< Otázka týkajúca sa Nového zákona

Otázka: Ak je Ježiš jedinou cestou do neba, prečo bol ukrižovaný až tak dlho po začiatku dejín? Ak je jedinou cestou, prečo nebol poslaný na zem hneď po prvom hriechu, aby bol ukrižovaný za hriechy sveta?

Odpoveď: Kladiete veľkú otázku, ale dovoľte mi ju ešte trochu rozšíriť. Prečo bol Ježiš poslaný práve v tom konkrétnom čase a nie skôr ani neskôr? V Liste Rímskym 5:6 sa píše: „Veď práve v pravý čas... Kristus zomrel za bezbožných.“ Hoci Biblia neuvádza, prečo to bol ten najlepší čas, môžeme o tom uvažovať.

Nie príliš skoro: Niekto sa ma raz spýtal: „Prečo Boh jednoducho nezíde a neukáže sa všetkým?“ Odpovedal som, že keby Boh zostúpil vo svojej plnej sláve, boli by sme zničení. Ale Boh je Všemohúci a mohol by zostúpiť tak, že by dostatočne zakryl svoju slávu, aby nás Jeho priama prítomnosť nezničila. Keby zostúpil spôsobom, ktorý by nás prinútil uveriť, ako by sme potom mohli mať vieru alebo slobodnú vôľu na rozhodnutie, ktoré by nebolo vynútené? Ale keby Boh zostúpil tak, že by časť svojej slávy zakryl, a dal by dôkaz o tom, kto je, avšak nie takým spôsobom, aby to bolo tak zrejmé, že by všetci museli uveriť, či by chceli, alebo nie, koľkokrát by to Boh musel urobiť? Čo keby to urobil len raz, pred 2 000 rokmi?

90 % populácie po Kristovi: Odhadujeme, že na Zemi kedy žilo približne 32 miliárd (+/- 6 miliárd) ľudí. Viac ako 90 % z nich žilo po Kristovej dobe.

Spravodlivosť voči tým predtým: Boh posudzuje ľudí na základe pravdy, ktorú majú; hriech sa nepočíta tam, kde nie je zákon (Rímskym 4:15; 5:13). Takže ľudia, ktorí žili pred Kristom, ako napríklad Abrahám, Dávid atď., mohli byť spasení skrze Krista, hoci Kristus ešte neprišiel.

Pokojnejšie obdobie: V čase Krista panovalo obdobie relatívneho pokoja v porovnaní s predchádzajúcimi časmi rímskych výbojov a s nasledujúcimi časmi , keď prebiehali rímsko-partské vojny a európski barbari vtrhli do Rímskej ríše. Ak vás zaujímajú vojny tých čias, pozrite si www.BibleQuery.org/History/Calamities/Wars.html.

Najlepší čas na šírenie: Rimania vybudovali rozsiahlu sieť ciest a keby Ježiš prišiel skôr, bolo by oveľa ťažšie šíriť evanjelium do rôznych krajín.

Zachovanie prameňov: Keby to bolo oveľa skôr, možno by sme mali oveľa menej rukopisov, ktoré svedčia o spoľahlivosti Nového zákona. Keby to bolo o storočia neskôr, možno by sme ich mali viac, ale aj tak máme vyše 10 000 gréckych rukopisov a fragmentov Nového zákona. Najstarším je, mimochodom, papyrus Johna Rylandsa, datovaný na roky 110–138 n. l. Tu sú ďalšie rukopisy, ktoré máme.

Len na základe rukopisov, ktoré sa nám zachovali a ktoré boli napísané pred prenasledovaním za vlády Marca Aurelia v roku 177 n. l., máme k dispozícii 97 % Jánovho evanjelia (855/878 veršov) a 70 % Pavlových listov a Listu Hebrejom.

Eusébiova Cirkevná história (318 n. l.), kniha 1, kap. 2, s. 84, poskytuje odlišnú, ale dopĺňajúcu odpoveď. Jednoducho hovorí, že evanjelium nebolo kázané skôr, pretože hriešne ľudstvo na to ešte nebolo pripravené. Nicene and Post-Nicene Fathers, druhá séria, zväzok 1, s. 84

S tým súvisí aj otázka: aj pre ľudí, ktorí žili po Ježišovi, platí, že ak zomreli skôr, než počuli evanjelium, je to pre nich rovnaké, ako keby žili pred Ježišom. Čo s nimi? Viac informácií nájdete na stránke www.BibleQuery.org/Doctrine/NeverHeardTheGospel/WhatAboutThoseWhoDiedBeforeHearingTheGospel.html.

Otázka: Ako mohol Boh zomrieť?

Odpoveď: Ježiš bol plne človekom a plne Bohom. Ježiš prijal ľudskú prirodzenosť, aby splnil svoje poslanie – zomrieť za naše hriechy. Ježišova ľudská prirodzenosť bola ukrižovaná. Mnohé veci sa dajú vysvetliť analogiami s prírodou, ale neexistuje žiadna prírodná analógia k vteleniu, keď Boh prišiel na zem, aby žil ako človek.

Historicky bola táto námietka, ktorú vzniesli pohania, zodpovedaná v diele Arnobia Proti pohanom (297–303 n. l.), kniha 1, kap. 60, s. 430–431.

Otázka: Preletel som si váš článok s názvom „Ježiš je Boh“. Priznávam, že som v ňom nenašiel nič, čo by bolo v rozpore s jasným, opakovaným a formálnym mesiášskym a apoštolským učením, že Ježiš je ontologicky človek –

Ján 8:40, ale teraz sa ma snažíte zabiť, človeka [ἄνθρωπος], ktorý vám povedal pravdu, ktorú som počul od Boha.

Skutky apoštolov 2:22, 23  „Muži [Άνδρες] Izraela, počujte tieto slová: Ježiš z Nazaretu, človek [ἄνδρα], ktorého vám Boh potvrdil mocnými skutkami, zázrakmi a znameniami, ktoré Boh skrze neho konal medzi vami, ako sami viete – 23 tohto Ježiša, vydaného podľa pevného Božieho plánu a predzvedenia, ste ukrižovali a zabili rukami bezbožných ľudí“

1 Kor 15:21 Lebo ako skrze [δι’] človeka [ἄνθρωπος] prišla smrť, tak skrze [δι’] človeka [ἄνθρωπος] prišlo aj vzkriesenie mŕtvych.

1 Tim 2:5 Lebo je jeden Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek [ἄνθρωπος] Kristus Ježiš,

Mám otázku, ktorá podľa mňa môže dostať k jadru veci –

Môže Ježiš plnohodnotne a nezávisle fungovať BEZ vteleného božstva (rovnako ako vy, ja a všetci ľudia)?

Odpoveď: Biblia to výslovne nehovorí, ale existujú niektoré všeobecné teologické pojmy, ktoré usmerňujú naše uvažovanie.

Ježiš nebol napoly človek a napoly Boh. Bol skôr na 100 % Bohom a na 100 % človekom. Kolosanom 1:19 naznačuje, že Ježiš mal „plnosť“ božstva. List Židom 4:15 nás učí, že Ježiš bol človekom, ktorý mohol byť pokúšaný vo všetkom, a mal všetko, čo máme my, s výnimkou toho, že bol bez hriechu.

Na druhej strane neexistujú dvaja Ježišovia: jeden ľudský a jeden božský. Je len jeden Ježiš.

Pokiaľ ide o všetky podrobnosti toho, ako to prebiehalo, Boh nám to neprezradil; to je súčasťou tajomstva vtelenia.

Otázka: Kto presne zabil Ježiša?

Odpoveď: Pokiaľ ide o to, kto zabil Ježiša, existujú dve odpovede.

1. Ježiša zabili niektorí rímski vojaci pod velením Pontia Piláta. Vo všetkých etnických skupinách sú dobrí aj zlí ľudia a len preto, že taliansky guvernér nariadil Ježišovu smrť, nie je to dôvod na nenávisť voči Talianom. Okrem toho zlý židovský veľkňaz (dosadený Rimanmi) dal Ježiša zatknúť a postaviť pred Sanhedrin. Ten ho vydal Rimanom. Mimochodom, Pavol, Peter, Ján, Matúš, Júd a Jakub boli všetci Židia. Tvrdenie, že určitá malá skupina Židov bola zlá, nie je o nič viac antisemitské, ako keby sme povedali, že Hitler a jeho posluhovači boli zlí, čo je protinemecké. (Ako prvý priznám, že celý nacizmus bol mimoriadne zlým nástrojom Satana, a ja sám som čiastočne Nemec. Chcem však tiež poukázať na to, že mnohí nemeckí Američania sa stali vojakmi a bojovali proti Hitlerovi.) Podobne, niektorí Židia boli zlí, ale iní, ako Peter a Pavol, boli dobrí. Dokonca aj niektorí Židia, ktorí sa nestali kresťanmi, ako napríklad Josephus, stále prejavovali úctu voči Ježišovi a jeho nevlastnému bratovi Jakubovi.

2. Druhá odpoveď, rovnako dôležitá, je, že ty, ja a všetci ostatní sme Ježiša zabili. Ježiš vedel, čo sa deje, a mohol z Getsemanskej záhrady rýchlo utiecť. Nikto by Ježiša nezabil, lebo mohol ľahko uniknúť a zmiznúť. Ježiš sa však zámerne rozhodol zostať a strašne zomrieť na tom kríži ako obeť za naše hriechy. Ak teda chcete niekoho obviňovať za krutú, nespravodlivú smrť, ktorá nám dala úžasný dar večného života, obviňujte Ježiša!

„Upierajme zrak na Ježiša, zakladateľa a dokonávateľa našej viery, ktorý pre radosť, ktorá mu bola predložená, znášal kríž, pohŕdajúc jeho hanbou, a posadil sa po pravici Božieho trónu.“ (List Židom 12:2 NIV)

Otázka: Kedy ľudia začali datovať udalosti podľa roku, v ktorom sa údajne narodil Ježiš?

Odpoveď: Predtým ľudia udalosti zvyčajne datovali podľa rokov vlády kráľa. Iní datovali udalosti od predpokladaného roku stvorenia Adama, 1. septembra 5509 pred n. l.

Skeptická publikácia Asimov’s Guide to the Bible na str. 786 uvádza, že v Ježišovej dobe Rimania počítali roky podľa „A.U.C.“ alebo rokov od založenia mesta [Ríma]. Rím bol založený v roku 753 pred n. l. Na s. 787 Asimov uvádza, že skythský mních ký astronóm Dionýz Exiguus z Ríma, ktorý zomrel okolo roku 544 n. l., sa mylne domnieval, že Kristus sa narodil v roku 1 n. l. V knihe „Rukopisy gréckej Biblie“ na strane 49 sa uvádza, že datovanie udalostí od Kristovho narodenia zaviedol Hippolytus v 3. storočí. Toto datovanie nebolo všeobecne prijaté, keďže niektorí byzantskí pisári ho začali používať až v 14. storočí. Tiež Prvá apológia Justína Mučeníka, kap. 46, s. 178, hoci nejde o oficiálny systém datovania, spomína, že Ježiš sa narodil pred 150 rokmi.

Otázka: Ako vznikli v Novom zákone pojmy „Starý a Nový zákon“?

Odpoveď: Zdá sa, že prvý, kto tieto výrazy vymyslel, bol Tertulián v latinčine v roku 207 n. l. vo svojom diele Proti Marcionovi, kniha 4, kapitola 6.

Otázka: Ako mám obhájiť toto tvrdenie: Evanjeliá obsahujú určitú pravdu, avšak pisári v 2. storočí pridali vložky, aby vytvorili Ježiša, ktorého kresťania v 1. storočí nikdy nepoznali. Inými slovami, fyzické vzkriesenie a Ježiš ako „Syn Boží“ boli pridané neskôr, ďaleko od udalostí, ktoré sa odohrali.

Odpoveď: Najprv mi dovoľte preformulovať vašu otázku a potom na ňu odpovedať. Skeptici často tvrdia, že autori nenapísali to, čo napísali, aj keď na takéto tvrdenie neexistuje absolútne žiadny dôvod. Ako by teda objektívny človek mohol vedieť, či výraz „Syn Boží“ nebol známy kresťanom prvého storočia, alebo nie?

a) Najprv si uvedomme, že dôkazné bremeno leží na tých, ktorí spochybňujú pravdivosť textu. Ak nedokážu predložiť žiadny dôkaz, môžeme to tu hneď ukončiť.

b) Po druhé, museli by pridať výraz „Syn Boží“ na mnohých miestach, lebo je bežný v Novom zákone. Okrem Mk 1,1 sa nachádza na týchto miestach len v evanjeliách, v Zjavení a v nepavlovských listoch.

Mt 3,17; 17,5; Mk 1,11; Lk 9,35; 2 Pt 1,17 (Otec hovorí: „Toto je môj milovaný Syn“)

Mt 4,3.6; 8,29; 14,33; 16,16; 26,63; 27,40.43.54

Mk 3:11; 5:7; 15:39

Lk 1:32,35; 4:3,9,41; 8:28; 22:70

Jn 1:18, 34, 49; 3:16, 17, 18, 35; 5:23 (implicitne); 5:25; 6:69; 9:35; 10:36; 11:4, 27; 17:1 (implicitne); 19:7; 20:31; 1 Jn 1:3,7; 2:22,23 (implicitne); 3:8,23; 4:9,10,14,15; 5:5,9,10 (2-krát), 11,12,13 (2-krát), 20; 2 Jn 3,9; Zj 2:18.

c) Nemusíme sa však zastaviť práve tu. Aké dôkazy o tom, že kresťania verili, že Ježiš bol Synom Božím, by sme mohli mať, keďže kópie Biblie máme až od roku 117 n. l.? Máme spisovateľov rannej cirkvi.

„Ale o svojom Synovi Pán povedal takto: Ty si môj Syn, dnes som ťa splodil.“ 1. Klement, kap. 36, s. 15. Klement Rímsky písal v rokoch 96–98 n. l., o tomto dátume sme si úplne istí. Prvé storočie sa skončilo na konci roku 100 n. l., čo teda vyvracia toto tvrdenie.

Spomenutie „Jeho Syna, podľa vzťahu/poriadku, ktorý medzi nimi existuje.“ Mathetes k Diognetovi, kap. 8, s. 28 (cca 130–200 n. l.)

„Dal svojho vlastného Syna ako výkupné za nás…“ Mathetes k Diognetovi, kap. 8, s. 28 (cca 130–200 n. l.)

„Ten, ktorý je od vekov a dnes je nazývaný/považovaný za Syna“ Mathetes k Diognetovi, kap. 11, s. 29

„skrze svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista“ Mučeníctvo Polykarpa, kap. 20, s. 43

„Ježiš Kristus… ktorý je zároveň Synom človeka aj Synom Božím“ Ignácov list Efezanom, kap. 20, s. 58 (Nevieme, kedy to napísal Ignác, učeník apoštola Jána, ale zomrel buď v roku 107, alebo 116 n. l.)

Ježiš sa vyhlásil za Božieho Syna. List Barnabáša, kap. 7, s. 141 (cca 70–130 n. l.) Pozri tiež kap. 5, s. 139, 140, kap. 12, s. 145

„Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista a samotný Ježiš Kristus, ktorý je Synom Božím, …“ List Polykarpa Filipským, kapitola 12, s. 35. Nevieme, kedy Polycarp tento list napísal, ale bol umučený v roku 155 n. l. Irenej, ktorý písal v rokoch 182–188 n. l., spomína Polycarpov list Filipským v diele Proti herézam, kniha 3, kap. 3.4, s. 416.

