markovi 3:28–30 a Lukášovi 12:10–11. Jeden z autorov New Geneva Study Bible na s. 1567 (článok „Neodpustiteľný hriech“) sa domnieva, že aj List Židom 6:4–6, List Židom 10:26–29 a 1. Jánov list 5:16–17 sa vzťahujú na neodpustiteľný hriech.
4. Strata príležitosti na spasenie pre neveriacich: Neexistuje žiadna iná cesta k spaseniu ako Ježišova smrť a prebývanie Ducha Svätého v človeku. Ak človek odmietne (bez pokánia) prísť k Bohu skrze Ježiša (Ján 8:24) alebo sa dopustí rúhania proti Duchu Svätému (Matúš 12:31–32; Marek 3:28–29), nikdy sa nedostane do neba. Ľudia môžu vidieť a ochutnať, ale nemôžu prehltnúť.
5. Hypotetický argument ad hominem: Ak by sa spása mohla stratiť, potom by sa nikdy nedala znovu získať. Keďže však spásu nemožno stratiť, tieto prísne slová sú len vysvetlením, nie varovaním. R. C. Sproul v knihe Now That’s a Good Question (s. 592–594) zastáva tento názor, hoci uvádza, že v tejto veci nie je dogmatický. Zaujímavé je, že New Geneva Study Bible, s. 1941, spomína rôzne názory, ale tento medzi nimi chýba.
6. Kresťanovo vylúčenie z ďalšej služby: Odpadlý kresťan by nemal dobré svedectvo, aby mohol ďalej slúžiť v tomto živote, a prišiel by o svoju slávu v tisícročnom kráľovstve. Tento názor zastáva „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ (Komentár k biblickým znalostiam: Nový zákon), s. 794.
Otázka: Keďže Všemohúci Boh môže urobiť čokoľvek, ako to, že nemôže klamať?
Odpoveď: Numeri 23:19 a 1. Samuelova 15:29 hovoria, že Boh neklame, ale List Židom 6:18 hovorí, že Boh nemôže klamať. Sú to tri vzájomne sa dopĺňajúce odpovede a všetky sú pravdivé.
1. Boh môže urobiť akúkoľvek „vec“, ale lož nie je vec. Keďže Boh stvoril všetko svojím slovom (Genesis 1, Žalm 33:6,9) a všetko, čo povie, sa stane (Izaiáš 55:10-11), potom čokoľvek povie, bude pravda.
2. Na Boha nepôsobia žiadne vonkajšie obmedzenia, ale Boh sa môže rozhodnúť dodržiavať vnútorné obmedzenia, ktoré si sám stanovil. Boh nemôže urobiť nič, čo by bolo v rozpore s Jeho povahou, ako napríklad klamať, konať zlo alebo poprieť samého seba.
3. Nakoniec, ako poukazuje publikácia „Biblické ťažkosti a zdanlivé protirečenia“ na strane 223, „Všemohúci“ znamená, že Boh môže urobiť čokoľvek, čo chce. Keďže Boh nechce klamať, nie je tu žiadny problém.
Klement Rímsky (96–98 n. l.) sa tiež odvoláva na myšlienku v tomto verši, že je nemožné, aby Boh klamal, v 1. Klementovej epištole, kapitole 27, s. 12.
Augustín z Hippa (388–430 n. l.) tiež učil katechumenov, že Boh je Všemohúci, ale nemôže zomrieť, dať sa oklamať, klamať ani poprieť sám seba. V skutočnosti, keby mohol ako Boh robiť tieto veci, nebol by v skutočnosti Všemohúci. V diele O vyznaní viery, kap. 2, s. 371
Viac informácií nájdete v diskusii o Jeremiášovi 32:17, 27.
Otázka: Je v Hebrejom 6:18 tvrdenie, že pre Boha je nemožné klamať, v rozpore s Ježišovou poznámkou v Mt 19:26, že „pre človeka je to nemožné, ale pre Boha je všetko možné“? Ako môže byť pre Boha všetko možné, ako tvrdí Ježiš, ak je pre Boha nemožné klamať, ako tvrdí List Hebrejom?
Odpoveď: V skutočnosti existujú štyri veci, ktoré sú pre Boha nemožné. Boh nemôže:
klamať (List Židom 6:18)
Nechať sa zlákať zlom (Jakub1:13 )
Zrieknuť sa seba samého (2. Timoteovi2:13 )
Prísať na niekoho väčšieho ako je On sám (Hebrejom 6:13)
Pre Boha nie je nič nemožné. Klamstvo a logické protirečenia nie sú „veci“ a Boh ich nerobí.
Otázka: Aké sú v Heb 6:18 niektoré dôsledky viery, že Boh klame?
Odpoveď: Jedným z dôsledkov je, že ľudia môžu odpadnúť a pripojiť sa k sektám, ako je napríklad Cirkev zjednotenia reverenda Moona. Tu je to, čo hovorí reverend Moon.
„Ak poviete lož, aby ste niekomu pomohli, nie je to hriech... Aj Boh veľmi často klame.“ Master Speaks3/16/1973 , s. 11.
Božský princíp, s. 515: „Existujú dva dôvody, prečo Ježiš predpovedal, že Pán príde na oblakoch. Po prvé, bolo to na zabránenie klamom antikristov. Ak by bolo jasne stanovené, že Kristus príde na zem v tele, zmätok spôsobený klamami mnohých antikristov by sa nedal nijakým spôsobom zabrániť. ... Našťastie sa však tomuto zmätku podarilo vyhnúť, pretože všetci veriaci, vedomí si toho, že Kristus príde na oblakoch, hľadeli hore do neba.“
Božský princíp, s. 515 „Po druhé, bolo to na povzbudenie tých svätých, ktorí v tom čase kráčali po náročnej ceste viery.“
Avšak: Na základe 1. Jánovej 1:10; 5:10 a Títovi 1:2 je vážnym hriechom nazvať Boha klamárom. Hebrejom 6:18 hovorí, že Boh nemôže klamať, rovnako ako Numeri 23:19 a 1. Samuelova 15:29.
Keby bolo v poriadku klamať, bolo by v poriadku, keby reverend Moon klamal o tom, že je Mesiášom? O čom inom by vám ešte mohol reverend Moon klamať?
Otázka: Čo je v Hebrejom 6:19 „kotva pre dušu“ a v čom spočíva funkcia kotvy ako kotvy?
Odpoveď: Kotva má reťaz, ktorá je ukotvená k ťažkému kovovému závažiu alebo háku, čo je skutočná časť kotvy. Reťaz však bez ťažkého háku veľa nepomôže. Podobne je našou kotvou naša viera v Krista a viera bez kotvy by nebola pevná. Rovnako, ak nie je reťaz, loď sa odplaví a kotva je k ničomu. Bez viery sa môžu ľudia tiež odplaviť.
Otázka: Prečo sa v Heb 7,1–10 porovnáva Ježiš s Melchizedechom z Gn 14,18–20?
Odpoveď: Jedným z jednoduchých dôvodov je, že samotný Starý zákon porovnáva Mesiáša s Melchizedechom. Žalm 110,4 ukazuje, že Mesiáš bude navždy kňazom podľa poriadku Melchizedecha. Tajomným odkazom je pasáž v Genezis 14,18–20. Jej význam je vyjadrený o niečo menej tajomným spôsobom v Žalme 110,4 a definitívne vysvetlený až v Liste Židom 7,1–10.
Je pravda, že autor Listu Židom kladie dôraz na detaily, ktoré v knihe Genesis neboli hlavnými bodmi. Napríklad Abimelechov otec tiež nebol spomenutý, ale to z neho nerobí predobraz Krista. Autor Listu Židom nemôže dokázať body uvedené v Listu Židom 7:1–10 na základe autority knihy Genesis.
Nikdy však netvrdil, že by to mal v úmysle. Kresťania veria, že Biblia bola napísaná pod inšpiráciou a autoritou Ducha Svätého. Autor Listu Židom zdôrazňuje tri veci:
1. Dôkaz o postavení Mesiáša v porovnaní s Melchizedechom na základe Žalmu 110:4.
2. Dôkaz, že pred kňazstvom Áronovým existovalo iné Božie kňazstvo.
3. Mnohí kresťania tiež vnímajú Melchizedeka ako predinkarnované zjavenie Krista.
Ako vedľajšiu poznámku treba uviesť, že sekta v Kumráne chápala Melchizedecha ako nebeského osloboditeľa, ktorý bude hlásať Božiu spásu. V zvitkoch od Mŕtveho mora sa Melchizedek objavuje v Apokryfe Genesis (1QapGen) 22:14–17 a v rukopise Melchizedek (11Q13), ako aj v Piesňach o sobotnej obeti (4Q401) a v 4Q544. Na Melchizedeka sa odvolávali aj Filón a Jozefus, ako aj Targum Pseudo-Jonatán k Genesis 14:18 a Targum Neofiti I.
Otázka: Čo je v Liste Židom 7:1–10 „Melchizedekov rád“?
Odpoveď: Nie je to výraz používaný výlučne v kresťanstve, keďže sa prvýkrát objavil už tisíc rokov pred Kristom v Žalme 110:4. Starý zákon nám o Melchizedekovom poriadku hovorí len málo, s výnimkou troch vecí, ktoré môžeme odvodiť.
1. Je úplne nezávislý od izraelského kňazstva z rádu Árona.
2. Genesis 14:18–20 ukazuje, že predchádzalo Áronovmu kňazstvu.
3. Žalm 110:4 ukazuje, že bude hrať úlohu v budúcnosti s príchodom Mesiáša.
Otázka: Dokazuje Hebrejom 7:1–11 spolu s Kristovým narodením z panny, že sme vinní za hriechy všetkých našich predkov tým, že sme z ich lona?
Odpoveď: Nie. Ezechiel 18 a Deuteronómium 24:16 výslovne hovoria, že nie sme vinní za vinu našich otcov.
Väčšina kresťanov vidí dôležitý praktický dôvod, prečo sa Ježiš narodil tak, ako sa narodil; na rozdiel od nás sa Ježiš narodil bez hriešnej prirodzenosti. Nie je potrebné predpokladať druhý dôvod, že Ježiš nemal vinu od Jozefa, Adama ani od nikoho medzi nimi.
Otázka: Dokazuje Hebrejom 7:1–11, že sme vinní za Adamov hriech na základe toho, že sme v Adamových lonoch?
Odpoveď: Nie, a to z troch dôvodov.
1. Tento verš nedokazuje vinu za Adamove hriechy o nič viac, ako dokazuje vinu za hriechy všetkých našich ostatných predkov.
2. Nie, pretože Ezechiel 18 a Deuteronómium 24:16 ukazujú, že každý človek zomiera za svoje vlastné hriechy. Výslovne sa tam uvádza, že nie sme vyhlásení za spravodlivých na základe spravodlivosti našich otcov a nie sme vinní na základe hriechu nášho otca.
3. Nie, lebo aj keby sme nevedome zhrešili v Adamovi, Rímskym 4:15 a 5:13 ukazujú, že hriech sa nepočíta tam, kde nie je zákon.
Avšak aj keď možno nie sme vinní za hriechy našich predkov, stále môžeme znášať dôsledky ich hriechu.
Otázka: Čo to znamená v Hebrejom 7:1–11?
Odpoveď: Hoci priame pozorovania sú jednoznačné, zaujímavý je vzťah k autorovmu zámeru.
1. Abrahám, ktorý dal desiatok z koristi Melchizedechovi, nehebrejskému kňazovi Najvyššieho Boha, dokazuje, že bolo možné byť kňazom bez toho, aby sa človek patril k Áronovmu kňazskému rádu.
2. Navyše skutočnosť, že Abrahám, predok Léviho, dal desiatok Melchizedechovi, dokazuje, že Melchizedechovo kňazstvo je väčšie ako Áronovo kňazstvo.
Otázka: Bol Melchizedech v Heb 7,2–4 skutočne Ježiš, alebo nie?
Odpoveď: Existujú dve možnosti týkajúce sa tejto tajomnej postavy.
Melchizedek bol Ježiš: Melchizedek mohol byť samotný Kristus, ktorý sa zjavil na zemi pred svojím vtelením v Betleheme. Keďže sa píše, že Melchizedek nemal otca ani matku, nemal počiatok dní ani koniec života, Melchizedek je Ježiš, pokiaľ Hebrejom 7:3 jednoducho neznamená, že tieto veci neboli zaznamenané v knihe Genesis. Mnohí raní kresťania tomu verili.
Melchizedek bol predobrazom Ježiša: Melchizedek bol obyčajný človek, ktorý nasledoval Boha. Píše sa, že Melchizedek bol „utvorený na podobu Ježiša“ a že Kristus bol kňazom „podľa poriadku Melchizedeka“, ale nikde sa nehovorí, že Ježiš je Melchizedek.
Otázka: Hovorí Písmo v Hebrejom 7:2–11 jednoznačne, že Melchizedech je Ježiš, alebo nie?
Odpoveď: Odpoveď je jednoduchá a mala by byť jasná pre všetkých: Písmo to nehovorí. Je to nejednoznačné a s najväčšou pravdepodobnosťou zámerne. Je dôležité, že posolstvo Listu Židom 7:2–11 je jasné bez ohľadu na to, či je Kristus Melchizedek, alebo nie.
Otázka: Bol Melchizedek v Heb 7,3 reinkarnovaný?
Odpoveď: Nie. Hoci v skutočnosti existuje päť veľmi odlišných teórií reinkarnácie – západná New Age, hinduistická, budhistická, alavitská a ghulatská – tento verš nepodporuje žiadnu z nich. List Židom 7:3 porovnáva Ježiša s Melchizedechom. Niektorí sa domnievajú, že Melchizedech je jednoducho analógiou alebo „predobrazom“ Krista. Iní veria, že Melchizedek bol v skutočnosti predinkarnovaným zjavením Krista. Nech je to akokoľvek, všetci kresťania sa zhodujú v tom, že Ježiš existoval od počiatku vekov. Viera v to, že Boží Syn existoval od večnosti, však neznamená, že niekto z nás existoval ešte predtým, ako sme boli počatí.
Otázka: Ukazuje verš Heb 7:9–10 nejako, že ľudský plod je len potenciálne ľudskou bytosťou, nie skutočnou, a že preto je potrat v poriadku?
Odpoveď: Nie. V prvom rade Levi nebol priamym synom Abraháma, ale jeho pravnukom. Ak sa na základe významu Leviho rodokmeňa argumentuje o bezvýznamnosti života plodu, svedčí to o zúfalom pokuse nájsť biblické argumenty v prospech potratu. Viac informácií nájdete v diskusii o Rímskym 5:12.
Otázka: Ako autor v Liste Židom 7:14 vysvetľuje, že kňaz môže pochádzať z kmeňa Júdu?
Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť päť bodov.
1. Ježiš pochádzal z Júdu v dvoch ohľadoch: jednak prostredníctvom svojho adoptívneho zákonného otca (Jozefa), jednak prostredníctvom Márie, od ktorej sa narodil.
