< Otázka k Biblii z Listu Rímskym

Otázka: Prečo Pavol napísal List Rimanom?

Odpoveď: Pavol sa zvyčajne stretol (alebo založil) s cirkvami, ktorým písal, ale List Rimanom je výnimkou. Pavol nepochybne poznal niekoľko jednotlivcov, ale v Ríme nikdy nebol. Nakoniec Pavol napísal List Rimanom, pretože to od neho chcel Boh. Pavol však slúžil ako apoštol nielen cirkvám, ktoré založil, ale bol Kristovým apoštolom pre všetkých veriacich. List Rimanom sa všeobecne považuje za najlogickejšiu a najprehľadnejšiu knihu od dobre organizovaného autora, ktorý zvyčajne písal logicky.

Pavol im chcel napísať ešte predtým, ako ich navštívi, a podrobne vysvetliť, čo je evanjelium, prečo ho potrebujeme a ako funguje. Chcel tiež vysvetliť spasenie v kontexte Židov a pohanov.

Otázka: Aký je osnovný prehľad Listu Rímskym?

Odpoveď: Tu je jeden prehľad.

Rím 1:1-17 Pavlov naliehavý odkaz

Rím1:18-3:20 : Naše odsúdenie

- Rim1:18 : Boží hnev proti závažnému, eskalujúcemu a smrteľnému hriechu

- Rim 2–3:20 Židia aj pohania sú bez výhovorky, zodpovední za svoju vinu

Rím3:21 –5 Naše ospravedlnenie

- Rim 3:21-31 Kristus nás ospravedlnil, nie naše skutky

- Rim 4 Abrahám: Ospravedlnený vierou

- Rim 5 Kristova smrť nám priniesla ospravedlnenie

Rím 6–8 Naše posvätenie

- Rim 6 Boli sme vyhlásení za mŕtvych voči hriechu

- Rim 7 Náš neustály boj o posvätenie

- Rim 8 Duch Svätý: sila pre svätý život

Rím 9–11 Božia zvrchovaná voľba v Izraeli a v nás

- Rim 9 Božie minulé rozhodnutie o Izraeli

- Rim 10 Božie rozhodnutie dnes

- Rim 11 Naplnenie Božieho budúceho výberu Izraela

Rím 12–16 Žitie podľa našej spásy

- Rim 12 Zasvätený život v službe Bohu a druhým

- Rim 13 Poslušný život

- Rim 14 Prijímajte tých, ktorí sú slabí vo viere

- - Bez toho, aby sme ich súdili alebo im kládli prekážky, ale tak, ako by to urobil Kristus

- Rim 15,14–16,27 Pavlove plány do budúcnosti a vďačnosť voči druhým

Otázka: Aký je v Liste Rímskym rozdiel medzi epištolou a listom?

Odpoveď: List (z gréckeho slova epistole) je druh písomnosti, ktorá bola určená na verejné čítanie a šírenie.

Otázka: Kedy v Liste Rímskym zomrel Pavol?

Odpoveď: Všeobecne sa uznáva, že Pavol zomrel za vlády Nera, čo by bolo počas prenasledovania v roku 67 n. l. Všetko teda napísal v priebehu približne 34 rokov po Ježišovej smrti.

Presný vek Pavla nepoznáme, ale v Skutkoch apoštolov 7:58 bol Saul z Tarsu mladý muž a vo Filemonovi 9 bol Pavol starý muž.

Otázka: Keďže v Liste Rímskym 1,4 bol Ježiš vyhlásený za Božieho Syna, bol Božím Synom už predtým?

Odpoveď: Áno. Človek môže byť niečím ešte predtým, ako je to svetu vyhlásené. Ježiš je Synom Božím dvoma odlišnými spôsobmi.

Ešte pred začiatkom času bol Ježiš splodený (nie stvorený) Otcom. Nikdy neexistoval čas, kedy by Ježiš nebol Synom Božím.

Na zemi bol Ježiš počatý bez pohlavného styku s pannou Máriou. Genetický materiál, ktorý nepochádzal od Márie (Y-chromozóm atď.), bol zázračne stvorený Bohom Otcom.

Takže hoci bol Ježiš vždy Synom Božím, Boh počkal, až sa Ježiš narodil na zemi, aby to oznámil ľudstvu.

Je teda Ježiš rovný Bohu Otcovi, alebo je mu podriadený? Najprv si urobme odbočku a odpovedzme na jednoduchšiu otázku; potom túto odpoveď použijeme, aby sme sa vrátili k tejto otázke. Je na zemi váš malý syn rovný vám, alebo je vám podriadený? Ak poviete, že nie je rovný vám, je to nesprávna odpoveď z dvoch dôvodov. Keby došlo k nejakej prírodnej katastrofe a prežiť by mohol len jeden z vás, rozhodli by ste sa zachrániť seba, pretože váš syn nie je taký dôležitý ako (podľa vás) vy? Ak je váš syn menejcenný ako vy, potom podľa tej istej logiky je váš otec väčší ako vy? Bol jeho otec väčší ako on? A jeho otec? Bol teda váš pra-pra-dedko superman? Nie, váš syn v žiadnom prípade nie je menejcenný ani vám rovný. Ale poslúcha vás váš syn (aspoň dúfajme, že väčšinu času)? Alebo vy poslúchate a podriaďujete sa svojmu synovi? Som si istý, že platí to prvé, a nie to druhé. Vy a váš syn máte odlišné úlohy, aspoň dovtedy, kým nevyrastie a nebude mať deti. Podobne sú Otec, Syn a Duch Svätý rovnocenní v podstate, sláve a cti. Líšia sa však v úlohe a postavení. Na zemi sa Ježiš podriaďoval (Hebrejom 5:7) a naučil sa poslušnosti (Hebrejom 5:8). Ale aj teraz môže byť Otec v Efezským 1:3 označený ako Boh Ježiša Krista. (Bohužiaľ, niektorí kresťania, ako napríklad Augustín z Hippa a Ambróz z Milána, by s týmto posledným bodom nesúhlasili.)

Otázka: Keďže grécke slovo kai v Rim 1:7 a 1 Kor 1:3 môže znamenať „dokonca“ aj „a“, znamená to, že Ježiš je Boh Otec, ako učia sabelliani, modalisti a niektorí (ale nie všetci) pentekostali vyznávajúci jednotu?

Odpoveď: Nie. Pozrime sa na to objektívne.

1. Všetci sa zhodujú, že „a“ je primárny význam gréckeho slova kai, ale niekedy znamená aj „aj“.

2. Na základe slova, ktoré sa dá preložiť oboma spôsobmi, nemožno dokázať jednotu, Trojicu ani žiadnu inú doktrínu.

3. V tejto kapitole Listu Rímskym je Ježiš odlíšený od Boha Otca v Rímskym 1:9. Ježiš nie je sirota, ani nie je synom bez otca.

4. Ježiš je odlíšený od Otca aj na mnohých miestach v Písme, vrátane, ale nielen v Efezanom 1:3, 17; Matúšovi 3:16–17; 12:18; Markovi 10:38–40; Lukášovi 3:21–22; Jánovi 1:1, 33; 6:38; 14:16, 26, 28, 31; 5:26; 6:28; 7:5; Skutky apoštolov 5:31–32; 1. Korinťanom 11:3; 15:25–28; Hebrejom 1:9; 5:7–8. Pri Ježišovom krste Ježiš nepraktizoval ventriloquizmus.

Zdá sa, že sabellianizmus nemal širokú podporu, s výnimkou krátkeho obdobia v Ríme. Tu je niekoľko príkladov toho, čo prednicejskí kresťania učili: že Otec a Syn sú odlišní, avšak neučili, že sú oddelení.

Athenagoras (177 n. l.) hovorí, že Otec, Syn a Duch Svätý sa v jednote odlišujú. A Plea for Christians, kap. 12, s. 134

Athenagoras (r. 177 n. l.): „Aj samotný Svätý Duch, ktorý pôsobí v prorokoch, považujeme za výtok z Boha, vytekajúci z Neho a opäť sa k Nemu vracajúci ako lúč slnka. Kto by teda nebol prekvapený, keby počul, že ľudia, ktorí hovoria o Bohu Otcovi, o Bohu Synovi a o Duchu Svätom a ktorí vyznávajú jednak ich spoločnú moc v jednote, jednak ich odlišnosť v poradí, sú nazývaní ateistami? Naše učenie o božskej podstate sa však neobmedzuje len na tieto body; uznávame aj množstvo anjelov a služobníkov,…“ Obhajoba kresťanov, kap. 10, s. 133

Teofil (168–181/188 n. l.) (úryvok) „Boh teda, majúc svoje vlastné Slovo vo svojom vnútri, zplodil Ho a vyslal Ho spolu so svojou múdrosťou pred všetkým stvorením. Toto Slovo mal ako pomocníka pri veciach, ktoré stvoril, a skrze Neho stvoril všetko.“ Teofil k Autolykovi, kniha 2, kap. 10, s. 98

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) hovorí: „Slovo, menovite Syn, bolo vždy s Otcom; a tá Múdrosť, ktorá je Duchom, bola prítomná s Ním ešte pred všetkým stvorením.“ Následne cituje Príslovia 3,19–20 a ďalšie verše, čím dokazuje, že Duch Svätý je treťou osobou. Irenej, Proti herézam, kniha 4, kap. 20.3, s. 488

Tertulián (okolo r. 213 n. l.): „A ak, aby som citoval iný úryvok, ‚Takto hovorí Pán môjmu Pánovi Kristovi‘, Pán, ktorý hovorí k Otcovi Krista, musí byť odlišnou nou bytosťou. Navyše, keď sa apoštol vo svojom liste modlí: ‚Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista dá ducha múdrosti a poznania,‘ musí byť iný (ako Kristus) ten, kto je Bohom Ježiša Krista, udeľovateľom duchovných darov. A raz a navždy, aby sme sa nemuseli blúdiť po každom úryvku, Ten, „ktorý vzkriesil Krista z mŕtvych a ktorý má vzkriesiť aj naše smrteľné telá“, musí byť ako oživovateľ určite odlišný od mŕtveho Otca, alebo dokonca od oživeného Otca, ak je Kristus, ktorý zomrel, Otcom.“ Proti Praxeasovi, kap. 28, s. 625

Hippolyt (222–235/6 n. l.) napísal celé dielo proti Noetovi, ktorý „tvrdil, že Kristus bol samotný Otec a že samotný Otec sa narodil, trpel a zomrel.“ Proti heréze istého Noeta, kap. 1, s. 223

Hippolyt (222–235/236 n. l.) „On [Ježiš] nepovedal: ‚Ja a Otec sme jedno, ale sme jedno.‘ Lebo slovo ‚sme‘ sa nepoužíva v súvislosti s jednou osobou, ale vzťahuje sa na dve osoby a jednu moc.“ a cituje 1 Korinťanom 15:23–28. Proti heréze Noeta, kap. 7, s. 226

Origenes (225–253/254 n. l.) „Je mnoho ľudí, ktorí sa úprimne zaujímajú o náboženstvo a ktorí sa v tejto otázke dostávajú do veľkého zmätku. Boja sa, že by mohli hlásať dvoch Bohov, a ich strach ich ženie k učeniam, ktoré sú falošné a zlé. Buď popierajú, že Syn má svoju vlastnú, odlišnú podstatu okrem tej, ktorú má Otec, a robia z toho, koho nazývajú Synom, Boha vo všetkom okrem mena, alebo popierajú božstvo Syna, pripisujú mu samostatnú existenciu a posúvajú sféru jeho podstaty mimo sféru Otca, takže sú od seba oddeliteľní.“ Komentár k Jánovi, kniha 2, kap. 2, s. 323

Novatian (250/4–256/7 n. l.) (implicitne) hovoril o Sabelliovej heréze ako o svätokrádeži spočívajúcej vo viere, že Kristus nie je Syn, ale Otec. Traktát o Trojici, kap. 12, s. 621–622

Dionýz Alexandrijský (246–265 n. l.) „Rastlina, ktorá vyrastá z koreňa, je niečo odlišné od toho, z čoho vyrastá; a predsa má s ním jednu podstatu. A rieka, ktorá tečie z prameňa, je niečo odlišné od prameňa. Lebo nemôžeme nazvať ani rieku prameňom, ani prameň riekou. Napriek tomu pripúšťame, že sú obe jedno podľa podstaty a tiež jedno v podstate; a uznávame, že prameň možno chápať ako otca a že rieka je to, čo je z prameňa zrodené.“ O jedinej podstate, s. 120

Lucian z Antiochie (cca 300–311 n. l.) „jasne o Otcovi, ktorý je skutočne Otcom, a o Synovi, ktorý je skutočne Synom, a o Duchu Svätom, ktorý je skutočne Duchom Svätým; tieto mená nie sú priradené nejasne alebo bezdôvodne, ale presne označujú osobitnú osobnosť, poriadok a slávu tých, ktorí sú takto nazývaní, takže v osobnosti sú traja, ale v harmónii sú jedno.“ Vyznanie viery Luciana z Antiochie v diele The Creeds of Christendom od Philipa Schaffa, zväzok 2, s. 27

Metod (270–311/312 n. l.) „Lebo kráľovstvo Otca, Syna a Ducha Svätého je jedno, tak ako je jedna ich podstata a jedna ich vláda. Preto aj s jedným a tým istým uctievaním uctievame jedného Boha v troch osobách, existujúceho bez počiatku, nestvoreného, bez konca a ktorého nikto nenahradí. Lebo ani Otec nikdy neprestane byť Otcom, ani Syn prestane byť Synom a Kráľom, ani Duch Svätý prestane byť tým, čím je vo svojej podstate a osobnosti. Lebo nič z Trojice neutrpí úbytok, či už pokiaľ ide o večnosť, alebo o spoločenstvo, alebo o zvrchovanosť. Lebo Syn Boží nie je nazývaný kráľom preto, že sa pre nás stal človekom,“ Kázanie o žalmoch, kap. 5, s. 397. (tiež Rozprava o hostine desiatich panien, rozprava 8, kap. 10, s. 338 a kap. 11, s. 339)

Otázka: Ako bola v Rim 1,8 známa viera rímskych kresťanov po celom svete?