„Kristus, ktorý bol nazývaný Synom Božím pred vekmi, … aby nás očistil svojou krvou, … a predstavil nás ako čistých synov svojmu Otcovi.“ Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) vo Fragmente 39, s. 575

Verili, že Ježiš bol Boh?

Skutočnou otázkou tu je, či raní kresťania považovali Ježiša za Boha. Tu sú dôkazy, že áno:

Ignác (zomrel v roku 107 alebo 116 n. l.) často písal o Kristovi ako o Bohu. Napríklad v 1. kapitole svojho listu Efezanom písal o „krvi Božej“.

Mathetes k Diognetovi (cca 130–200 n. l.), učeník apoštolov, vo svojej knihe Mathetes k Diognetovi v 7. kapitole písal o Kristovi poslanom ako kráľovi, Bohu, človeku a spasiteľovi.

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.)

„Slovo múdrosti, ktoré je samo týmto Bohom, zrodeným z Otca všetkých vecí, …“ Dialóg s Tryfónom, kap. 61. Pozri kap. 55, 56, 59, 62–64, 66, 74–78.

Melito zo Sardis (zomrel v roku 180 n. l.) povedal o ukrižovaní, že „Boh je zavraždený“.

Teofil, biskup Antiochie (168–181/188 n. l.): „Lebo samotné božské písmo nás učí, že Adam povedal, že počul hlas. Ale čo iné je tento hlas ako Slovo Božie, ktoré je zároveň Jeho Synom?“ List Autolykovi, kniha 2, kap. 22.

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) napísal v diele Irenej: Proti herézam, kniha 3, kap. 19.2, s. 449: „Ježiš je sám osebe, ... Boh a Pán, ...“

Dokonca aj nepriatelia kresťanstva svedčia o tom, že kresťania uctievali Ježiša ako Boha.

Plínius Mladší (guvernér a prenasledovateľ kresťanov v roku 112 n. l., v liste cisárovi Trajanovi) napísal: „Mali [kresťania] vo zvyku schádzať sa v určitý pevne stanovený deň ešte pred svitaním, keď striedavo spievali verše chválospevu na Krista, ako na boha, a zaviazali sa slávnostnou prísahou, že nebudú páchať žiadne zlé skutky…“

Lucian (satirik z 2. storočia): „Kresťania, ako viete, dodnes uctievajú človeka – tú významnú osobnosť, ktorá zaviedla ich nové obrady a bola kvôli tomu ukrižovaná… Vidíte, tieto zblúdené bytosti…“ (Smrť Peregrína 11)

Toto je významné, pretože oficiálny rímsky dotaz uvádza, že kresťania uctievali Krista ako Boha už v roku 112 n. l.

Otázka: „Stručne povedané, s plynutím času sa apokalyptická predstava o vzkriesení tela premenila na doktrínu o nesmrteľnosti duše. Výsledkom je viera v nebo a peklo, viera, ktorá sa nenachádza v učení Ježiša ani Pavla, ale ktorú vymysleli neskôr kresťania, ktorí si uvedomili, že Božie kráľovstvo na túto zem nikdy nepríde. Táto viera sa stala štandardným kresťanským učením, na veky vekov.“ Jesus, Interrupted, s. 266

Odpoveď: Prečítal som si znovu časti okolo tohto citátu, aby som sa uistil, že som to pochopil správne – že Ehrman verí, že raní kresťania neverili v nebo ani v peklo. Nie je celkom jasné, či Ehrman zároveň tvrdí, že neskorší kresťania vymysleli aj nesmrteľnosť duše, ale bez ohľadu na to hovorí, že Ježiš, Pavol ani pravdepodobne prví kresťania o nich nevedeli.

Možno som nemal byť, ale šokovala ma zdanlivá neznalosť toho, čo povedal tento údajný odborník na Nový zákon. Najprv sa porozprávajme o nesmrteľnosti duše. Už dávno pred Mojžišovou dobou Egypťania balzamovali svoje mŕtvoly ako múmie, pretože verili v nesmrteľnosť duše. Starovekí Sumeri vo svojom mýte o Inanne a Dumuzim prejavili všeobecne prijatú vieru v nesmrteľnosť duše. Aj sumerská báseň o Dilmune, datovaná do roku 2400 pred n. l., spomína miesto, kde sa nachádzali bohovia, nazývané Dilmun, kde žili bohovia a Ziusudra, človek, ktorý dosiahol nesmrteľnosť. Mnohé židovské spisy pred Ježišom, vrátane 2. knihy Makabejcov 12:44 a 1. knihy Enocha, hovoria o tom, že mŕtvi sú pri vedomí. V Starom zákone, v Izaiášovi 53:8–9, bol trpiaci služobník odrezaný od živých a „pridelený do hrobu s bezbožnými“, avšak v 53:10 „uvidí svoje potomstvo a predĺži svoje dni“. Dokonca aj 1. list Korinťanom, kniha, o ktorej Ehrman pripúšťa, že ju napísal Pavol, obsahuje celú kapitolu o vzkriesení mŕtvych (kapitola 15). Pavol sa venuje aj našej nesmrteľnosti v 2. liste Korinťanom 5:1–8. Dokonca aj Ehrmanovi milovaní gnostici verili v transcendentný, nemateriálny posmrtný život pre duchovných ľudí.

Pokiaľ ide o nebo a peklo, Gréci a Rimania mali Elyzejské polia pre požehnaných a Tartarus pre prekliatych. Židovské spisy pred Kristom, ako napríklad 1. Kniha Henochova, hovoria o dvoch častiach Šeolu (hrobu): väzení pre bezbožných a raji pre spravodlivých. Ježiš v evanjeliách v skutočnosti hovoril viac o pekle ako o nebi. Je zaujímavé, že Ježiš používa známy termín „raj“ v rozhovore so zlodejom na kríži. 1. list Petrov 3:19 spomína duše vo väzení.

Zhrnutie: Mnohí pohania verili v nesmrteľnosť duše a v nejakú formu neba a pekla. Židia pred Kristom verili vo väzenie a raj. Pavlove rané listy učili o nesmrteľnosti, nebi a pekle. Dokonca aj gnostici verili v nemateriálny posmrtný život pre seba samých. Napriek tomu Ehrman neuveriteľne tvrdí, že nesmrteľnosť duše a nehmotné nebo a peklo sú „neskoršími výmyslami“ kresťanov.

Otázka: Okrem biblických rukopisov, aké dôkazy existujú o tom, že raní kresťania verili, že Ježiš zomrel ako výkupné za naše hriechy?

Odpoveď: Hoci dôkazné bremeno spočíva na tých, ktorí tvrdia, že došlo k falšovaniu, a majú predložiť nejaké dôkazy na podporu svojho tvrdenia, tu sú dôkazy od ranokresťanských spisovateľov, že raní kresťania verili, že Ježiš zomrel ako výkupné na zmierenie za naše hriechy.

„Ako vzácna je pre Boha tá krv [Ježiša], ktorá bola preliata pre našu spásu a ktorá pred celým svetom zjavila milosť pokánia.“ 1. Klement, kap. 7, s. 7 (96–98 n. l.)

„Dal svojho vlastného Syna ako výkupné za nás…“ Mathetes k Diognetovi, kap. 8, s. 28 (cca 130–200 n. l.)

„…Pane Ježišu Kriste, ktorý si za naše hriechy trpel až do smrti, [ale] ‚ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, keď rozviazal putá hrobu.‘“ List Polykarpa Filipským, kap. 1, s. 33 (Polykarp bol umučený okolo roku 155 n. l.)

Citáty z obdobia pred rokom 325 n. l. od Melita zo Sardis (170–180 n. l.), Klementa Alexandrijského (193–217/220 n. l.), Tertuliána (198–220 n. l.), Hippolyta (225–235/6 n. l.), Cypriána z Kartága (cca 246–258 n. l.) a Atanáza (318 n. l.). Existujú aj ďalšie citáty o tom, že Ježiš za nás trpel a zomrel.

Otázka: Okrem biblických rukopisov, aké dôkazy existujú o tom, že raní kresťania verili, že Ježiš vstal z mŕtvych?

Odpoveď: Dôkazné bremeno leží na tých, ktorí si myslia, že ide o neskoršie dodatky k Biblii, a mali by predložiť dôkazy, že boli pridané neskôr. Tu však uvádzame dôkazy od ranokresťanských autorov, ktoré svedčia o tom, že raní kresťania verili, že Ježiš vstal z mŕtvych.

„Zamyslime sa, milovaní, nad tým, ako nám Pán neustále dokazuje, že príde budúce vzkriesenie, ktorého prvotinou sa stal Pán Ježiš Kristus tým, že ho vzkriesil z mŕtvych.“ 1. Klement, kap. 24, s. 11 (96–98 n. l.)

Ježiš vstal z mŕtvych. List Barnabáša, kap. 15, s. 147 (cca 70–130 n. l.)

„…Pán Ježiš Kristus, ktorý za naše hriechy trpel až do smrti, [ale] ‚ktorého Boh vzkriesil z mŕtvych, keď rozviazal putá hrobu.‘“ List Polykarpa Filipským, kap. 1, s. 33 (Polykarp bol umučený okolo roku 155 n. l.)

„Ježiš Kristus, … vo svojom utrpení a vo svojom vzkriesení.“ Ignácov list Efezanom, kap. 20, s. 57

Ježišovo narodenie, utrpenie a vzkriesenie. Ignácov list Magnesijčanom, kap. 11, s. 64

Irenej, Proti herézam 5:7:1. (182–188 n. l.) „Rovnako ako Kristus vstal v podobe tela a ukázal svojim učeníkom stopy po klincoch a ranu v boku (toto sú totiž znaky toho tela, ktoré vstal z mŕtvych), tak ‚aj nás‘, ako sa hovorí, ‚vzkriesi svojou vlastnou mocou‘.“

Otázka: Niektorí liberálni kritici sa domnievajú, že hoci sedem Pavlových listov pochádza od toho istého autora (Rím, 1. a 2. Korinťanom, Galatským, Filipským, 1. Tesalonickým, Filemonovi), tvrdia, že ďalších sedem listov pochádza od rôznych autorov (Efezským, Kolosenským, 2. Tesalonickým, 1. a 2. Timoteovi, Titovi a Hebrejom). List Hebrejom samozrejme netvrdí, že ho napísal Pavol.

Odpoveď: Majú štyri dôvody, prečo tak tvrdia. Žiaden z týchto dôvodov však neobstojí.

Dĺžka dlhých viet (Ef a Kol): Pôvodný grécky text Nového zákona neobsahoval interpunkciu, takže je problematické odhadnúť dĺžku viet. Ak však predpokladáme, že vedci nemajú žiadne pochybnosti, Efezským 1:3–6, 1:7–10, 1:11–12 a 13–14 nie sú jednou, ale štyrmi vetami, podľa diela Alanda a kol. The Greek New Testament, 4. revidované vydanie (1998). To isté uvádza aj dielo Nestle-Aland Novum Testamentum Graece (1993). Ehrman nikdy neuviedol zdroj, na základe ktorého s istotou tvrdil, že ide iba o jednu vetu. Avšak o 23 rokov skôr, v 3. vydaní diela Alanda a kol. The Greek New Testament z roku 1975, boli tieto pasáže uvedené ako jedna veta, takže predpokladám, že Ehrman používal oveľa staršiu, už neaktuálnu verziu. Opäť však platí, že pôvodná gréčtina nemala interpunkciu, takže stavať argumentáciu na tom, kde si ľudia z konca 20. storočia mysleli, že majú byť bodky – ešte predtým, než zmenili názor –, je v najlepšom prípade pochybná argumentácia.

Priemerná dĺžka vety (Ef a Kol): Vzhľadom na spôsob, akým sa moderní vedci snažia vety rozdeľovať, je priemerná dĺžka vety v Listoch Efezským a Kolosenským (37,3, resp. 35,2 slov) dlhšia ako priemerná dĺžka vety v ostatných knihách (25,8, 23,4, 26,0, 21,7, 26,7, 29, 31,7, 22,7, 23,2, 24,2 a 25,8) v ostatných Pavlových listoch v uvedenom poradí. Priemerná dĺžka vety je však 35,8, 35,6 a 32, slov v Rimanom 1–5, 1 Korinťanom 1 a 2 Korinťanom 6–10. Medzi kratšími, ale hlbokými knihami Efezským a Kolosenským a Rimanom 1–5, 1 Korinťanom 1 a 2 Korinťanom 6–10 je teda len malý rozdiel.

Rôzne slová (2 Tes, 1, 2 Tim, Tit): Človek by sa mohol pozrieť na moje spisy o rukopisoch Nového zákona, kultoch a vzťahu s Bohom a pomocou tej istej metódy dospieť k záveru, že som bol tromi rôznymi ľuďmi. Ľudia používajú rôzne slová, keď diskutujú o rôznych témach. Len vtedy, keď existujú rôzne možnosti výberu slov pre tú istú vec a uprednostňujú sa rôzne výbery slov, by to mohlo mať význam. Napríklad v skorších listoch adresovaných celým cirkvám sa spomína viac mien. Mali by sa teda mená vylúčiť z počítania? V pastoračných listoch Pavol hovorí o Timoteovej matke a babičke, a o tom, ako Timoteus a Títus menujú starších a diakonov, mali by sa teda tieto diskusie vylúčiť? Po tom, čo prenasledovanie trvalo už nejaký čas, Pavol v pastoračných listoch hovorí viac o starostlivosti o vdovy než v skorších listoch. Malo by sa to teda vylúčiť? – a tak ďalej.

Popis viery: Tvrdilo sa, že v Pavlových skorších listoch znamená viera dôverčivé prijatie Kristovej smrti, zatiaľ čo v neskorších listoch súbor vierovyznaní a dogmatických predstáv. V skutočnosti to v oboch skupinách listov znamená oboje. V Gal 1,23; Ef 4,5; Ef 4,13 to znamená súbor vierovyznaní a predstáv

Znamená prijatie Kristovej smrti v 2 Tim 1,5; 2 Tim 3,15; Tit 3,15

Viera v zmysle doktrinálnych presvedčení v Pavlových skorších listoch

Gal 1,23 „Počuli len správu: ‚Ten, kto nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú sa kedysi snažil zničiť.‘“

Ef 4,5: „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“

Ef 4:13 „až kým všetci nedospejeme k jednote vo viere a v poznaní Božieho Syna a nestaneme sa zrelými,“

Viera v zmysle dôverčivého prijatia v Pavlových neskorších listoch

2 Tim 1:5 „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, ktorá najprv prebývala v tvojej babičke Lois a v tvojej matke Eunike, a som presvedčený, že teraz prebýva aj v tebe.“

2 Tim 3:15 „ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie skrze vieru v Ježiša Krista.“

Tít 3:15 „Pozdrav tých, ktorí nás milujú vo viere.“

Viera sa dá chápať jedným alebo oboma spôsobmi

1 Kor 15:1-2,14,17 „Teraz, bratia, chcem vám pripomenúť evanjelium, ktoré som vám kázal, ktoré ste prijali a na ktorom ste sa upevnili. Týmto evanjeliom ste spasení, ak pevne držíte slovo, ktoré som vám kázal. Inak ste uverili nadarmo. (14) A ak Kristus nebol vzkriesený, naše kázanie je márne a rovnako aj vaša viera. Nielen to, ale potom sa ukážeme ako falošní svedkovia o Bohu, lebo sme svedčili o Bohu, že vzkriesil Krista z mŕtvych. … (17) A ak Kristus nebol vzkriesený, vaša viera je márna...“ (Toto zdôrazňuje doktríny o Kristovom vzkriesení, ako aj o Kristovej smrti.)