2. Priznáva sa, že nikto z kmeňa Júdu nemohol byť kňazom podľa poriadku Árona.
3. Môžu však existovať aj iné kňazské rady. Konkrétne Melchizedech bol kňazom, ktorý nepochádzal z Áronovho rodu a žil skôr ako Áron.
4. Melchizedechov kňazský rád bol vyšší ako Áronov kňazský rád z nasledujúcich dôvodov:
4a. Predok Árona a Léviho platil desiatky Melchizedechovi.
4b. Tak to bolo povedané priamou prísahou od Boha v Žalme 110:4.
5. Ježiš bol Bohom Otcom ustanovený, aby slúžil ako kňaz podľa poriadku Melchizedechovho, nie Áronovho.
Otázka: Prečo v Heb 7:18 Boh často koná inak, než čo Jeho ľud očakáva?
Odpoveď: Niekedy to môže byť preto, že máme nízke alebo nesprávne očakávania, ale často je v tom viac než len to. Boh často uprednostňuje to, čo je pre ľudí neočakávané, pred tým, čo je očakávané, aby slávu získal On, a nie my. Je to pre nás aj pripomienka, že Jeho cesty a myšlienky sú oveľa vyššie ako naše, ako hovorí Izaiáš 55:8–9. Je to pre nás tiež pripomienka, že to nie je našou silou ani mocou, ale skôr Božím Duchom, ako nás učí Zachariáš 4:6bf.
Otázka: V Hebrejom 7:19 a 8:13, neurobil Mojžišov zákon nič dokonalým, alebo bol zákon dokonalý, ako hovorí Žalm 19:7?
Odpoveď: V týchto veršoch znamená „dokonalý“ splnenie zamýšľaného účelu. Zákon bol dokonalý vo svojom účele, ktorým bolo ukázať nám Božie prikázania, ako ukazuje Rímskym 3:20. Zákon však nebol dokonalý v tom, čo nikdy nemal robiť – zachrániť ľudí. Zákon nikoho nezachránil, a preto nebol schopný urobiť nikoho dokonalým; to robí Boh. V skutočnosti nemáme prikázania, ktoré by sme mali nasledovať; skôr máme Krista, ktorého máme nasledovať, a prikázania, ktoré máme dodržiavať.
Otázka: Mali Židia v Hebrejom 7:27 pravdu, keď po zničení chrámu prestali prinášať obety, pretože mali prinášať obety len vtedy, keď existoval chrám?
Odpoveď: To by bola novinka pre Dávida, ktorý mal archu v stane počas celého svojho panovania. Keď sa nad tým zamyslíme, bola by to novinka aj pre Mojžiša, Jozua, Deboru, Gideona, Samuela a ďalších. V Starom zákone (Tanachu) nie je žiadny verš, ktorý by hovoril, že hoci obetovali ešte predtým, ako mali chrám, po tom, čo bol chrám postavený a zničený, nemohli sa vrátiť k tomu, čo robili predtým.
Otázka: Bol Ježiš v Heb 8,1 naším kňazom alebo našou obeťou?
Odpoveď: Oboje. List Židom 8:1 začína slovami: „Podstatou toho, čo hovoríme...“, takže toto je vyvrcholenie toho, prečo autor rozoberal všetky predchádzajúce témy. V tejto jedinečnej situácii bol Ježiš zároveň naším veľkňazom aj našou obeťou.
Otázka: Ako bol Ježiš v Heb 8,1 a Heb 9,11 kvalifikovaný na to, aby bol naším veľkňazom?
Odpoveď: Predtým, ako odpovieme na túto otázku, je dôležité najprv pochopiť úlohu veľkňaza. Veľkňaz robil jednu vec, ktorú žiadny iný kňaz nemohol robiť: v Deň zmierenia vošiel do svätyne svätých a priniesol Bohu obete. Ako človek zastupoval ľud pred Bohom. Boh si vyvolil potomkov Árona, aby zastupovali Boha pred ľudom. Ježiš spĺňa podmienky na to, aby bol naším veľkňazom, aspoň štyrmi spôsobmi.
1. Ježiš raz a navždy priniesol za nás obeť tým, že obetoval sám seba. Ježiš zaplatil trest za naše hriechy. Peter, Mojžiš a Ján boli dobrí ľudia, ale neboli schopní zaplatiť trest za naše hriechy, pretože neboli bez hriechu.
2. Podobne ako iní veľkňazi, Ježiš nás zastupuje pred Bohom. Dokáže to lepšie než akýkoľvek obyčajný smrteľný veľkňaz, lebo Ježiš je Boh (Hebrejom 1:8–9; Ján20:28 ) a v ňom prebýva plnosť Božia (Kolosanom1:19 ).
3. Rovnako ako ostatní veľkňazi, aj Ježiš nás zastupuje pred Bohom. Môže to robiť, lebo bol vo všetkom podobný nám (Hebrejom 2:17).
4. Izraeliti potrebovali nového veľkňaza vždy, keď zomrel predchádzajúci veľkňaz (Hebrejom 7:23–25). Ježiš žije v nebi a je ten istý včera, dnes i naveky (Hebrejom 13:8).
Otázka: Je v poriadku, ak v Heb 8,1–3 nazývame človeka na zemi dnes naším kňazom?
Odpoveď: Je zbytočné mať akýchkoľvek iných kňazov. Ježiš je jediný kňaz, ktorého dnes potrebujeme, a to aspoň z troch dôvodov.
V Liste Židom 8:1 je Ježiš výslovne uvedený ako náš veľkňaz.
V minulosti Ježiš raz a navždy priniesol jednu obeť (List Židom 10:14), raz a navždy (List Židom 9:12; 10:10). Katolíci a niektorí luteráni by si mali všimnúť, že List Židom9:26 výslovne ukazuje, že Ježiš netrpel od založenia sveta.
Dokonca aj dnes Ježiš žije, aby sa za nás prihováral pred Otcom (List Židom7:25 ).
Na druhej strane, v menšom zmysle sú všetci veriaci kňazmi podľa 1. listu Petrovho 2:9; Zjavenia 1:6 a 5:10.
Otázka: Aký bol účel príkladu stánu v Liste Židom 8:5?
Odpoveď: Boh priniesol svoju vládu a kráľovstvo na zem. List Židom 8:5 hovorí, že Stánok bol kópiou a tieňom toho, čo je v nebi. Avšak rovnako ako dvojrozmerný nákres nie je identický s dvojrozmernou fotografiou, nieto ešte s trojrozmerným objektom, to neznamená, že nebo je presne také ako pozemský Stánok. Stánok nebol postavený pre Boha, ktorý ho nepotreboval, ale skôr preto, aby nám Boh ukázal obraz svojej oddelenosti a svätosti.
Otázka: Podporuje tvrdenie v Heb 8,5, že svätostánok je tieňom nebeských vecí, platónsku myšlienku, že náš svet je tieňom skutočného sveta ideí?
Odpoveď: Nie. Hoci pravdepodobne väčšina grécky hovoriacich ľudí bola aspoň do určitej miery oboznámená s Platónom, Platónov svet ideí nebol svetom hmotných štruktúr. Napríklad Platónova filozofia by (dosť pošetilo) učila, že pohovky v tomto svete sú nedokonalými, upravenými kópiami abstraktnej „ideálnej pohovky“. Podobne sú postele nedokonalými, upravenými kópiami „ideálnej postele“. Problém nastáva v prípade pohoviek La-Z-Boy alebo rozkladacích postelí. Možno, že ideálny svet musel vytvoriť novú entitu v čase, keď bola v reálnom svete vynájdená pohovka La-Z-Boy.
Na rozdiel od Grékov autor Listu Hebrejom a zvyšok Biblie chápali, že nebo je hmotné, s (osláveným) telom a štruktúrou. Ďalšie staroveké židovské knihy, ktoré svedčia o tom, že chápali pozemský stánok ako kópiu hmotného nebeského stánku, sú 2 Baruch 4:5; a Staroveké dejiny Židov 3:123 (cca 93–94 n. l.) a Vojny Židov 5:212–213, obe od Jozefa Flavia.
Otázka: V Heb 8:5–7, 13; 9:1, 15; 10:9, 16 sa uvádza, že Mojžišov zákon bol prvou zmluvou. Ako to teda je so zmluvami s Adamom, Noemom a Abrahámom?
Odpoveď: Tieto dohody boli uzavreté s jednotlivcami, nie s národom alebo ľudom. Pozri si aj nasledujúcu otázku.
Otázka: V Heb 8:5-7,13; 9:1,15; 10:9,16, učí Biblia o „zmluvách“ alebo o „dispensáciách“?
Odpoveď: Biblia učí o oboch. V skutočnosti existuje sedem bodov, na ktorých sa kresťania, ktorí sú zástancami zmluvného a dispenzačného výkladu, zhodujú, a existujú aj niektoré rozdiely.
Zhoda:
A1. Všetci, ktorí boli, sú alebo budú spasení, sú spasení skrze Ježiša. (Hebrejom 11:39–40; Títovi 2:11; Hebrejom 2:9; 1. Jánova 2:2; 1. Timoteovi 2:6) Viac o tom, ako boli veriaci Starého zákona „spasení presne tak, ako sú spasení veriaci Nového zákona“ skrze Krista, nájdete v knihe 1001 Bible Questions Answered, s. 77–78, 85 (dispensacionalista).
A2. Aj v Starom zákone ľudia uzatvárali individuálne zmluvy s Bohom (Žalm 50:5).
A3. Boh uzavrel sériu dohôd s Adamom, Noemom, Abrahámom, Izákom a Jozue.
A4. V Starom zákone ľudia uzatvárali zmluvu s Bohom aj ako spoločenstvo (Jeremiáš 34:13, 18).
A5. Boli a budú len dve zmluvy: prvá bola uzatvorená za čias Mojžiša (Hebrejom 9:9) a druhá, večná zmluva (Hebrejom13:20 ), ktorá je nadradená (Hebrejom 8:6).
A6. Teraz sa nachádzame v dobe milosti (Efezským 3:2). Starý zákon očakával Kristovo zmierenie, zatiaľ čo my sa teraz pozeráme späť na Kristovo zmierenie.
A7. V budúcnosti príde obdobie, keď bude všetko zjednotené pod Kristom (Efezským1:10 ).
Rozdiely a dôrazy:
Rôzni teológovia zmluvy a dispenzacionalisti sa nezhodujú v mnohých veciach:
1. Teológovia zmluvy tvrdia, že všetky Božie starozákonné sľuby sa dnes napĺňajú iba v cirkvi. Neveriaci Židia boli odrezaní a od tej doby je „Božím Izraelom“ cirkev, pričom dnešní Židia sa nijako nelíšia od akejkoľvek inej etnickej skupiny. Napriek tomu R. C. Sproul vo svojej knihe Now That’s a Good Question (s. 504–505) na základe Rimanom 11 učí, že „Boh má pre židovský národ ako taký ešte jednu kapitolu, ktorú musí napísať“.
Dispensacionalisti tvrdia, že niektoré z Božích starozákonných sľubov sa naplnia v budúcnosti Izraela, ako napríklad sľub o 144 000. Židia sú aj dnes stále Božím vyvoleným národom. Pokiaľ ide o uplatňovanie tejto teológie, boli to práve dispensacionalisti, a nie zástancovia zmluvnej teológie, ktorí presadzovali humanitárne letecké prepravy s cieľom pomôcť Židom v bývalom Sovietskom zväze opustiť krajinu a vrátiť sa do Izraela.
2. Vo všeobecnosti dispensacionalisti nekladú rovnaký dôraz na dodržiavanie Zákona, vrátane zákona o desiatku a soboty/dňa Pánovho. Pozri knihu Now That’s a Good Question, s. 436–438, kde sa uvádza zmluvný pohľad na desiatok ako na zákon platný aj dnes, a knihu 1001 Bible Questions Answered, s. 107, kde sa uvádza dispenzacionalistický pohľad na to, prečo dnes nie je desiatok zákonom, ale otázkou slobody. Kniha 1001 Bible Questions Answered, s. 109–110, vysvetľuje, prečo sobota neplatí pre dnešok.
3. Ultra-dispensacionalizmus, ktorý odmieta Dallas Theological Seminary (kniha „1001 Bible Questions Answered“, s. 114) a ďalší dispensacionalisti, učí, že dnes žijeme v inej dispenzácii ako v novozákonných časoch a že krst dnes nie je platný. Viac informácií o omyle ultra-dispensacionalizmu nájdete v diskusii o 1. Korinťanom 1:17.
4. Jeden teológ zmluvy, John Gerstner, tvrdí, že dispenzacionalisti nedostatočne zdôrazňujú úlohu Krista v spasení pre všetkých vo všetkých dobách. Dispenzacionalisti toto obvinenie popierajú.
Ako príklad pohľadu založeného na zmluve uvádza R. C. Sproul v knihe Now That’s a Good Question na s. 283–284: „Spasenie prebieha v Starom zákone presne rovnakým spôsobom ako v Novom zákone – prostredníctvom viery. Jediný rozdiel spočíva v tom, že viera v Starom zákone bola založená na budúcom prísľube, ktorý sa ešte nenaplnil.“
5. Teológovia zmluvy, ako napríklad Gerstner a New Geneva Study Bible (str. 1990), tvrdia, že niektorí dispenzacionalisti učia o „lacnej milosti“ a ignorujú Boží zákon. Jeden absolvent teologického seminára, ktorý je dispensacionalistom a ktorého poznám, keď to čítal, prekvapene vykríkol. Netreba dodávať, že dispensacionalisti túto obvinenie tiež popierajú. Boli to však niektorí dispensacionalisti, nie teológovia zmluvy, ktorí presadzovali názor, že človek môže byť kresťanom už tým, že prijme Ježiša za svojho Spasiteľa, a že urobiť z neho svojho Pána je až neskoršia voľba.
6. Extrémne dispensacionalistické učenie občas zdôrazňuje, že dnes spasí evanjelium, takmer až do tej miery, že sa vylučuje skutočnosť, že to je Boh, kto spasí. Je Boh bezmocný spasit deti a ľudí s ťažkým mentálnym postihnutím, pretože nepočuli evanjelium?
Všeobecne platí, že skutočnosť, že niektorí ľudia posúvajú určitý názor do extrému, ešte neznamená, že tento názor je nesprávny, ak jeho neextrémistická verzia obsahuje rovnováhu, ktorá chráni pred týmto extrémom. Extrémisti, ktorí tento názor dovádzajú do logických záverov, však skutočne dokazujú, že celý tento názor je nesprávny, ak neexistuje žiadne učenie, ktoré by zakazovalo jeho posúvanie do extrému.
Otázka: Keďže v Heb 8,10 sa píše, že Ježiš zomrel za všetkých, ako je možné, že druhá zmluva je uzatvorená iba s domom Izraela?