Odpoveď: Má to rovnaký význam ako v 1. Tesalonickým 1,8. Vzhľadom na veľkosť a vplyv mesta Ríma nie je prehnané tvrdiť, že rímska cirkev zohrávala veľkú úlohu v prvých dojmoch mnohých ľudí o kresťanstve.

Otázka: Nie je Pavol v Rím 1,11 a Rím 15,29 trochu namyslený, keď Rimanom hovorí, že chce prísť, aby im dal duchovný dar?

Odpoveď: Ak by bol Pavol obyčajným človekom, možno áno. Ale keďže bol Pavol Kristovým apoštolom, bol úprimný a hovoril pravdu bez preháňania. Je v poriadku povedať niekomu, že mu môžete pomôcť, ak je to pravda.

Otázka: Prečo v Rím 1,13–14 Pavlovi zabránili, aby navštívil Rimanov skôr?

Odpoveď: Pavol nehovorí, že to bolo kvôli satanovmu odporu, ako to uvádza v 1. Tesalonickým 2:18. Skôr mal Pavol veľa služby, ktorú musel vykonávať tam, kde sa nachádzal, na východe v Malej Ázii a v Grécku. Musel tiež nájsť spôsob, ako sa tam dostať. Niekedy je v poriadku, ak vás plodná služba na jednom mieste zdržuje v ceste na druhé miesto.

Otázka: Ako môže byť v Rím 1,18 pravda, že Boh sa nikdy nehnevá?

Odpoveď: Spýtajme sa obyvateľov Sodomy a Gomory! Tvrdenie, že sa Boh nikdy nehnevá, je zbožným želaním, ktoré je v rozpore s Písmom. Bohužiaľ, táto chyba, keď uprednostňujeme vlastné myslenie namiesto viery v to, čo hovorí Písmo, siaha až k Listu Diognetovi (cca 130–200 n. l.). Klement Rímsky (96–98 n. l.) a Origenes (225–253/254 n. l.) sú v tejto otázke nejednotní. Avšak 19 ranokresťanských autorov prijalo, že Boh má hnev: Ignác Antiochijský, Justín Mučeník, Melito zo Sard, Teofil Antiochijský, Irenej z Lyonu, Klement Alexandrijský, Tertulián, Hippolyt, Commodianus, Novatian, „Traktát proti Novatianovi“, „ “ Cyprián Kartáginský, Gregor Thaumaturgus, Victorinus z Petau, Peter Alexandrijský, Metodius, Lactantius, Alexander Alexandrijský a Eusébius Cézarejský (318–325 n. l.). Kacír Marcion pri prepisovaní Listu Rímskym preložil „hnev“ namiesto „Boží hnev“, ako uvádza Wycliffe Exegetical Commentary, List Rímskym 1–8, s. 94.

Otázka: Keď sa v Rim 1,18 hovorí o zjavení Božieho hnevu, znamená to, že Boží hnev sa zjavuje v okamihu, keď sa káže evanjelium, ako učil Karl Barth, alebo ide o pripomenutie udalostí, ktoré sa zjavili v dejinách?

Odpoveď: Platí to druhé. Ľudia zažívali Boží hnev už v starozmluvných časoch, ešte predtým, ako bolo zvestované evanjelium.

Otázka: Ako môžu ľudia v Rím 1,18 zadržiavať pravdu v neprávosti?

Odpoveď: Pre ľudí je až príliš ľahké aspoň čiastočne súhlasiť s tým, čo je správne a najlepšie pre druhých, a pritom to sami nedodržiavať. Grécke slovo pre bezbožnosť, asabeian, znamená viac než len nevieru v Boha. Znamená to nedostatok úcty k Bohu, takže sa vzťahuje aj na tých, ktorí intelektuálne veria v Boha, ale nežijú podľa toho. Dnes to niektorí ľudia nazývajú „praktickým ateizmom“. Možno síce nehovoria, že sú ateisti, ale žijú tak, ako keby nimi boli.

Otázka: Ako ľudia v Rim 1,18 potláčali pravdu?

Odpoveď: Niektorí ľudia, bez vlastnej viny, nevedia o niektorých dôležitých veciach, ale o tom sa tu nehovorí. Nie každá nevedomosť je nevinná. Niektorí ľudia nepoznajú pravdu o niečom, pretože vedeli, kde získať informácie, a zámerne sa rozhodli to nezistiť alebo tomu neuveriť, bez ohľadu na dôkazy. Ako hovorí blízkovýchodné príslovie: „Nemôžeš zobudiť niekoho, kto predstiera, že spí.“ Ľudia potláčajú pravdu o tom, že potrat berie nevinný život, nie preto, že to nevidia, ale preto, že to nechcú vidieť. Dnes môžeme vidieť, ako ľudia potláčajú pravdu neustále v politike.

Tu je jeden skutočný a do očí bijúci príklad toho, ako vláda v dávnej histórii potláčala pravdu. Rimania mali mnoho pohanských posvätných inštitúcií, o ktorých verili, že ich majú z rôznych božských alebo zázračných dôvodov. Mnohé z nich založil raný rímsky kráľ Numa Pompilius. Rímsky historik Varro zaznamenáva, že rímsky roľník Terentius, keď oral v blízkosti hrobu Pompiliusa, narazil na Pompiliusove knihy, v ktorých boli zapísané dôvody vzniku týchto posvätných inštitúcií. Odovzdal ich senátu, ktorý po tom, čo zistil skutočné dôvody existencie týchto inštitúcií, nariadil prétorovi, aby knihy spálil. O tomto si môžete prečítať v diele Augustína z Hippa „Božie mesto“ (413–426 n. l.), kniha 7, kap. 34, s. 141–142. Keď ľudia z spália najstaršie výtlačky kníh o vlastnom náboženstve, v ktoré údajne veria, človek sa musí zamyslieť nad ich oddanosťou pravde.

Otázka: Ako v Rím 1,18–23 vysvetlíte neveriacim, že ľudia majú povinnosť voči Bohu?

Odpoveď: Či už ako deti, alebo ako dospelí, máme povinnosti voči našim rodičom. V škole máme povinnosť poslúchať učiteľa. Keď šoférujeme, máme povinnosť dodržiavať zákony a poslúchať pokyny policajta. Keďže väčšina ľudí mimo väzenia akceptuje všetky tieto povinnosti, prečo by sme si mali myslieť, že nemáme žiadnu povinnosť voči nášmu Stvoriteľovi?

Boh nám dal život, vzduch, obživu a žiada od nás, aby sme Ho uznávali a uctievali. Tých, ktorí nechcú uctievať pravého Boha, Boh po smrti umiestni do ich vlastného vesmíru, oddeleného od Neho. Samozrejme, Boh je zdrojom všetkého dobra a lásky. Ten druhý vesmír je Ohnivé jazero.

Otázka: Ako môže každý spoznať Boha prostredníctvom prírody, ako sa píše v Rím1:19 –20?

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť päť bodov.

1. Prostredníctvom prírody môžeme o Bohu vedieť veľa vecí. Napríklad žiadna stvorená vec sa nemôže stvoriť sama. Existuje Stvoriteľ, ktorý je väčší ako stvorené bytosti. V stvorení môžeme tiež vidieť Božiu veľkoleposť, moc a krásu, hoci je stvorenie padlé.

2. Ľudia si môžu vymýšľať svoje vlastné podivné interpretácie faktov. Napríklad idea spontánneho vzniku, „vedecký fakt“ stredoveku, tvrdila, že muchy môžu vznikať z hnijúceho mäsa a že život môže spontánne vzniknúť z neživého.

3. Mnohé dôležité veci o Bohu nemôžeme spoznať prostredníctvom prírody, ako napríklad Trojica, Ježišova smrť na kríži a Ježišov druhý príchod.

4. Hoci príroda nestačí na to, aby nás naučila celé evanjelium spásy, stačí na to, aby ľudí poučila, že existuje Boh a že ho majú hľadať.

5. Ak niekto odmietne pravdu, ktorú pozná o Najvyššom Bohu, Boh sa tým nutne nezaviazal, že mu poskytne viac pravdy.

Otázka: V Rím1:19 –20, idú všetci nekresťania do pekla?

Odpoveď: Existuje len jedna správna odpoveď, ale má dva aspekty: nie a áno.

Nie, a to zo štyroch dôvodov

N1. Nie, pretože niektorí ľudia, ktorí ešte nie sú kresťanmi, sa v budúcnosti stanú kresťanmi a pôjdu do neba. Biblický termín pre tých, ktorí nakoniec budú v nebi, je „vyvolení“.

N2. Nie, pretože v Starom zákone mnohí zbožní Židia, ktorí dodržiavali Zákon, zomreli v očakávaní príchodu Mesiáša, bez toho, aby poznali Mesiáša (Efezským 3:4–6; 1. Petrov 1:10–11; 2. Petrov 1:19; ~Hebrejom 11:39–40). Zomreli pred Kristom, ale sú v nebi.

N3. Nie, pretože Boh sa zjavil prostredníctvom Abraháma, hoci Abrahám nemal Zákon. Boh je schopný konať „mimo rámca“ našich predstáv a privádzať ľudí k sebe prostredníctvom Krista tak, ako sa rozhodne. Môžeme si byť istí, že všetci, ktorí zomreli bez toho, aby kedy počuli o Kristovi – či už sú to deti, ľudia s ťažkým mentálnym postihnutím alebo ľudia v hlbokej nevedomosti –, budú spravodlivo súdení Bohom, ktorý je zároveň milosrdný. (Pozri Rímskym4:15 ;5:12 ; ~Ján 9:41)

N4. Niektorí kresťania si na základe 1. listu Petrovho 3:19-20 a 1. listu Petrovho 4:6 myslia, že Kristus kázal tým, ktorí už zomreli. Klement Alexandrijský v diele Stromata (193–202 n. l.), kniha 6, kap. 6, s. 490, povedal, že tým, ktorí boli spravodliví podľa Božieho zákona, chýbala len viera. Tí, ktorí nemali Zákon, ale boli spravodliví podľa svojej filozofie, potrebovali vieru aj pokánie z modlárstva. „Hneď po zjavení pravdy sa aj oni kajali zo svojho predchádzajúceho [modlárskeho] správania.“ Pozri tiež Stromata, kniha 6, kap. 6, s. 492. Irenej z Lyonu (Irenej, Proti herézam, kniha 4, kap. 27.1, s. 499), Hippolyt (Fragment z Komentára k Žalmu 19 alebo 20, s. 170. Tiež kap. 7.14, s. 189) a Origenes (Origenes: Proti Celsovi, kniha 2, kap. 43, s. 448) tiež učili, že Kristus kázal mŕtvym, aby niektorých obrátil.