Gal 3:7 „tí, čo majú vieru“

Gal 3:12 „Zákon nie je z viery“

Gal 3:23 „pred príchodom viery“

Ef 1:15 „keď sme počuli o vašej viere v Pána Ježiša“

Ef 2,8 „Lebo z milosti ste spasení skrze vieru“

2 Tim 2:18 „odbočili od pravdy. … ničia vieru niektorých“

Tít 1:4 „syn v našej spoločnej viere“

Autor sa teda nepokúsil ukázať žiadny dôvod na oddelenie Pavlových listov, okrem odvolania sa na kritických vedcov, ktorí úspešne nepreukázali žiadny dôvod na rozdiely. Nebolo by však postačujúce ukázať, že existujú rozdiely; skôr by bolo potrebné ukázať, že existujú rozdiely, ktoré by presahovali očakávania vzhľadom na odlišné publikum, odlišné témy a neskoršie obdobie v Pavlovom živote.

Otázka: Čo je biblická kritika evanjelií? Aký je význam textovej kritiky? Aký je rozdiel medzi vyššou a nižšou kritikou? Ktoré z týchto druhov sú dnes akceptované?

Odpoveď: Existujú dve formy textovej kritiky: nazývané nižšia a vyššia. Najprv si ukážeme, ako sa vzťahujú na kresťanstvo a Bibliu, a potom tie isté veci aplikujeme na islam a Korán.

Nižšia textová kritika Biblie uznáva, že v Písme existujú varianty rukopisov, a snaží sa nájsť ten najpresnejší, keďže originály nemáme k dispozícii. Sme si pomerne istí 97 % každého slova Nového zákona a väčšina zvyšných sú triviálne rozdiely v jednom alebo dvoch slovách, ktoré nemenia význam. Neistoty medzi rukopismi Nového zákona si môžete pozrieť na stránke www.biblequery.org. Pozrite si sekciu „Otázky a odpovede“ pri každej knihe; v spodnej časti nájdete odkaz na variácie rukopisov. Napríklad variácie v Matúšovom evanjeliu nájdete na stránke www.biblequery.org/Matthew Manuscripts.html (alebo .doc).

Vyššia textová kritika Biblie je určená pre skeptikov, ktorí spochybňujú, ktoré knihy alebo časti by mali byť v Písme. Kresťania pristupujú k variantom Písma inak ako moslimovia, pretože pre kresťanov je dôležitý význam, nie jednotlivé slová. Pre moslimov sú však dôležité práve jednotlivé slová a spoluhlásky.

Aj v moslimskom svete existuje nižšia a vyššia textová kritika.

Nižšia textová kritika Koránu sa zaoberá otázkou, či je verzia Warsh alebo Hafs najbližšia k pôvodnej arabskej reči. Takto vyzerá „nižšia textová kritika “ v prípade Koránu. V Jemene bolo objavených viac ako 15 000 strán starého textu Koránu. Podľa článku v časopise Atlantic Monthly z januára 1999 (s. 43–56): „Niektoré z pergamenových stránok z jemenského nálezu sa zdali pochádzať zo 7. a 8. storočia n. l., teda z prvých dvoch storočí islamu – inými slovami, išlo o fragmenty možno najstarších existujúcich Koránov. Navyše niektoré z týchto fragmentov odhalili malé, ale zaujímavé odchýlky od štandardného textu Koránu. Takéto odchýlky, hoci pre historikov textu nie sú prekvapením, sú znepokojujúco v rozpore s ortodoxným moslimským presvedčením, že Korán, tak ako sa k nám dostal dnes, je jednoducho dokonalým, nadčasovým a nemenným Božím slovom.“ Niektoré z týchto rozdielov si môžete pozrieť na stránke www.QuranText.org

Vyššia textová kritika Koránu: Tu sú dva bežné príklady a jeden dominantný.

‘Ubai bin Ka’b, jeden z Mohamedových tajomníkov, mal v Koráne navyše niektoré súry a vynechal približne 12 súr, ktoré sa nachádzajú v dnešnom Koráne (The Fihrist, s. 61, poznámky pod čiarou 43–48). Abu Musa z Basry mal tiež text, ktorý bol zhodný s textom ‘Ubaiho. (Suyuti, Itqan I, s. 65; Ibn Abi Dawud, Masahif, s. 180–181, tiež Noeldeke, Geschichte des Quran's, s. 33–38.)

Súra 114 chýba vo verzii Ibn Mas’uda (The Fihrist, s. 57). Ibn Mas’ud bol osobným tajomníkom Mohameda. Mohamed povedal ostatným ľuďom, aby sa Korán učili od Ibn Mas’uda a troch ďalších. (Bukhari, zväzok 6, č. 521). Vynechanie súr 113 a 114 nebolo náhodné. Podľa správ Ibn Mas’ud povedal: „Tieto dve súry s kúzlami [113, 114] nepatria do Božej knihy!“ [www.answering-islam.org/Quran/Text/distortion.html]

To, čo moslimovia nazývajú „satanské verše“, sa nachádza v súre 53. Podľa nasledujúcich zdrojov Mohamed pôvodne recitoval súru 53:19–20 takto: „Videli ste Lat, a ‘Uzza, a ďalšiu, tretiu (bohyňu), Manat? Toto sú vznešené žeriavy (prostredníčky), na ktorých príhovor možno dúfať.“ (originál) oproti: „Videli ste Lat, a ‘Uzza, a ďalšiu, tretiu (bohyňu), Manat? Čože! Pre vás mužské pohlavie a pre neho ženské? Hľa, to by bolo naozaj najnespravodlivejšie rozdelenie.“

Tu sú starší moslimskí autori, ktorí to zdokumentovali.

Al-Wahidi/Wakidi (zomrel v roku 207/823 n. l.) napísal dielo Asbab al-Nozul.

Ibn Sa’ad/Sa’d (zomrel v roku 230/845 n. l.) poznal al-Wahidiho dielo, ale sám bol životopiscom, ktorý napísal 15-zväzkové dielo Kitab al-Tabaqat al-Kabir.

Ibn Isaq/Ishaq (zomrel v roku 145/767 alebo 151/773 n. l.) bol sunnita šafi’itskej školy, ktorý neskôr založil vlastnú, krátkodobú školu. Napísal dielo „Sirat Rasullallah“ (Život Alláhovho proroka).

Ibn Jarír al-Tabárí (zomrel v roku 923 n. l.) bol sunnita šafiítskej školy, ktorý napísal 38-zväzkové dielo „Islamská história sveta“ až do roku 915 n. l. Bol nazývaný „šejkom komentátorov“. V 6. zväzku na s. 108–110 píše:

Abu Ma’šar z Chorásánu (787–885 n. l.)

Ibn Abi Hatim

Ibn al-Mundhir

Ibn Hajar z Asqalánu (773–852 A.H.)

Ibn Mardauyah

Musa ibn ‘Uqba

Zamakhshariho slávny komentár k súre 22:52. (1070–1143 n. l.)

Prvých šesť je podľa knihy The Book of the Major Classes, preloženej S. Moinulom ‘Haqom.

Otázka: Prečo v rannej cirkvi [údajne] chýbala biblická kritika? Alebo existovali kritické otázky a problémy, ako tie, s ktorými sa stretávame v moderných dobách, ale vtedy mali len okrajový význam?

Odpoveď: Nebolo to tak. Týmto zároveň odpovieme na túto otázku a porovnáme ju so situáciou v islame. Odpoveď na túto otázku sa skladá z troch častí. Záujem raných kresťanov o obsah Písma, ich záujem o presnosť Písma a aké boli niektoré dôležité kritické otázky, ktoré sa líšili od tých, ktoré máme dnes?

1. Obsah Písma: Kresťania si začali hlboko uvedomovať dôležitosť obsahu Písma, keď heretik Marcion začal používať svoju vlastnú Bibliu. Marcion zomrel okolo roku 170 n. l. Takto sa k tomu postavil Tertulián. Všimnite si, že na odstránenie atramentu sa používala „hubka“, podobne ako naša moderná guma.

Tertulián (r. 205 n. l.) „Lebo prostredníctvom obrazu trvalosti ľudskej zmluvy bránil božský testament. ‚Sľuby boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu. Nepovedal „potomkom“, ako keby išlo o mnohých, ale ako keby išlo o jedného: „tvojmu potomstvu“, ktorým je Kristus. Hanba Marcionovej špongii! Ale v skutočnosti je zbytočné zaoberať sa tým, čo vymazal.“ Päť kníh proti Marcionovi, kniha 5, kap. 4, s. 435

2. Odovzdávanie Písma. Kresťania sa tiež obávali o presnosť Písma. Museli sa o to starať, pretože neveriaci mohli (a aj skutočne) niektoré veci falšovať. Tu je niekoľko príkladov.

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) tvrdí, že Židia nesprávne citovali Žalm 96, pretože vynechali výraz „z lesa“. V skutočnosti sa tu mýli práve Justín, keďže hebrejský masoretský text výraz „z lesa“ neobsahuje. Dialóg s Tryfónom, Židom, kap. 73, s. 235

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.): „Priatelia moji, teraz sa odvolávam na Písmo tak, ako ho vyložili Sedemdesiati; lebo keď som ho predtým citoval tak, ako ho máte vy , chcel som vás vyskúšať [aby som zistil], aký je váš postoj.“ Dialóg s Tryfónom, Židom, kap. 87, s. 268

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) „Tento výklad [Sedemdesiatich] týchto Písem vznikol pred príchodom nášho Pána [na zem] a vznikol ešte predtým, ako sa objavili kresťania – lebo náš Pán sa narodil približne v štyridsiatom prvom roku vlády Augusta; Ptolemaios však žil oveľa skôr a práve za neho boli Písma vykladané; –[keďže veci sú tak, ako hovorím,] skutočne sa ukazuje, že títo ľudia sú drzí a domýšľaví, ktorí by teraz prejavovali túžbu vytvárať odlišné preklady, keď ich vyvracujeme na základe týchto Písem a prinútime ich uveriť v príchod Božieho Syna.“ Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 21.3, s. 452

Caius (190–217 n. l.) hovorí, že heretici smelo falšovali Písmo. Kapitola 3, s. 602 „Ale čo sa týka tých ľudí, ktorí zneužívajú umenie neveriacich na upevnenie svojej vlastnej heretickej doktríny a prostredníctvom bezbožných úskokov falšujú jednoduchú vieru božských Písem, načo vôbec hovoriť, že títo nie sú blízko viere? Z tohto dôvodu sa smelo pustili do božských Písem, tvrdiac, že ich opravili. A že to nehovorím proti nim neprávom, môže si overiť každý, kto chce. Lebo keby sa niekto rozhodol zhromaždiť a porovnať všetky ich kópie, našiel by medzi nimi mnoho nezrovnalostí. Kópie Asklepiada sa v každom prípade budú líšiť od tých Theodotových. A takýchto kópií je veľa, lebo ich učeníci boli veľmi horliví pri vkladaní takzvaných opráv, t. j. skreslení, ktoré urobil každý z nich. A opäť, kópie Hermofila sa s nimi nezhodujú; a čo sa týka kópií Apollónia, nie sú konzistentné ani samy so sebou. Lebo ak porovnáme tie, ktoré kedysi pripravili, s tými, ktoré boli neskôr úmyselne skreslené, zistíme mnoho nezrovnalostí. A čo sa týka veľkej drzosti, ktorú tento priestupok naznačuje, je nepravdepodobné, že by si to ani oni sami neuvedomovali. Lebo buď neveria, že božské Písma boli diktované Duchom Svätým, a sú teda neveriaci; alebo sa považujú za múdrejších než Duch Svätý, a čo sú potom iné ako posadnutí démonmi? Ani nemôžu poprieť, že tento zločin je ich dielom, keďže kópie boli napísané ich vlastnou rukou; ani nedostali takéto kópie Písma od tých, ktorí ich pôvodne poučili vo viere, a nemôžu predložiť kópie, z ktorých boli tieto prepisované. A niektorí z nich si ani nemysleli, že by stálo za to ich skresľovať; ale jednoducho popierajúc Zákon a prorokov kvôli svojej bezzákonnej a bezbožnej doktríne, pod zámienkou milosti, klesli do najhlbšej priepasti zatratenia.“

Tertulián (198–220 n. l.) hovorí, že heretici skreslili Písmo. V diele Predpis proti heretikom, kap. 17, s. 251.

Origenes (235–245 n. l.) rozoberá varianty rukopisov v diele „Kázne o Jeremiášovi“, kázeň 14, kap. 3.1, s. 137, a kázeň 16, kap. 10.1, s. 177

Origenes (235–245 n. l.) rozoberá odlišnosť v Septuaginte v Jeremiášovi 16:17. Homílie o Jeremiášovi, homília 16, kap. 5.2, s. 172

Origenes (cca 227–240 n. l.) cituje Ester 4:22 (Septuaginta) ako „v knihe Ester zo Septuaginty“ v Origenesovom Komentári k Jánovi, kniha 2, kap. 7, s. 330.

Metod (270–311/312 n. l.) „Keďže je teda jasné a všetci svedčia o tom, že tí, ktorí sa narodili z cudzoložstva, dosahujú dokonalosť, nesmieme si predstaviť, že Duch učil o počatí a narodení, ale skôr snáď o tých, ktorí znevažujú pravdu, ktorí falošnými doktrínami skazujú Písmo a prinášajú nedokonalú a nezrelú múdrosť, zmiešavajúc svoje bludy s zbožnosťou.“ Hostina desiatich panien, rozprava 2, kap. 3, s. 314

3. Kľúčové otázky: Raná cirkev čelila iným problémom ako moderná cirkev. Kľúčovými otázkami pre ňu bolo, ako chrániť stádo pred krutým prenasledovaním, ako odpovedať na argumenty rôznych prúdov gréckej filozofie, ako reagovať na najmenej tridsať rôznych gnostických skupín a ako ukázať, že grécko-rímske a iné formy pohanstva sú falošné.

Situácia v islame

V moslimskom svete sa pozrime na kritiku Koránu od najstarších čias, cez neskorších učencov až po súčasnosť.

Už od najskorších čias sa Aisha, jedna z Mohamedových manželiek, obávala o správnosť textu. Súra 2:238: Abu Yunus, oslobodený otrok Aishy, prepisoval pre ňu kópiu Koránu. V súre 2:238 sa však text mierne líšil. „Abu Yunus, oslobodený otrok Aishy, povedal: Aisha (nech je s ňou Alah spokojný) mi prikázala, aby som jej prepisal kópiu Koránu, a povedala: Keď sa dostaneš k tomuto veršu: ‚Dodržiavaj modlitby a strednú modlitbu‘ (2:238), daj mi vedieť; a keď som sa k nemu dostal, dal som jej vedieť a ona mi nadiktovala (takto): Dodržiavaj modlitbu a strednú modlitbu a popoludňajšiu modlitbu a stoj v skutočnej poslušnosti voči Alahovi. ‘A’iša (nech je s ňou Alah spokojný) povedala: „Takto som to počula od Posla Alaha (mier a požehnanie Alaha nech sú s ním).“ Sunan Nasa’i, zväzok 1, č. 475, s. 340

Bukhari, zväzok 6, kniha 60, kapitola 9, č. 8, s. 10: „‘Umar povedal: ‚Naším najlepším recitátorom Koránu je Ubai a naším najlepším sudcom je ‘Ali; a napriek tomu niektoré Ubaiho výroky opomíjame, lebo Ubai hovorí: ‚Nenechávam nič, čo som počul od Alláhovej posla,‘ zatiaľ čo Alláh povedal: ‚Akýkoľvek verš (zjavenie) zrušíme alebo necháme zabudnúť, prinesieme lepší alebo podobný‘ … (2:106).‘“

Kompendium islamskej literatúry z 10. storočia s názvom Al-Fihrist (s. 62) uvádza: „Podľa výroku Ubayyho ibn Ka’ba je celkový počet veršov Koránu 6 210. Celkový počet súr Koránu podľa výpovede ‘Ata ibn Yasara je 114; jeho veršov je 6 170, slov 77 439 ( ) a písmen 323 015. Podľa tvrdenia ‘Asima al-Jahdariho je súr 113. Celkový počet veršov Koránu, ako uvádza Yahya ibn al-Harith al-Dhamari, je 6 226, pričom počet písmen je 321 530.“ [V pôvodnej citácii boli čísla uvedené slovne.]