Odpoveď: List Židom 8,10 hovorí, že zmluva bude s Izraelom; nehovorí, že nikto iný ako Izrael. Ak to však správne pochopíme, je to s Izraelom a všetci veriaci sú prijatí do Božieho vyvoleného národa. Dva konkrétne body:
1. Všetci veriaci sú duchovne synmi Abraháma podľa Efezským 2:12–13; Galatským 4:24–28; Rímskym 4:12, 16–17.
2. Aj Židia, ktorí odmietajú uveriť v Ježiša, zomrú vo svojich hriechoch podľa Matúša 23:29–33; Jána 8:24; Skutkov20:21 ;2:37 –40; a Rimanom 9:6.
Otázka: Máme sa podľa Heb 8:11 a Jer 31:33-34 navzájom učiť?
Odpoveď: Áno, máme. Tento verš nehovorí len to, že sa nemáme navzájom učiť. Skôr hovorí, že sa nemáme navzájom učiť slovami „Poznajte Pána“, pretože všetci veriaci budú poznať Pána.
Tu sa nachádza dôležitý teologický bod. Kým v časoch Starého zákona mal v sebe Ducha Svätého len niekoľko veriacich, v časoch Nového zákona majú Ducha Svätého v sebe všetci veriaci. Ján14:23 ukazuje, že všetci, ktorí majú Krista, majú aj Ducha Svätého. List Rímskym 8:9-11 ukazuje, že tí, ktorí dnes nemajú Ducha Svätého, nemajú ani Krista.
Otázka: Ako mohla v Heb 8:13 zaniknúť Stará zmluva, keď Ježiš v Mt 5:18 a Lk 16:17 povedal, že ani jedna čiarka ani jedna bodka nezanikne?
Odpoveď: V Lukášovi 16:17 Ježiš povedal, že Zákon nezanikne. V Matúšovi5:18 Ježiš povedal, že v žiadnom prípade nezanikne ani jedna čiarka ani jedna bodka, kým sa všetko nenaplní. Viac informácií nájdete v diskusii o Rimanom 7:6.
Otázka: Stručne povedané, nachádzal sa v Heb 9:2-4 zlatý oltár na kadidlo v Svätosvätom, alebo bol v Svätyni, ako to ukazujú Ex 30:6 a Levitikus 16:12-13,18?
Odpoveď: Niektoré staroveké rukopisy Listu Hebrejom uvádzajú, že tento oltár bol v Svätyni, avšak na zodpovedanie tejto otázky sa nemusíme odvolávať na tieto rukopisy.
Stručná odpoveď: Bol závoj súčasťou Svätyne alebo Svätyne svätých, keďže oddeľoval tieto dve miesta? Dalo by sa povedať, že bol súčasťou oboch. Podobne aj 1. Kniha kráľov 6:22 poskytuje odpoveď ohľadom oltára. Píše sa tam, že oltár „patril“ do Svätyne svätých. Oltár spolu so závojom tvoril hranicu, keď bol závoj odhrnutý, aby cez neho mohol prejsť veľkňaz v Deň zmierenia.
Podrobnejšie vysvetlenie nájdete v nasledujúcej otázke.
Otázka: Bol v Heb 9,2–4 zlatý oltár na kadidlo v Svätyni svätých, alebo bol v Svätyni, ako ukazujú Ex 30,6 a Lev 16,12–13,18?
Odpoveď: Stručnú odpoveď nájdete v predchádzajúcej otázke.
Dlhá odpoveď: Existuje toľko vysvetlení tejto otázky, že je skutočne zložité prejsť ich všetky a nájsť to správne. Všetky odpovede možno zaradiť do troch kategórií: slová, pohyb a účel. Každá z nich má jednu najmenej pravdepodobnú odpoveď a jednu alebo dve pravdepodobnejšie odpovede.
Najprv tri fakty, ktoré priamo nesúvisia s odpoveďou, a potom samotná odpoveď.
Fakt 1: Použitie v Deň zmierenia: Kňaz vstupoval do Svätyne svätých len raz ročne. Kňaz vzal z tohto oltára žeravé uhlíky a prešiel za záves do Svätyne svätých (Levitikus 16:12–13).
Fakt 2: Umiestnenie oltára: Exodus 30:1–10 ukazuje, že kňaz (nie nevyhnutne veľkňaz) mal každé ráno kadidlo páliť na oltári pokrytom zlatom. Práve to robil Zachariáš, otec Jána Krstiteľa, keď sa mu vedľa tohto oltára zjavil anjel v Lukášovi 1:8–11. Zachariáš bol súčasťou kňazskej skupiny, a preto nebol veľkňazom. Levitikus 16:12 tiež ukazuje, že oltár sa nachádzal v Svätyni, nie vo Svätyni svätých. 1. Kniha kráľov 6:22 by mohla naznačovať, že oltár bol vo Svätyni svätých, ale nie nevyhnutne. 1. Kniha kráľov 6:22 hovorí len to, že „patril“ k najsvätejším veciam (t. j. v Deň zmierenia), nie že sa tam fyzicky nachádzal. Podľa knihy When Critics Ask, s. 517, aj Filón, Jozefus a iní židovskí autori uvádzali, že sa nachádzal v Svätyni. Na rozdiel od toho Apokalypsa Barucha 6:7 uvádza, že oltár sa nachádzal v Najsvätejšej svätyni.
Fakt 3: Dva oltáre (nepravdepodobné): Hoci tam mohli byť dva oltáre, je to veľmi nepravdepodobné, pretože neexistuje žiadny biblický ani mimobiblický odkaz na dva oltáre.
Význam slova (nepravdepodobné): Doslovný grécky výraz v Liste Židom 9:3 je „nástroj na kadidlo“. Z gramatického hľadiska sa môže vzťahovať na kadidelnicu, ktorú kňaz nosil so sebou. Je to však nepravdepodobné, lebo v takom prípade by List Židom podrobne opisoval každý z ostatných troch kusov nábytku v Stánku zmluvy, spomenul by kadidelnicu a o oltári na kadidlo by mlčal. Okrem toho židovskí autori Filón a Jozefus používajú toto slovo na označenie oltára.
Rozdiely v starozmluvných rukopisoch: Kým masoretský text aj Septuaginta uvádzajú, že oltár sa nachádzal vo Svätyni, Samaritánsky Pentateuch hovorí, že bol za závesom (v Svätyni svätých).
Rozdiely v rukopisoch Nového zákona: Grécke rukopisy Vaticanus, koptské verzie a etiópska verzia uvádzajú, že sa nachádza vo Svätyni, nie v Najsvätejšej svätyni. Ide však pravdepodobne o neautentický text.
Rané kresťanské spisy: V diele Päť kníh proti Marcionovi od Tertuliána sa v 4. knihe, riadky 140–145, spomína zlatý oltár v Svätyni svätých.
Každoročné premiestňovanie oltára v Deň zmierenia (nepravdepodobné): Bol oltár premiestňovaný raz ročne? To je nepravdepodobné. Oltár bol vyrobený z akáciového dreva a pokrytý zlatom. Bol malý, s rozmermi približne 3 stopy na 1 ½ stopy na 1 ½ stopy. Liate zlato má veľmi vysokú hustotu, približne 19,3 g/cm³. Ak predpokladáme, že hrúbka zlatého pokrytia bola jedna osmina palca, hmotnosť zlata by bola 225–235 libier. Hoci ho mohol posunúť jeden človek, pre kňaza, ktorý zároveň niesol kadidlo a kadidelnicu na uhlíky, nebolo veľmi prenosné. Ostatní kňazi mu nemohli pomôcť ho vniesť do svätyne svätých (Levitikus 16:17; Hebrejom 9:7). Oltár sa teda pravdepodobne v Deň zmierenia nepresúval.
Jednorazové premiestnenie oltára: Existoval „oltár, ktorý patril k vnútornej svätyni“, ako uvádza 1. Kniha kráľov6:22 . Hebrejský text je tu nejednoznačný: mohlo by to znamenať buď to, že za čias Šalamúna sa oltár nachádzal vo Svätom svätom, alebo že oltár patril k Svätému svätému. Ak sa myslí prvý význam, oltár bol vo Svätom svätom v Šalamúnovom chráme. To je však nepravdepodobné, keďže Zachariáš v Lukášovi 1:8–11 kadil na tomto oltári, keď sa mu zjavil anjel, ako to v Levitiku 16:12 predpisuje pre kňazov (nielen pre veľkňaza). Mimo Biblie dostávame v tejto veci protichodné informácie. Filón a Jozefus uvádzajú, že oltár sa nachádzal v Svätyni, avšak v Apokalypse Barucha 6:7 sa uvádza, že oltár bol v Najsvätejšej svätyni.
Pohyb závesu: Predpokladajme, že sa tu myslí druhý význam z 1. Knihy kráľov 6:22. Kľúčovou chýbajúcou informáciou je, ako by kňaz s kadidelnicou plnou ohňa a kadidla a s krvou na prste v druhej ruke mohol prejsť za záves. (Nemohol sa pod ním jednoducho prevaliť.) Matúš 27:51 naznačuje, že záves nebol tvorený dvoma závesmi spojenými uprostred, ale jedným celistvým kusom. Predpokladajme na chvíľu, že sa kňaz jednoducho pretlačil medzi stenou a závesom na jednej strane. To by bolo problematické vzhľadom na všetky veci, ktoré niesol, a s nádejou, že kadidelnica nezapáli záves. Pravdepodobnejším scenárom je, že kňaz záves aspoň čiastočne roztiahol a potom vošiel dnu. Akonáhle bol záves roztiahnutý, oltár sa stal súčasťou Svätyne svätých a používal sa pri obradoch, ktoré sa tam konali.
Je to podobné našim modlitbám na zemi. Sme hriešni a nie sme súčasťou Božej Svätyne svätých v nebi. Avšak jedného dňa sa aj pre nás závoj odhrnie a Zjavenie 5:8; 8:3-4 ukazuje, že nielen my, ale aj naše modlitby budú v Svätyni svätých v nebi. (To vás akosi motivuje k modlitbe, však?)
Otázka: Sú kamenné tabule v Heb 9,4 to isté ako Kniha zákona v Dt 31,24–26?
Odpoveď: Nie. Deuteronómium 31:24–26 ukazuje, že Kniha zákona bola Tóra (prvých päť kníh Biblie), a nie Desatoro prikázaní. Pôvodná Tóra bola umiestnená vedľa truhly, nie v nej. Kamenné tabule boli Desatoro prikázaní.
Otázka: Boli v Heb 9:4 tri veci v arche zmluvy, alebo pred ňou, ako naznačujú Ex 16:33-34, Num 17:10-11, 1 Kr 8:9 a 2 Krn 5:10?
Odpoveď: Mimochodom, truhla sa nazýva aj truhla svedectva (Exodus 25:16-22), pretože v nej bolo uložené „svedectvo“, teda kamenné tabule Desatora.
V minulosti v truhle: Exodus 16:33–34 hovorí, že nádoba s mannou bola položená pred Hospodinom, aby bola uchovaná pre budúce generácie. Numeri 17:10–11 hovorí, že mali položiť Áronovu palicu pred Svedectvo. Hoci iba Hebrejom 9:4 hovorí, že tieto veci boli vložené do vnútra truhly, pravdepodobne boli do truhly vložené. Exodus 25:21, Exodus 40:20 a Deuteronómium 10:2,5 uvádzajú, že Mojžiš vložil kamenné tabule do truhly. Keď Exodus 40:20 hovorí, že kamenné tabule boli vložené do truhly, je možné, že v tom čase boli do nej vložené aj ostatné dva predmety.
O 500 rokov neskôr, za čias Šalamúna, po tom, čo Filištíni zajali truhlu, a po tom, čo do nej nazrelo 70 mužov (1. Samuelova 6:19), sa v 1. Knihe kráľov 8:9 a 2. Knihe kroník 5:10 uvádza, že v truhle boli už len kamenné tabule. List Židom 9:4 hovorí o tom, čo sa pôvodne nachádzalo vo vnútri truhly.
Otázka: Aký bol zmysel tohto všetkého oddelenia v stánku v Liste Židom 9:6–9?
Odpoveď: Niektoré dnešné budovy majú z bezpečnostných dôvodov obmedzený prístup do určitých častí, napríklad do elektrických rozvodní, aby sa znížil počet smrteľných úrazov.
V časoch Starého zákona to názorne zdôrazňovalo oddelenie medzi svätým Bohom a hriešnym človekom. Dokonca ani veľkňaz nemohol vstúpiť dovnútra viac ako raz ročne. Bol to len jeden konkrétny muž z jednej rodiny, z jedného kmeňa, z celého národa. Podľa Jozefa Flavia mal kňaz v čase existencie chrámu, keď vstupoval dovnútra, dvanásť zvončekov na spodnom okraji svojho rúcha a lano okolo pása. Čo by sa stalo, keby bol Boh s kňazom natoľko nespokojný a kňaz by zomrel vo svätyni svätých? Kto by ho vyniesol von? Preto mal okolo pása lano, aby ho niekto mohol vytiahnuť, a zvončeky, ktoré by zvonili a signalizovali, že sa ešte hýbe.
Židovskí rabíni v Talmude Yoma 5:1 hovoria, že keď veľkňaz vošiel, „nepredlžoval svoju modlitbu, aby nevystrašil Izrael“. Potom, čo vošiel (a vyšiel), usporiadal hostinu so svojimi priateľmi.
Otázka: Čo presne znamená „vykúpenie“ v Heb 9:12–14?
Odpoveď: Pre židovský ľud to nebolo žiadne tajomstvo; bol to bežný pojem v Starom zákone. Každé prvorodené zviera malo byť obetované, s výnimkou toho, že mohlo byť „vykúpené“ niečím, čo ho nahradilo, podľa Exodu 13:13.
Podobne aj prvorodené deti mali byť vykúpené obetovaním zvieraťa, ako to ukazuje Exodus 13:14–16. V Lukášovi 2:23–24 Mária a Jozef priniesli obetu po narodení Ježiša, ako to prikazoval Levitikus 12:6–8.
Boh vykúpil Izraelitov z egyptského otroctva, ako sa uvádza v Exoduse 6:6 a Deuteronómiu 7:8.
Všeobecne povedané, význam slova vykúpenie (v gréčtine lytrosis) je oslobodenie niečoho zaplatením výkupného, ako uvádza The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 12, s. 86.
V časoch Starého zákona Boh zachraňoval ľudí „na úver“, lebo vedel, čo urobí Kristus.
Otázka: V Hebrejom 9:15, malo Kristovo vykúpenie za naše hriechy spätnú platnosť?
Odpoveď: Rozhodne áno. List Židom 9:15 hovorí, že Kristus zomrel za hriechy spáchané pod prvou zmluvou. Podľa Božieho istého vedomia bol Ježiš zabitý ešte pred založením sveta (Zjavenie 13:8). List Rímskym 3:25 tiež naznačuje, že to urobil za predchádzajúce hriechy, ktoré dovtedy zostali nepotrestané.
Otázka: Kde sa v Hebrejom 9:21 píše, že stánok a ostatné veci boli pokropené krvou?
Odpoveď: V Starom zákone sa to neuvádza, ale židovský ľud si to zrejme uvedomoval. Josephus to spomína v diele „Staroveké dejiny Židov“, kniha 3, s. 205–206. [viii 6].