Iní kresťania s tým však nesúhlasia.

Áno, a to zo štyroch dôvodov

Dôvod 1. Všetci, ktorí sú, boli alebo kedykoľvek budú spasení, sú spasení prostredníctvom jediného a výnimočného Prostredníka a Spasiteľa, Ježiša Krista (Skutky4:12 ; Ján 10:7-8; Ján 10:26-28).

Y2. Všetci potrebujú Ježiša. Ježiš povedal dokonca aj náboženským židovským farizejom, že ak v Neho neuveria, skutočne zomrú vo svojich hriechoch (Ján 8:24). Ježiš ich varoval, že ich odmietnutie Boha ich pošle do pekla (Matúš23:33 –36).

Y3. Aj malé deti, ktoré zomreli skôr, než vedome spáchali akýkoľvek hriech, stále potrebujú Ježiša, aby ich posvätil a očistil od ich hriešnej prirodzenosti. Hoci neurobili žiadne hriešne rozhodnutia a nikdy nemali v úmysle konať zle, stále majú sebeckú, hriešnu prirodzenosť a potrebujú premenu skrze Ježiša, než pôjdu do neba.

Y4. Keďže Ježiš zachraňuje každého, kto má byť zachránený, potom každý, kto pôjde do neba, skôr či neskôr uverí v Krista (Rímskym 14:10–11; Filipským 2:9–11; Ján 6:37, 45).

Pokiaľ ide o bod Y3, jeden kresťan so mnou v tejto veci kedysi nesúhlasil a povedal, že ak sa nedokážu rozhodnúť pre Ježiša, nemôžu ísť do neba. Musíme sa však zamyslieť nad tým, čo je na tej najzákladnejšej úrovni tá jediná „vec“, ktorá nás zachraňuje? V konečnom dôsledku nás nezachraňuje naše rozhodnutie, pretože to nie sme ani „my“, kto nás zachraňuje. Na tej najzákladnejšej úrovni je to Boh, kto nás zachraňuje. On zachraňuje všetkých spasených skrze Ježiša, ale nevieme presne, ako to urobí v prípade malých detí, tých, ktorí žili pred Kristom, atď. Vieme však, že On je Boh!

Otázka: Do akej miery môžu ľudia v Rím 1,20 spoznať Božiu pravdu a evanjelium pozorovaním stvorenia?

Odpoveď: Môžeme sa naučiť tri veci, ale štvrtú sa naučiť nemôžeme.

1. Existenciu nejakého Stvoriteľa (osobného alebo neosobného) na základe existencie stvorenia.

2. Božie neviditeľné vlastnosti, Jeho večnú moc a božskú podstatu (Rímskym1:20 ).

3. Určité pochopenie Božieho morálneho zákona (Rímskym2:14 –16).

Z stvorenia sa ľudia nemôžu dozvedieť o tajomstve Krista. (Efezským 3:4-6,9;6:19 ; Kolosenským 1:26-27; 2:2; 4:3; Rímskym 16:25-26; 1. Petrovým 1:10-12).

Otázka: Mohol by sa v Rím 1:20 niekto zachrániť výlučne tým, že uverí tomu, čo sa dá zistiť zo stvorenia?

Odpoveď: V skutočnosti nikto. Ako hovorí Rímskym 3:9-20, okrem Boha nikto nehľadá Boha.

Hypoteticky povedané, táto otázka obsahuje nesprávnu premisu. Predpokladá, že Boh je pasívny a že keby ho niekto hľadal, Boh by len tak sedel a nemal by túžbu priviesť ho k pravde. V skutočnosti Boh pravdepodobne chce, aby ľudia uverili pravde viac, než ľudia sami chcú uveriť pravde.

Otázka: V Rímskym 1:24, 26, 28 sa píše, že keďže Boh nemá rád bezbožnosť, prečo potom chcel vydávať bezbožných ľudí väčšej bezbožnosti?

Odpoveď: Boh nemá rád bezbožnosť, ale ak niekto chce byť bezbožný, Boh ho nechá ísť smerom, ktorým chce ísť. List Rímskym 1 ukazuje, že jedným z dôsledkov hriechu je túžba po horšom hriechu. Buď túžite hrešiť viac, alebo hladujete a smädíte po spravodlivosti, ako to odporúčal Ježiš v Matúšovi 5:6. Mimochodom, kresťania by nikdy nemali prestať hladovať a smädieť po väčšej spravodlivosti.

Otázka: V Rímskym 1:24, 26, 28 sa trikrát píše: „Boh ich vydal.“ Ako Boh ľudí vydáva a existujú v tom rôzne úrovne?

Odpoveď: Niektorí dobrí umelci dokážu nakresliť len pár ťahov a vy už viete, čo nakreslili. Podobným spôsobom Pavol kreslí stručný náčrt ľudských sŕdc. Boh ich postupne vydal nečistote, ohavným vášňam a zvrátenému mysleniu. Hriešny svet je hore nohami. Zvieratá sa stali dôležitejšími ako ľudia, pohlavia sa zmenili a zlo sa stalo dobrom, aspoň v očiach sveta. Ten istý termín sa používal aj v Starom zákone, kde boli nepriatelia Izraela vydaní do rúk Izraela (Exodus 23:31; Deuteronómium 7:23). Ešte výrečnejšie je, že sa používa aj v prípadoch, keď Boh vydal vzbúrený Izrael do rúk jeho nepriateľov (Levitikus 26:25; Deuteronómium 28:25; Jozue 7:7; Sudcovia 2:14; 6:1,13).

To, že ich Boh vydal, neznamená len pasívne odňatie Božieho požehnania, ako učil Ján Zlatoústy, ale aj aktívne privedenie nepriateľov, ako ukazuje Habakuk 1.

Otázka: V Rímskym 1:24, 26, 28 ich Boh vydal na napravenie seba samých, iných alebo na trest?

Odpoveď: Nemusí to byť len jedno z toho. Pre tých, ktorí majú uši na počúvanie, to môže slúžiť na napomenutie. Múdri sa môžu poučiť z chýb druhých. Pre hlúpych ľudí, ktorí neberú napomenutie na vedomie, to však slúži len ako trest, ktorý môže viesť k ďalšiemu trestu. Tieto hriechy si možno predstaviť ako vysoké kovové stĺpy, pripevnené k dreveným šindľom vašej strechy, ktoré počas búrky s bleskami priťahujú Boží hnev.

Otázka: V Rim 1,25 sa v gréčtine nehovorí „za lož“, ale „lož“. Čo presne je tá lož?

Odpoveď: Nie je to žiadny z jednotlivých uvedených hriechov, ale skôr celok „lži“, že nemusia venovať pozornosť Bohu a nemajú povinnosť poslúchať Boha.

Otázka: Znamená Rím1:26 –27 len to, že človek sa nemôže zmeniť na homosexuála, ale ak sa niekto narodí ako homosexuál, je v poriadku, ak to praktizuje?

Odpoveď: Nie. Rímskym 1:26–27 sa hovorí, že muži aj ženy hrešia strašne tým, že vymenili prirodzené vzťahy za neprirodzené homosexuálne vzťahy. Niektorí teraz naznačujú, že zlé je len to „vymenenie“ a že je v poriadku byť homosexuálom, ak sa človek takým narodil. To však nemôže byť pravda. Nielenže sa v tomto verši kladie dôraz na to, že samotné vzťahy sú „hanebné“, ale slovo „vymeniť“, metallaso, je to isté grécke slovo, ktoré sa používa na označenie výmeny Božej pravdy za lož. Problémom teda nie je len tá „výmena“, ale „nečestné činy s inými mužmi“, ako hovorí List Rímskym1:27 . Keďže Levitikus 18:22,24;20:13 a 1. Korinťanom 6:9-10 ukazujú, že praktizovanie homosexuality je zlé, samozrejme, že nikdy nie je v poriadku nachádzať sa v zlom stave. Platí to bez ohľadu na to, či ide o nemorálnosť v homosexuálnom alebo heterosexuálnom kontexte; podstatné je, že všetci sme sa narodili s hriešnou povahou a potrebujeme sa znova narodiť, aby sme boli svätí. Pozri si tiež diskusiu o Leviticus 18:22,24;20:13 a 1 Korinťanom 6:9-10. Mimochodom, grécky termín „hanebné žiadosti“ možno podľa The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 443, preložiť aj ako „vášne hanby“ alebo podľa Wuestovho prekladu ako „nečestné vášne“.

Pavol bol Žid a aj iní židovskí autori, ktorí písali v gréčtine, používajú tento grécky výraz „neprirodzené správanie“ (para physin) na označenie homosexuality vo Filónovom diele Špeciálne zákony 3:39 a v diele Jozefa Flavia Proti Apionovi 2.273.

Tu je židovský text, ktorý vykazuje určitú podobnosť s Pavlovým textom: „Slnko, mesiac a hviezdy nemenia svoj poriadok; tak ani vy nemeniajte Boží zákon neporiadkom svojich skutkov. Pohania zblúdili, opustili Pána, zmenili svoj poriadok a poslúchali kmeňe a kamene, duchov podvodu. Ale vy takí nebudete, deti moje, keďže v oblohe, na zemi, v mori a vo všetkých stvorených veciach spoznávate Pána, ktorý stvoril všetko, aby ste sa nestali ako Sodoma, ktorá zmenila poriadok prírody.“ (Závet Naftaliho 3:2–4). Citované z The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 10, s. 27

Tertulián v diele *De Corona*, kap. 6, s. 96, interpretuje Rímskym 1:26 tak, že muži a ženy medzi sebou zmenili prirodzené používanie na neprirodzené „ako trest za svoju chybu“.

Otázka: K Rímskym 1:26–27 skeptik Bart Ehrman píše: „Pri úvahách o tom, ktoré časti Biblie majú čo povedať v modernom kontexte, je dôležité mať na pamäti historický pohľad, že všetci biblickí autori žili v inom svete ako my a odrážali predpoklady a vieru ľudí vo svojom svete. Ich svet, ak mám uviesť obzvlášť výstižný príklad, nepoznal pojem, ktorý my považujeme za homosexualitu. Inými slovami, homosexualita v tom svete neexistovala. Prečo? Nie preto, že by muži nemali sex s mužmi (mali) alebo ženy so ženami (mali), ale preto, že v tom svete, ani v žiadnom inom svete, neexistovalo chápanie sexuálnej orientácie, kým sa tento pojem nevyvinul medzi západnými mysliteľmi v devätnástom a dvadsiatom storočí.“ (Jesus, Interrupted, s. 280)

Ehrman na základe týchto dvoch predchádzajúcich príkladov vyvodzuje všeobecné závery. „To isté platí aj pre všetky biblické učenia – o ženách, o vzťahoch medzi osobami rovnakého pohlavia, o mimomanželskom sexe, o trestu smrti, o vojne, o bohatstve, o otroctve, o chorobách, o… no, vlastne o všetkom.“ (Jesus, Interrupted, s. 281)

Odpoveď: Páni! Zdá sa, že Ehrman už veľmi dlho nečítal Starý zákon, najmä Levitikus 20:13. Určite si nemyslí, že Levitikus 20 bol „vytvorený západnými mysliteľmi v devätnástom a dvadsiatom storočí“! Nebolo to v devätnástom storočí, ale v skutočnosti v pätnástom storočí – pred Kristom!

Čokoľvek neskôr urobili pohanskí ľudia o mnoho storočí neskôr, nemalo to vplyv na poňatie, že vzťahy medzi osobami rovnakého pohlavia sú pre židovského človeka (ako napríklad Saul z Tarsu alebo dokonca Ježiš) zlé, pretože oni vedeli čítať Starý zákon. Mimochodom, dlho predtým, než existovali západní myslitelia 19. storočia, aspoň 11 ranokresťanských autorov písalo konkrétne proti homosexualite ešte pred rokom 325 n. l. Môžete si ich pozrieť na stránke www.BibleQuery.org/History/ChurchHistory/WhatEarlyChristiansTaughtOnDoctrine.html. Podľa môjho názoru je Ehrman v tomto bode jednoducho „úžasný“.

Otázka: Ako v Rím1:26 –27 Boh vydáva ľudí na milosť a nemilosť ich srdcových túžob?

Odpoveď: Jedným z trestov za hriech je väčšia túžba hrešiť. Dôsledkom hriechu je, že ide o začarovaný kruh. Hriech, za ktorý sa človek nekajá, si môžete predstaviť ako astronomickú „čiernu dieru“, ktorá vťahuje všetko okolo seba. Zjavenie22:11 a Daniel12:10 tiež naznačujú, že dobro aj zlo sa budú množiť.