Dnes má Korán približne 78 090 arabských slov; viac podrobností nájdete na stránke www.isos.org. V porovnaní s 77 439 slovami je to rozdiel najmenej 651 slov.

‘Ubai bin Ka’b, jeden z Mohamedových pisárov, mal v Koráne navyše niektoré súry a vynechal približne 12 súr, ktoré sa v dnešnom Koráne nenachádzajú (The Fihrist, s. 61, poznámky pod čiarou 43–48). Abu Musa z Basry mal tiež text, ktorý bol zhodný s textom ‘Ubaiho. (Suyuti, Itqan I, s. 65; Ibn Abi Dawud, Masahif, s. 180–181, tiež Noeldeke, Geschichte des Quran's, s. 33–38.)

Dnes existujú dva štandardné arabské texty, nazývané Warsh a Hafs, a zdá sa, že v súčasnosti sa týmto malým rozdielom nevenuje veľká pozornosť. Historicky však mali moslimovia väčšie obavy z významnejších zmien v texte.

Tu sú príklady rozdielov medzi Warshom a Hafsom.

Súra 2:119 „a nepýtajte sa!“ (Warshova verzia. Schválená Ministerstvom pre náboženské záležitosti a nadácie Alžírska) vs. „a vy nie ste požiadaní“ (Hafsova verzia. Komplex kráľa Fahda... Saudská Arábia) (www.QuranText.org/qiraat.html)

Súra 3:83 „vy ste sa vrátili“ (Warshova verzia. Schválené Ministerstvom pre náboženské záležitosti a nadácie Alžírska) vs. „oni sa vrátili“ (Hafsova verzia. Komplex kráľa Fahda... Saudská Arábia) (www.QuranText.org/qiraat.html)

Pre kresťanov je však dôležité posolstvo, nie presné znenie slov. Ak napríklad armáda obsadí mesto a zajme mnoho žien, mali by sa pýtať: „Ako chce Boh, aby som bol svätý a potešil Ho?“, a nie: „Existuje nejaká neistota ohľadom spoluhlások?“

Otázka: Prečo by sme mali v Novom zákone veriť v Trojicu, keď sa tento pojem v Biblii nenachádza?

Odpoveď: Slová „Starý zákon“, „Nový zákon“, „zmierenie“ a „Večera Pánova“ sa v Biblii tiež nenachádzajú, ale aj v tieto pojmy veríme. Najlepšie je nehádať sa o slová, ale pozrieť sa na to, čo sa učí. Ak sa v Biblii učí pojem Trojice, mali by sme v ňu veriť. Ak je pojem Trojice v rozpore s Bibliou, nemali by sme v ňu veriť. Súhlasíte?

Čo pojem Trojice znamená, si prečítajte v diskusii o Matúšovi 28:19.

Ako poznámka pre mormonov: pojem „večný pokrok“ sa v Knihe Mormonov nenachádza.

Ako poznámka pre moslimov: hoci Korán obsahuje výrazy pre jednotu (wahed, wihdanea, ahd, fard, wahdo), slovo Tawheed (jednota), ktoré je ústredným teologickým princípom islamu, sa v samotnom Koráne tiež nenachádza. Avšak rovnako ako nemôžete použiť túto skutočnosť na potvrdenie alebo vyvrátenie Tawheed voči moslimom, nemôžete použiť absenciu odborného teologického pojmu v Biblii ako dôkaz alebo vyvrátenie Trojice. Ďalšie moslimské pojmy, ktoré sa v Koráne nenachádzajú, sú:

Korán nikde neuvádza, že by Abrahám takmer obetoval Izmaela. Spomína skôr nejakého nemenovaného syna.

Súčasná moslimská predstava, že Mohamed bol bez hriechu, sa v Koráne nenachádza.

Pre sunnitských moslimov nie je v Koráne celý koncept sunny a dodržiavania uznávaných hadíthov, z ktorých niektoré moslimovia považujú za protirečivé.

Predstava, že nemoslimovia by mali byť zabití, ak prídu do Mekky, nie je v Koráne.

Predstava, že Židia by mali byť vyhnaní z Mekky / Saudskej Arábie, nie je v Koráne.

Pre šiitských moslimov chýba v Koráne celý koncept imámov a myšlienka, že stačí poslúchať imáma, aby ste poslúchali Boha. Samozrejme, mučeníctvo Alího a Husajna nie je v Koráne.

Ani v Biblii, ani v Koráne sa nevyskytuje pojem „monoteizmus“, ale to, že sa toto slovo nepoužíva, rozhodne nedokazuje, že monoteizmus je nesprávny.

Otázka: Odkiaľ pochádza pojem „Trojica“ v Novom zákone?

Odpoveď: Prvou osobou, o ktorej vieme, že použila pojem Trojica (v gréčtine Trias), bol biskup Teofil z Antiochie (168–181/188 n. l.) vo svojom Liste k Autolykovi, kniha 2, kap. 15, s. 101.

Aj Klement Alexandrijský hovoril o „Svätom Trojici“ v diele Stromata (193–202 n. l.), kniha 5, kap. 14, s. 468.

Tertulián (okolo roku 213 n. l.) bol druhým, o ktorom máme záznam, že použil pojem „Trojica“ (lat. Trinitas), a to vo svojom liste Proti Praxeasovi.

Hippolyt (225–235/6 n. l.) v diele Proti heréze Noeta hovorí: „A týmto ukázal, že kto vynechal ktorékoľvek z nich, zlyhal v dokonalom oslavovaní Boha. Lebo práve prostredníctvom tejto Trojice je Otec oslavovaný.“

Origenes (225–254 n. l.) spomína Trojicu v diele Komentár k Jánovi, kniha 6, kap. 17, s. 366.

Novatian (250/254–256/7 n. l.) z Ríma napísal 32-kapitlovú knihu „Traktát o Trojici“.

Cyprián z Kartága (256 n. l.) po citácii Ježišových slov z Matúša 28,18–19 hovorí: „On [Ježiš] naznačuje Trojicu, v ktorej sviatosti mali byť národy pokrstené.“ Listy Cypriána, list 72, kap. 5, s. 380.

Firmilian z Cézarey v Kapadócii v liste Cypriánovi z Kartága (r. 256 n. l.) spomína Trojicu. Listy Cypriána, list 74, kap. 11, s. 393

Biskup Munnulus z Girby spomína Trojicu a cituje Matúša 28,19: „…v mene Otca, Syna a Ducha Svätého“. Siedmy kartáginský koncil (r. 258 n. l.), s. 567

Euchratius, biskup z Thenae, cituje Matúša 28:19: „…v mene Otca, Syna a Ducha Svätého“. Siedmy koncil v Kartágu (r. 258 n. l.), s. 568

Gregor Thaumaturgus (240–265 n. l.) vo svojom diele Vyznanie viery, s. 7, spomína Otca a Syna a trikrát spomína „Trojicu“.

Čiastové vyznanie viery (okolo 240–265 n. l.) (pravdepodobne od Gregora Thaumaturga, hoci to nie je uvedené) spomína Trojicu v kap. 5, s. 41; kap. 7, s. 42; kap. 18, s. 45; kap. 20, s. 45

Dionýz z Alexandrie (246–265 n. l.) spomína Trojicu menovite dvakrát v Liste č. 4, kap. 8, s. 93.

Dionýz, biskup Ríma (259–269 n. l.): „Títo [praví učeníci] totiž správne vedia, že Trojica je vyhlásená v Božom Písme, ale že náuka o tom, že existujú traja bohovia, sa neučí ani v Starom, ani v Novom zákone.“ Dionýz z Ríma, Proti sabeliánom (ANF, zväzok 7), kap. 1, s. 365

Metod (270–311/312 n. l.) „Lebo kráľovstvo Otca, Syna a Ducha Svätého je jedno, tak ako je jedna ich podstata a jedna ich vláda. Preto aj my jedným a tým istým uctievaním uctievame jedného Boha v troch Osobách, ktorý existuje bez počiatku, je nestvorený, bez konca a po ktorom nenastane žiadny nástupca. Lebo ani Otec nikdy neprestane byť Otcom, ani Syn prestane byť Synom a Kráľom, ani Duch Svätý prestane byť tým, čím je vo svojej podstate a osobnosti. Lebo nič z Trojice neutrpí úbytok, či už pokiaľ ide o večnosť, alebo o spoločenstvo, alebo o zvrchovanosť.“ Kázanie o žalmoch, kap. 5, s. 397. (Pozri tiež Rozprava o hostine desiatich panien, 8. rozprava, kap. 10, s. 338 a kap. 11, s. 339)

Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) hovorí, že tretí deň po svojej smrti Ježiš vstal z mŕtvych a priniesol nám poznanie Trojice. Listy o ariánskej heréze, list 5, s. 302

Takmer presné vyjadrenie u Justína Mučeníka (jeho Prvá obhajoba, 147–151 n. l.): „… a my Ho [Ježiša] rozumne uctievame, keďže sme sa dozvedeli, že On je Synom samotného pravého Boha, a kladieme Ho na druhé miesto a prorockého Ducha na tretie, a to dokážeme.“ Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 13, s. 166–167

Takmer presné vyjadrenie u Athenagora (r. 177 n. l.) „Kto by teda nebol prekvapený, keby počul, že ľudia, ktorí hovoria o Bohu Otcovi, o Bohu Synovi a o Duchu Svätom a ktorí vyhlasujú jednak ich spoločnú moc, jednak ich odlišnosť v poradí, sú nazývaní ateistami? Ani naše učenie o božskej podstate sa neobmedzuje na tieto body; uznávame však aj množstvo anjelov a služobníkov,…“ Obhajoba kresťanov, kap. 10, s. 133

Takmer zhoda u Petra Alexandrijského (306, 285–311 n. l.) (čiastočná) „Stvoriteľ a Pán každého viditeľného i neviditeľného stvorenia, jednorodený Syn a Slovo, večne existujúce spolu s Otcom a Duchom Svätým a rovnakej podstaty s nimi podľa svojej božskej prirodzenosti, náš Pán a Boh, Ježiš Kristus, …“ fragment 5, s. 282

Záver: Tieto odkazy z Antiochie, Ríma, Alexandrie a iných miest ukazujú, že pojem „Trojica“ bol rozšírený už viac ako sto rokov pred koncilom v Nicei v roku 325 n. l.

Ako vedľajšiu poznámku možno uviesť, že hoci Ignác (zomrel buď v roku 107, alebo 116 n. l.), učeník apoštola Jána, nepoužíva pojem „Trojica“, často nazýva Ježiša Bohom. V Druhom liste Ignáca Efezanom v 9. kapitole hovorí: „A vy ste pripravení na stavbu Boha Otca a ste povýšení do výšok prostredníctvom nástroja Ježiša Krista, ktorým je kríž; a ste ťahaní lanom, ktorým je Duch Svätý; a vaša kladka je vaša viera, a vaša láska je cesta, ktorá vedie hore k Bohu“ (Ante-Nicene Fathers, s. 101)

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) vo svojom diele „Dialóg s Židom Tryfónom“, kapitoly 57–65, tiež podáva veľmi dobré vysvetlenie Trojice a toho, prečo by sme mali uctievať Ježiša, a to bez toho, aby skutočne použil slovo „Trojica“.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman hovorí: „V Ježišových časoch bolo veľa svätých mužov, ako napríklad Hanina ben Dosa a Honi, kresliar kruhov. Boli tam aj pohanskí svätí muži, ako napríklad Apollónius z Tyany, filozof, ktorý údajne dokázal uzdravovať chorých, vyháňať démonov a vzkriesovať mŕtvych. Údajne sa narodil nadprirodzeným spôsobom a na konci svojho života údajne vystúpil do neba. Znie vám to povedome? Existovali aj pohanskí polobohovia, ako napríklad Herkules, ktorí tiež dokázali vzkriesiť mŕtvych.“ (Jesus, Interrupted, s. 172)

Odpoveď: Nie je mi známy žiadny staroveký zdroj, ktorý by tvrdil, že Herkules dokázal vzkriesovať mŕtvych. Nebolo tam „veľa svätých mužov“, len Hanina, Honi a Apollónius z Tyany. Mohamed prišiel o 600 rokov neskôr a pre väčšinu moslimov by nebolo primerané, keby Ježiš konal zázraky a Mohamed žiadne. Zostávajú teda len Hanina, Honi a Apollónius.

Jediné, čo Honi urobil, bolo, že sa modlil za dážď, nakreslil kruh a povedal Bohu, že nevykročí z kruhu, kým nezaprší. Nakoniec zapršalo.

Tu je zoznam Haninových zázrakov. Hoci tieto zázraky nie je možné overiť, aj keby boli pravdivé, v žiadnom prípade sa nedajú porovnať so zázrakmi Ježiša.

1) Hanina sa modlil za dvoch chorých ľudí, z ktorých jeden mal horúčku, a obaja sa uzdravili.

2) Raz sa Hanina modlil, aby prestalo pršať, a hneď prestalo. Keď sa vrátil domov, modlil sa, aby sa dážď vrátil, a opäť začalo pršať.

3) Hanina a jeho žena nemali chlieb, tak aj tak zapli pec, aby to susedia nevedeli. Keď prišiel sused, v peci zázračne bol chlieb.

4) Haninova manželka ho presvedčila, aby si už teraz vyžiadal časť svojej večnej odmeny, a tak Boh zoslal zlatú nohu od stola. Jeho manželka potom mala sen, že v nebi ľudia jedia pri trojnohých stoloch, ale Hanin stôl mal len dve nohy, a tak sa modlila, aby Boh tú nohu vzal späť, a Boh ju nechal zmiznúť.

5) Stôl sa od Haninu vzďaľoval, kým neodviedol desiatok z korenín v jedle.

6) Haninov osol nechcel jesť ani jedlo, z ktorého nebola odvedená desiatka.

7) Hanina chcel priniesť do Jeruzalema veľký, vyleštený kameň. Zrazu sa záhadne objavilo päť robotníkov, ktorí ho za 5 mincí odniesli spolu s ním. Okamžite ho odniesli do Jeruzalema a potom zmizli.

Zaujímavé na Haninovi je, že tieto zázraky sa údajne odohrali v prvom storočí n. l. Tieto príbehy mohli vymyslieť Židia, aby vyvrátili Ježišove zázraky.

O Apollóniovi z Tyany nevieme takmer nič, okrem toho, čo napísal jeho životopisec Flavius Philostratus v rokoch cca 170 – cca 247 n. l. Túto biografiu mu zadala manželka cisára, ktorý sa snažil potlačiť kresťanstvo. Tu je stručný prehľad údajných zázrakov Apollónia.