Otázka: Mohol byť Ježiš v Heb 9,25–28 mnohokrát obetovaný počas rímskokatolíckej omše spolu s chlebom a vínom?
Odpoveď: Skutoční kresťania sa v tejto otázke nezhodujú.
Luteráni a katolíci tvrdia, že áno. Jeden luterán učil, že keďže Boh je nadčasový, aj zmierenie môže byť nadčasové. Večera Pánova je časovým prepojením s okamihom, keď Kristus zomrel na kríži, a to prostredníctvom Božej nadčasovosti.
Pravoslávni kresťania učia o skutočnej prítomnosti Krista v eucharistii, ale spôsob, akým k tomu dochádza, ponechávajú ako tajomstvo.
Väčšina protestantských kresťanov hovorí, že nie.
V Jánovi 19:30 sú „Je dokonané“ posledné slová Ježiša. Ide vlastne o účtovný termín, ktorý by sa dal preložiť ako „splatené v plnej výške“.
List Židom 9,25–28 výslovne učí, že Ježiš neprináša obeť znova a znova; skôr bol Ježiš obetovaný raz.
V Liste Židom 10,11–12 Ježiš nevykonával svoju náboženskú povinnosť deň za dňom; skôr Ježiš raz a navždy priniesol jednu obeť za hriechy. Potom sa Ježiš posadil, čo je poloha pohodlia, priazne a cti.
Otázka: Mohla by byť v Liste Židom 9:27–28 reinkarnácia pravdivá a zlučiteľná s kresťanstvom?
Odpoveď: Nie, a to z viacerých dôvodov.
Všeobecne platí, že Boh v posledný deň vzkriesi všetkých v tele, čo by nedávalo veľký zmysel, keby sme nemali jedno a jediné telo.
V Liste Židom 9,27–28 sa tu konkrétne píše: „Tak ako je človeku určené raz zomrieť a potom čeliť súdu.“
V 2. Sam 12:22-23 povedal Dávid o svojom mŕtvom dieťati: „Ja pôjdem za ním [do hrobu], ale on sa ku mne nevráti.“ Písmo presne zaznamenáva Dávidove slová, ale tento verš by sám o sebe nedokazoval, že Dávidov názor bol správny, okrem prípadu, ak by bol v spojitosti s Hebrejom 9:27-28.
Kazateľ 11:3 hovorí, že kamkoľvek strom padne, tam aj zostane ležať. Kontext Kazateľa 11:1–3 je príčina a následok a kontext celej knihy je život a smrť pod slnkom.
Reinkarnácia chýbala nielen v celom Starom a Novom zákone, ale aj v židovskej a kresťanskej tradícii. V túto koncepciu verilo len niekoľko pohanských Grékov. Kresťania si túto koncepciu uvedomovali a reinkarnáciu dôrazne odmietali ako nebiblickú, ako to ukazuje Hippolytus.
Hippolyt (Proti Platónovi, verš 2) vo svojej rozsiahlej úvahe o Háde sa tiež stručne zmieňuje o tom, že vzkriesenie neznamená, že duša prechádza do iných tiel, ale skôr to, že Boh vzkriesí samotné telá. V diele Vyvrátenie všetkých heréz, 1:2, Hippolyt spomína, že pythagorejci verili v mylnú predstavu, že duša prechádza cez po sebe nasledujúce telá.
Minucius Felix vo svojom diele „Octavius“, kap. 34, s. 194 (po roku 205 n. l.) nazval predstavu o návrate ľudských duší v telách zvierat [reinkarnácia] „vulgárnosťou šašov“.
Ak sa niekto rozhodne veriť v reinkarnáciu bez ohľadu na to, čo hovorí Biblia, je to jedna vec, ale prosím, neklamte o tom, čo hovorí Biblia. Používajte akékoľvek ľudské slová, aké si prajete, ale prosím, nesnažte sa skresľovať Božie slovo tak, aby hovorilo niečo, čo Boh nepovedal.
Viac o reinkarnácii nájdete v diskusii k Lukášovi 1:15; 1. Korinťanom 15:37; Galatským 1:15–16, Galatským 6:7–8, Hebrejom 7:3 a Jakubovi 3:6.
Otázka: Čo znamená v Hebrejom 9:28 a nasl. výraz „tí, ktorí čakajú“ (apekdechomenois)?
Odpoveď: Toto slovo sa v Novom zákone používa sedemkrát: Rímskym 8:19, 23, 25; 1. Korinťanom 1:7; Galatským 5:5; Filipským 3:20; Hebrejom 9:28. Vždy, keď sa tu , odkazuje na tých, ktorí čakajú na Kristov návrat. Ako vhodné je nazývať seba a členov vašej miestnej cirkvi medzi „tých, ktorí čakajú“.
Otázka: V Heb 10:1-2, vo filme „Truman Show“ žil hrdina v nereálnom svete. V istom zmysle veriaci v Starom zákone žili v „svete tieňov“, keďže mali iba tieň Krista v starozákonných obetiach. Ako dnes žijeme v „svete tieňov“?
Odpoveď: Grécke slovo pre tieň, „skia“, môže označovať mnoho druhov tieňov, vrátane obrysu, ktorý umelec nakreslí na obraze predtým, než ho neskôr vyfarbí. Žijeme vo svete, v ktorom sú niektoré veci kópiami vecí v nebi. Hoci sa nám táto zem zdá skutočná v našich troch rozmeroch plus čase, nie je taká skutočná ako večnosť, ktorá má kto vie koľko rozmerov. Keď niekto na tomto svete zomrie, zdá sa, akoby to bol „koniec hry“. V skutočnosti sme však práve dokončili skúšobnú verziu hry a postúpili sme do novej úrovne.
Vo svete tieňov môžu existovať náznaky, že veci nie sú úplne trvalé. Napríklad, ako sa píše v Believer’s Bible Commentary na strane 2188: „Pravidelné opakovanie obetí ich označovalo za neúčinné. O tom, kto musí každú hodinu užívať lieky, aby zostal nažive, sa ťažko dá povedať, že je vyliečený. Namiesto upokojenia svedomia ho levitský systém každý rok prebudil.“ Za krásnym rituálom Dňa zmierenia sa skrývala každoročná pripomienka, že hriechy boli iba zakryté, nie odstránené.“
Otázka: Keďže krv býkov a kozlov nemohla odstrániť hriechy (Hebr 10,4–11), prečo ich Židia museli obetovať 1 400 rokov?
Odpoveď: Odpoveď nájdete v diskusii o Ex 30,12; Lv 4 a Lv 5,13.
Otázka: Je vo Hebrejom 10:5 veta „telo, ktoré si mi pripravil“ citátom z Žalmu 40:6 „otvoril si mi uši [prebodol si mi ich]“?
Odpoveď: Masoretský text hovorí: „moje uši si mi prepichol“. Hebrejskí otroci mali byť oslobodení každých sedem rokov, ale uši boli prepichnuté otrokovi, ktorý sa dobrovoľne rozhodol slúžiť svojmu pánovi po celý život.
Septuaginta hovorí: „telo, ktoré si mi pripravil“. Preklady Starého zákona od Symmacha a Theodotiona tiež obsahujú slovo „telo“. Žalm 40:6 bol teda v masoretskom texte pravdepodobne zmenený. (Mimochodom, v zvitkoch z Mŕtveho mora sa Žalm 40:6 nezachoval).
Tak či onak, Ježiš bol pripravený na poslušnú službu.
Otázka: V Heb 10:10, bolo Ježišovo telo ovládnuté Satanom, ako to učí reverend Moon, zakladateľ sekty Cirkvi zjednotenia?
Odpoveď: Nie. Najprv uvedieme, čo hovorí údajný mesiáš Rev. Moon, a potom to, čo hovorí Božie slovo.
1. Rev. Moon hovorí: že Abrahámova obeť sa stala Satanovým majetkom.
Božský princíp, s. 269: „... Keď Abrahám priniesol obete bez toho, aby holubicu rozrezal na dve časti, malo to za následok, že obeta sa stala akoby Satanovým majetkom, a tak sa obeta skončila tvrdením, že táto obeta bola Satanovým majetkom.“
Božský princíp, s. 330: „Keďže Mojžiš v hneve dvakrát udrel do skaly navonok... jeho [Mojžišovo] telo napadol Satan a on zomrel na púšti, ale vnútorne... [stále mohol prinášať ľuďom vodu zo skaly]“
Božský princíp, s. 148: „Ježiš nemohol naplniť účel prozreteľnosti fyzického spasenia, pretože do jeho tela vnikol Satan. Mohol však položiť základ pre duchovné spasenie... prostredníctvom... krvi na kríži.“
2. Boh hovorí: že Ježišovo telo nepoznalo rozklad, podľa Skutkov apoštolov 2:31. Ježiš obetoval svoje telo v Liste Židom 10:10, ale Jeho telo nás posvätilo. Kým reverend Moon učí, že Ježiš stratil svoje telo a že bolo zkažené, apoštol Pavol hovorí opak vo Filipským 3:20-21.
„Naše občianstvo je však v nebi a my [t. j. kresťania] netrpezlivo očakávame Spasiteľa odtiaľ, Pána Ježiša Krista, ktorý svojou mocou, ktorá mu umožňuje podriadiť si všetko, premení naše ponížené telá, aby boli podobné jeho slávnemu telu.“ (BSB)
Otázka: Ako je možné, že v Hebrejom 10,14 sme už dokonalí, a napriek tomu sme ešte posväcovaní?
Odpoveď: Odpoveď nájdete v diskusii o 2. Tesalonickým 1:5 a 1. Petrovom 1:14–16.
Otázka: Keďže v Heb 10,18 už nie sú žiadne obety za hriech, mohol by byť Ježiš obetovaný počas katolíckej omše?
Odpoveď: Nie. Odpoveď nájdete v diskusii o Liste Židom 9:25–28.
Otázka: Je podľa Hebrejom 10:25 v poriadku, ak sa veriaci nezhromažďujú na spoločenstve?
Odpoveď: Nie. Je hriechom, ak sa veriaci izolujú od všetkých ostatných veriacich. List Židom 10:25 hovorí, že nemáme zanedbávať spoločné stretnutia, ale Biblia neuvádza, kedy sa musíme stretávať.
Existuje viacero dôvodov pre tento príkaz. Potrebujeme ostatných kresťanov na povzbudenie, poučenie, napomenutie a pokarhanie. Boh dal ostatným veriacim duchovné dary, aby nás posilňovali, a nám dal duchovné dary, aby sme posilňovali ich. 1. Korinťanom 12 sa tým zaoberá podrobnejšie. Ďalším dôvodom je, že Ježiš povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som s nimi.“ (Matúš 18:20) V spoločnej modlitbe je zvláštna sila. A napokon, hoci sa Boh teší z nášho individuálneho uctievania, obzvlášť sa teší z toho, keď Ho uctievame spoločne. Pozri si knihu The Complete Book of Bible Answers, s. 225, kde nájdeš doplňujúcu odpoveď.
Otázka: Ukazuje Hebrejom 10:26–32, že ľudia môžu stratiť svoje spasenie?
Odpoveď: Všetci sa zhodujú, že tento úryvok učí, že iba Kristus je dostatočnou obeťou za naše hriechy. Starozákonné obete, oddelené od Krista, sú bezcenné. Skutoční kresťania sa však nezhodujú v tom, čo tento úryvok hovorí o strate spásy.
Názor o strate príležitosti: Pre tých, ktorí hrešia tým, že odmietajú Kristovu obeť na kríži, neexistuje žiadna nádej mimo cesty, ktorú odmietli. Aj keby boli dobrými Židmi a vykonávali všetky starozákonné obete, nepriateľ Krista je nepriateľom Boha, ktorý môže očakávať len ohnivý plameň.
Názor o strate spásy: Okrem predchádzajúceho pohľadu kresťania, ktorí úmyselne a vytrvalo hrešia dostatočne dlho, pošliapali Božieho Syna a stratili príležitosť, aby ich Kristus spasil.
Ďalšie informácie nájdete v otázke týkajúcej sa Listu Židom 3:6,14 a v dvoch otázkach týkajúcich sa Listu Židom 6:4-12.
Otázka: V Heb 11:1 a Heb 11:3, bolo to „naša viera, ktorá chápe, že svet bol stvorený“, alebo to bolo „Božou vierou, ktorou stvoril svet“, ako učia Kenneth Copeland a iní?
Odpoveď: V gréčtine sú prvé dve slová „Vierou chápeme“. Výraz „vierou“ modifikuje sloveso, ktoré bezprostredne nasleduje: „chápeme“. Naša viera teda svet nestvorila, ale naša viera nám dáva pochopenie toho, ako Boh svet stvoril. Je to naša viera; vševedúci Boh sám nemá ani nepotrebuje vieru.
Genesis 1, Žalm 33:6,9 a ďalšie pasáže ukazujú, že Boh stvoril všetko svojím slovom. Všemohúci Boh nemá „vieru“ v to, že by možno niečo dokázal, rovnako ako my nemáme vieru v to, že vieme dýchať. Boh má istotu, že dokáže všetko.
Širšia otázka tu znie: majú kresťania mať vieru v Boha, alebo vieru vo vieru? Mnohí liečitelia vierou v podstate učia vieru vo vieru. Viera vo vlastnú vieru je viera v seba samého, maskovaná ako viera v Boha.
Otázka: Prečo v Hebrejom 11:4 Boh prijal Ábelovu obeť a nie Kainovu?
Odpoveď: Kniha Genesis 4 neuvádza žiadny konkrétny dôvod, takže žiadny dôvod nie je vylúčený. List Židom 11:4 hovorí, že Kainovi chýbala viera. V skutočnosti možno predpokladať kombináciu troch dôvodov súvisiacich s Kainovým nedostatkom skutočnej viery.
Krv, nie zelenina: V neskorších dobách sa obety Bohu vždy prinášali zo zvierat. Aj dnes niektorí chcú kresťanstvo bez krvi. List Židom 9:18,22 nám pripomína, že v Starom zákone Boh vyžadoval preliatie krvi na odpustenie. Dalo by sa však namietať, že keďže Starý zákon aj List Židom boli napísané až po Kainovom živote, ako to mal Kain vedieť? To nás vedie k ďalšiemu bodu.
Obety v spoločenstve s Bohom: Keďže Boh hovoril priamo s Kainom, Kain sa neskôr mohol spýtať Boha, čo si Boh želá. Mnohí ľudia dnes chcú slúžiť Bohu podľa svojich vlastných podmienok, svojím vlastným spôsobom, nie Božím spôsobom. Dalo by sa však namietať: prečo by Kain nemohol priniesť obetu tak, ako chcel? To nás vedie k ďalšiemu bodu.
Obeta vo viere nášmu Pánovi: Neexistuje žiadny dôkaz, že by sa Kain podriadil Božej zvrchovanosti alebo vo viere zveril svoj život Bohu. Aj dnes, ak nemáme záujem priblížiť sa k Bohu a poslúchať Ho, naše obety nemajú žiadny význam. Kniha Micheáš 6,6–8 to vyjadruje krásnym poetickým spôsobom. Príslovia 21,3; Ozeáš 6,6; Ján 14,15,21,23–24 sú priamejšími vyjadreniami toho, že priblíženie sa k Bohu a poslušnosť majú prednosť pred ľudskými obetami a inými skutkami.