Otázka: Ako v Rímskym 1:30 niektorí „vymýšľajú spôsoby, ako konať zlo“?

Odpoveď: Páchanie zla sa neobmedzuje len na veci, ktoré sú podrobne opísané v Biblii, ale ide o konanie proti Božej vôli a proti dobrým veciam uvedeným v Biblii. „Čo nechcete, aby vám robili...“ verzus vymýšľanie nových spôsobov, ako podvádzať ľudí, či už drobnými podvodmi, investíciami alebo prostredníctvom vládneho úradníka s bizarnými zákonmi. Ďalším spôsobom je vymýšľanie nových spôsobov, ako poškodiť niečí povesť alebo mučiť ľudí, aby ste to mohli ukázať vo filmoch. Ak vznikne nový film zobrazujúci nový druh hrôzy, chcete si ho pozrieť? Ak ste Božie dieťa, prečo?

Existuje bájka o srdci bezbožného, nazývaná Žaba a škorpión. Pripisuje sa Ezopovi, ale v skutočnosti nebola známa, kým sa neobjavila v dvoch ruských románoch v rokoch 1933 a 1940. V tejto bájke musia žaba a škorpión prekročiť rieku. Škorpión nevie plávať, a tak požiada žabu, aby ho previezla na chrbte. Žaba váha, lebo ak ju škorpión uštipne, utopí sa. Škorpión vysvetľuje, že ju neštipne, lebo ak by to urobil, utopili by sa obaja. Žaba teda súhlasí a vydá sa na cestu. V polovici cesty škorpión uštipne žabu. Keď žabu ochromí paralýza, spýta sa škorpióna, prečo to urobil, veď teraz obaja zomrú. Škorpión odpovie, že nemohol inak; je to v jeho povahe. Zlo môže nielen ublížiť druhým, ale často vedie aj k sebazničeniu.

Otázka: Prečo sa v Rím 2,1–11 mení tón?

Odpoveď: Pavol predvída reakcie svojich čitateľov. List Rímskym 1 zdôrazňuje, čo „oni“ urobili; „oni“ sú bezbožní ľudia, ktorí sa ani nechceli pokúsiť nasledovať Boha. Aby čitateľ nemal pocit, že sa to týka len tých druhých ľudí, Pavol v Rímskym 2,1; 3; 17 mení zámeno na „vy“. Ide o „diatribu“ alebo hypotetickú obojstrannú diskusiu s čitateľom.

To ukazuje, že každý vážne zlyháva, aspoň bez Krista. Ale ako povedal jeden kazateľ, musíte ľuďom ukázať, že sú stratení, skôr než im môžete ukázať, že potrebujú Spasiteľa. Pavol systematicky rozvádza argumenty o našej beznádeji, ktoré vyvrcholia v Rímskym 3:23. Potom nám Pavol ukazuje nádej v Kristovi, keď sme boli beznádejní.

Otázka: Čo nás učí Rímskym 2:2–11 o Božom súde?

Odpoveď: Učí nás to päť vecí.

1. Je v súlade s pravdou (Rímskym 2,2)

2. Je nevyhnutný, pokiaľ človeku nie je odpustené. Rímskym 2:3

3. Často sa odkladá. Rímskym 2:4

4. Jeho prísnosť závisí od nahromadenia viny. Rímskym 2:5

5. Je to podľa skutkov človeka. Rímskym 2:6-11

Otázka: Čo znamená „tvrdohlavosť“ v Rímskym 2:5?

Odpoveď: Grécke slovo „skeroteta“ je zdrojom nášho anglického slova „sclerosis“ (skleróza). Takže namiesto aterosklerózy, teda stvrdnutia tepien, ide tu o stvrdnutie duše.

Otázka: Bude v Rím 2:5 celý Boží súd prebehnúť v jeden deň?

Odpoveď: Slovo „deň“ tu neznamená dvadsaťštyri hodín. Odkazuje na čas, keď bude Boh súdiť. Bude viacero súdov. Súd pred bémou pre veriacich a súd pred veľkým bielym trónom pre všetkých.

Otázka: Je Rím 2:6 súčasťou úseku Rímskym 2:1–5 alebo 2:7–11?

Odpoveď: Z gramatického hľadiska by sa mohlo zdať, že k Rímskym 2:1–5, kvôli zámenu „kto“.

Z hľadiska štruktúry textu však patrí k Rímskym 2:7–11, pretože Židia často písali a uvažovali v chiasmoch a toto je chiasmus. Slovo chiasmus pochádza z názvu gréckeho písmena Chi, ktoré vyzerá ako x. Chiasmus je symetrická štruktúra myšlienok a Starý zákon je nimi plný. Tu je tento chiasmus.

A1. Rim 2,6 Boh spravodlivo súdi každého

- B1. Rim 2,7 Tí, čo konajú dobro, získajú večný život

- - C1. Rim 2:8 Tí, čo páchajú zlo, budú trpieť hnevom

- - C2. Rim 2:9 Hnev pre tých, ktorí páchajú zlo

- B2. Rim 2:10 Sláva pre tých, ktorí konajú dobro

A2. Rim 2:11 Boh súdi nestranne

Otázka: Sú v Rim 2:6-7 dobré skutky podmienkou spásy?

Odpoveď: Nie, tu sa hovorí o odmenách za dobré skutky, nie o spáse prostredníctvom dobrých skutkov. V odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

1. Všetci by sa mali zhodnúť na tom, že dobré skutky majú určitý vzťah k večnému životu; tieto dve veci by mali ísť ruka v ruke.

2. V tomto úryvku chýba akákoľvek myšlienka, že Kristova obeť by bola neúplná alebo nedostatočná. Chýba tu tiež predstava, že si ľudia zaslúžia večný život.

3. Keďže skutky nie sú predpokladom spásy, ale sú s ňou spojené, aký je potom tento vzťah? Skutky sú spojené so spásou ako jej prejav, ako výsledok spásy, ako ukazujú Efezským 2,9–10 aj Jakub 2,18–26. Sú znakom spásy, rovnako ako srdcový tep je znakom toho, že človek žije.

Otázka: Bude v Rím 2,6 súd pre rôznych ľudí odlišný?

Odpoveď: Áno, v mnohých ohľadoch.

Pre neveriacich bude trest pre niektorých prísnejší ako pre iných, ako naznačujú Matúš10:15 ;11:22 –24 a Marek 12:40.

Pre veriacich budú v nebi rôzne odmeny, ako to učia Matúš 5:12;10:42 ; 6:19-21; Lukáš 6:23; 1. Korinťanom 3:12-15 a Zjavenie 22:12.

Všeobecne povedané, Ježiš v Matúšovi 5:7 hovorí, že tým, ktorí preukazujú milosrdenstvo, bude preukázané milosrdenstvo.

Otázka: Získavame v Rímskym 2:7 večný život teraz, alebo neskôr?

Odpoveď: Plnosť večného života získame až neskôr, ale už teraz máme jeho istý prísľub. Viac informácií nájdete v rozbore 1. Timoteovi 6:16. Kresťan má nesmrteľnosť od okamihu, keď prvýkrát uverí.

Q: Keďže v Rím 2:11 sa píše, že Boh nehľadí na osobu, prečo potom rozlišoval medzi Židmi a pohanmi (Rím 3:1-2), najmä medzi Moabčanmi?

Odpoveď: Najprv musíme rozlišovať medzi večnou spravodlivosťou a pozemskými situáciami a kliatbami. Biblia nás učí, že Boh v mnohých ohľadoch (napríklad pokiaľ ide o spasenie) nerozlišuje medzi jednotlivcami, ale v iných ohľadoch rozlišuje medzi ľuďmi a ich národnosťou. Všimnite si, že príklady na oboch stranách sa nachádzajú v tých istých knihách, takže tento kontrast nebol náhodnou „chybou“ rôznych autorov, ale zámerom Pavla.

Boh nerobí rozdiely medzi ľuďmi v súde a vo vzťahu k tým, ktorí Ho hľadajú alebo odmietajú:

Lebo u Boha neexistuje rozlišovanie medzi ľuďmi (alebo Boh neuprednostňuje nikoho) v Liste Rímskym2:11 a v Skutkoch apoštolov10:34 –35 (hovorí Peter). Všetci majú pre Boha rovnakú hodnotu (List Galaťanom3:28 ). Boh spasí všetkých, ktorí Ho vzývajú (List Rímskym10:11 –12). Spasenie je rovnaké pre Židov aj pohanov (Skutky apoštolov17:26 –27)

Boh súdi podľa skutkov na základe Rímskym 2:6; Žalm 62:12; Kazateľ 12:14; Ozeáš 12:2; Príslovia 24:12 (LXX); (čiastočne) Matúš 16:27; 2 Korinťanom 11:15; 2 Timoteovi 4:14. V židovských spisoch Mišna „Abot“ 3:15.

Boh niektorých uprednostňuje: Písmo nikdy netvrdí, že Boh stvoril všetkých ľudí za rovnakých okolností. Pozorovanie života to potvrdzuje. Áron bol vysvätený za kňaza a jeho konanie na vrchu Sinaj ukazuje, že nebol nevyhnutne hodnejší. Každý v akejkoľvek kultúre má možnosť dozvedieť sa o Bohu prostredníctvom stvorenia toľko, aby mohol hľadať ďalšie poznanie. Ježiš sľúbil v Matúšovi 7:7–12, že tí, ktorí prosia, hľadajú a klopú, dostanú, nájdu a budú im otvorené dvere.

Zhrnutie:

1. V tomto živote majú niektorí ľudia lepšie podmienky ako iní.

2. Boh súdi každého spravodlivo a zohľadňuje všetky faktory.

3. Bez ohľadu na okolnosti, v akých sa človek nachádza, nikto nemá žiadnu výhovorku na to, aby nekonal podľa pravdy, ktorú už teraz pozná.

Otázka: V Rímskym 2:12, idú všetci, ktorí nikdy nepočuli o Starozákonnom zákone alebo o Kristovi, do pekla bez akejkoľvek šance na spásu?

Odpoveď: Nie. Jób nemusel byť nutne Židom a Boh sa Jóbovi zjavil. Ani Abrahám, ani nikto až po Mojžiša nemal starozákonný zákon. Nakoniec to nie je poslušnosť evanjeliu, čo spasí, ani samotné evanjelium. Je to Boh, kto spasí skrze Ježiša, a On môže konať tak, ako chce.

Otázka: Ako môžu byť podľa Rím 2,14 pohania sami sebe zákonom?

Odpoveď: Stoickí filozofi zastávali názor, že zákon má svoj pôvod v prírode, ako uvádza Wycliffe Exegetical Commentary Romans 1-8, s. 153. Tu v Liste Rímskym to však neznamená, že si ľudia môžu vymyslieť akýkoľvek zákon a morálku, ktorú chcú dodržiavať.

Znamená to však

1) Všetci majú určitú predstavu o pravde, a to v prírode aj vo svojom svedomí (Rímskym1:19 –20;2:14 –16).

2) Všetci sú zodpovední za to, aby sa riadili celou pravdou, ktorú poznajú (List Rímskym 2:15).

3) Všetci, ktorí sa snažia riadiť sa pravdou, ktorú poznajú, zlyhajú (Rímskym 3:23) a budú si to uvedomovať.

4) Boh je spravodlivý; hriech sa nepočíta tam, kde nie je zákon (Rímskym4:15 ;5:13 ).

5) Niektorá nevedomosť však nie je nevinnou nevedomosťou (Rímskym1:21 –22,25).

Otázka: V Rim 2:14-15; Sk 23:1; 24:16; 1 Kor 8:7,10,12; 1 Tim 1:5,19, 3:9, 4:2; 2 Tim 1:3; Tít 1:15; Hebr 9:14, 10:22; 13:18, čo hovorí Biblia o svedomí ľudí?

Odpoveď: V skutočnosti nehovorí, že zákon je napísaný v ich srdciach, ale skôr o pôsobení zákona. Pri svedčení sa môžete odvolávať na svedomie ľudí. Ľudia majú všeobecnú predstavu o tom, čo je správne a čo je zlé – ale prečo, ak neexistuje Boh? Chceli by ste ísť do neba, kde sú všetci, či už kajajúci sa, alebo nie?