Apollónius vidí reťaze Prometea a zaháňa škriatka. Neskôr v Efeze vypukne morová epidémia. Apollónius identifikuje starého žobráka ako démona moru a prikazuje mestským obyvateľom, aby ho ukameňovali. Rozpráva sa s duchom Achilla, vyháňa démona, predpovedá budúce udalosti a zachraňuje muža pred ženskou upírkou. Za vlády Nera je zvitok s výpočtom obvinení proti Apollóniovi záhadne vymazaný. Neskôr porazí etiópskeho satyra. Vylieči muža z jeho lásky k soche Afrodity. Neskôr vo väzení za vlády Domitiána sa Apollónius zázračne zbaví svojich okov. Po oslobodení Apollónius cestuje do Malej Ázie, kde zázračne vidí Domitiánovu vraždu. Opúšťa tento svet vzostupom z chrámu na Kréte. Neskôr sa zjaví mužovi vo sne, čím dokazuje, že duše sú nesmrteľné.

Kresťania boli prenasledovaní za vlády cisára Septima Severa v roku 202 n. l. Prví známi britskí kresťanskí mučeníci boli zabití v roku 209 n. l. Filostratos bol po roku 202 n. l. členom rímskeho cisárskeho dvora Septima Severa a spolu s cisárom a jeho manželkou odišiel do Británie, kde cisár bojoval proti Piktom až do svojej smrti v roku 211 n. l. Manželka Septima Severa, Julia Domna, bola jeho patrónkou až do svojej smrti v roku 217 n. l. Práve ona poverila Filostrata, aby napísal životopis Apollónia z Tyany, ktorý žil 150 rokov predtým. Je veľmi pravdepodobné, že dielo bolo napísané s cieľom čeliť šíreniu kresťanstva. Celý príbeh je rozprávaný prostredníctvom zápisníka Apollóniovho žiaka a verného spoločníka Damisa. Všetci sa zhodujú, že tento „Damis“ bol čisto fiktívnou postavou. Ide teda o životopis vymyslený na boj proti kresťanstvu, rozprávaný prostredníctvom priznane fiktívneho žiaka; tieto skutočnosti Ehrman nezodpovedne prehliadol, keď sa snažil vyvolať pochybnosti o Ježišových zázrakoch.

Pokiaľ ide o rukopisné dôkazy tohto fiktívneho príbehu, zachovalo sa len 25 rukopisov. Najstarší pochádza z 11. storočia, ďalší z 12. storočia a zvyšok zo 14. až 16. storočia, ako uvádza kniha The Resurrection of Jesus na strane 178.

Otázka: Ktorí ranokresťanskí autori citovali z ktorých kníh Nového zákona?

Odpoveď: Tu je zoznam toho, čo som zistil.

Prví kresťania hovoria, kto napísal Nový zákon

Cr 1. Klement (z Ríma) (16 strán) 96–98 n. l.

Ig Ignác (21 strán) cca 110–117 n. l.

Ba List Barnabáša (13 strán) okolo 70–130 n. l.

Pa Papias, učeník Jána (2 strany) 95–110 n. l.

– Napísal 6 zväzkov, ktoré sa stratili

Di Didaché (Učenie dvanástich učeníkov) (6 strán) 60–120 n. l.

Dg Mathetes k Diognetovi (6 strán) cca 130–200 n. l.

Po Polykarp, učeník Jána (4 strany) okolo roku 150 n. l.

Jm Justín Mučeník (119 strán) cca 138–165 n. l.

He Pastier Hermasa (47 strán) 115–155 n. l.

Th Teofil [z Antiochie] (33 strán) 168–181/188 n. l.

– jeho harmonizácia/komentár k evanjeliám sa nezachoval

Ae Athenagoras (34 strán) okolo roku 177 n. l.

Mu Caiusov Muratoriho kánon (3 strany) 170–217 n. l.

Ir Irenej z Lyonu (264 strán) 182–188 n. l.

Te Tertulián [Rím] (830 strán) 198–220 n. l.

Te5 5 kníh v odpovedi na Marciona (24 strán) okolo roku 207 n. l.

Ca Klement Alexandrijský (424 strán) 193–217/220 n. l.

Hi Hippolyt (233 strán) 225–235/6 n. l.

alebo Origen (viac ako 622 strán) 225–254 n. l.

Nv Novatian (39 strán) 250–257 n. l.

an Traktát proti Novatianovi (7 strán) okolo roku 255 n. l.

a Traktát o opätovnom krste (11 strán)

Porov. Cyprián a priatelia (270 strán) cca 246–258 n. l.

Nie sú uvedení Melito zo Sardis (zomrel v rokoch 177/180) [Mk, Lk, 1Kor, 1Tes, Heb] a Julius Africanus (232–245 n. l.).

W = Knihy a citáty uvedené podľa názvu alebo autora

J = Knihy spomenuté iba ako slová Ježiša / Spasiteľa

S = Uvedené ako Písmo alebo apoštolom (apoštolmi).

Q = citát z 1 alebo viacerých veršov. ½ = citát z ½ verša

A = Narážka. 4G = Spomenutie 4 evanjelií, - = žiadny odkaz

Otázka: Existujú nejaké spisy, o ktorých sa predpokladá, že pochádzajú od samotného Ježiša? Myslím si, že som počul o niektorých, ktoré cirkev odsúdila.

Odpoveď: Kniha Zjavenie je „Zjavenie Ježiša Krista“, takže niektorí to považujú za dielo, ktoré (verbálne) pochádza od Ježiša, hoci ju samozrejme napísal apoštol Ján. Musíme súhlasiť s Efezským 2:20, kde sa píše: „Cirkev je postavená na základe apoštolov a prorokov, pričom Ježiš je jej hlavným kameňom.“ Kresťanstvo „vychádza z Ježišovho učenia“ prostredníctvom prorokov a apoštolov (vrátane Pavla), ktorých si Ježiš vybral.

Okrem Zjavenia mi v rámci mojich štúdií nie sú známe žiadne staroveké spisy, ktoré by si nárokovali, že ich autorom je samotný Ježiš. Existujú niektoré moderné spisy, ktoré si nárokujú, že sú stratenými dielami Ježiša, ale samozrejme raná cirkev ich nikdy neodsúdila, keďže v tom čase ešte neboli napísané.

Možno máte na mysli viacero diel, ktoré sa vydávali za diela rôznych apoštolov a iných osôb, pričom išlo o podvrhy. Najmä gnostici používali Tomášovo evanjelium, avšak mali jeho rôzne verzie. Okrem toho tu uvádzam čiastočný zoznam ďalších kníh, ktoré boli podvrhy a ktoré cirkev odmietla:

Evanjelium Pseudo-Matúša (jeho súčasný názov)

Dejiny Jozefa tesára

Arabské evanjelium o detstve Spasiteľa

Nikodémovo evanjelium

Tomášovo evanjelium (gnostické) (140–200 n. l.)

Správa Pontia Piláta

Vzdanie sa Pontia Piláta

Skutky svätých apoštolov Petra a Pavla

Skutky Pavla a Tekly

List Pontia Piláta o našom Pánovi Ježišovi Kristovi = Skutky Pontia Piláta (dnes sa nezachovali, ale spomínajú ich Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) a Tertulián (198–220 n. l.))

Skutky Barnabáša (odlišné od stredovekého falzifikátu Evanjelium Barnabáša)

Skutky Filipa

Skutky Andreja a Matúša

Skutky Petra a Andreja

Jánova kniha o zosnutí Márie

Odchod Márie

Jedným z mojich „obľúbených“ diel je Skutky Petra. Ak si dobre spomínam, Peter šiel do hostinca a v jeho izbe bolo veľa ploštíc, ktoré mu bránili v spánku, a on musel na druhý deň kázať. Preto prikázal plošticiam, aby opustili izbu, a tie ho poslúchli. Na druhý deň ráno otvoril dvere a pred nimi stála rada ploštíc, ktoré čakali, aby sa mohli vrátiť do izby. Peter im prikázal, aby sa vrátili do postele, a ony tak urobili.

Jedným z dôvodov, prečo si môžeme byť istí, že spisy boli autentické, rovnako ako učenie a charakter Ježiša, okrem Biblie, sú práve prví kresťania.

Klement Rímsky napísal list Korinťanom v rokoch 96–98 n. l. Jeho základným posolstvom bolo: „Prečo nerobíte to, čo vám Pavol prikázal pred 50 rokmi?“ Klementov list je veľmi prenikavý a je taký dobrý, že niektorí kresťania sa mylne domnievali, že by mal byť súčasťou Písma. V liste som nenašiel žiadne nepravdivé veci, s výnimkou jedného bodu. Klement zrejme verí, že legenda o arabskom fénixovi, ktorý žije tisíc rokov, potom sa upáli na smrť a následne vstanú z popola, je pravdivá. Ignác tiež písal rozsiahle diela a bol učeníkom apoštola Jána. Papias bol ďalším učeníkom apoštola Jána, ktorý napísal mnoho zväzkov, žiaľ, všetky sa stratili. Máme k dispozícii len niektoré úryvky, ktoré zachoval Eusébius z Cézarey (pôsobil okolo roku 325 n. l.). Mučeník Polykarp, biskup zo Smyrny, bol ďalším učeníkom apoštola Jána a mal učeníka, Irenea z Lyonu (182–188 n. l.), ktorý napísal dielo Proti herézam, v ktorom zdokumentoval vyše 30 rôznych gnostických škôl. Uviedol približne 1 800 citátov a odkazov zo všetkých kníh Nového zákona (s výnimkou Listu Filemonovi a 3. Jánovho listu) a jeho spisy dokazujú, že knihy v jeho Novom zákone boli rovnaké ako tie, ktoré máme dnes.

Máme tretiu kategóriu literatúry, a tou sú novšie diela, ktoré sa v očiach niektorých podarilo považovať za autentické. Jednou z takýchto zbierok diel je dielo nazvané „Falošné dekretály“. Tieto boli napísané v 9. storočí a pravdepodobne pochádzajú z Frankovského kráľovstva. Tvrdili napríklad, že Peter odovzdal kľúče od neba „pápežovi“, ktorý prišiel po ňom. Ďalším dielom je Barnabášovo evanjelium, ktoré napísal údajne nespokojný mních, ktorý konvertoval na islam. Neberie do úvahy, že kultúra Ježišovej doby nebola kultúrou stredovekej Talianska s rytiermi, šnúrkami na topánkach a podobnými prvkami. Navyše, hoci obsahuje učenie, ktoré kresťania považujú za herézu, obsahuje aj učenie „ “, ktoré by ortodoxný islam tiež považoval za herézu. Keďže však obsahuje proroctvo Ježiša o tom, že po ňom príde Mohamed, počul som, že v niektorých moslimských krajinách je to najpredávanejšia náboženská kniha.

Hoci raná postapostolská cirkev Písmo „nenapísala“, sme jej zaviazaní za to, že za nás rozpoznala, čo je Písmo. Na každú jednu knihu Nového zákona odkazovali spisovatelia rannej cirkvi ešte pred rokom 150 n. l., s možnou výnimkou dvoch veľmi krátkych kníh, Listu Filemonovi a 3. Jánovho listu.

Irenej v diele Proti herézam, s. 428, kapitola 11, verš 8 (napísané v rokoch 182–188 n. l.) hovorí, že podobne ako štyri svetové strany a štyri hlavné vetry, ani evanjelií nie je menej ani viac ako štyri. Na iných miestach ich spomína ako Matúš, Marek, Lukáš a Ján.

Viac informácií nájdete v publikáciách Všeobecný úvod do Biblie a Pôvod Biblie.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman vyslovuje nepodložené tvrdenie, že „ak Matúš, ktorý písal približne dvadsaťpäť alebo tridsať rokov po Pavlovi, niekedy čítal niektorý z Pavlových listov, určite ich nepovažoval za inšpirujúce, nieto ešte za inšpirované.“ Jesus, Interrupted, s. 89 „Pavol si myslel, že Ježišovi nasledovníci, ktorí sa snažili dodržiavať zákon, riskovali stratu spásy. Matúš si myslel, že Ježišovi nasledovníci, ktorí zákon nedodržiavali, a to dokonca lepšie ako tí najnábožnejší Židia, nikdy nedosiahnu spásu.“ Jesus, Interrupted, s. 90

Odpoveď: Matúš vo svojom Evanjeliu o Ježišovi Kristovi nepísal o Pavlovi, pretože jeho témou bol Ježiš Kristus. Rovnako neúčinný argument by sa dal predniesť aj o Lukášovi, že vo svojom evanjeliu tiež nevedel nič o Pavlovi – ale len vtedy, keby sme nevedeli nič o knihe Skutkov apoštolov.

Otázka: Skeptik Bart Ehrman píše: „Pre niektorých čitateľov je prekvapením zistenie, že tento druh antijudaizmu neexistoval v rímskom, gréckom ani žiadnom inom svete pred príchodom kresťanstva a je teda kresťanským výmyslom. Samozrejme, niektorí rímski a grécki autori hanobili Židov za to, čo sa im javilo ako bizarné zvyky… Ale rímski a grécki autori hanobili každého, kto nebol Grék alebo Riman, a Židia neboli nijako vyčleňovaní. Až kým sa neobjavilo kresťanstvo.“ (Jesus, Interrupted, s. 244)

Odpoveď: Toto tvrdenie od niekoho, kto je uznávaný ako vedec, je naozaj dosť prekvapujúce. Určite by to bolo prekvapením pre Židov zabitých Seleukovcom Antiochom IV. Epifanom, pre Židov, ktorí videli, ako rímsky Pompeius v roku 63 pred n. l. znesvätil Svätyňu svätých. Boli to práve Židia, ktorí boli za vlády Claudia vyhnaní z Ríma.

Ehrman sa tu mýli v toľkých ohľadoch, že mi nie je jasné, prečo robí takú veľkú chybu a stále je považovaný za odborníka na starovekú židovskú históriu.

a) Kresťania neboli antisemitskí o nič viac, ako boli „anti-talianski“ alebo „anti-grécki“. Tvrdieť, že nejaké náboženstvo nie je správne, neznamená byť proti ľuďom. Napríklad 17 kresťanských autorov z obdobia pred Nicejským koncilom písalo, že judaizmus je nesprávny. (To nepočíta Klementa Alexandrijského, ktorý varoval len pred farizejmi.) Bolo však 19 kresťanských autorov z obdobia pred Nicejským koncilom, ktorí písali, že grécko-rímski bohovia sú nesprávni. Tvrdenie, že niektorí ľudia veria v niečo, čo je nesprávne, neznamená, že ich nenávidíte alebo máte voči nim predsudky. Ehrman hovorí, že konzervatívni kresťania sa mýlia. Znamená však kritika konzervatívnych kresťanov automaticky, že nás niekto musí nenávidieť? Ak by to poprel, potom nemožno použiť argument, že Židia verili v niečo nesprávne, a nazvať to predsudkom.

b) Neexistujú žiadne prípady prenasledovania Židov kresťanmi z obdobia pred Nicejským koncilom. Prvým prípadom prenasledovania Židov kresťanmi bol cisár Konštantín, ktorý nenásilným spôsobom zatvoril židovské synagógy, ako aj pohanské chrámy, aby povzbudil svojich poddaných, aby namiesto toho chodili do kostolov. Zdá sa, že to do veľkej miery zabralo, a niektorí tvrdia, že kresťanstvo sa z toho odvtedy úplne nespamätalo.

c) Pavol a ostatní milovali Židov. Pavol v Liste Rímskym 10,1 hovorí: „Bratia, túžbou môjho srdca a modlitbou k Bohu za Izrael je, aby boli spasení.“ Ešte dôraznejšie sa vyjadruje v Liste Rímskym 9,1–4a: „Hovorím pravdu v Kristovi, neklamem, a svedčí mi o tom aj moje svedomie v Duchu Svätom, že mám veľký smútok a neustálu bolesť v srdci. Lebo by som si prial, aby som bol ja sám od Kristovho požehnania vylúčený za svojich bratov, svojich krajanov podľa tela, ktorí sú Izraeliti.“ Svojím príkladom nám Pavol ukazuje lásku, ktorú by sme mali mať k židovskému národu. Pokiaľ ide o akýkoľvek údajný „štatút druhej triedy“ židovského národa, Pavol sa proti tomu vyjadruje v Liste Galaťanom 3:28: „Nie je Žid ani Grék, nie je otrok ani slobodný, nie je muž ani žena; lebo všetci ste jedno v Kristovi Ježišovi.“ (NKJV)

d) Antisemitizmus existoval už pred príchodom Rimanov.