Otázka: Ako je možné, že Enoch v Hebrejom 11:5 nezažil smrť?
Odpoveď: Henoch nezažil smrť už v knihe Genesis 5:22–24. Ako povedalo jedno malé dieťa: „Jedného dňa, keď sa prechádzali, Boh povedal Henochovi: ‚Keďže sme bližšie k môjmu domu ako k tvojmu, prečo jednoducho nepojdeš so mnou domov?‘“
Všemohúci Boh môže urobiť čokoľvek, čo chce, vrátane toho, že niekoho vezme do neba. Traja kresťanskí autori z obdobia pred Nicejským koncilom videli Enocha vrátiť sa ako jedného z dvoch svedkov v Zjavení 11:6–11.
Tertulián (198–220 n. l.) sa domnieval, že Enoch ešte nezažil smrť, pretože zomrie až v čase antikrista (Zjavenie 11, 3). Traktát o duši, kap. 50, s. 227
Hippolyt (222–235/6 n. l.) tiež napísal, že dvaja svedkovia sú Enoch a Eliáš, ktorí budú kázať 1 260 dní, v diele „Traktát o Kristovi a Antikristovi“, kap. 43, s. 213
Laktancius (cca 303–cca 325 n. l.) uvádza, že Eliáš a Enoch boli prenesení na nejaké vzdialené miesto bez toho, aby zomreli, aby mohli byť prítomní pri Kristovi, keď príde súdiť. Nemali by sme však veriť, že sa vráti aj Nero. O spôsobe, akým zomreli prenasledovatelia, kap. 2, s. 302.
Otázka: Ako Noe v Hebrejom 11,7 odsúdil svet?
Odpoveď: Všetci chápu, že to je Boh, kto súdi svet, a že to bol Boh, nie Noe, kto poslal potopu. Význam Hebrejom 11:7 spočíva v tom, že Noe odsúdil svet tým, že dokázal, že človek a jeho rodina mohli žiť spravodlivý život pred Bohom aj v tých časoch.
Otázka: Ako v Heb 11:8 odišiel Abrahám (predtým Abram), keď nevedel, kam ide, keďže v Gn 12:5 sa píše, že Abram odišiel do Kanaánu?
Odpoveď: Keď ho Boh povolal v 1. Mojžišovej 12:1, Abramovi nebolo konkrétne povedané, že ide do Kanaánu. S odstupom času nám 1. Mojžišova 12:5, napísaná oveľa neskôr ako príbeh o Abrahámovi, hovorí, že Boh dal Abramovi pokyn, aby odišiel do Kanaánu.
V našich životoch môžeme poslúchať Boha bez toho, aby sme mali akúkoľvek predstavu o tom, aký bude výsledok. Hoci to pre nás v danom okamihu môže byť neisté, keď sa o roky neskôr pozrieme späť, vidíme, ako sa veci v Božom pláne vyvinuli tak dobre.
Otázka: Ako v Hebrejom 11:19 Abrahám obrazne povedané získal Izáka späť z mŕtvych?
Odpoveď: Abrahám sa chystal zabiť Izáka ako obeť. Boh ho však zastavil a Izák zostal nažive, ako hovorí Genesis 22:1–18.
Otázka: Ako v Hebrejom 11:26 Mojžiš ctil potupu Kristovu, keďže o Kristovi nikdy nepočul?
Odpoveď: Hoci Mojžiš nepoznal meno Krista, ctil Boha a vedel o príchode proroka, ako sa píše v Deuteronómiu 18:17. Mojžiš vedel, že príde niekto, kto vykoná zmierenie za zem a ľud, ako sa píše v Deuteronómiu 32:43.
Otázka: Ako mohol Mojžiš v Hebrejom 11:27 opustiť Egypt bez strachu z kráľovho hnevu, keďže v Ex 2:14,15 sa píše, že sa Mojžiš bál faraóna a utiekol do Midianu?
Odpoveď: V Ex 2,14–15 sa píše: „…Vtedy sa Mojžiš zľakol a pomyslel si: ‚To, čo som urobil, sa určite prevalilo.‘ Keď sa o tejto veci dozvedel faraón, chcel Mojžiša zabiť. Mojžiš však utiekol pred faraónom…“ (BSB). Klement Alexandrijský vo diele Stromata (193–202 n. l.), kniha 4, kap. 16, s. 428, cituje tento verš a v starovekých rukopisoch sa nevyskytujú žiadne odchýlky (napríklad vynechanie slova „nie“).
Najprv to, čo nie je správna odpoveď, a potom dve rôzne odpovede.
Čo nie je odpoveďou: Exodus 2:14 hovorí, že Mojžiš sa bál, a Exodus 2:15 hovorí, že Mojžiš utiekol pred faraónom. Tu sa výslovne nehovorí, že sa Mojžiš bál faraóna.
Odpoveď Jána Zlatoústeho: Zlatoúst, ktorý písal v rokoch 392–407 n. l., túto otázku nastolil a odpovedal na ňu. Áno, Mojžiš sa bál, keď zabil Egypťana, ale múdro ušiel, aby sa vyhol predvídateľnému nebezpečenstvu. Nie je potrebné pokúšať Boha. Mojžiš sa nebál vrátiť sa a Mojžiš sa nebál opäť opustiť Egypt, bez ohľadu na faraónov hnev. (Kázne na List Hebrejom, kázeň 26, s. 484.)
Ďalšia odpoveď: Hoci Mojžiš múdro ušiel z Egypta prvýkrát, stalo sa tak zo strachu po zabití Egypťana. List Židom 11,27 sa týka Mojžišovho charakteru po štyridsaťročnom pobyte v Midiane. Mojžiš sa vrátil do Egypta bez strachu, opäť stál pred faraónom bez strachu a opäť opustil Egypt, a to všetko bez obáv z faraónovho hnevu. Faraón sa mal viac báť Boha než Mojžiš faraóna.
Je tu pre nás dnes ponaučenie. Niekedy, ak utečieme zo strašnej situácie, Boh môže neskôr chcieť, aby sme sa vrátili a smelo sa postavili za Boha a proti utláčaniu druhých. Mojžiš síce raz opustil Egypt zo strachu pred faraónom, ale Boh a autor Listu Hebrejom považujú za významnejšie to, že sa Mojžiš vrátil, prekonal akýkoľvek strach a druhýkrát odišiel bez strachu.
Otázka: Ako boli v Heb 11,32 Gedeon, Samson a Jefte hrdinami viery? Všetci zhrešili a dokonca aj Barak preukázal nedostatok vodcovských schopností.
Odpoveď: Boží ľud stále hreší a niektorí z nich zhrešili veľmi vážne. Biblia nezakrýva ich závažné chyby, ale je povzbudivé vedieť, že Boh sa s nami dokáže vysporiadať a zdokonaľovať nás aj napriek našim chybám.
List Židom 11,32 netvrdí, že títo muži boli vzormi bezhriešnej dokonalosti, ani že boli spravodlivejší ako ostatní. List Židom 11 skôr upriamuje našu pozornosť na týchto mužov ako na príklady tých, ktorí mali vieru konať veľké veci, a v prípade Samsona sa pripojiť k radom mučeníkov, ktorí zomreli pre Boha.
Otázka: Ako v Liste Židom 11:35 ženy dostali späť svojich mŕtvych?
Odpoveď: Ide o vdovu zo Sarepty v 1. Knihe kráľov 17:22 a o Šunemčanku v 2. Knihe kráľov 4:34. Ich milovaní zosnulí boli vzkriesení. Toto vzkriesenie bolo podobné vzkrieseniu Lazára; neboli vzkriesení s nesmrteľným telom, ale boli vrátení do predchádzajúceho stavu.
Otázka: Je v Heb 11:35 narážka na 2 Makabejcov 7:12, čo dokazuje, že aspoň časť apokryfov je súčasťou Písma?
Odpoveď: Nie. 2. Makabejská 7,12 hovorí: „V dôsledku toho bol sám kráľ a tí, čo boli s ním, ohromení odvahou toho mladíka, lebo on považoval svoje utrpenie za nič.“ (preklad RSV Catholic Edition). Kontextom je, že išlo o tretieho zo siedmich bratov, ktorí boli umučení za vlády Seleukovcov. V odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.
1. V skutočnosti nejde o citát z apokryfov. List Židom 11:35 je najbližší 2. knihe Makabejcov 7:12 a obidva texty zaznamenávajú spoločnú pravdu, ale nejde o citát.
2. Biblia cituje aj z diel pohanských básnikov v Skutkoch17:28 , 1. Korinťanom15:33 a Títovi1:12 , avšak všetci sa zhodujú, že ostatné spisy pohanských básnikov nie sú Písmom.
3. Hypoteticky povedané, aj keby Hebrejom 11:35 bol citát z 2. knihy Makabejcov (čo nie je), pokiaľ citovanie pohanských básnikov nerobí z ich diel Písmo, ani jeden citát z 2. knihy Makabejcov by z nej Písmo neurobil.
4. 2. kniha Makabejská je vo všeobecnosti spoľahlivá. Avšak aj ona obsahuje historické nezrovnalosti s 1. knihou Makabejskou a dve preukázateľné chyby. Napríklad v 2. knihe Makabejskej 8:20 Seleukovci spolu s 4 000 Macedóncami nezničili 120 000 Galatov v Babylónii.
Pozri diskusiu o Júdovi 14–15, kde sa nachádza podobná situácia s pseudepigrafickými knihami.
Otázka: Dokazuje „oblak svedkov“ v Hebrejom 12:1, že Ježišov návrat v oblakoch znamená, že sa Ježiš vráti medzi skupiny ľudí, ako to učí Cirkev zjednotenia reverenda Moona?
Odpoveď: Znamená výraz „stádo zvedavcov“, že vždy, keď sa použije slovo „stádo“, musí sa to vzťahovať na ľudí? – Samozrejme, že nie. Podobne ani výraz „oblak svedkov“ neznamená, že vždy, keď sa použije slovo „oblak“, vzťahuje sa to na ľudí.
Nikde v Biblii, vrátane Listu Židom 12:1, sa slovo „oblak“ nepoužíva v zmysle ľudí. List Židom 12:1 hovorí o „oblaku svedkov“ a táto metafora nikomu nedáva právo interpretovať doslovné oblaky (bez svedkov) ako ľudí.
Navyše, v gréčtine existovali rôzne slová pre oblak a slovo použité v tomto texte, nephos, sa nikde inde v Novom zákone nepoužíva.
Dokonca aj členovia Hnutia zjednotenia by súhlasili s tým, že to bol doslovný oblak, ktorý zakryl Ježiša, keď vystupoval do neba v Skutkoch apoštolov 1:9. Ak by sa Ježiš vrátil rovnakým spôsobom a odišiel v doslovnom oblaku, potom sa Ježiš vráti v doslovnom oblaku, napriek tomu, čo učí reverend Moon.
Pozri si tiež diskusiu o Zjavení 1:7.
Otázka: Kto je ten veľký oblak svedkov v Hebrejom 12:1?
Odpoveď: „Taký veľký oblak“ sa konkrétne vzťahuje na ľudí spomenutých v predchádzajúcej kapitole. Samozrejme, kapitola 11 spomína veriacich zo Starého zákona vo všeobecnosti, ktorí pochodovali okolo Jericha, znášali prenasledovanie a boli chválení za svoju vieru, takže taký veľký oblak zahŕňa všetkých veriacich, ktorí nás predbehli a sú teraz v nebi.
Otázka: Čo sú v Hebrejom 12:1 tie záťaže, ktoré my ako kresťania niekedy (alebo často) potrebujeme odhodiť?
Odpoveď: Patria sem hriechy, ktoré páchame nesprávnym konaním, hriechy spočívajúce v tom, na čo zameriavame svoje myšlienky, a hriechy, pri ktorých sa „bránime“ Bohu a nie sme ochotní robiť to, čo podľa nášho presvedčenia od nás Boh žiada. Patria sem aj veci, ktoré nie sú samy osebe zlé, ale odvádzajú našu pozornosť. Môžu sem patriť aj vzťahy, ktoré pre nás nie sú zdravé.
Otázka: Ako mohol Ježiš v Hebrejom 12:2 zniesť kríž vďaka radosti, ktorá mu bola predložená?
Odpoveď: To neznamená, že kríž bol radostný, ale skôr to, že Ježiš to znášal kvôli radosti, ktorá mu bola predložená. Radosť spočívala v nadchádzajúcom výsledku – v tom, že nám zabezpečil spásu, aby sme sa mohli zmieriť s Bohom a žiť s Ním navždy v nebi.
Tvrdením, že existujú aj iné cesty do neba, človek v podstate hovorí Kristovi, že Jeho obeta bola zbytočná.
Otázka: Čo znamená boj proti hriechu v Hebrejom 12:4?
Odpoveď: Grécke slovo pre boj, antagonizomai, môže odkazovať na športový zápas. Hoci sa môže týkať aj osobného boja kresťana proti vlastnému hriechu, jeho hlavným zameraním je pravdepodobne prenasledovanie zo strany hriešnych ľudí.
Otázka: Prečo Boh v Heb 12,6–11 používa tento príklad, keďže telesné tresty sú [údajne] zlé?
Odpoveď: Telesný trest (plácanie a podobne) nie je zlý, ak sa správne uplatňuje v prospech dieťaťa, ako ukazujú Príslovia 13:24; 22:15 a 23:13–14.
Toto slovo znamená nielen disciplínu, ale aj poučenie, nápravu a varovanie, ako uvádza Believer’s Bible Commentary na s. 2203. Bible Knowledge Commentary: New Testament na s. 810 uvádza, že toto slovo doslovne znamená „výchova dieťaťa“.
Otázka: Aký je v Hebrejom 12:8 zmysel pojmu „legitímni synovia“?
Odpoveď: Otec sa nemusí starať o nemanželského syna, či už z manželstva so svojou ženou, alebo z vzťahu s inou ženou, tak, ako by sa staral o svojho legitímneho syna z čestného manželstva. V rímskej kultúre nemal nemanželský syn žiadne dedičské práva.
Otázka: Mali by v Heb 12,7; 9–10 otcovia zohrávať vedúcu úlohu pri výchove?
Odpoveď: Biblia nedáva žiadny príkaz, ktorý z rodičov má čo robiť, ale uvádza príklady otcov v Liste Židom 12:7, 9–10, 1. liste Timoteovi 3:4, 12 a 1. liste Tesalonickým 2:11. Efezským 6:4 a Kolosenským 3:21 však varujú najmä otcov, aby nedráždili svoje deti. Matky mali úlohu pri výchove svojich detí v Prísloviach 31:1–9; 1. Timoteovi 5:10; 1. Tesalonickým 2:7. Obaja rodičia majú spolupracovať podľa Kolosanom 3:20 a Efezanom 6:1, hoci 1. Korinťanom 7:13–14 uznáva, že môžu nastať rodinné situácie, keď deti vo Pánovi vychováva iba manželka.