Otázka: Ako v Rím 2:16, Ž 44:21; 139; Jer 23:24; Jn 21:17; 1 Kor 14:25; Izaiáš 44:7; Lk 12:6 Boh súdi tajomstvá ľudí?

Odpoveď: Samozrejme, Boh je všade a Boh vie všetko, ale tieto verše hovoria aj niečo viac. Nie je nič, čo by si mohol urobiť, čo by bolo skryté pred Bohom a čo by sa nezjavilo počas súdu. Ako kresťan môžeš robiť čokoľvek, čo chceš, pričom si uvedomuj, že všetko, čo robíš, aj v tajnosti, vidí Boh, môžu to vidieť anjeli, dokonca aj démoni a možno aj ľudia v nebi. Takže si to pamätaj a rob, čo chceš. Ako povedal jeden kresťan: „Ak ťa teší tešiť Boha, môžeš robiť, čo sa ti páči.“

Otázka: Má Pavol v Rim 2,16 „svoje vlastné evanjelium“, ktoré káže?

Odpoveď: Existuje len jedno pravé evanjelium (Galaťanom 1:8), ale bolo to aj Pavlovo, rovnako ako je naše.

Otázka: V Rím 2,17–20 Židia vzali niečo dobré od Boha, Zákon, a postavili to na miesto Boha. Aké sú ďalšie spôsoby, ako môžu ľudia vziať niečo dobré od Boha a postaviť to na miesto Boha?

Odpoveď: Keď Izraeliti putujúci po púšti boli uštipaní hadmi, Boh prikázal Mojžišovi, aby postavil bronzového hada, a keď sa na neho ľudia pozreli, zostali nažive. Neskôr, za čias Ezechiáša, ho nazvali Nehushtan a kadili mu, a tak ho Ezechiáš dal zničiť (2. Kniha kráľov 18:4). Židia v Jeremiášových časoch vkladali svoju dôveru do chrámu (Jeremiáš 7:1–15). Od tej doby ľudia vkladajú svoju dôveru do poznania Písma a do svojich vodcov. Od roku 325 n. l. ľudia vkladajú svoju dôveru aj do dolára, do svojej cirkvi, do svojich skutkov, do relikvií a do svojich obetí a obetných darov Bohu. Vkladajú svoju dôveru do pomoci chudobným alebo do kázania evanjelia ako náhradu za oslavovanie Boha svojím životom.

Naša istota je v Bohu. V zákone, v obriezke ani v žiadnej z týchto iných vecí nie je žiadna istota. Hoci Ježiš v Matúšovi 15:14 nazval farizejov slepými vodcami, oni sa aj tak chválili tým, že sú vodcami slepých.

Otázka: Aký je v Rímskym 2:19 rozdiel medzi tým, že je niekto vodcom slepých, a tým, že je svetlom pre tých, ktorí sú v tme, a ako majú veriaci byť obojím?

Odpoveď: Keď ste vodcom pre slepého, ukazujete mu správnu cestu a pomáhate mu vyhnúť sa konkrétnym nebezpečenstvám, prekážkam a pádom. To môže byť aktívna úloha. Keď ste svetlom pre tých, ktorí sú v tme, vo všeobecnosti idete príkladom, aby mohli nasledovať svetlo vašej lucerny a nakoniec sa dostať z tmy. Samozrejme, v jaskyni nepostavíte lucernu na jedno miesto a nestojíte na inom. Lucerna je s vami a oni vidia cestu podľa toho, kde sa nachádzate. Možno nevidí detaily ani nástrahy na ceste, ale vidia smer, ktorým chcú ísť – nie tak veľmi na základe toho, čo hovoríte, ale na základe toho, akí ste. Ako veriaci máme byť svedectvom, ale toto sú dva odlišné aspekty nášho svedectva.

Jedna kresťanská priateľka si raz vzala skupinové taxi a povedala, že je študentka vysokej školy, aby dostala študentskú zľavu, hoci vysokú školu už mala za sebou. Nie som si istý, či si vôbec uvedomovala, že urobila niečo zlé – až kým som ju za to nepokarhal. To znamená byť sprievodcom pre slepých. Keď idete na firemnú večierku a mnohí ľudia sa opíjajú, vy však nie, hoci je alkohol zadarmo, a oni vedia, že ste kresťan, nehovoríte nič konkrétne, ale ste svetlom.

Otázka: Aký je v Rím 2,20 rozdiel medzi tým, že ste inštruktorom pre hlúpych a učiteľom pre deti, a ako majú veriaci byť obojím?

Odpoveď: Ako povedal Mark Twain, hlupák je ten, kto „vie príliš veľa vecí, ktoré nie sú pravda“. Hlupáci potrebujú nápravu, aby sa odnaučili falošné veci, ktoré sa naučili, a čo je ešte dôležitejšie, aby dokázali rozlíšiť medzi falošnými a pravdivými vecami, ktoré sa naučili. Bábätko alebo dieťa vie, že sa musí učiť, a vy mu musíte vysvetliť pravdu tak, aby to pochopilo na svojej úrovni.

Perzské príslovie znie takto: Ten, kto vie a nevie, že vie, spí; prebuďte ho. Ten, kto nevie a vie, že nevie, je dieťa; naučte ho. Ten, kto nevie a nevie, že nevie, je hlupák; vyhýbajte sa mu. Ten, kto vie a vie, že vie, je múdry človek; nasledujte ho.

Otázka: Prečo je v Rím 2,21–23 ľuďom také ľahké učiť iných, ale sami sa týmito vecami neriadia?

Odpoveď: Matúš 7,3–5 a Lukáš 6,41–42 hovoria, že ľudia sú takí horliví vyberať smietku z oka druhého, keď majú v vlastnom oku brvno. Vzhľadom na našu hriešnu povahu a prirodzenú padlú pýchu sa buď vedome, alebo nevedome sústreďujeme na svoje cnosti a bagatelizujeme svoje hriechy a chyby, pričom sa často zameriavame na hriechy a chyby druhých. Ale ak si aspoň uvedomíme, že aj my sami máme túto tendenciu, už sme o krok napred. Ďalším krokom je požiadať Boha, aby vám ukázal vaše chyby, vrátane tých skrytých. Dávid povedal v Žalme 19:12–13a: „Kto môže pochopiť svoje chyby? Očisti ma od skrytých chýb. Ochráň aj svojho služobníka pred bezohľadnými hriechmi; nech nad mnou nemajú nadvládu.“

Otázka: V Rímskym 2:21–25, skôr než budeme pohŕdať týmito Židmi za ich nekonzistentnosť, si uvedomme, že aj my ako kresťania sme niekedy nekonzistentní a pokryteckí. Čo by ste mohli povedať, aby ste pomohli kresťanovi, ktorý je pokrytecký?

Odpoveď: Boha neoklamete; vlastne neoklamete nikoho. Aj keby sa teraz na vás a váš hriech neprišlo, neskôr sa to môže odhaliť. Namiesto toho, aby ste sa tým často trápili, radšej hneď od začiatku nehrešte. Mali by ste chcieť byť dobrým príkladom pre ostatných. Nesústred sa na krátkodobé potešenie, ale na dlhodobú situáciu, do ktorej ťa tvoj hriech dostane. Čo človek zaseje, to aj zožne.

Pozri sa do spätného zrkadla svojho života a hľadaj Božiu dobrotu a milosrdenstvo, ktoré ti preukázal. Budeš v budúcnosti, keď sa ohlásiš späť, spokojný s tým, čo uvidíš? Keď budeš stáť pred Kristovým súdnym stolom, naozaj mu chceš vysvetľovať, prečo si urobil to, čo si urobil, keď si vedel, že to nie je správne?

Ak potrebujete pomoc vo svojom boji, nájdite si partnera, ktorému sa budete zodpovedať. Stretávajte sa osobne, telefonicky alebo elektronicky raz týždenne, prípadne častejšie, modlite sa spolu a úprimne povedzte druhej osobe, ako sa vám darí v Pánovi.

Otázka: Ako bolo v Rím 2,24 rúhané Božie meno medzi pohanmi prostredníctvom Židov a kvôli veriacim vo všeobecnosti?

Odpoveď: Židia boli Božím vyvoleným národom, no svojou neposlušnosťou, bezbožnosťou a odmietnutím Mesiáša sa nesprávali ako Boží ľud. Zlé činy tých, ktorí boli považovaní za Boží ľud, zneuctili Boha v očiach ostatných.

Neveriaci vedia, že Židia (a veriaci vo všeobecnosti) nasledujú Stvoriteľa a Písmo. Keď však videli životný štýl niektorých veriacich, ich „krádeže“ (v obchode aj inde) a ich „pragmatizmus“ voči zlým náboženským veciam, pýtali sa: „Aký je v tom rozdiel?“ a nevideli žiadny presvedčivý dôvod veriť v veci, ku ktorým sa dokonca niektorí veriaci správajú, ako keby v ne neverili.

Dnes je každý kresťan, ktorý je v očiach druhých známy ako kresťan, svedkom Boha. Otázkou teda nie je, či ste svedkom, ale či ste dobrým alebo zlým svedkom. Ako sa píše v The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 10, s. 34, označenie na fľaši by malo zodpovedať jej obsahu.

Grék Epiktétos kritizuje niektorých stoikov za to, že nepraktizujú to, čo kážu; podobne aj Pavol karhá Židov, ktorí nekonajú podľa toho, čomu intelektuálne veria.

Otázka: Prečo je táto rúhanie v Rim 2,24 dôležitá? Inými slovami, kto túto rúhanie počuje a vidí?

Odpoveď: V Liste Rímskym2:24 sa píše, že pohania (nežidia) vidia rúhanie zo strany Židov. Je to dôležité z troch dôvodov.

1. Keď ľudia vidia, ako tí, ktorí sú nazývaní Božím ľudom, rúhajú sa Božiemu menu, má to tendenciu ich odvádzať od Boha.

2. Boh hovorí, že je žiarlivý Boh. Súčasťou toho je, že Boh nemá rád, keď je Jeho meno a povesť ohováraná a zneuctená.

3. Môže to byť kameňom úrazu pre mladých veriacich, ktorí si mysleli, že niektorý hriech je závažný, ale keď vidia, že ho páchajú aj zrelší kresťania, môžu dospieť k záveru, že predsa len nie je až taký závažný.

Otázka: Ako vieme, okrem Biblie, že Židia v Pavlových časoch príliš dôverovali obriezke (Rím 2:25 a Flp 3:2–5)?

Odpoveď: Verilo sa, že „nikto, kto je obrezaný, nezíde do Gehenny“ (Exodus Rabbi 19 [81c]); pozri tiež Tanch. B. 60(b), 8; Genesis R. 9 [30(a)]. V Genesis R 48 sa píše, že Abrahám stál priamo pred bránou Gehenny, aby sa uistil, že tam nevojde žiadny obrezaný muž.

Otázka: Bol Pavol v Rímskym 2:25–29 proti Židom?

Odpoveď: Nie. Niektorí ľudia to tvrdia, ale tento verš ukazuje opak.

Po prvé, Pavol je proti pokryteckým Židom.

Po druhé, Pavol hovorí, že existujú ľudia, ktorí nasledujú pravdu, ale nie sú obrezaní ako Židia.

Nakoniec, Pavol tu ako najvyšší štandard vyzdvihuje bytie skutočným Židom. Pavol teda chváli skutočných Židov, ktorí bez pokrytectva nasledujú Boží zákon.

Otázka: Prečo by Pavol v Rim 2,27 spomínal, že aj morálne bezúhonní nežidia budú súdiť Židov, ktorí nedodržiavajú zákon?

Odpoveď: Jedným z dôvodov je pravdepodobne to, že Židia verili, že spravodliví budú súdiť nespravodlivých, ako sa uvádza v 1. knihe Henochovej 91:12; 98:12; v Apokalypse Abraháma 29:19–21; a v Knihe múdrosti 3:8. Ježiš však povedal, že dokonca aj obyvatelia Ninive (ktorí činili pokánie v Jonášových časoch) a kráľovná zo Sáby povstanú na súde proti Židom, ktorí odmietli Ježišove slová (Matúš 12:41-42 a Lukáš 11:31-32).

Otázka: Prečo by Pavol v Rímskym 2:27 spomínal, že aj morálne bezúhonní nežidia budú súdiť Židov, ktorí nedodržiavali zákon?