Neviem, či Bart Ehrman pozná seleukovského cisára menom Antiochus Epifanes. Antiochus sa pokúsil násilím vyhubiť judaizmus a makabejské povstanie bolo židovskou reakciou na to. Kniha Ester hovorí o antisemitskom Hamanovi a perzskom ľude, ktorý súhlasil so zabíjaním Židov.

e) Antisemitizmus existoval už pred kresťanstvom. Pontius Pilát bol dosadený do svojej funkcie vďaka vplyvu svojho mentora, antisemitu Sejana. Sejan bol popravený Tiberiom 9. októbra roku 31 n. l. Pilát, ktorý vládol v rokoch 26–36 n. l., bol piatym rímskym guvernérom Judey od roku 6 n. l., podľa Evangelického komentára k Biblii, s. 874.

f) Antisemitizmus prejavovali aj nekresťania. Grék menom Apion napísal knihu Proti Židom a Jozefova História bola čiastočne odpoveďou na Apionovu knihu.

Otázka: Ehrman píše: „Pre Pavla znamenala viera dôverčivé prijatie Kristovej smrti s cieľom dosiahnuť správny vzťah s Bohom. Ide o vzťahový pojem, ktorý znamená niečo ako ‚dôvera‘. V pastoračných listoch má toto slovo iný význam; označuje súbor vier a myšlienok, ktoré tvoria kresťanské náboženstvo (Títus 1:13). Nie je to vzťahový pojem, ale pojem, ktorý špecifikuje súbor kresťanských učení, obsah toho, čomu treba veriť – a práve takto sa tento pojem začal používať v neskorších kresťanských kontextoch. Ide teda o príklad toho, ako sa zdá, že Pastoračné listy pochádzajú z neskoršieho, nepavlovského prostredia.“ (Jesus, Interrupted, s. 130).

Odpoveď: Galatským 1:23; Efezským 4:13 a ďalšie verše dokazujú, že Ehrman v jednom smere nevie, o čom hovorí, a 2. Timoteovi 1:5; 2. Timoteovi 3:15 a Títovi 3:15 dokazujú, že Ehrman sa mýli aj v druhom smere. Pavol ukazuje oba aspekty viery tak vo svojich skorších listoch (epištolách), ako aj v neskorších pastoračných listoch.

A. Viera v zmysle doktrinálnych presvedčení:

A1. Pavlove skoršie listy (na rozdiel od Ehrmana)

Gal 1,23 „Počuli len správu: ‚Ten, kto nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú sa kedysi snažil zničiť.‘“

Ef 4:5 „jeden Pán, jedna viera, jeden krst“

(Ehrman súhlasí s tým, že nižšie uvedené knihy učia, že viera je súbor doktrinálnych presvedčení)

Ef 4,13 „až kým všetci nedospejeme k jednote vo viere a v poznaní Božieho Syna a nestaneme sa zrelými,“

A2. Pavlove pastoračné listy (Ehrman by s tým súhlasil)

1 Tim 4:6 „…pravdy viery“

Tít 1:13 „Preto ich prísne napomeň, aby boli pevní vo viere a nevenovali pozornosť židovským mýtom ani príkazom tých, ktorí odmietajú pravdu.“

Tít 2:2 „pevní vo viere“

Záver: Existujú verše, v ktorých viera znamená pravdu alebo doktrínu, a to tak v Pavlových raných listoch, ako aj v pastoračných listoch.

B. Viera v zmysle dôvery vo všeobecnosti

B1. Pavlove skoršie listy (Ehrman by s tým súhlasil)

Rím 1:17 „bude žiť z viery“

Rím 3:25 „viera v jeho [Ježišovu] krv“

Rím 4: Abrahám ospravedlnený vierou

Gal 2:16 „ospravedlnení vierou v Krista“

Gal 3:2b „slovo viery“

Gal 3:8 „ospravedlniť národy vierou“

Gal 3:9 „tí, ktorí majú vieru“

Gal 3:11 „Spravodlivý bude žiť z viery“

Gal 3:22 „sľub skrze vieru v Ježiša Krista“

Gal 3:24 „ospravedlnení vierou“

Gal 3:25 „ale viera, ktorá prichádza“

Gal 3:26 „skrze vieru v Ježiša Krista“

Gal 5:5 „nádej na spravodlivosť z viery“

Ef 1:1 „verný v Ježišovi Kristovi“

Ef 1:15 „vaša viera v Pána Ježiša“

Ef 3:17 „aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach“

B2. Pavlove pastoračné listy (na rozdiel od Ehrmana)

2 Tim 1:5 „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, ktorá najprv prebývala v tvojej babičke Lois a v tvojej matke Eunike, a som presvedčený, že teraz prebýva aj v tebe.“

2 Tim 3:15 „ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie skrze vieru v Ježiša Krista.“

Tit 3:15 „Pozdrav tých, ktorí nás milujú vo viere.“

C. Viera sa dá chápať oboma spôsobmi

C1. Pavlove skoršie listy

1 Kor 15:1-2,14,17 „Teraz, bratia, chcem vám pripomenúť evanjelium, ktoré som vám kázal, ktoré ste prijali a na ktorom ste sa upevnili. Týmto evanjeliom ste spasení, ak pevne držíte slovo, ktoré som vám kázal. Inak ste uverili nadarmo. (14) A ak Kristus nebol vzkriesený, naše kázanie je márne a rovnako aj vaša viera. Ba čo viac, ukázali by sme sa ako falošní svedkovia o Bohu, lebo sme svedčili o Bohu, že vzkriesil Krista z mŕtvych. … (17) A ak Kristus nebol vzkriesený, vaša viera je márna...“ (Toto zdôrazňuje doktríny o Kristovom vzkriesení, ako aj o Kristovej smrti.)

Gal 3:7 „tí, čo majú vieru“

Gal 3:12 „Zákon nie je z viery“

Gal 3:23 „pred príchodom viery“

Ef 1:15 „keď sme počuli o vašej viere v Pána Ježiša“

Ef 2:8 „z milosti ste spasení skrze vieru“

C2. Pavlove pastoračné listy (tieto sa dajú vykladať oboma spôsobmi)

2 Tim 2:18 „odbočili od pravdy. … ničia vieru niektorých“

Tít 1:4 „syn v našej spoločnej viere“

Otázka: Keďže Boh nemá fyzické telo, ako môže byť Ježiš Synom Božím? Moslimovia tvrdia, že toto je kľúčová chyba kresťanstva.

Odpoveď: Kresťania NEVERIA, že Ježiš bol Synom Božím v hrubom fyzickom alebo sexuálnom zmysle. Tento termín je skôr vyjadrením hlbokého významu toho, v čom sa Ježiš líši od každej stvorenej bytosti. Šiitskí moslimovia majú trochu podobný koncept. Keď hovoria, že Alí je prstom Božím, neveria, že Boh má desať prstov ako ľudia. Pre nich je to skôr výraz s hlbším významom.

Otázka: Vadí mi vaša odpoveď v rubrike „Biblické otázky“, v ktorej tvrdíte, že Ježiš je Boh, čo jednoducho nie je pravda. Ježiš nikdy netvrdil, že je Boh. Je Synom Božím, Mesiášom. Je nesprávne, že zavádzate ostatných, pretože tým ohrozujete ich spásu. Prosím, prečítajte si tieto biblické verše a zmeňte svoju odpoveď.

Jn 14,1–4 poukazuje na rozdiel medzi Otcom a Synom.

V Lk 18:19 Ježiš sám hovorí, že nikto nie je dobrý, iba Boh sám, keď ho niekto nazve dobrým. Znovu sa tak odlíšil.

V Mk 13,32 a Mt 24,36 sám Kristus hovorí, že nikto nevie, kedy príde koniec, iba Boh, a ani on sám to nevie.

V Mt 23:8-10 sám Kristus jasne rozlišuje medzi učiteľom, vodcom a Otcom.

V Mt 5,16 sa hovorí, že Otec je v nebi.

Sk 4,12 hovorí, že spása je skrze Krista, ale Boh nám dal Krista.

Heb 13:21, 1 Pet 2:19-25, 1 Jn 2:2-6 a 1 Jn 2:23 všetky rozlišujú medzi Bohom a Kristom. Boh je Otec, Dávajúci, Stvoriteľ. Kristus je Mesiáš, Obeta, Syn.

V Ex 20:3, Dt 6:4-5 a Dt 32:39 Boh hovorí, že nemáš mať žiadnych iných bohov okrem Neho. Je hriechom robiť z Krista Boha alebo nazývať Krista Bohom. Boh je jediný Boh a Kristus je Mesiáš. On je Baránok Boží. Je to Boží Syn, ktorý bol stvorený, aby bol príkladom toho, aký by mal byť dokonalý človek. Ľudstvo potrebovalo telesný príklad dokonalosti a lásky. Ježiš je týmto príkladom. Bol dokonalým človekom s božským poznaním a Boh prebýval v ňom. Keď povedal, že Otec a ja sme jedno, myslel tým, že to bolo preto, lebo on prebýval v Bohu a Boh prebýval v nás. Bol v dokonalom zjednotení s Bohom a bol k nám poslaný, aby nám dal vedieť, že aj my môžeme byť v dokonalom zjednotení s Bohom. Nikdy netvrdil, že je nebeský Otec, a je veľkým hriechom zavádzať druhých, aby si to mysleli. Existuje mnoho biblických miest, ktoré robia obrovské rozlíšenie medzi Bohom a Kristom, no nespomínam si, že by som kdekoľvek čítal, že by Kristus povedal, že je Boh.

Odpoveď: Vážim si vašu úprimnú správu. Rozhodne nechcem zavádzať druhých, pokiaľ ide o ich spasenie. Dúfam, že budeme „znepokojení“ tam, kde sa nachádzame v nepravde, a nájdeme pokoj, keď sa zhodneme v pravde. Vo vašej krátkej správe na ste spomenuli toľko bodov. Rád by som sa venoval vašim 11 bodom jeden po druhom, aby sme mohli zistiť, v čom sa zhodujeme a v čom sa nezhodujeme.

1. Nesmieme mať žiadnych iných bohov, ako ste spomenuli, ako to prikazujú Exodus 20:3; Deuteronómium 6:4–5; 32:39. Rímskym 1:23, 25 sa hovorí, že jedným z hriechov bezbožných ľudí bolo to, že uctievali a slúžili stvoreným veciam namiesto Stvoriteľa. Nemali by sme uctievať ani slúžiť ako Bohu žiadnemu anjelovi ani inej stvorenej bytosti. Predpokladajme, že Ježiš nebol Bohom a niekto by Ježiša nazval Bohom – súhlasíte s tým, že by to bol veľmi závažný hriech?

2. Učeník Tomáš nazval Ježiša Bohom v Jánovi 20:28. Tomáš dokonca zašiel ešte ďalej. Ján 20:28 v skutočnosti hovorí, že Tomáš povedal Ježišovi: „Môj Pán a môj Boh!“ Ježiš odpovedal Tomášovi: „Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení sú tí, ktorí nevideli, a predsa uverili.“ Ježiš voči Tomášovi neprejavil ani náznak pokarhania. V skutočnosti jedinou aspoň trochu negatívnou vecou, ktorú Ježiš povedal, je to, že tí, ktorí Ježiša osobne nevideli a veria (v to, čo sa týka Ježiša), sú blahoslavení viac než tí, ktorí Ježiša videli a veria tomu. Teraz buď

a) Tomáš sa mýlil a zhrešil tým, že nazval Ježiša Bohom, a možno zhrešil aj Ježiš tým, že to prijal a Tomáša nepokarhal, alebo

b) Tomáš mal pravdu a Ježiš správne potvrdil to, čo Tomáš povedal.

Súhlasíte s tým, že Tomáš tu musel mať pravdu?

3. Odlišné, ale nie oddelené: Niektoré veci môžu byť oddelené, bez akýchkoľvek spoločných čŕt. Niektoré veci môžu byť odlišné, pričom niektoré veci sú odlišné a niektoré spoločné. Napríklad tri lístky trojlístka sú odlišné v tom, že sú to tri laloky. Napriek tomu nie sú oddelené, lebo sú spojené uprostred. (Táto ilustrácia pochádza pôvodne od Patrika Írskeho, skutočne vzorového veriaceho, ktorý žil okolo roku 400 n. l.) V každom prípade, súhlasím, že mnohé z veršov, ktoré uvádzate, skutočne poukazujú na rozdiel medzi Otcom a Synom. Dokázať, že Otec a Syn sú dve odlišné osoby, neznamená, že sú úplne oddelené. Prinajmenšom zdieľajú jedno meno, lebo sme pokrstení v mene (nie menách) Otca, Syna a Ducha Svätého podľa Matúša 28:19.

Kresťanský spisovateľ Ambróz z Milána (378–381 n. l.) vo svojom diele O Duchu Svätom, kniha 1, kapitola 13, napísal viac o zdieľaní božských mien. Viac informácií nájdete v diele The Nicene and Post-Nicene Fathers, 2. séria, s. 110–111.

a) Majú rovnakú podstatu (Filipským 2, 6)

b) Patrí im rovnaká česť (Ján 5:23)

c) Otec a Ježiš „vlastnia“ všetko spoločne. Ján 16:15; 17:10.

d) Na zemi Otec prebýval v Ježišovi. Ján 10:38; 14:10–11.

e) Na zemi bol Ježiš v Otcovi. Ján 10:38; 14:11

f) Ak skutočne poznáte Ježiša, potom poznáte Otca a videli ste Otca. Ján 14:7–9

g) Nikto neprichádza k Otcovi, iba cez Ježiša. Ján 14:6; 6:45; ~8:24; Skutky 4:12

h) Obaja sú oprávnene uctievaní (Hebrejom 1:6)

i) Obaja sú oprávnene nazývaní Bohom (Ján 1:1; 20:28, Hebrejom 1:8,9)

j) K obom sa modlia (Skutky 7:59-60)

k) Všetko na svete bolo stvorené skrze oboch (Ján 1:3, 10; Kolosanom 1:16)

l) Plnosť božstva je v Ježišovi (Kolosanom 1:19).

m) Sú jedno v duchu, láske a zámere. Skutočne poslúchať jedného znamená poslúchať aj druhého.

Súhlasíte teda s tým, že sú odlišní, ale majú niektoré veci spoločné, v ktorých nie sú oddelení?

4. Pentekostalizmus jednoty je nesprávny: Predchádzajúci bod je dôležitý, pretože existuje heréza nazývaná modalizmus, ktorej modernou formou je práve pentekostalizmus jednoty, ktorý učí, že Otec, Syn (Kristus) a Duch sú vo všetkom rovnakí. Verše o Ježišovom krste, ako aj verše, ktoré ste uviedli (Ján 14:1–4, Matúš 5:16, 1. Jánova 2:23 atď.), dokazujú, že pentekostalizmus jednoty je nesprávny. Myslím, že v tom sa zhodneme.