Otázka: Ako môžu ľudia v Hebrejom 12:15 a Hebrejom 12:25 premeškať Božiu milosť alebo sa od nej odvrátiť?
Odpoveď: Kresťania môžu byť naďalej kresťanmi a zároveň neposlúchať Boha, ale to nie je to, o čom sa tu hovorí, pretože sa tu uvádza „premeškať“ namiesto toho, aby sa len „mali menej požehnaní a odmien“. Ľudia môžu počúvať evanjelium a dokonca intelektuálne uveriť a nechať sa pokrstiť vodou, ako to urobil Šimon Mág v Skutkoch 8:18–20. Poznanie doktríny a navštevovanie kostola by však nemali človeku dávať istotu o ničom, ak neposlúcha Krista.
Pozrite sa na podobenstvo o štyroch druhoch pôdy v Lukášovi 8:4–15. Rastliny na troch zo štyroch pôd vyklíčili, ale iba jedna z nich bola zachránená, aby priniesla úrodu.
Ezau je smutným príkladom a varovaním. Vyrastal v poznaní Boha, vychovávali ho rodičia, ktorí poznali Boha, a predsa nechal, aby mu to, čo mohol mať, vyklzlo z rúk. Nemal ani potuchy o dôležitosti voľby polievky namiesto prvorodenstva, až kým sa táto voľba neuskutočnila.
Otázka: Ako môže v Hebrejom 12:15 horký koreň vyrásť a poškvrniť mnohých?
Odpoveď: Aj veriaci, ktorí neprešli znovuzrodením, aj skutoční kresťania môžu pociťovať miernu horkosť voči sebe samým, voči iným ľuďom alebo voči Bohu. Ak sa táto horkosť nevyrieši a neodovzdá Bohu, môže, podobne ako iné hriechy, rásť ako rakovina a ovplyvňovať čoraz väčšiu časť srdca človeka. Ako radí Príslovie 4:23 v inom kontexte: „Predovšetkým stráž svoje srdce, lebo z neho vyviera život.“
Otázka: Prečo by Boh v Hebrejom 12:17 odmietol niekoho, kto činí pokánie?
Odpoveď: Záleží na tom, aký druh pokánia človek prejaví. Takmer každý usvedčený zločinec ľutuje, že ho chytili, a takmer každý, kto z hlúposti o niečo príde, ľutuje následky svojej hlúposti. Ezau so slzami v očiach ľutoval to, čo stratil, ale Písmo nikde nehovorí, že by sa obrátil k Bohu. Ezau sa zaujímal o pozemské dedičstvo, nie o duchovné požehnanie. Matúš 7:7–11, List Židom 11:6 a List Rímskym 2:7 ukazujú, že Boh odmení tých, ktorí Ho úprimne hľadajú.
Otázka: Prečo sa v Hebrejom 12:18–21 Boh snažil v Mojžišových časoch Izraelitov tak veľmi vystrašiť? A čo dnes?
Odpoveď: Boh nás v Biblii učí mnoho lekcií. Boh skutočne učil Abraháma a ďalších o láske, milosti a milosrdenstve v Starom zákone. Avšak skôr, než Boh v Novom zákone naučil ľudí všetko, čo vedel o láske, milosti a milosrdenstve, museli najprv pochopiť Božiu spravodlivosť a Boží hnev.
Bohužiaľ, mnohí dnes chcú počúvať selektívne len tie „príjemne znejúce“ časti Biblie. Božie milosrdenstvo je pre nás o to dôležitejšie, keď vidíme dôsledky nášho hriechu.
Kresťania si možno nie vždy uvedomujú, že keď sa snažia povedať druhým, aké je skvelé, že Ježiš spasí, ostatní v skutočnosti nepochopia toto posolstvo, ak si neuvedomia, od čoho sú spasení, ako aj na čo sú spasení.
Otázka: Ako v Hebrejom 12:24 Ježišova krv hovorila lepšie ako Ábelova?
Odpoveď: Podľa 1. Mojžišovej 4,10 Ábelova krv [metaforicky] volala zo zeme. Volala po pomste. Ježišova krv však volá po odpustení.
Otázka: Čo znamená vo Hebrejom 12:29 a Deuteronómiu 4:24 výrok: „Náš Boh je oheň, ktorý spaľuje“?
Odpoveď: Žalm 50,3 hovorí, že oheň pohltí pred Bohom, keď príde súdiť. Oheň je doslovný oheň, ale môže tiež znamenať Boží hnev proti hriechu.
Otázka: Prečo v Heb 13,1 niekedy vyhasne bratská láska (philadelphia) medzi ľuďmi?
Odpoveď: Jedna vec je mať k niekomu náklonnosť, iná vec je udržiavať ju v priebehu rokov. Časom majú ľudia tendenciu brať druhých ako samozrejmosť, zameriavať sa na ich chyby a nie na ich klady a už nepovažovať čas strávený s priateľom za vzácny. Priateľov by sme si mali vážiť a priateľstvá je potrebné udržiavať.
Otázka: Ako môžeme podľa Heb 13,1 pokračovať v prejavovaní našej bratskej lásky voči druhým?
Odpoveď: Aj 1. list Petrov 4:8 hovorí, aby sme sa navzájom horlivo milovali. Tieto pozitívne priame príkazy v sebe skrývajú veľa.
Modlite sa za nich. Opýtajte sa ich, za čo sa za nich môžete modliť.
Buďte k nim trpezliví.
Starajte sa o nich a ukážte im, že si ich ceníte viac ako seba samých. (Filipským 2:3 a nasl.).
Trávte čas s ľuďmi, buďte pri nich, aby ste ich počúvali, povzbudzovali a keď sa naskytne príležitosť, radili im a učili ich.
Dbajte na ich záujmy (Filipským 2:4) a pomáhajte im rozvíjať ich dary a talenty.
Niekedy im musíte pomôcť finančne (Jakub 2:15-17).
Odpúšťajte a nedovoľte, aby sa medzi vás a vašu lásku k nim vkradol hnev.
Požiadajte o odpustenie, keď ste urobili niečo zlé, alebo aj keď si len myslia, že ste urobili niečo zlé.
Okrem toho, keď budete mať príležitosť s dobrým priateľom, mohli by ste viesť rozhovor o „definovaní vzťahu“. Ak ide o osobu opačného pohlavia, a nebude to romantický vzťah, buďte v tom veľmi otvorení. Môžete si užívať spoločnosť niekoho, brániť ho, keď mu niekto ublíži, ale nebudete pre neho hrešiť, vrátane klamania v jeho prospech, ani zakrývať, keď urobí niečo zlé.
Otázka: Aké sú v Hebrejom 13:2 dôvody, prečo by sme mali milovať cudzincov (philoxenia)?
Odpoveď: Príkaz byť pohostinní máme aj v Liste Rímskym 12:13, 1. liste Petrovom 4:9 a 3. liste Jánovom 8. Keďže chceme byť takí, akí nás chce mať Boh, a Boh chce, aby sme boli pohostinní, mali by sme mať radosť z toho, že sme pohostinní. Abrahám prijal anjelov v knihe Genesis 18:1–15 a Lot v knihe Genesis 19. Vdovy boli pochválené za pohostinnosť v 1. Timoteovi 5:10. Biskupi majú byť pohostinní podľa 1. Timoteovi 3:2 a Títovi 1:8. Publius z Malty bol voči Pavlovi veľmi pohostinný v Skutkoch apoštolov 28:7. Hoci niektorí kresťania môžu mať dar pohostinnosti obzvlášť výrazný, každý kresťan by mal chcieť byť pohostinný voči druhým.
Otázka: Ako môžeme v Hebrejom 13:2 preukázať pohostinnosť voči druhým okrem toho, že ich pozveme do nášho domu?
Odpoveď: Najprv zvážte situáciu. V závislosti od toho, ako sa už u vás usadili a či sa cítia pohodlne, môžete ich pozvať na podujatia, na jedlo, do kostola, na nedeľnú školu a na biblické štúdium, a vo všeobecnosti ich pozvať na rôzne aktivity. Ak potrebujú na krátku dobu auto a vy máte jedno, ktoré im môžete požičať, môžete im ho požičať. Ak ide o osobu opačného pohlavia, možno by bolo lepšie pozvať na nejakú aktivitu skupinu ľudí namiesto jednej osoby. Okrem vašej „povinnosti“ pozývať ich na rôzne aktivity sa naučte tešiť sa z času stráveného s nimi. Predstavte ich ostatným. Správajte sa k nim tak, ako by ste chceli, aby sa ostatní správali k vám, keby ste boli cudzími ľuďmi.
Okrem toho, že to prikazuje Boh, Boh môže využiť našu poslušnosť na to, aby sme stretli ľudí, ktorých chce, aby sme stretli, a pomohli im. Vašou úlohou pri neformálnom mentorovaní však nie je podporovať závislosť od vás, ale je to dočasné, aby sa mohli rýchlo osamostatniť. Vaše priateľstvo s nimi však môže pretrvať.
Keď do mesta príde nováčik, niekedy potrebuje priateľov a môže potrebovať radu a múdrosť o tom, kam ísť za najlepšími ponukami, ako robiť určité veci atď. Môžete ho pozvať na sviatočné oslavy k vám domov alebo urobiť iné veci, aby sa cítil vítaný.
Keď niekto z inej krajiny príde do vašej práce alebo do mesta, niekedy môže potrebovať radu ohľadom určitých zvykov. Zvyčajne je najlepšie poskytnúť ju súkromne, nie verejne pred ostatnými. Podobne, ak zle napíše alebo vysloví slová, práve tá chvíľa nemusí byť ideálnym momentom na ich opravu. Ak však chce, aby ste ho opravili, môžete tak urobiť súkromne.
Otázka: Existujú v Hebrejom 13:2 nejaké nebezpečenstvá spojené s pohostinnosťou voči druhým a ako môžeme vyvážiť toto nebezpečenstvo s poslušnosťou Božiemu príkazu v tomto prípade?
Odpoveď: Áno. Napríklad, ak ste drobnej postavy a vidíte stopára, ktorý potrebuje odviezť, hneď pred väzením, nemali by ste ho vziať. Ale čo ak skutočne potrebuje pomoc? Zavolajte niekoho iného, kto mu môže pomôcť – políciu.
Na druhej strane som raz videl dobre oblečeného Inda, ako kráča pred budovou high-tech spoločnosti, práve keď sa chystalo silno pršať. Vzal som ho so sebou a ukázalo sa, že to bol telekomunikačný inžinier, ktorý išiel do toho istého hotela, v ktorom som bol ubytovaný ja, vzdialeného jednu míľu. Bolo by to utrpenie prejsť jednu míľu v silnom daždi v dobrom oblečení bez dáždnika.
V New Jersey žila kresťanská rodina pochádzajúca z Blízkeho východu. Poskytli izbu mužovi, ktorý ju potreboval. Všetci boli zavraždení a ten muž záhadne zmizol. Mali by sme pomáhať bezdomovcom, ale mali by sme byť aj opatrní, aby sme ochránili svoje životy a svoju rodinu. Nikdy si však nemôžeme byť istí, že sme v bezpečí, keď poskytujeme pohostinnosť. Ani v biblických časoch to nebolo možné, ale aj tak im bolo prikázané, aby boli pohostinní.
Kresťania by mali byť milujúci a dôverčiví, ale mali by byť aj opatrní a mať rozlišovaciu schopnosť. Niekedy, ak máme na výber medzi tým, že nebudeme pohostinní, ale budeme v bezpečí, alebo že budeme pohostinní, ale budeme veľmi riskovať, skúsme zistiť, či neexistuje tretia možnosť – byť pohostinní bez toho, aby sme príliš riskovali.
Otázka: Ako máme podľa Heb 13,3 preukazovať pohostinnosť a pamätať na tých, ktorí práve vyšli z väzenia?
Odpoveď: Preukazovanie pohostinnosti väzňom musí byť pre Ježiša veľmi dôležité, lebo v Matúšovi 25:36, 39, 43–44 Ježiš povedal, že ovce po jeho pravici navštívili tých vo väzení, zatiaľ čo kozy po jeho ľavici to neurobili. Sú aspoň tri veci, ktoré môžeme urobiť.
Kým sú vo väzení, môžeme ich navštevovať, dávať im Písmo, biblické štúdie alebo čokoľvek, čo potrebujú. Môžete im písať listy. Dajte im vedieť, že sú stále milovaní a cenení, aj tí, ktorí urobili niečo zlé. Mali by sme navštevovať najmä tých, ktorých sme poznali už predtým, aby vedeli, že na nich nezabúdame.
Kým sú preč z domova, môžeme im pomôcť strážiť, spravovať alebo predať čokoľvek, čo od nás chcú.
Po tom, čo vyjdú z väzenia, môžeme im pomôcť s nápravným zariadením a pomôcť im nájsť si bývanie, prácu a dobrú cirkev, ktorá verí v Bibliu, do ktorej by mohli chodiť.
Mali by sme považovať ich ťažkú situáciu za rovnako dôležitú ako našu vlastnú, ako naznačuje Filipským 2:3-4. 1. Korinťanom 12:26 hovorí, že ak trpí jedna časť tela, trpia všetky.
Otázka: Prečo je v Liste Židom 13,4 dôležité zachovávať čistotu manželského lôžka?
Odpoveď: To, že to hovorí Boh, je samo osebe dostatočným dôvodom. Okrem toho, ak tak nerobíte, zneuctievate svojho partnera a, čo je ešte dôležitejšie, aj seba samého. Keďže očakávate, že váš partner nebude podvádzať, ani vy by ste nemali. Nemali by ste svojho partnera považovať za samozrejmosť. Rovnako by ste nemali považovať za samozrejmosť ani to, že ste dobrým svedkom, ani to, že dávate dobrý príklad svojim deťom a ostatným.
V knihe Expositor’s Bible Commentary, zväzok 12, s. 147 sa uvádza, že v prvom storočí, rovnako ako v našej dobe, niektorí ľudia považovali cudnosť mimo manželstva za neprimeranú požiadavku. Takéto myslenie bolo (a je) zlým klamstvom.
Kresťania by mali byť odvážni pri hlásaní tejto pravdy. Podľa „Believer’s Bible Commentary“ (s. 2208) reformovaný biskup Latimer daroval kráľovi Henrichovi VIII. pekne zabalenú Bibliu. Na obale boli napísané slová: „Boh bude súdiť sexuálne nemorálnych a cudzoložníkov.“
Otázka: Čo musíme dnes robiť podľa Heb 13,5–6 a 1 Tim 6,10, aby sme sa vyhli láske k peniazom?