Odpoveď: Jedným z dôvodov je pravdepodobne to, že Židia verili, že spravodliví budú súdiť nespravodlivých, ako sa uvádza v 1. knihe Henochovej 91:12; 98:12; v Apokalypse Abraháma 29:19–21; Múdrosť 3:8. Ježiš však povedal, že aj obyvatelia Ninive (ktorí činili pokánie v Jonášových časoch) a kráľovná zo Sáby povstanú na súd proti Židom, ktorí odmietli Ježišove slová (Matúš 12:41–42 a Lukáš 11:31–32).

Otázka: Čo presne znamená v Rímskym 3:2, že nám boli zverené Božie výroky?

Odpoveď: Byť zverený neznamená len prijať ich, ale aj zachovať a odovzdať ďalej.

Otázka: Čo znamená vo Rím 3:4 veta „Nech je Boh pravdivý a každý človek luhár“?

Odpoveď: Neospravedlňuje to klamstvo nikoho. Skôr to znamená, že Boh je stále pravdivý, aj keby si každý človek na zemi myslel niečo iné. To, že Boh je pravdivý, je absolútna pravda. Efezským 4:25 hovorí, že máme odložiť klamstvo a hovoriť pravdivo.

Otázka: Ako v Rím 3,5 nespravodlivosť ľudí vyzdvihuje/preukazuje Božiu spravodlivosť?

Odpoveď: Spravodlivosť a nespravodlivosť nie sú rovnocenné a protikladné pojmy. Nespravodlivosť je skôr nedostatkom alebo skreslením Božej spravodlivosti. Dôkazom toho je, že aj vo svojej nespravodlivosti si ľudia často uvedomujú, že sú nespravodliví, a uprednostňujú spravodlivosť – aspoň u druhých.

Otázka: Oslavujú ľudské lži v Rim 3,7 Boha?

Odpoveď: Ľudské lži nikdy priamo neoslavujú Boha. Rímskym 3,7 však poukazuje na úžasný fakt, že napriek ľudským lžiam a podvodom ľudia vo všeobecnosti stále uznávajú Boha a jeho morálny zákon.

Otázka: Prečo by sme podľa Rím 3,8 nemali konať zlo, aby z toho vzišlo dobro? (Toto učil ruský kult chlystov a zlý libertín Grigorij Rasputin.)

Odpoveď: Ak by to bola pravda, potom by Satan spôsobil viac dobra ako ktokoľvek iný. Boh mnohokrát skutočne používa zlo na dobro. To však neospravedlňuje ľudí, ktorí páchajú zlo, ani nezabráni ľuďom, ktorí žili ako Rasputin, aby za svoje zlo trpeli následky v ohnivom jazere. Viac informácií nájdete v diskusii o Rimanom 6:1,15.

Keď sa ho spýtali, prečo tvrdí, že hriech je pred Bohom nevyhnutný, Rasputin odpovedal: „‚Samozrejme, otček,‘ povedal, ‚náš Spasiteľ a svätí otcovia odsúdili hriech, lebo je to dielo Zlého. Ale ako môžeš vyhnať zlo, otček, ak nie úprimným pokáním? A ako sa môžeš úprimne pokáňať, ak si nezhrešil? …Preč s tvojimi Písmami!‘ zahučal. ‚Písma! Naozaj, varujem ťa, otecko, prestaň s touto márnou a zbytočnou námahou, aby si mohol stáť pred Pánom. Prijmi život taký, aký je, lebo len ten ti dal Boh. A dovoľ mi povedať ti toto: Nezamýšľaj sa navždy nad tým, odkiaľ pochádza hriech, nad tým, koľko modlitieb musí človek povedať za deň a ako dlho musí postiť sa, aby unikol hriechu! Hreš, ak v tebe ešte číha hriech; len tak ho môžeš prekonať! Hreš, potom budeš činiť pokánie a vyženieš zlo zo seba. Pokiaľ budeš tajne nosiť hriech vo svojom vnútri a strachom ho zakrývať pôstom, modlitbami a nekonečnými diskusiami o Písmach, tak dlho zostaneš pokrytcom a neschopným človekom, a takí sú Pánovi nenávistní. Tá špina musí byť vyhnaná, počuješ, malý otče? Až vtedy bude tvoja vôňa príjemná Pánovi?“ (Rasputin: Svätý diabol, s. 54–55)

Všimnite si jeho zvrátenú logiku.

1) Keďže toto je zlé, mal by si činiť pokánie za hriech.

2) Nemôžeš činiť pokánie za hriech, pokiaľ si nezhrešil.

3) Preto, aby si prekonal hriech vo svojom vnútri, najprv choď a spáchať hriech!

Ľudia sú dosť múdri na to, aby si vymysleli nejakú výhovorku na ospravedlnenie takmer akejkoľvek zlej veci, aspoň vo svojej vlastnej mysli, ak sa naozaj veľmi snažia.

Otázka: Keďže v Rim 3:11, Ž 14:2-3, Ž 53:3 nikto nehľadá Boha, ako mohol Dávid hľadať Boha v Ž 27:8, 105:4; 31:1, 34:4; 28:1-2, 42:1-2; 120:1?

Odpoveď: List Rímskym3:11 v skutočnosti cituje Dávida z Žalmu 14:2. V odpovedi je potrebné zohľadniť päť bodov.

1. Mnohí, vrátane Dávida, skutočne hľadajú Boha (Jeremiáš 29:13; Deuteronómium 4:29)

2. Nikto, vrátane Dávida, nehľadá Boha sám od seba.

3. Boh nás miloval skôr, ako sme my milovali Jeho (1. Jánova4:19 ), a Boh nás hľadal skôr, ako sme my hľadali Jeho. Nikto nemôže prísť k Ježišovi, ak ho Otec nepritiahne (Ján 6:44).

4. Aj naša viera a naše hľadanie Boha sú darom, ktorý nám dal Boh.

5. Kľúčovou úlohou Ducha Svätého je usvedčovať svet z viny, pokiaľ ide o hriech, spravodlivosť a súd (Ján 16:8-11). Boh teda dal každému nejaké svedectvo. Predpokladá sa, že každému bol daný dar aspoň určitej schopnosti hľadať Ho. Niektorí skutoční kresťania však s týmto posledným bodom nesúhlasia.

Ján Zlatoústy (392–407 n. l.) to uviedol vo svojom Komentári k Listu Galaťanom, kap. 2, verš 20, s. 23, keď sa odvolával na Žalm 63:1: „Navyše tento text učí, že každý jednotlivec má voči Kristovi oprávnene taký veľký dlh vďačnosti, ako keby prišiel len kvôli nemu samotnému, lebo by sa neštedril tejto svojej milosti ani keby išlo len o jedného, takže miera Jeho lásky ku každému je rovnako veľká ako k celému svetu. Obeta bola skutočne priniesená za celé ľudstvo a stačila na spásu všetkých, ale požehnaním sa tešia len veriaci.“ Ján Zlatoústy spomína, že večera bola pripravená pre všetkých v Lukášovi14:16 , avšak keď hostia neprišli, pozval iných. (Toto je z diela The Nicene and Post-Nicene Fathers, First Series, zväzok 13, s. 23.)

Otázka: V Rímskym listu3:13 –19, vzťahujú sa tieto starozákonné pasáže na niektorých zlých ľudí, alebo na všetkých ľudí?

Odpoveď: Vzťahujú sa na nás všetkých, v tej či onej miere. Jeden z citovaných úryvkov, Žalm 14:1–3, výslovne hovorí, že sa týka každého. Okrem toho Jakub2:10 hovorí, že kto dodržiava celý zákon okrem jedného bodu, je stále vinný z porušenia zákona.

Otázka: Bol v Rím 3:20 zákon neúspechom?

Odpoveď: Váš názor závisí od toho, na čo bol podľa vás zákon určený.

Ak niekto dúfal, že dokáže plne dodržiavať zákon a len tým sa ospravedlniť pred Bohom, potom áno. Pavol však hovorí niečo iné; v 1. Timoteovi 1:8 uvádza, že zákon nebol ustanovený pre spravodlivých, ale pre nespravodlivých. Bol to „vychovávateľ“, ktorý nás mal viesť k spravodlivosti. Bohatá rodina si mohla pre svojho syna najať vychovávateľa. Vychovávateľ bol kombináciou učiteľa, súkromného učiteľa a prísneho disciplinára. Rímskym 3:20 sa podobne hovorí, že účelom zákona bolo, aby sme si uvedomili hriech.

Zákon neurobil ľudí zlými. Skôr bol ako röntgen, ktorý odhalil, čo bolo v nás. Nevedeli by sme, že krivá čiara môže byť rovná, keby sme nevideli rovnú čiaru.

Otázka: V Rímskym 3:21–26 sa uvádzajú niektoré biblické pasáže, ktoré mohli vyvolať duchovné prebudenie alebo dokonca zmeniť celé mesto. Dnes sa však pozrieme na pasáž, ktorá zmenila polovicu kontinentu. Martin Luther vo svojej Biblii nazval túto pasáž „hlavným bodom a samotným stredobodom Listu, ako aj celej Biblie“. Ako si myslíte, že to odštartovalo luteránsku reformáciu?

Odpoveď: Väčšina náboženstiev sa zameriava na to, čo musíte urobiť, aby ste sa dostali do neba, do nirvány alebo dokonca aby ste sa spojili s kozmickým plameňom. V rímskokatolíckom náboženstve (nie však vo východnej ortodoxii) išlo o to, aby ste obmedzili čas strávený v bolestivom očistci. Luther však z Pavlových slov zistil, že pravé kresťanstvo nespočíva v „konaní“, ale v tom, čo je „už vykonané“. Nejde o to, čo robíme my, ale o to, čo Kristus už pre nás urobil. Všetky tie dodatočné pokánia, o ktorých kňazi hovorili, že ich Boh od nich žiada, keď zhrešili, v skutočnosti odvádzali pozornosť a znižovali význam dokončeného diela Krista. Keď Martin Luther a ďalší na to prišli nanovo, som si istý, že sa museli na chvíľu zastaviť a zhlboka sa nadýchnuť. Bola to udalosť, ktorá otriasla celým kontinentom.

Otázka: Je v Rím 3,22 reč o našej viere v Ježiša, alebo o Ježišovej viere?

Odpoveď: Je to naša viera v Ježiša, ako uvádzajú Evangelický komentár k Biblii, s. 933, The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 10, s. 41, a Wycliffe Exegetical Commentary, Rímskym 1–8, s. 224–225. Je to však Božia spravodlivosť, ako to uvádzajú všetky verše v Rímskym 3:21, 22, 25 a 26.

Otázka: Aký je v Rímskym 3:23 rozdiel medzi „hriechmi“ a „hriechom“?

Odpoveď: V Liste Rímskym sú „hriechy“ veci: činy, myšlienky alebo slová proti Božej vôli, alebo činy či slová, ktoré sme mali urobiť, ale neurobili sme ich. „Hriech“ je hnacou silou za týmito zlými činmi. Slovo „hriechy“ s „s“ sa vyskytuje iba v Rímskym 3:25; 4:7; 7:5 a 11:27. Podobne výraz „zhrešil“ sa vyskytuje iba v Listoch Rímskym 2:12 (dvakrát), 3:23; 5:12, 14, 16. Slovo „hriech“ bez „s“ sa v Listoch Rímskym používa na 43 miestach, počnúc veršom 3:9: „Pohania, že všetci sú pod hriechom“

Otázka: Ak v Rím3:23 –24 všetci, ktorí sú ospravedlnení, sú rovnakí ako všetci, ktorí zhrešili, pôjdu potom všetci do neba, ako učia universalisti?

Odpoveď: Nie, univerzalizmus je heréza. Všeobecné odsúdenie, a to tak Židov, ako aj pohanov, a všeobecná ponuka spravodlivosti skrze vieru pre Židov aj pohanov, neznamená, že každý jednotlivý človek túto ponuku prijme. Odpoveď a ďalšie informácie nájdete v diskusii o Kolosenským 1:20.

Otázka: Aké sú v Rímskym 3:24 šesť spôsobov, ktorými sme ospravedlnení?

Odpoveď: Tu je tých šesť spôsobov.

Sme ospravedlnení milosťou skrze vykúpenie v Kristovi Ježišovi podľa Rímskym 3:24.

Sme ospravedlnení vierou podľa Rímskym 5:1.

Sme ospravedlnení krvou podľa Rímskym 5:9.

Sme ospravedlnení mocou podľa Rímskym 4:24-25.