5. Kristus, náš Učiteľ, nevyvráti Trojicu: Do istej miery nesúhlasím s vaším záverom ohľadom Matúša 23:8–10, lebo ak je Kristus naším Učiteľom, znamená to snáď, že máme odmietnuť učiť sa čokoľvek od Ducha Svätého alebo z toho, čo Boh Otec zjavil v prírode či v Božom slove? Samozrejme, môžeme sa zhodnúť, že to tak nie je. Myslím si však, že ste sa snažili zdôrazniť svoj názor, že medzi Otcom a Synom je rozdiel, a s tým už súhlasím.

6. Spasenie je Božie dielo! Mimochodom, podľa Skutkov apoštolov 4:12 a 1. Jánovej 2:2–6, je naše spasenie dielom človeka alebo dielom Boha? Naše spasenie je darom od Boha. Keby bol Ježiš iba človekom, bolo by to dielom človeka, keďže Ježiš bol človekom.

7. Ježiš a Boh: Myslím si, že som dostatočne ukázal, že hoci sú Otec a Ježiš odlišní, nie je to problém. To však ešte neodpovedá na otázku rozlíšenia medzi Ježišom a Bohom, ktoré ukazujú List Židom 13,20–21 a iné verše. (Nemyslím si, že 1. list Petrov 2:19–25 to ukazuje, ale iné verše áno, takže ide o spornú otázku.) Pamätajte, že pojem elohim (Boh/boh) má v Biblii aspoň štyri rôzne významy. Ježiš uznal, že existuje viac ako jeden význam v Jánovi 10:34–39, kde cituje Žalm 82:6. Tu sú významy v Biblii:

Tí, ktorých nazývajú bohmi, ba dokonca modlami. 1 Korinťanom 8:5–6; Genesis 31:30, 33

Otec. Galatským 1:1, Efezským 1:2-3,17, Hebrejom 1:9 (2. výskyt) atď.

Ježiš. List Židom 1:9 (1. výskyt); Ján 1:1,18; Ozeáš 1:7; Izaiáš 7:14; 1. Jánov list 5:11,12 oproti veršu 21; Kolosenským 2:9 a Matúš 1:23

Svätý Duch. Rímskym 8:9–16; Lukáš 1:35; 1. Jánova 4:12, 13, 15–16; 1. Korinťanom 3:16 oproti 1. Korinťanom 6:19; Skutky apoštolov 5:4

8. Verše dokazujúce, že Ježiš je Boh: Tvrdíte, že si nespomínate na jediný biblický text, v ktorom by Ježiš povedal, že je Boh. Okrem Tomáša, ktorý to povedal v Jánovi 20:28, to uvádza aj autor Listu Hebrejom v Hebrejom 1:8,9 a apoštol Ján, ktorý nazval Ježiša Bohom na konci Ján 1:1. Sám Ježiš vyhlásil, že je Boh, v Jánovi 8:58. Ježiš odpovedal: „Ešte skôr, ako sa narodil Abrahám, ja som!“. Slovo „Ja som“ bolo božské meno Boha. Židia buď správne pochopili Ježišove slová, keď zdvihli kamene, aby ho ukameňovali, alebo ich pochopili nesprávne. Súhlasíte?

9. Iba Boh je dobrý: V Lukášovi 18:19, keďže ten muž používal slovo „dobrý“ tak ľahkovážne a neuznal Ježiša za Boha, Ježiš sa ho opýtal, prečo používa slovo „dobrý“ tak voľne. Ježiš sa v Jánovi 10:11 nazval Dobrým pastierom. Vy sám ste spomenuli, že Ježiš bol príkladom dokonalosti a lásky a dokonalým človekom. Keďže Ježiš bol dobrý a Lukáš 18:19 nepopieral, že Ježiš bol dobrý, Lukáš 18:19 tiež nepopieral, že Ježiš bol Boh. Súhlasíte?

10. Ježiš na zemi nevedel, kedy sa vráti. V Markovi 13:32 a Matúšovi 24:36 si všimol, že ani Ježiš nepoznal čas, kedy sa vráti. To platí o Ježišovi – na zemi. Filipským 2:7–8 sa píše, že Ježiš sa dobrovoľne zriekol svojej slávy, keď prišiel na zem. Na zemi Ježiš nevyužíval svoju vlastnú moc ani vedomosti, ale spoliehal sa na Boha Otca. Ježiš sa dokonca modlil, aby mu bola vrátená jeho sláva, ako to uvádza Ján 17:5.

11. Prví kresťania učili, že Ježiš bol tiež Bohom. Je nesprávne zavádzať druhých ohľadom pravdy (alebo nepravdy) o Ježišovej božskosti. Človek by si myslel, že takú dôležitú vec by apoštoli jasne vysvetlili. To, že Ježiš je Boh, nie je len „nejaká novinka“, ktorú si vymysleli moderní ľudia. Ignác, učeník apoštola Jána, vo svojom liste Polykarpovi (kap. 3) píše o druhom príchode Pána: „Hľadajte Toho, ktorý je nad časom, Toho, ktorý nemá čas, Toho, ktorý je neviditeľný, Toho, ktorý sa pre nás stal viditeľným, Toho, ktorý je nehmatateľný [nad rámec dotyku], Toho, ktorý je neprekonateľný [nad rámec vášne], Toho, ktorý pre nás trpel, Toho, ktorý pre nás znášal všetko v akejkoľvek podobe.“ Ignác teda chápal, že Boh Syn bol viditeľným, časovým zjavením neviditeľného, večného Boha Otca. V 7. kapitole Listu Efezanom Ignác hovorí o Kristovi ako o vtelenom Bohu. Ďalej uvádza, že Ježiš „vzišiel z Márie rovnako ako z Boha, najprv podrobený utrpeniu, potom nad ním povznesený“.

Podobne o tom písal aj Hippolyt (225–235/6 n. l.). Tu je to, čo povedal v diele Proti heréze Noeta, kapitola 14, s. 228. Píše sa tam: „Ak teda Slovo bolo s Bohom a bolo aj Bohom, čo z toho vyplýva? Nebudem síce hovoriť o dvoch Bohoch, ale o jednom; o dvoch osobách však áno a o treťom poriadku ( ), a to o milosti Ducha Svätého. Lebo Otec je síce jeden, ale sú dve osoby, pretože je tu aj Syn; a potom je tu tretí, Duch Svätý.“

Súhlasíte s tým, že okrem Biblie bolo učenie o tom, že Ježiš je Boh, zvestované už v čase učeníkov apoštolov?

Nakoniec, ak sa nemýlim, myslím, že som odpovedal na každý bod, ktorý ste spomenuli. Prosím, dajte mi vedieť, ak som niečo vynechal, alebo ak sa vám v niektorých bodoch zdala moja logika nesprávna. Súhlasím s vami, že by bolo hriechom nazývať Krista Bohom, ak by Kristus v skutočnosti nebol Bohom. Súhlasíte však s tým, že by bolo hriechom tvrdiť, že Kristus nie je Bohom, ak by v skutočnosti Kristus Bohom bol?

Otázka: Ako môžu byť Otec, Syn a Duch Svätý všetci Bohom, keď Starý zákon tak dôrazne zdôrazňuje, že existuje len jeden Boh?

Odpoveď: Po prvé, úplný popis vzťahu medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým je nielen niečo, čo nám Boh zatiaľ nezjavil, ale keby to úplne zjavil, pravdepodobne by to presahovalo naše chápanie. Predstav si na chvíľu, že by existovali bytosti žijúce v dvojrozmernom svete a ty by si s nimi mohol komunikovať. Ako by si opísal sám seba? Na začiatok by si možno povedal, že si niečo, čo dokážu pochopiť, ale nie úplne. Napríklad by ste do ich sveta vystrčili štyri prsty a povedali by ste, že tie štyri kruhy, ktoré vidia, sú v skutočnosti prepojené. Skeptici v tom dvojrozmernom svete by mohli obísť každý zo štyroch kruhov a keďže sa prsty podľa ich chápania nespojili, dospeli by k záveru, že klamate. Na opačnom konci spektra by iní mohli povedať, že keďže sú prepojené, odlišnosť tých štyroch prstov je ilúzia a vy v skutočnosti nemáte žiadne odlišné prsty. Ďalší by si možno chceli urobiť vašu podobizeň, a tak by nakreslili podivné obrázky štyroch kruhov alebo štyroch prepojených kruhov. Vy by ste im povedali, aby sa s tými obrázkami nezaťažovali, lebo by sa ani zďaleka nepriblížili k adekvátnemu znázorneniu vašej osoby.

Možno nie sme schopní pochopiť všetko o Trojjedinom Bohu, ale našťastie sa o to ani nemusíme snažiť. Musíme sa len naučiť to, čo nám Pán zjavil: Existuje len jeden Boh, máme uctievať, oslavovať a modliť sa len k Bohu, nie k žiadnym stvoreniam, ktoré Boh stvoril. Biblia však ukazuje, že aj anjeli, aj ľudia uctievajú, oslavujú a modlia sa k Ježišovi, a že Ježiš je uctievaný správnym spôsobom.

Tu je schéma, ktorá by mohla pomôcť. Nakreslite do stredu kruh s nápisom „Boh“. Okolo tohto kruhu nakreslite tri kruhy, z ktorých ten najvrchnejší označte ako „Otec“ a po bokoch „Syn“ a „Duch“. Každý z vonkajších kruhov spojte s centrálnym kruhom pomocou troch čiar. Každú čiaru označte ako „je“. Spojte každý vonkajší kruh s ostatnými vonkajšími kruhmi a tri čiary označte ako „nie je“.

Ako som spomínal v mojom predchádzajúcom e-maile, niekedy, keď sa v Biblii používa slovo „Boh“, odkazuje na Boha Otca. Ako správne poukazujete, keď sa Ježiš modlil k Bohu, a to aj v Getsemanskej záhrade, Ježiš sa NEMODLIL k sebe samému. Považujem za trochu vtipné, že práve teraz čítam váš list na túto tému, pretože pred dvoma dňami som písal krátky článok, v ktorom som spomínal falošné učenie o jednotárskom pentekostalizme, kde som uviedol presne ten istý argument, aký uvádzate vy. Slovo „Boh“ na mnohých miestach v Biblii skutočne znamená „Boh Otec“, vrátane výrazu „tvoj Boh“ v Liste Židom 1:9, ako aj výrazu „keď Boh“ v Liste Židom 1:6.

Slovo „Boh“ však na mnohých miestach znamená aj „Boh Syn“. Pozrime sa ešte raz na List Židom 1:8–9. V Liste Židom 1:8 sa píše: „O Synovi však hovorí: Tvoj trón, Bože…“.

Nemyslím si, že ľudia začali uctievať Krista len z nejakého omylu, pretože samotní bezhriešni anjeli uctievali Baránka (Ježiša) v Zjavení 5:12 slovami: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc a bohatstvo, múdrosť a silu, česť a slávu a chválu!“ Okrem toho mal apoštol Ján učeníka menom Ignác. Ignác zanechal niekoľko spisov a zrejme v nich zdôrazňoval to, čo ho naučili, že Ježiš je Boh.

Vo vašom predchádzajúcom liste ste uviedli, že Exodus 20:3; Deuteronómium 6:4–5, 32:39 dokazujú, že nemáme uctievať žiadnych iných bohov. Vo vašom poslednom liste sa snažíte prekonať ten bod v Starom zákone, že existoval iba jeden Boh. No, prosím, neprekračujte to. Držte sa tejto pravdy! Avšak aj Starý zákon naznačuje, že to nie je koniec príbehu. Žalm 110,1 (verš zo Starého zákona najčastejšie citovaný v Novom zákone) hovorí: „Hospodin hovorí môjmu Pánovi: ‚Sadni si po mojej pravici, kým ti neporobím nepriateľov za podnožku tvojich nôh.‘“ (NIV) Kto je tento „Syn“, tento „druhý“, ktorého by sme mali tiež nazývať Pánom? Samozrejme, je to Ježiš.

Mám podozrenie, že bod, v ktorom ste zmätení, je tento: keď sa v Biblii používajú slová „Boh“ a „Pán“ v súvislosti s pravým Bohom a pravým Pánom, používa ich Biblia vždy rovnakým spôsobom, alebo sú tieto slová ako „sudca“ a „dokonalý“, ktoré majú v závislosti od kontextu niekoľko rôznych významov? Pokiaľ si myslíte, že „Boh“ (ak sa nevzťahuje na modly) má vždy ten istý význam a „Pán“ má vždy ten istý význam, budete zmätení, keď budete čítať určité verše. Navrhujem, aby „Boh“ a „Pán“ mali rôzne významy v závislosti od verša.

Teraz sa dostávame k paradoxu. Keďže existuje len jeden Boh, ktorého treba uctievať, a anjeli aj ľudia správne uctievali Ježiša, ako je to možné? Jedinou odpoveďou, ktorá vysvetľuje všetky „verše oslavujúce Ježiša“, je to, že Ježiš je jediný pravý Boh, hodný uctievania.

Úzko súvisiacou otázkou je biblické tvrdenie, že pre nás existuje len jeden Pán (Efezským 4:5). Je však naším Pánom Ježiš Kristus (Rímskym 10:9; 1. Korinťanom 8:6; 12:3; Ján 20:25, 28), alebo je naším Pánom Duch (2. Korinťanom 3:17), alebo je naším Pánom Otec (Hebrejom 7:21, 1. Petrov 1:25 atď.)?

1 Korinťanom 7:35 hovorí, že máme byť celkom oddaní Pánovi. Znamená to, že máme byť oddaní Ježišovi a zabudnúť na Boha Otca? – Samozrejme, že nie. Jedinou odpoveďou je, že Boh Otec je náš „jeden Pán“, ale Ježiš Kristus a Duch Svätý sú tiež súčasťou nášho „jedného Pána“.

Tu je ďalší paradox v Biblii. Keďže Ježiš je jediný pravý Boh, a predsa sa Ježiš modlil k „svojmu Bohu“, kto je teda ten Boh, ktorý je hoden nášho uctievania? Existujú štyri možnosti:

Iba Otec. To nemôže byť správne, lebo inak by sa anjeli mýlili, keď oslavovali Ježiša, Štefan by sa mýlil, keď sa modlil k Ježišovi, Tomáš by sa mýlil, keď nazval Ježiša „môj Pán a môj Boh“, a Ježiš by sa mýlil, keď ho neopravil.

Iba Ježiš. To nemôže byť správne, lebo inak by sa Ježiš mýlil, keď sa modlil k Bohu [Otcovi] a nazýval Ho Bohom.

Obaja sú Bohom a existujú aspoň dvaja bohovia. To nemôže byť správne, lebo Boh chcel, aby Starý zákon zdôraznil, že existuje iba jeden pravý Boh.

Obaja sú Bohom a existuje len jeden pravý Boh. Táto odpoveď je najťažšie prijateľná, pretože na zemi neexistuje žiadna presná analógia. Tvoja analógia s tebou a tvojimi rodičmi je do istej miery v poriadku, ale nepáči sa mi to, lebo to robí z „Boha“ akési rodinné priezvisko, a ja verím, že Tí traja sú Jedným oveľa užším spôsobom než tento. Avšak skutočnosť, že na zemi neexistuje dokonalá analógia k Bohu, neznamená, že táto odpoveď nie je správna. V skutočnosti žiadna iná odpoveď, ktorú som videl, nedokáže viac než „vysvetliť všetky biblické verše“; táto odpoveď naopak zahŕňa všetky biblické verše. Koncepcia Trojice zdôrazňuje odlišnosť Trojice, zdôrazňuje tiež jej neoddeliteľnosť a zároveň zdôrazňuje, že existuje len jeden Boh.