Odpoveď: Okrem toho, že ide o prikázanie, musíme ho dodržiavať aj pre naše vlastné šťastie. Je to prikázanie pre každého, pretože mnohí ľudia, nielen bohatí, sú pohltení honbou za bohatstvom. Láska k peniazom môže oslabiť našu lásku k Bohu aj k druhým. Ak nebudeme opatrní, chamtivosť, strach a sústredenie sa na bezpečnosť sa nám môžu zdať dôležitejšie ako nasledovanie Boha. Boh je však našim meradlom úspechu, naším ochrancom a našou istotou. V Liste Filipským 4,11 Pavol povedal, že sa naučil byť spokojný s peniazmi aj bez nich.
Podobne si niektorí môžu myslieť, že mať peniaze ich môže ochrániť pred inými ľuďmi. Ale Žalm 118,6 hovorí, že sa nemáme báť ľudí, lebo Hospodin je môj pomocník. Chamtivosť nás môže pripraviť o radosť v tomto živote a o nebeské odmeny v budúcom.
Otázka: Do akej miery by sme mali v Hebrejom 13:7 napodobňovať našich vodcov vo viere?
Odpoveď: Najprv si ujasnime, kto sú tí vodcovia, a potom, čo máme napodobňovať.
Po prvé, toto slovo sa v inej gréckej literatúre vzťahuje na kniežatá a vojenských veliteľov. Anglické slovo „hegemony“ je odvodené od tohto gréckeho slova hegeomai. Kresťanskí vodcovia, či už oficiálni, alebo neoficiálni, ktorí nás vedú alebo majú nad nami autoritu, by mali byť dobrými príkladmi.
Po druhé, mali by sme nasledovať ich príklad. Mali by sme nasledovať príklad, ktorý nám dávajú teraz, ale napodobňovať výsledok ich spôsobu života pravdepodobne znamená, že ich život už skončil. Mali by sme sa snažiť ich pochopiť a učiť sa z ich života a učenia. Na druhej strane, každý má hriechy a nedostatky a tie nemáme napodobňovať.
Po tretie, môžeme sa pokúsiť pochopiť, čo ich motivuje k tomu, aby dobre slúžili Bohu, a spýtať sa sami seba, či by sme mali mať tú istú motiváciu.
Otázka: Keďže v Heb 13,8 sa píše, že Ježiš je ten istý včera, dnes i naveky, ako sa mohol vyprázdniť, aby prišiel na zem, ako to učí Flp 2,5–7?
Odpoveď: Ježiš bol rovnaký v dvoch ohľadoch.
1. Ježiš bol stále sám sebou – predtým, počas a po tom, čo bol na zemi. To zároveň ilustruje jeden bod týkajúci sa Trojice. Trojica nie je dočasná vec, ktorá sa nakoniec rozpustí do úplnej jednoty. Keďže Ježiš je ten istý včera, dnes i naveky (Hebrejom 13:8), budú vždy Trojicou.
2. Aj pokiaľ ide o božské vlastnosti, ktorých sa Ježiš dočasne a dobrovoľne zriekol, Hebrejom 13:8 sa vzťahuje na včerajšok (pred príchodom na zem), dnes (po Jeho nanebovstúpení) a navždy (celú budúcu večnosť). Nevylučuje to, že sa Ježiš na krátku dobu zriekol niektorých vlastností.
Otázka: Čo je v Heb 13:9 na cudzích učeních také lákavé?
Odpoveď: Termín pre „mnohé“ tu, poikilais, znamená pestrofarebné, ako napríklad patchworkové oblečenie. To sa netýka judaizmu, ale skôr nových a tajomných náboženstiev, či už ide o mystické náboženstvá, alebo prorocky o mnohé gnostické skupiny. Môže to tiež odkazovať na podivný kompromis s judaizmom, ktorému nasledovali ebioniti. Dnes môžu ľudí priťahovať zmesi kresťanstva s niečím iným, alebo veci, ktoré sa vydávajú za aspoň čiastočne kresťanské, ale v skutočnosti kresťanské vôbec nie sú.
Tak vtedy, ako aj dnes, môžu ľudia prejavovať zbytočnú zvedavosť voči čomukoľvek, čo je odlišné. Ak niekto verí, že niečo je pošetilé, možno by sa chcel o určitých veciach dozvedieť viac, aby vyvrátil ich omyly, priviedol ich ku Kristovi a ochránil stádo a ostatných pred ich učením. Ale okrem toho nie je potrebné to vedieť.
Otázka: Ako by ste v súvislosti s Heb 13,12 odpovedali na kritiku, že kresťanstvo je krvavé náboženstvo?
Odpoveď: Vinný v plnom rozsahu; je to základné učenie kresťanstva. Niektorým ľuďom sa to možno nepáči, ale Boh sa nás na náš názor nepýtal. Božie učenie v starozmluvných písmach kladie dôraz na krvné obete zvierat. Božie učenie v novozmluvných písmach kladie dôraz na to, že Ježiš prelieval svoju krv na kríži, aby zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych. Takže kresťanstvo bez krvi vôbec nie je pravým kresťanstvom. 1. Korinťanom 15:1–6 dokonca hovorí, že ak neveríte, že Kristus zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych, vaša viera je márna.
Otázka: Ako máme dnes podľa Hebrejom 13:15 neustále prinášať Bohu obetu chvály?
Odpoveď: Svoj život môžeme Bohu obetovať mnohými spôsobmi, ale tu sa konkrétne hovorí o obeti chvály. Náš život by mal byť jedným veľkým „Chvála Bohu!“ To, čo ľudia počujú z našich úst, by nemala byť horkosť, preklínanie, sťažovanie sa ani nadávky, ale chvála Bohu. Dôležité nie je len to, čo robíte, ale aj váš postoj pri tom, a ľudia váš postoj spoznajú podľa vašich slov. Môžeme chváliť Boha slovami, ktoré adresujeme Jemu a ostatným, ale môžeme Ho chváliť aj tým, že sa zdržíme vyslovovania zlých vecí. Áno, môžeme chváliť Boha slovami, ktoré vychádzajú z našich úst počas bohoslužby, ale môžeme Ho chváliť aj slovami, ktoré vychádzajú z našich úst, keď uviazneme v hustej premávke.
V knihe Ozeáš 14,1–3 sa píše: „Ó, Izrael, vráť sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, lebo si zakopol pre svoju neprávosť. Vezmi so sebou slová a vráť sa k Hospodinovi. Povedz mu: ‚Odstráň všetku neprávosť; prijmi nás milostivo, lebo ti budeme prinášať obety našich úst.‘“
Otázka: Ako máme v Hebrejom 13:17 a 1. Petrovom 5:2-4 poslúchať našich vodcov?
Odpoveď: Poslúchame ich v tom rozsahu, v akom nariaďujú to, čo hovorí Písmo, alebo aspoň v tom, že nejdú proti Písmu. Samozrejme, našou najvyššou autoritou je samotný Boh, ale o Ňom sa môžeme dozvedieť prostredníctvom toho, čo zjavil. On dal svoje slovo bez chyby. Aj iní veriaci môžu hovoriť pravdu, ale môžu hovoriť aj omyly. Preto je Písmo našou hlavnou autoritou.
Avšak Božie zjavené Písmo, z ktorého pochádza naša autorita, hovorí, že starší majú autoritu nad cirkvou. Tým sa teda ustanovuje autorita aj pre zbožných vodcov. Máme poslúchať našich vodcov len vtedy, ak nasledujú Krista. Niekto raz povedal, že ste pošetilí, ak sa nemodlíte za vodcov, ktorých máte poslúchať.
Je ušľachtilé, ak niekto túži byť dozorcom v cirkvi (1. Timoteovi 3:1). Cirkevný vodca by mal mať dobrú povesť (1. Timoteovi 3:2, 8). Mal by byť ctihodný a my by sme mu mali preukazovať úctu (1. Tesalonickým 5:12–13; 1. Timoteovi 5:17). Neberte na vedomie obvinenie proti staršiemu, pokiaľ nie sú dvaja alebo traja svedkovia (1. Timoteovi 5:19); ak je však obvinenie pravdivé, verejne pokarhajte (a vyhoďte) starších (1. Timoteovi 5:20).
Otázka: Keďže Hebrejom 13:17 hovorí, že naši vodcovia majú nad nami autoritu, čo s princípom „sola scriptura“?
Odpoveď: Sola scriptura znamená, že našou jedinou autoritou je Písmo. Písmo nás učí, že Boh a Jeho slovo sú našou najvyššou autoritou. Božie Písmo však hovorí, že aj naši zbožní vodcovia sú menšou autoritou. Raz som si vymieňal e-maily s kresťanským bratom z Afriky, ktorý odmietal čítať akékoľvek náboženské knihy alebo traktáty okrem Biblie. Hoci by ho to uchránilo pred oklamaním mnohými falošnými učením typu „ “, odrezával sa tým od mnohých múdrych postrehov, ktoré napísali jeho bratia a sestry v Pánovi. Tie by mu mohli pomôcť rásť, ako aj brániť vieru. Takže v istom zmysle by kresťania nemali dodržiavať „sola scriptura“, ako to robil tento muž, ale skôr „primo scriptura“ – Božie slovo je našou najvyššou autoritou, pretože sú to Božie slová.
Ale čo vodcovia, ktorí nie sú zbožní? S nesvätými ľuďmi, či už sú to vodcovia alebo nie, by sme nemali mať nič spoločné, ako sa píše v 2. Timoteovi 3:1–5. Keď niektorí ľudia hovoria „sola scriptura“ (len Písmo), možno v skutočnosti myslia „primo scriptura“, ale je to do istej miery zjednodušenie. Tu je ucelenejší obraz.
Našou najvyššou autoritou je Boh a iba Boh. Mnohí ľudia však môžu tvrdiť, že im Boh povedal veľa vecí. Ako vieme s istotou, čo Boh povedal? Môžeme to vedieť iba na základe toho, čo povedali ľudia, ktorých On ustanovil. Efezským 2,20 hovorí, že cirkev je postavená na základe apoštolov a prorokov, pričom samotný Ježiš Kristus je hlavným kameňom. Pod Božou autoritou sa teda musíme pýtať starozákonných prorokov a novozákonných apoštolov. Preto boli skutočne Starý zákon a apoštoli autoritou počas prvých 20 až 40 rokov existencie cirkvi. Keďže však éra starozákonných prorokov skončila a doba novozákonných apoštolov už pominula, môžeme to vedieť na základe spisov, ktoré po sebe zanechali. Odtiaľ pochádza zásada sola scriptura.
Mnohí si nárokovali autoritu rovnocennú s apoštolmi, napríklad pápeži, ale keďže ich slová boli v rozpore s tým, čo bolo v Písme, a zároveň si navzájom protirečili, mnohí z nich boli podvodníci.
Ak by niekto spochybňoval, že mnohí boli podvodníckymi hovorcami Božími, požiadajte ho, aby zdôvodnil nasledujúce:
Zephyrinus (199–217) bol sabelián a podporoval sabeliánov, podľa Hippolyta
Kallistos I. (218–222) bol sabellianista a podporoval sabellianistov, falšoval pravdu, podľa Caiusa a Hippolyta
Štefan VI. (896–897) – synoda s mŕtvolou. Odrezal prsty mŕtvole pápeža Formosa. Neskôr bol zavraždený.
Inocent III. pripravil pôdu pre vznik budúceho Pápežského štátu. Odsúdil anglickú Magna Carta.
Sergius III. (904–911) – Marozia bola jeho milenkou. Údajne je otcom pápeža Jána XI.
Benedikt IX. (1032–1044, 1045, 1047–1048) – sexuálna nemorálnosť. Predal pápežský úrad a abdikoval.
Celestín V. (1294–1294 alebo 1296–1296) Takmer všetky jeho úradné akty boli zrušené jeho nástupcom, nemilosrdným Bonifácom VIII. Celestín bol zavraždený po tom, čo abdikoval. Bonifác nariadil križiacku výpravu proti rodu Colonna.
Bonifác VIII. (1294–1303) sa zapojil do mnohých vojen. Napísal bulu Unam Sanctam. Zomrel na „zúfalstvo“ krátko po svojom uväznení.
(Našťastie) Benedikt XI. (1303–1304) zrušil pápežskú bulu Unam Sanctam z roku 1302, ktorú vydal Bonifác VIII.
Urban VI. (1378–1389) vyhlásil, že nepočul dosť kriku, keď niektorých mučili
Sixtus IV. (1471–1484) Nepotizmus: vymenoval za kardinálov troch synovcov, jedného pravnuka a jedného ďalšieho príbuzného. Pápežská bula „Exigit Sincerae Devotionis Affectus“ na rozšírenie španielskej inkvizície do Kastílie. Nariadil Benátčanom, aby zaútočili na mesto Ferrara v prospech svojho synovca. Za peniaze predával úrady a výsady. Propagoval doktrínu o nepoškvrnenom počatí. Potvrdil buly Mikuláša V., ktoré Portugalcom umožňovali zotročovať nekresťanov.
Inocent VIII. (1484–1492) Vymenoval Torquemadu za inkvizítora. V pápežskej bule Summis desiderantes affectibus (1484) schválil upaľovanie čarodejníc.
Alexander VI. (1492–1503) – nepotizmus. Zarobil 25 000 dukátov tým, že povolil uhorskému kráľovi rozviesť sa so svojou manželkou. Povolil francúzskemu kráľovi Karolovi VIII., aby si vzal za ženu osobu zasnúbenú s iným mužom, pretože Francúzsko bolo pre pápežstvo užitočnejšie.
Otázka: Ako nás Boh v Heb 13,20–21 vybavuje všetkým dobrým na to, aby sme konali Jeho vôľu?
Odpoveď: Keď slúžime Bohu, On nás postupne vybavuje, aby sme Mu slúžili lepšie a účinnejšie. Boh nás vybavuje aj na spoluprácu s ostatnými. Samozrejme, ak sa človek vôbec nesnaží slúžiť Bohu, potom by nebola potreba ďalších darov na to, aby Mu slúžil lepšie.
Je tu aj druhý aspekt. Grécke slovo katartizo môže podľa The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 12, s. 155, znamenať aj „opraviť to, čo je zlomené“. Nepotrebujeme len to, aby nám Boh dal dary a schopnosti slúžiť Mu, potrebujeme tiež, aby odstránil prekážky, obmedzenia a kamene úrazu. Keď slúžime Bohu, Boh nás môže „opraviť“, aby sme Mu slúžili lepšie.
Boh nám dáva to, čo potrebujeme. Zdá sa však, že Boh NEDÁVA vždy jednotlivému veriacemu všetko, čo ten konkrétny veriaci potrebuje. Skôr Boh dáva rôznym ľuďom rôzne veci a hojnosť, ktorú má jeden veriaci, slúži na to, aby ju dal inému, ktorý ju nemá; takže len tým, že si navzájom pomáhame, získame všetci všetko, čo potrebujeme, ako nás učí 2. Korinťanom 8:13–15.
Otázka: Čo nám v Hebrejom 13:23 hovorí táto pasáž o Timoteovi?
Odpoveď: Hoci slovo „oslobodený“ môže znamenať začiatok cesty, ako v Skutkoch apoštolov 13:3; 28:25, v tomto prípade to podľa The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 12, s. 157, s najväčšou pravdepodobnosťou znamená oslobodenie z väzenia. Aj Evangelical Commentary on the Bible, s. 1149, uvádza, že sa to týka Timotejovho uväznenia.