Sme ospravedlnení Bohom podľa Rímskym 8:33.

Sme ospravedlnení skutkami podľa Jakuba 2:24, čo znamená, že skutky sú dôkazom a ovocím nášho ospravedlnenia.

Otázka: Čo by ste v Rím 3,24 povedali niekomu, kto si myslí, že ľudia v dávnejších dobách alebo na iných miestach, ktorí boli spasení, boli spasení bez Krista?

Odpoveď: Ak by to bola pravda, potom Kristova smrť na kríži nebola nutná, ale len možnosťou. Keď sa Ježiš modlil v Getsemanskej záhrade a pýtal sa Boha Otca, či neexistuje nejaká iná cesta, prečo by Boh nepovedal: „Samozrejme, nemusíš to podstúpiť“?

Otázka: Do akej miery je Kristova smrť v Rím 3:25 odstránením Božieho hnevu a do akej miery je odstránením našej viny?

Odpoveď: Ide to spolu ako podpaľovacie drevo a oheň. Je to oslobodenie od toho, že sme pod Božím hnevom, pretože ide o odstránenie našej viny obetou Ježiša Krista.

Otázka: Znamená Rím 3:25, že Kristus nás zachránil od našich hriechov až do nášho znovuzrodenia a potom sme na to sami?

Odpoveď: Nie. Predstava, že „ak to má byť, záleží to na mne“, nie je biblická. Mnohí členovia Cirkvi Kristovej veria, že o spasenie prichádzate zakaždým, keď zhrešíte, ale získate ho späť, keď činíte pokánie. Zvláštne je, že neveria, že by ste sa museli nechať znovu pokrstiť , aby ste boli znovu spasení. Ako vtipne poznamenal jeden človek, ktorý nepatrí do Cirkvi Kristovej, veria v to, že sú raz umytí, a potom už len chemicky čistení.

Otázka: Keďže v Rim 3,25 je Kristova smrť zmiernou obeťou za všetky naše minulé hriechy, ide kresťan, ktorý úmyselne zhreší, do pekla, ako by mohlo naznačovať Heb 10,26–31?

Odpoveď: Nie. Boh nám nielen dal spasenie, ale aj udržuje naše spasenie, ako ukazujú 1. Jánova 1:8-10 a 1. Jánova 2:2. Boh uskutočňuje naše spasenie tým, že nás v Efezským 1:11-14 zapečatil pre spasenie.

Otázka: Hovorí Pavol v Rímskym 3:27–28 o skutkoch Mojžišovho zákona alebo o dobrých skutkoch vo všeobecnosti?

Odpoveď: V prvom rade existuje len jeden zákon, Boží zákon. Hoci Pavol má na mysli prikázania, ktoré sa Židia naučili (Rímskym3:21 ), nezabudol na časti Božieho zákona, ktoré mali pohané, keďže ich výslovne spomína v Rímskym3:29 –30.

Predpokladajme na chvíľu, že je pravda to, čo niektorí nesprávne tvrdia, že Pavol hovorí len o tom, že Mojžišov zákon nemôže pomôcť zaslúžiť si spásu, a preto je možné, že dobré skutky môžu čiastočne zaslúžiť spásu. Mojžišov zákon však neuvádzal len zlé veci, ktoré nesmeli robiť, ale špecifikoval aj dobré veci, ktoré mali robiť. Ak by to, čo niektorí nesprávne tvrdili, bola pravda, potom by prikázania, ktoré dal Boh, nemohli pomôcť zaslúžiť si spásu, ale iné prikázania, ktoré Boh nedal (z zabudnutia, zlomyseľnosti alebo z nejakého dôvodu), by to mohli dokázať.

Základným problémom je tu to, že existuje len jeden Boh a ľudia sa buď snažia byť Mu poslušní, alebo Mu neposlúchať. Nielenže tento verš neukazuje, že dobré skutky môžu zaslúžiť spásu, ale Efezským 2:8–9 dokazuje, že nemôžu.

Aby ste lepšie pochopili vzťah medzi vierou, ktorá sa prejavuje skutkami, a tým, že nie sme ospravedlnení skutkami, pozrite si hneď nasledujúcu kapitolu v Biblii, Rímskym 4.

Otázka: Ako je v Rímskym 3:28 človek „ospravedlnený vierou bez skutkov zákona“, keď Jakub2:24 hovorí: „Človek je ospravedlnený skutkami, a nie samotnou vierou“?

Odpoveď: Sme spasení milosťou prostredníctvom viery samotnej, ale pravá viera nie je sama osebe, ale sprevádzajú ju skutky. Odpoveď je vyjadrená v analógii: „Je skutočne nemožné oddeliť skutky od viery, rovnako ako je nemožné oddeliť teplo a svetlo od ohňa.“ Tento citát pochádza od Martina Luthera. Ak by ste vy a vaši priatelia sedeli pri táboráku a varili jedlo, „táborník“ menom Pavol by mohol poukázať na to, že jedlo nevarí svetlo z ohňa, ale teplo. Dodal by tiež, že ani svietenie baterkou na táborák vôbec nepomôže. Iný „táborník“ menom James by povedal, že nemôžete zistiť, či oheň ešte horí a varí jedlo, iba podľa svetla. Povedal by, že keby nebolo svetla, jedlo by sa nevarilo.

Podrobnejšiu odpoveď nájdete v diskusii o Jakubovi 2:14–25.

Otázka: Ako bol Abrahám v Rím 4:1 Pavlovým otcom podľa tela?

Odpoveď: Abrahám bol, rovnako ako my, ospravedlnený vierou podľa Genesis 15:6. Slovo „otec“ sa používalo aj v zmysle „predok“, a keďže Pavol bol Žid, Abrahám bol jeho predok. Podľa publikácie The Bible Knowledge Commentary: New Testament (s. 452) je to jediný prípad, keď sa slovo „predok“ používa v Novom zákone. Na strane 453 sa tiež uvádza, že rabíni učili, že Abrahám mal nadbytok zásluh, ktoré boli k dispozícii pre jeho potomkov.

Otázka: Ako zapadá Rímskym 4 do kontextu po Rímskym 3?

Odpoveď: List Rímskym 3 tvrdí, že existuje spravodlivosť od Boha nezávislá od skutkov zákona. List Rímskym 4 uvádza biblický príklad: Abraháma.

Otázka: V Rím 4:3, 4, 5, 6, 8, 9, 10, 11 Pavol používa slovo „pripočítať“/„pripočítané“. Ako sa nám spravodlivosť pripočítava?

Odpoveď: Boh je spravodlivý, a ak má potrestať akýkoľvek hriech, aby bol spravodlivý, musí potrestať všetky hriechy. Ježišova smrť na kríži uspokojila Božiu požiadavku spravodlivosti za naše hriechy. Je nám pripísaná v okamihu, keď sme uverili; tento zápočet sa „nezväčšuje“ tým, že konáme dobré skutky, ani sa nenapĺňa až po našej smrti. List Rímskym 5 sa podrobne zaoberá týmto zápočtom.

Otázka: Aké kontrasty sa v Rímskym 4:4–5:15 spomínajú medzi Adamovým pádom a Kristovou obeťou?

Odpoveď: Existujú tri kontrasty.

1. Jedno je následok a druhé je dar (Rímskym 4:4–5).

2. Dar sa od prečinu líšil svojím rozsahom (Rímskym5:15 ). Dar viac než vykompenzoval zlyhanie spôsobené prečinom.

3. Lišili sa svojou povahou. Dar priniesol ospravedlnenie a život, prehrešok priniesol odsúdenie a smrť (Rímskym5:16 –17).

Otázka: Ak v Rim 4:8,22 Boh nepripísal hriech Abrahámovi, bol Boh spravodlivý voči tým, ktorým hriech pripísal?

Odpoveď: Áno. Rímskym 4:23–24 sa hovorí, že pripísanie spravodlivosti namiesto hriechu Abrahámovi nebolo ojedinelým prípadom. To isté platí aj pre nás, ak veríme v Boha. Avšak tí, ktorí dôverujú svojej vlastnej spravodlivosti namiesto Božej, budú súdení na základe toho, čo urobili a čo neurobili, ako to ukazujú Zjavenie 20:12 a Matúš 25:32–46.

Otázka: Prečo je v Rímskym 4:10 dôležité, že Abrahám bol vyhlásený za ospravedlneného ešte predtým, ako bol obrezaný?

Odpoveď: Keby to bolo až potom, človek by si mohol myslieť, že si Abrahám zaslúžil ospravedlnenie na základe skutkov, ktoré vykonal. Takto však Abrahám nevykonal žiadne skutky, ktorými by si zaslúžil ospravedlnenie. Abrahám len uveril a obrezaný bol až o štrnásť rokov neskôr.

Po druhé, Abrahám nebol obrezaný, keď bol ospravedlnený, a tak môže byť otcom vo viere aj pre neobrezaných.

Otázka: Aký je v Rím 4,15 rozdiel medzi hriechom a prestúpením?

Odpoveď: Hriech je porušenie toho, čo Boh prikázal. Prečiny sú vedomé hriechy proti tomu, čo Boh prikázal. Každý prečin je hriechom, ale nevinný hriech z nevedomosti nie je prečinom.

Otázka: Prečo v Rím 4,16 potrebujeme vieru namiesto istoty?

Odpoveď: Zamyslite sa nad tým: Anjeli nemajú vieru ako my, majú poznanie. Pre padlých anjelov, ktorí vedeli, čoho sa vzdávajú podľa Listu Židom 2:16, neexistuje spása skrze Krista.

Nemáme slobodnú vôľu tak, ako ju majú anjeli a démoni. Oni majú isté poznanie, my máme vieru. Boh sa mohol rozhodnúť prichádzať na zem každý rok, bez akýchkoľvek pochybností dokázať, že bude súdiť každého, a potom povedať všetkým, aby sa slobodne rozhodli, či Ho prijmú, alebo odmietnu. To by sa už tak veľmi ako voľba nezdalo. Skôr je pre človeka ľahké rozhodnúť sa nezaoberať sa týmito vecami, zostať v neistote a pochybnostiach a ísť si svojou vlastnou cestou.

Boh mohol stvoriť bytosti, ktoré by sa rozhodli nasledovať Ho, pretože by s istotou vedeli, ako to všetko je. Boh to urobil, a volajú sa anjeli. Boh stvoril nás, padlých ľudí. Napriek našej hriešnej povahe a napriek tomu, že nemáme isté poznanie, Boh nám umožnil rozhodnúť sa prísť k Nemu.

Otázka: Ako bol Abrahám v Rím 4:17,18 otcom mnohých národov?

Odpoveď: Abrahám bol predkom Izraelitov, Edomitov a Midianitov, ale to nie je hlavným zámerom tohto verša. Skôr bol Abrahám otcom všetkých veriacich (Rímskym4:11 ), a to ako Židov, tak aj pohanov zo všetkých národov.

Otázka: Ako bola Abrahámova viera v Rím 4,18 zároveň proti nádeji aj v nádeji?

Odpoveď: Abrahám nebol ani slepý, ani hlúpy, ani naivný. Pre 100-ročného manžela a 90-ročnú manželku samozrejme neexistovala žiadna nádej na deti. Ak boli neplodní už predtým, dosiahnutie storočia na tom nič nezmenilo. Proste nebola žiadna šanca. Ale Boh nepotrebuje šancu, a Abrahám to vedel. Ak Boh sľúbil syna, ktorého by mali Sára a on sám, potom Sára a on mali zostať nažive, až kým sa ten syn nenarodil. Abrahám stratil nádej v ich telá a v prírodu, ako by mal každý rozumný človek. Zároveň však Abrahám zachoval nádej v Boha, ktorý je Všemohúci. Oba tieto aspekty môžete vidieť u Abraháma v 1. Mojžišovej 17:17, kde sa Abrahám bezmocne zasmial, keď mu Boh povedal, že on a Sára budú mať syna. Podobné to môžete vidieť u Sáry v 1. Mojžišovej 18:12.

Jeden druh viery hovorí: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4,13). Je to skvelý druh viery, ale nie je to ten druh viery, akú mal v tomto prípade Abrahám. Sára a Abrahám nevideli, ako by mohli niečo dokázať sami, ani s Božou pomocou. Boh však vedel nájsť cestu tam, kde žiadna nebola.

Otázka: Čo nám v Rím 4,18 bráni mať veľkú vieru, ako mal Abrahám?