Je tu jedna vec, ktorú možno povedať o modlárskych bohoch. Títo „malí chlapíci“, podvodníci s malichernými rozmarmi a až príliš ľudskými slabosťami, sú pre prirodzeného človeka oveľa jednoduchšie pochopiteľní než Svätý, Všemohúci Boh, ktorý napĺňa nebesia i zem. Naozaj si myslím, že v priebehu času sa mnohí ľudia odklonili od toho, čo Boh o sebe zjavil v Biblii. Tu je pre vás ďalší diagram. Nakreslite trojuholník a označte tri vrcholy ako „Jeden Boh“, „Tri osoby“, „Rovnaká podstata“. Teraz mimo trojuholníka, na čiare oproti „Jeden Boh“, napíšte protikladnú herézu „polyteizmus“. Podobne mimo trojuholníka na čiare oproti „Tri osoby“ napíšte „herézy jednoty“. Nakoniec na čiaru oproti „rovnaká podstata“ napíšte „ebioniti“. Ebioniti boli raná heréza, ktorá sa pokúšala spojiť židovské zvyky s kresťanstvom. Uznávali Ježiša za Mesiáša, ale neuznávali ho za Boha.

Teraz je potrebné nastoliť jednu otázku: vzhľadom na to, že sú v niektorých ohľadoch neoddeliteľné a v iných odlišné, v čom sú neoddeliteľné a v čom sú odlišné?

Sú jedno v láske, v zámere a v poslušnosti. Inými slovami, nemôžete byť poslušní jednému a zároveň neposlušní druhému.

Sú jedno v mene, ako sme už spomínali.

Sú jedno v podstate. Ani Otec, ani Syn, ani Duch Svätý nie sú stvorené bytosti. Podobne ako ja môžem vytvárať predmety, ale moje deti pochádzajú zo mňa a mojej manželky, tak aj Syn bol splodený Otcom, nie stvorený ním.

Je Otec väčší ako Syn? Na túto otázku musíme odpovedať v troch rôznych kontextoch.

Podstata a česť: Otec a Syn sú si rovní. List Filipským 2:6 ukazuje, že majú rovnakú podstatu. Ján 5:23: „aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna, nectí ani Otca, ktorý ho poslal.“

Na zemi bol Ježiš menej ako Otec. Ježiš sa dobrovoľne zriekol veľkej časti svojej slávy (Filipským 2:7; Ján 17:5). Ježiš sa naučil poslušnosti (Hebrejom 5:8), unavil sa (Ján 4:6), nevedel všetko, napríklad hodinu svojho návratu (Matúš 24:36; Marek 13:32) atď.

Dokonca aj v nebi má Otec väčšiu úlohu ako Syn. Napríklad v manželstve sú manžel a manželka rovní a majú rovnakú hodnotu, ale majú odlišné úlohy, a manžel má úlohu vodcu, ktorému by mala manželka poslúchať. Aj v rodine má rodič inú úlohu ako dieťa. Tak aj v nebi, ako je otec hlavou syna, je Boh hlavou Krista. (Áno, Boh sa tu vzťahuje na Boha Otca). (1 Korinťanom 11:3) Boh Otec je v Efezským 1:17 nazývaný aj Bohom nášho Pána Ježiša Krista. O Duchu sme doteraz veľa nehovorili, ale Duch Svätý má úlohu orodovať za nás pred Otcom (Rímskym 8:26–27), a nie Otec orodovať pred Duchom.

Mimochodom, niekto sa raz spýtal, či trojica Božia je len dočasná vec. Keď bude Satan uvrhnutý do ohnivého jazera, zmizne rozdiel medzi Otcom, Synom a Duchom? Odpoveďou je, že rozdiely v rámci Trojice sú trvalé, lebo v Liste Židom 13:8 sa píše: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky.“ (NIV)

Teraz mám pocit, že to, čo Boh zjavil o Trojici, je mi jasné, ale ide o to, aby to bolo jasné aj vám. Jedna vec, ktorá by mohla pomôcť, je uistiť sa, že praktizujete pravdu, ktorú poznáte. Keďže anjeli spievali a chválili Ježiša v Zjavení 5:9,10; 5:12; 7:10; 11:15, venujte čas spevu Ježišovi a jeho chvále. Keďže anjeli uctievali Ježiša v Liste Židom 1:6, mudrci uctievali Ježiša v Matúšovi 2:11, učeníci Ho uctievali v Matúšovi 14:33, ženy uctievali Ježiša v Matúšovi 28:9 a slepec uctieval Ježiša v Jánovi 9:38, mali by ste Ho uctievať aj vy. Tak teda uctievajte Ježiša tak, ako to robia anjeli a ostatní, oslavujte Ho spevom, modlite sa k Ježišovi (ako to urobil Štefan v Skutkoch 7:59) a proste Boha, aby vám pomohol vidieť a pochopiť všetko, čo Boh zjavil vo Svojom úžasnom Slove.

Otázka: Aké sú niektoré rozdiely medzi gréckou a rímskou kultúrou?

Odpoveď: Grécki atléti súťažili nahí, boli veľmi tolerantní voči homosexuálnemu správaniu a mali dlhú kultúrnu históriu v Aténach a iných mestách. Často medzi sebou bojovali a nikdy sa nedokázali skutočne zjednotiť, až kým ich všetkých nepodmanili (technicky vzaté) negrécki Macedónci. Na druhej strane Rimania boli náchylnejší k používaniu mučenia, menej sa starali o spravodlivosť a vzhliadali k gréckej kultúre, hoci Grékov podmanili. Obidve civilizácie mali statočných vojakov, ale Rimania boli viac naklonení asimilácii tých, ktorí ich obklopovali, a vytvoreniu zjednotenej ríše.

Otázka: Koľko veršov a slov obsahuje Nový zákon?

Odpoveď: Podľa Wicka Allisona v knihe „That’s In the Bible? – The Ultimate Learn-As-You-Play Bible Quiz Book“ (Dell Trade 1994), s. 18, obsahuje Nový zákon v preklade King Jamesovej verzie 7 959 veršov a 198 000 slov v angličtine. Treba poznamenať, že King Jamesova verzia obsahuje niekoľko veršov, ktoré sa vo väčšine gréckych rukopisov nenachádzajú.

Otázka: Aké sú rukopisné dôkazy o Novom zákone?

Odpoveď: Podrobnosti nájdete na stránke venovanej rukopisom Nového zákona http://www.BibleQuery.org/New Testament Manuscripts.html.

Otázka: Ktorí raní autori označovali Nový zákon ako Nový zákon?

Odpoveď: Tu je zoznam. Ak autor spomína Starý zákon, ale nie Nový, potom sa Nový zákon predpokladá. Ak je to len predpoklad, názov nie je tučným písmom a je pri ňom uvedené „Predpokladá sa“.

Justín Mučeník (cca 138–165 n. l.) spomína, „ako Nový zákon, ktorý Boh predtým oznámil“ (Dialóg s Židom Tryfónom, kap. 51, s. 221).

Melito zo Sardis (170–180 n. l.) (implicitne) spomína „Starý zákon“. Z toho vyplýva existencia Nového zákona. Fragment 4 z Knihy výňatkov, zväzok 8, s. 759

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) spomína Nový zákon a Starý zákon v diele Irenej: Proti herézam, kniha 5, kap. 34.1, s. 563. Spomína to aj na s. 564.

Muratoriho kánon (okolo roku 170 n. l.), kapitola 3, s. 603, spomína Starý zákon, čo naznačuje existenciu Nového zákona.

Klement Alexandrijský (193–202 n. l.): „Lebo Boh je zdrojom všetkého dobra; niektorých však predovšetkým, ako napríklad Starého a Nového zákona.“ Stromata, kniha 1, kapitola 5, s. 305

Tertulián (okolo r. 213 n. l.): „Je nám jasne definovaný vo všetkých Písmach – v Starom zákone ako Kristus Boží, v Novom zákone ako Syn Boží.“ Proti Praxeasovi, kap. 24, s. 620

Tertulián (198–220 n. l.) spomína Nový zákon v diele Päť kníh proti Marcionovi, kniha 4, kap. 1, s. 346.

Hippolyt (225–235/6 n. l.) odkazuje na Nový zákon vo „Fragmentoch z komentárov“ – Komentár k Genesis 49:11, s. 165

Asterius Urbanus (okolo r. 232 n. l.) „obávajúc sa, aby sa nikomu nezdalo, že pridávam nejaké nové slovo alebo prikázanie k učeniu evanjelia Nového zákona,“ Exordium, zväzok 7, kap. 1, s. 335

Commodianus (okolo r. 240 n. l.) (implicitne): „Prvý Boží zákon je základom nasledujúceho zákona. Tebe totiž bolo určené veriť v druhý zákon. Ani hrozby nie sú od Neho samého, ale z neho, a nemajú nad tebou moc. Teraz, keď si ohromený, prisahaj, že budeš veriť v Krista; lebo Starý zákon o Ňom hlása: Lebo stačí len veriť v toho, kto bol mŕtvy, aby si mohol vstať z mŕtvych a žiť naveky.“ Návod Commodiana, kap. 25, s. 207

Origenes (225–254 n. l.) hovoril o Novom zákone a uviedol, že existujú iba štyri evanjeliá. Origenesov Komentár k Jánovmu evanjeliu (225–231 n. l.), kniha 1, kap. 1, s. 299.

Origenes (r. 240 n. l.) sa odvoláva na Nový zákon. Komentár k Piesni piesní, prológ, s. 56

Novatian (250–257 n. l.) spomína Starý a Nový zákon v Novatiánovej „Práci o Trojici“, kap. 7, s. 617. Pravdivosť Starého i Nového zákona spomína aj v kap. 17, s. 627.

V „Traktáte o opätovnom krste“ (250/4–256/7 n. l.), kap. 3, s. 668, sa spomína Nový zákon.

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.) na mnohých miestach spomína Starý zákon, pričom sa naň odvoláva tak, ako by sme to chápali my. Hovorí: „Že bol sľúbený ďalší prorok, ako bol Mojžiš, a to ten, ktorý má dať novú zmluvu a ktorého by sme mali skôr počúvať.“ Potom cituje Deuteronómium 18:18,19 ako Deuteronómium. Traktáty Cypriána, traktát 12, 18, s. 512

Dionýz z Ríma (259–269 n. l.) hovorí, že Trojica je v Písme, ale doktrína o „troch bohoch sa neučí ani v Starom, ani v Novom zákone“. Proti sabeliánom, kap. 1, zväzok 7, s. 365

Victorinus z Petau (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) spomína Starý a Nový zákon vo svojom Komentári k Zjaveniu blahoslaveného Jána, s. 345. Uviedol Pavlove listy ako List Rimanom, List Korinťanom, List Galatským, List Efezským, List Tesalonickým, List Filipským, List Kolosenským a List Timoteovi a cituje 1. list Timoteovi 3:15 v kap. 16, s. 345. Ďalej cituje 1 Korinťanom 15,53 na s. 346.

Metod (270–311/312 n. l.) (implicitne): „Predložím vám, ó panny, zo Starého zákona písané proroctvo z Knihy sudcov, aby som vám ukázal, že hovorím pravdu,“ Hostina desiatich panien, Rozprava 10, kap. 2, s. 348

Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) „A okrem zbožného presvedčenia o Otcovi a Synovi vyznávame jedného Svätého Ducha, ako nás učia božské Písma; ktorý posvätil ako svätých mužov Starého zákona, tak aj božských učiteľov toho, čo sa nazýva Nový zákon.“ Listy o ariánskej heréze, list 1, kap. 12, s. 296

Laktancius (cca 303–325 n. l.) „a usporiadal všetko, čo sa týka ustanovení Nového zákona; a keď to bolo vykonané, obklopil Ho oblak a víchor a vzali Ho z očí ľudí do neba.“ Spôsob, akým zomreli prenasledovatelia, kap. 2, s. 311

Eusébius (318–339/340 n. l.)

Po Nicejskom koncile

Hegemonius (4. storočie) spomína, že neexistujú ani dva Staré zákony, ani dva Nové zákony. (Hovorí kresťan Diodorus) „Disputácia s Manesom“, kap. 45, s. 220

Anatolius z Alexandrie (270–280 n. l.) (implicitne) odkazuje na „Starý zákon“, čo naznačuje existenciu Nového zákona. Veľkonočný kánon Anatolia z Alexandrie, kap. 8, s. 148

Atanáz (367 n. l.) spomína „Nový zákon“ v Atanázovom sviatočnom liste č. 39, kap. 5, s. 552

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370 n. l.)

Efraim/Efrem (350–378 n. l.)

Bazil z Kapadócie (357–379 n. l.) sa odvoláva na Nový zákon v Liste č. 42, kap. 3, s. 144–145.

Cyril Jeruzalemský (okolo 349–386 n. l.) spomína Starý a Nový zákon v prednáške 2.4, s. 8 a 3.6, s. 15.

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 [alebo 363] n. l.) v kánone 59, s. 158 spomína Starý a Nový zákon.

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60 na s. 159 uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59 na s. 158 stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.

Gregor z Nyssy (382–383 n. l.) (implicitne) spomína Starý zákon v diele Proti Eunomiovi, kniha 11, kap. 5, s. 238.

Ambróz Milánsky (370–390 n. l.) spomína Starý a Nový zákon v diele O kresťanskej viere, kniha 1, kapitola 8.57, s. 210.

Gregor Nazianzský (330–391 n. l.)

Pacian z Barcelony (342–379/392 n. l.) spomína Nový zákon v diele O kajúcnikoch, kap. 4.1, s. 74

Didymus Slepý (398 n. l.) odkazuje na Starý a Nový zákon. Komentár k Zachariášovi 8, s. 201

Sýrska Kniha krokov (Liber Graduum) (350–400 n. l.)

Epifanius zo Salamíny (360–403 n. l.) spomína Starý a Nový zákon. V diele „Panarion“, časť 3, scholion 1 a 5, s. 334

Rufinův komentár k Apoštolskému vyznaniu viery (374–406 n. l.)

Ján Zlatoústy (mučeník, zomrel v roku 407 n. l.)

Kartáginský koncil (393–419 n. l.)

Jeroným (417–420 n. l.) spomína Nový zákon v liste 53.9 (394 n. l.), s. 101.

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) spomína Nový zákon v diele „O Božom meste“, kniha 17, kapitola 4, s. 341; kniha 17, kapitola 6, s. 344

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) spomína Nový zákon v diele Komentár k žalmom, s. 405, 521, 531, 681

Ján Cassian (419–430 n. l.) Nový zákon je menovite spomenutý v diele „Inštitúcie Jána Cassiana“, kniha 1.1, s. 201, a v diele „Rozhovory opáta Paphnutiusa“, kap. 15, s. 327

Vincenc z Lerins (okolo 434 n. l.)

Sokrates (okolo 400–439 n. l.) Sokratesova „Cirkevná história“

Teodoret z Cyrru (423–458 n. l.)

Koncil v Chalcedone (451 n. l.)

Pápež Lev I. z Ríma (440–461 n. l.)

Medzi heretikmi a falošnými knihami

Marinus (okolo roku 300 n. l.) (implicitne) ako bardesanita sa v spore s Adamantiom odvolával na „Starý zákon“ a označil Dávida za proroka. Dialóg o pravej viere, kap. 862a 20, s. 173

Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.) sa výslovne odvoláva na Nový zákon, pričom cituje Mt 28, 2–3. Komentár k Zachariášovi, kap. 1, s. 331