Otázka: Ako môžeme dnes podľa Hebrejom 13:24 osobitne pozdravovať svätých?
Odpoveď: V cirkvi, v práci aj v bežnom živote si všímajte ostatných veriacich a dajte im pocítiť, že sú vítaní a medzi priateľmi. Ukážte, že vám na nich skutočne záleží. Správajte sa k nim spravodlivo, prejavujte im lásku a dajte najavo, že s nimi chcete byť. Veď ak s týmito ľuďmi budete navždy v nebi, prečo by ste ich nemohli spoznať o niečo lepšie už teraz?
Otázka: Ako vieme, že to, čo máme dnes v Liste Židom, je spoľahlivým zachovaním toho, čo bolo pôvodne napísané?
Odpoveď: Vo všeobecnosti platí, že pred rokom 325 n. l. biblické rukopisy a ranokresťanskí autori citovali 94 % Listu Hebrejom. To je všetko okrem 18,3 veršov z celkových 303 veršov. Viac informácií nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx. Ak to rozdelíme, existujú tri vzájomne sa dopĺňajúce odpovede.
1. Boh sľúbil zachovať svoje slovo v Izaiášovi 55:10–11; Izaiášovi 59:21; Izaiášovi 40:6–8; 1. Petrovom 1:24–25 a Matúšovi 24:35.
2. Svedectvo rannej cirkvi. Týchto 13 autorov citovalo 40,5 % Listu Hebrejom, pričom sa zlomkové verše počítali ako zlomky. To je 122,8 z celkového počtu 303 veršov. Všetky podrobnosti nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx. Tu sú autori z obdobia pred Nicejským koncilom, ktorí odkazovali na verše z Listu Židom, a za nimi nasledujú neskorší autori.
Klement Rímsky (96–98 n. l.) odkazuje na 14 veršov z Listu Židom, hoci neuvádza, že pochádzajú z tejto knihy: List Židom 1:3–5,7; 3:2,5; 6:18b; 10:37; 11:5,17,31,37; 12:6; 13:17. Register diela Ante-Nicene Fathers, zväzok 1, tiež spomína List Židom 12:1, avšak spoločná je len jedna fráza.
List Barnabáša (cca 70–130 n. l.), kap. 6, s. 141, cituje List Židom2:12 (tiež Žalm22:23 ).
Pastier Hermasa (cca 115–155 n. l.), kniha 1, videnie 4, kap. 10, s. 16, cituje štvrtinu Listu Židom 13:17.
Melito zo Sardis (170–180 n. l.) cituje z Listu Židom. Reč o Pánovom utrpení, kap. 9, s. 760–761
Irenej (182–188 n. l.) sa na 6 miestach odvoláva na 8 veršov z Listu Židom
Irenej (182–188 n. l.) cituje List Židom 13:15b ako dielo Pavla. Irenej, fragment 37, s. 575
Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) spomína List Židom ako dielo Pavla.
Tertulián cituje z Listu Židom 7:1–3, aby v diele Proti všetkým herézam, kap. 8, s. 654, rozoberal Krista a Melchizedecha.
Tertulián (198–220 n. l.) sa domnieval, že List Židom napísal Barnabáš, a to v diele O skromnosti, kap. 20, s. 97
Hippolyt má citát z Listu Židom z 23. mája7:21 : „Pán prisahal a nezmení svoje rozhodnutie“ (5 z 23 gréckych slov). V diele „Vyvrátenie všetkých heréz“, kniha 5, kap. 19, s. 69. To isté sa nachádza v diele „Vyvrátenie všetkých heréz“, kniha 5, kap. 22, s. 73.
Origenes (225–254 n. l.) cituje List Židom 6,7–8 v súvislosti so Židmi. De Principiis, kniha 3, kap. 1.10 (grécky), s. 310
Origenes (225–254 n. l.) cituje List Židom 1:1, 2 slovami: „Pavol hovorí v Liste Židom.“ Origenesov Komentár k Jánovi, kniha 2, kap. 6, s. 328
V diele „Traktát proti Novatiánovi“ (254–256 n. l.) cituje z Listu Židom ako zo Svätého písma.
Cyprián z Kartága v Liste 7.5, s. 286, naráža na List Židom 12:6: „Lebo Pán trestá toho, koho miluje.“
Adamantius (okolo roku 300 n. l.) cituje časť Listu Židom 10:1 ako slová apoštola v diele „Dialóg o pravej viere“, piata časť, 5, s. 153
Metod (270–311/312 n. l.) naráža na List Židom 11,10. Rozprava o hostine desiatich panien, 5. kapitola, s. 328
Atanáz (r. 318 n. l.) cituje List Židom 11:3 ako slová Pavla. Vtelenie Slova, kap. 3, s. 37
Atanáz (318 n. l.) cituje List Židom 2:9 v diele Vtelenie Slova, kap. 10, s. 41
Laktancius (cca 303–320/325 n. l.) naráža na List Židom 8:13, že Starý zákon daný Mojžišom nebol dokonalý. Božské inštitúcie, kniha 4, kap. 20, s. 123
Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) cituje celý text Listu Židom 13:8 ako slová apoštola. Listy o ariánskej heréze, list 2, kap. 3, s. 298.
Po Nicejskom koncile
Eusébiova Cirkevná história (323–326 n. l.), kniha 3, kap. 3, s. 134 (implicitne). Hovorí: „Štrnásť Pavlových listov je dobre známych a nesporných.“ Potom uvádza, že niektorí spochybňujú, či Pavol napísal List Židom, či nie. V knihe 3, kap. 25, s. 155 tiež uvádza, že Pavlove listy sú súčasťou Písma. Otcovia nicejskí a postnicejskí, druhá séria, zväzok 1, s. 155.
Asterius Sofista (po roku 341 n. l.)
Afrahat Sýrsky (337–345 n. l.) cituje Exodus 3:6. Vybrané dôkazy, dôkaz 22.2, s. 401
Akácius z Cézarey (okolo roku 366 n. l.)
Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.)
Atanáz (367 n. l.) uvádza zoznam kníh Nového zákona v Sviatočnom liste 39, s. 552
Synopsis Scripturae Sacrae (350–370 n. l. alebo 5. storočie) spomína List Židom ako súčasť Nového zákona. Cituje List Židom 1,1–2a.
Efraim Sýrsky (373 n. l.)
Bazil z Kapadócie (357–378 n. l.) cituje z Listu Židom
Faustinus (380 n. l.)
Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60, s. 159, uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59, s. 158, stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.
Ambrosiaster (okolo roku 384 n. l.)
Cyril Jeruzalemský (okolo 349–386 n. l.) cituje List Židom na s. 76
Ambróz z Milána (370–390 n. l.)
Apollinaris z Laodicey (okolo roku 390 n. l.)
Gregor z Nazianzu (330–391 n. l.)
Gregor z Elviry (po roku 392 n. l.)
Amfilochius (pred rokom 394 n. l.) Iambi ad Seleucum
Gregor z Nyssy (okolo 356–397 n. l.) spomína „List Hebrejom“ ako dielo Pavla v diele Proti Eunomiovi, kniha 6, kap. 2, s. 184
Didymus Slepý (398 n. l.) cituje Hebrejom 11:10 ako dielo Pavla. Komentár k Zachariášovi 12, s. 292–293
Schizmatik Lucifer z Cagliari na Sardínii (361 – cca 399 n. l.) odkazuje na List Židom 3:6.
Sýrska Kniha krokov (Liber Graduum) (350–400 n. l.)
Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo roku 400 n. l.)
Epifanius zo Salamisu (360–403 n. l.) spomína Filemona, List Židom, dva listy Timoteovi, List Titovi, List Rimanom, List Galatským, List Filipským a List Efezským. Panarion, časť 3, zo scholionov 1 a 5, s. 334
Rufinus (374–406 n. l.)
Ján Zlatoústy (392–407 n. l.) napísal 33 kázní na List Židom.
Ján Zlatoústy (406 n. l.) napísal komentáre k Jánovi, Rimanom, 1. Korinťanom, 2. Korinťanom, Galatským, Efezským, Kolosenským, Filipským, 1. Tesalonickým, 2. Tesalonickým, 1. Timoteovi, 2. Timoteovi, Titovi, Filemonovi a Hebrejom.
Severian (po roku 408 n. l.)
Jeroným (373–420 n. l.) rozoberá knihy Nového zákona. Konkrétne spomína každé zo štyroch evanjelií, Pavlove listy siedmim cirkvám, List Židom, Pavlov list Timoteovi, Titovi a Filemonovi. Jeroným potom rozoberá Skutky apoštolov. Následne rozoberá sedem listov Jakuba, Petra, Jána a Júdu. Nakoniec rozoberá Jánovo Zjavenie. List 53, kap. 9, s. 101–102.
Ján Cassian (419–430 n. l.) sa odvoláva na List Židom 13,8 ako na dielo apoštola v diele „Sedem kníh“, kniha 5.6, s. 584, a na List Židom 12,22–23 ako na dielo apoštola v diele „Prvá konferencia opáta Mojžiša“, kap. 14, s. 302
Augustín z Hippa (388–430 n. l.)
Nilus (okolo roku 430 n. l.)
Polychronius (okolo roku 430 n. l.)
Marcus z Eremity (po roku 430 n. l.)
Efezský koncil proti nestoriánom (200 biskupov) (jún – september 431 n. l.)
Theodoret z Cyrusu (biskup a historik) (423–458 n. l.)
Cyril z Alexandrie (444 n. l.)
Hesychius z Jeruzalema (-450 n. l.) odkazuje na List Židom 3:6
Varimadum (445/480 n. l.)
Proklos (412–485 n. l.)
Makárius/Symeon (4. alebo 5. storočie)
Tieto máme dodnes.
Ako vedľajšia poznámka, Muratoriho kánon (170–210 n. l.) nezahŕňal List Jakuba, List Židom, 1. a 2. list Petra ani tretí list Jána.
3. Svedectvá heretikov a iných autorov.
Kacír Priscillian (r. 385 n. l.) odkazuje na List Židom 3:6
Kacír Pelagius (416–418 n. l.)
Nestóriov dielo Bazaar of Heracleides (451/452 n. l.) odkazuje na List Židom 3:2
Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) naráža na List Židom 7:11 ako na dielo blahoslaveného Pavla. Komentár k Ozeášovi, kap. 24, s. 56, a na List Židom 9:13 ako na Pavlov dielo v predslove k Komentáru k Jonášovi, s. 187
4. Najstaršie rukopisy Listu Židom, ktoré máme k dispozícii, vykazujú drobné rukopisné odchýlky, avšak žiadne teologicky významné chyby. Päť rukopisov Listu Židom z obdobia pred Prvým nicejským koncilom (325 n. l.) obsahuje 93,4 % textu Listu Židom. To predstavuje všetko okrem 20 veršov z celkového počtu 303 veršov. Všetky podrobnosti nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx.
s. 12 (285–300 n. l.) List Židom 1:1
Koniec 3. storočia – 1968 – Text Nového zákona.
Koniec 3. storočia – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie
s. 13 (=papyrus Oxyrhynchus 657) obsahuje List Židom 2:14–5:5; 10:8–22; 10:29–11:13; 11:28b–12:17 (cca 225–250 n. l.) Fotografia časti tohto rukopisu sa nachádza v diele The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts, s. 74. Na s. 75 sa uvádza, že z 88 jednotiek odchýlok sa p13 a p46 zhodujú v 71 prípadoch a nezhodujú sa len v 17 prípadoch.
4. storočie – 1902–1903 – Grenfell a Hunt podľa publikácie The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts, s. 73. Na s. 17 sa uvádza, že Grenfell a Hunt váhali datovať AKÝKOĽVEK rukopis Nového zákona skôr ako do 3. storočia, hoci spomenuli, že rukopis pochádza z konca 1. alebo 2. storočia.
3./4. storočie, možno prvá polovica 4. storočia – 1968 – Publikácia „The Text of the New Testament“ obsahuje tiež 11:14–28a, avšak v publikácii „The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts“ na s. 74 sa uvádza, že táto časť chýba v dôsledku straty jedného stĺpca.
3./4. storočie – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie
3./4. storočie – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie
200–250 n. l. – ostatné
(225–250 n. l.) – 1999 – The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts, s. 73. Comfort a Barrett na s. 73 uvádzajú, že na základe veľmi podobného rukopisu ako v prípade papyrusu Oxyrhynchus 852 (175–225 n. l.) existuje mnoho podobností s papyrusom Oxyrhynchus 2635 (cca 200 n. l.). Datovanie však nie je staršie ako rok 225 n. l., pretože je napísaný na zadnej strane papyrusu 657 (časť Epitome Liviovej Histórie Ríma), ktorý je datovaný do 3. storočia.
s. 17 Hebr 9,12–19 (koniec 3. storočia)
4. storočie – 1968 – Text Nového zákona.
s. 46 Chester Beatty II, cca 200 n. l. 300 z 303 veršov (99 %) Listu Hebrejom. Konkrétne obsahuje List Hebrejom 1:1–9:16; 9:18–10:20; 10:22–30; 10:32–13:25 a ďalšie časti Pavlových listov. Kniha „The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts“ obsahuje fotografiu časti p46 na s. 192. Na s. 197–198 sa tiež uvádza, že kvalita a stichometricke znaky svedčia o tom, že tento rukopis napísal profesionálny pisár.
okolo roku 200 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.
Okolo roku 200 n. l. – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie
Okolo roku 200 n. l. – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie
s. 114 (= papyrus Oxyrhynchus 4498) List Židom 1:7–12 (3. storočie)
Po Prvom nicejskom koncile (325 n. l.)
s. 89 List Židom 6:7–9, 15–17 (4. storočie)
Cyril Jeruzalemský 386 n. l. Zlatoústy 407 n. l.
Vaticanus (325–350 n. l.) obsahuje celý List Židom okrem Židom 9:14–13:25 podľa paralél v evanjeliách.
Sinaiticus [Si] (340–350 n. l.) a Alexandrinus [A] (okolo 450 n. l.) obsahujú celý List Židom.
Bohairský koptský [Boh] 3./4. storočie
Fajúmsky koptský [Fay] 3./4. storočie
Sahidský koptský [Sah] 3./4. storočie
Peshitta sýrsky [Syr P] 375–400 n. l.
Efraemov reskript [C] 5. storočie
arménčina [Arm] od 5. storočia
gruzínčina [Geo] od 5. storočia
Bezae Cantabrigiensis [D] 5. alebo 6. storočie
Washington 5. storočie
Etiópsky [Eth] z cca 500 n. l.
s. 116 (=papyrus Vindobonensis G 42417 (Viedeň)) List Židom 2:9-11; 3:3-6 (6. storočie)
Wolfenbüttel 6. storočie
s. 79 List Židom 10:10-12,28-30 (7. storočie)
Viac informácií o raných rukopisoch Listu Hebrejom nájdete na stránke www.BibleQuery.org/HebrewsManuscripts.html.