Odpoveď: Existujú aspoň štyri dôležité veci, ktoré by sme mali zvážiť.

a) Možno nemáme vo svojom vnútri miesto pre takú veľkú vieru; sme už väčšinou naplnení lichotivým pohľadom na svoje vlastné schopnosti. Abrahám vedel, že sa musí spoliehať na Boha, a nechcel zostať tam, kde bol, keď Boh chcel, aby odišiel.

b) Abrahám musel preukázať odvahu, aby zanechal všetko za sebou a nasledoval Boha. Mali by sme hľadať, kde od nás Boh očakáva, že preukážeme odvahu – nie preto, aby sme sa bezdôvodne vystavovali nebezpečenstvu, ale aby sme Mu boli poslušní.

c) Avšak Abrahám na svojej ceste viery mnohokrát zakopol. Bál sa faraóna, bál sa Abimelecha a chcel si skrátiť cestu s Hagar. Abrahám sa však postavil a pokračoval v ceste.

d) Abrahám hľadel tam, kam smeroval. Nezameriaval sa na to, kde bol, ani na to, kde sa nachádzal v danej chvíli, ale na to, kde chcel byť, a zanechal po sebe dedičstvo v podobe požehnania pre mnohé národy.

Otázka: Ako nám príklad Abraháma v Rim 4,23–25 dáva nádej?

Odpoveď: Nádej vidíme v troch rôznych aspektoch.

Analogicky, hoci Abrahámovo fyzické telo bolo mŕtve na to, aby mal ďalšie deti, Boh to mohol zmeniť. Hoci sú ľudia mŕtvi v hriechu, Boh ich môže oživiť.

Príkladom: Boh ospravedlnil Abraháma ešte pred akýmikoľvek skutkami, pričom mu pripísal vieru za spravodlivosť. Boh rovnako ospravedlňuje nás ešte pred akýmikoľvek skutkami, pričom nám pripisuje vieru za spravodlivosť.

Z hľadiska situácie bol Abrahám ospravedlnený štrnásť rokov predtým, ako bol obrezaný. Sľub ospravedlnenia vierou sa vzťahuje rovnako na Židov, ako aj na pohanov.

Keby Božie pôsobenie v našom živote záviselo výlučne od nás, mal by som strach. Závisí to však skôr od toho, že Boh pôsobí v nás (Filipským 2:13), a my môžeme mať v Neho dôveru, ak Mu len dovolíme, aby vykonal svoje dobré dielo.

Otázka: Ako sa podľa Rim 5,1–10 uskutočňuje výmena spásy?

Odpoveď: Spomína sa tu deväť aspektov.

1. Ospravedlnenie skrze vieru (5:1).

2. Mier s Bohom (nie len pokojné pocity) (5:1)

3. Prístup vierou (5:2) k tejto milosti (5:2).

4. Božia láska je v našich srdciach rozlievaná Duchom Svätým (5:5).

5. Keď sme boli bezmocní, Kristus zomrel za bezbožných (5:6).

6. Boh preukázal svoju lásku (5:8).

7. Keď sme boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás, bezbožných (5:8).

8. Ospravedlnení Kristovou krvou (5:9).

9. Zmierení smrťou Božieho Syna, Ježiša (5:10 ).

Ako učí New International Bible Commentary na str. 1324, ospravedlnenie nie je len doktrínou, ktorú treba definovať a brániť, ale je to kalich požehnania, z ktorého sa môžeme tešiť.

Otázka: Je v Rím 5:2, 9–10 spása z milosti alebo z viery?

Odpoveď: Pôvod, moc, dostatočná sila a účinok spočívajú v Božej milosti, ktorou poslal Ježiša, aby zomrel za naše hriechy. Pozri Efezským 2:5, 8, 9. Boh sa rozhodol sprostredkovať tento dar prostredníctvom našej viery v Ježiša. Slovo „uviesť“ alebo „mať prístup“ sa tu môže vzťahovať na uvedenie do kráľovského stavu.

Otázka: V Rím 5,3 sa to týka utrpenia pre Krista alebo utrpenia vo všeobecnosti?

Odpoveď: Nič neobmedzuje význam slova „utrpenie“ v tomto texte len na utrpenia vyplývajúce z kresťanstva. Mnohí kresťania prežívajú utrpenia kvôli zdravotným problémom, rozpadnutým vzťahom alebo strate blízkych.

Otázka: V Rím 5,6 – boli sme naozaj všetci bez akejkoľvek sily, skôr než Kristus zomrel za nás?

Odpoveď: Vo všetkých podstatných ohľadoch áno. Podrobnejší popis od Pavla nájdete v Rímskym 3:9–20.

Otázka: Aký je v Rím 5,7 rozdiel medzi spravodlivým človekom a dobrým človekom?

Odpoveď: Spravodlivý človek dodržiava zákon a možno nič viac. Dobrý človek je tiež spravodlivý, ale navyše miluje Boha a miluje druhých. Málokto by zomrel za spravodlivého pustovníka, hoci by bol niekto ochotný zomrieť za niekoho , o kom si myslí, že mu na ňom záleží. Kristus však neurobil ani jedno, ani druhé. Nezomrel za „dobrých ľudí“ ani za tých, ktorí sú „takmer dosť dobrí“. Kristus skôr zomrel za bezbožných.

Otázka: Ako sme v Rim 5,9 zachránení pred Božím hnevom?

Odpoveď: V odpovedi je potrebné zohľadniť tri body.

1. Od narodenia sme neboli oslobodení od hnevu, lebo kedysi aj vyvolení (určení pre nebo) boli predmetom hnevu, ako sa píše v Efezským 2:3. (Charles Spurgeon zdôrazňuje to isté v článku „Za koho zomrel Kristus?“ v publikácii Metropolitan Tabernacle Pulpit, zväzok 20, č. 1191, s. 11)

2. Od Božieho hnevu sme oslobodení pri poslednom súde.

3. Boh nás však môže aj naďalej trestať (Hebrejom 12:5–11) a my môžeme aj naďalej trpieť hnevom ľudí (Rimanom8:36 ).

Otázka: Čo má Pavol na mysli v Rímskym 5:9, 10, 15, 17, 21, keď používa výraz „o to viac“?

Odpoveď: Rímskym 5:9 „o to viac“ oslobodenie od Božieho hnevu

Rímskym 5:10 „o to viac“ zachovanie Jeho vzkrieseným životom

Rímskym 5:15 „o to viac“ dar milosti

Rímskym 5:17 „o to viac“ vládnutie veriaceho v živote.

Rímskym 5:21 „o to viac“ hojná milosť.

Q: Aké výsledky sú v Rímskym 5:9-21 spomenuté vďaka Kristovi?

Odpoveď: Ide v skutočnosti o komplexnú tému. Tu sú spomenuté výsledky.

1. Ospravedlnenie jeho krvou. Spasenie od Božieho hnevu skrze neho. (Rímskym 5:9)

2. Zmierení s Bohom prostredníctvom smrti jeho Syna (Rímskym 5:10). Zmierenie znamená vytvorenie alebo obnovenie vzťahu. Ľudia, ktorí boli kedysi nepriateľmi alebo sa odcudzili, sú teraz priateľmi.

3. Spasení skrze jeho život (Rímskym 5:10).

4. Boží dar a milosť sa vyliali na mnohých (Rímskym 5:15).

5. Prinieslo ospravedlnenie (Rímskym 5:16).

6. Milosť a dar spravodlivosti vládnu v živote (Rímskym 5:17).

7. Ospravedlnenie, ktoré prináša život všetkým ľuďom (Rímskym 5:18).

8. Mnohí budú ospravedlnení (Rímskym 5:19).

9. Aby milosť vládla skrze spravodlivosť k večnému životu (Rímskym 5:21).

Otázka: V Rímskym 5:10, boli kresťania zmierení Kristovou smrťou alebo jeho životom, a aký rozdiel sa Pavol snaží ukázať?

Odpoveď: Pavol sa snaží ukázať, že Ježiš pre nás urobil viac než jednu vec. Svojou smrťou Ježiš zaplatil cenu za naše hriechy. Vstávaním z mŕtvych nám svojím vzkrieseným životom dáva život a sám sa stal naším životom. A napokon, ak sme ospravedlnení milosťou skrze vieru, dôkazom toho budú naše dobré skutky.

Otázka: Na čo sa v Rímskym 5:12 vzťahuje výraz „Preto / Z tohto dôvodu“?

Odpoveď: Toto sa priamo vzťahuje na to, čo bolo predtým povedané o ospravedlnení v Rímskym 5,1–11. Keďže každá kapitola Listu Rímskym nadväzuje na predchádzajúce časti, možno to vnímať ako nepriamy odkaz na celú predchádzajúcu knihu Listu Rímskym.

Otázka: Ukazuje Rím5:12 , že pred narodením sme len potenciálnymi ľuďmi a nie skutočnými? (takže potrat by bol v poriadku)

Odpoveď: Nie, v Biblii je mnoho dobrých veršov na ochranu života, ale tento medzi ne nepatrí. Tento verš sa nevzťahuje na obdobie medzi počatím a narodením, ale na obdobie Adama pred naším počatím. Pozri si tiež diskusiu o Liste Židom 7:9–10

Otázka: Ako bolo Adamovo prekliatie vo Rím5:12 –19 pre nás „predobrazom“ Kristovho pripísania spravodlivosti?

Odpoveď: Všetci kresťania sa zhodujú na nasledujúcom.

1. Všetci ľudia dostali smrť, skazenosť, hriešnu prirodzenosť a kliatby kvôli tomu, čo urobil Adam. Adam a Eva dostali duchovnú smrť okamžite a ich fyzické telá začali hneď umierať, hoci fyzicky zomreli až takmer o tisíc rokov neskôr.

2. Ježiš niesol trest za naše hriechy.

3. Vyvolení dostávajú od Krista večný život, spravodlivosť, posvätenie a požehnania.

Kresťania sa nezhodujú v nasledujúcich bodoch:

Niektorí skutoční kresťania tvrdia, že povaha pripísania je rovnaká v prípade Adama voči nám, nás voči Kristovi aj Krista voči veriacim. (Charles Hodge v diele Systematic Theology, s. 194, a v jeho Komentári k Listu Rímskym, s. 142–190). Niektorí idú až tak ďaleko, že učia, že keby Boh nevyhlásil všetkých ľudí, vrátane dojčiat, za vinných a hodných Božieho hnevu za to, čo urobil Adam, potom by Boh nemal „právo“ pripísať Kristovu spravodlivosť všetkým vyvoleným. Všetci umierajú, dokonca aj dojčatá, čím dokazujú, že na nich leží Adamovo prekliatie a vina.

S týmto názorom však existujú aspoň tri kľúčové nezrovnalosti.

1. Ak si všetci ľudia „zaslúžili“ Adamovu vinu, potom, ak je pripísanie také, ako hovorí Hodge, Kristus si „zaslúžil“ našu vinu. A zaslúžil si Ježiš Evinu vinu?

2. Ak zavrhnutí prevzali Adamovu vinu, potom Adam už túto vinu nemal, inak by Boh za tú istú vinu udelil skutočný trest dvakrát.

3. Umierajú aj mláďatá zvierat. Príroda niesla kliatbu Adamovho hriechu, ale smrť nedokazuje, že ľudské deti sú vinné z Adamovho hriechu o nič viac, ako sú šteniatka vinné z Adamovho hriechu.

Mnohí ďalší skutoční kresťania dôrazne nesúhlasia s tým, že nesieme Adamovu vinu. Ježiš nebol vinný z žiadneho hriechu, ani z našich. Skôr sa Ježiš rozhodol niesť dôsledky našej viny tým, že zomrel na kríži a zostúpil do hrobu. Hoci Ježiš niesol náš hriech (Hebrejom9:28 ) a Ten, ktorý nemal hriech, sa stal hriechom za nás (2. Korinťanom5:21 ), Ježiš stále zostal bez hriechu (Hebrejom4:15 , 1. Petrov2:22 ) a v Ňom nie je hriech (1. Jánova 3:5).

Možno, že aj keď sa nezhodneme vo všetkom, v jednom sa všetci kresťania zhodnú: stáli sme ako vinní hriešnici za svoje vlastné hriechy. Sme rovnako vinní hriešnici za Adamov hriech, ako je Kristus vinným hriešnikom za náš hriech.

Otázka: Ako sa v Rím5:12 –21 líšia prekliatie a pripísaná spravodlivosť?

Odpoveď: Názor Charlesa Hodgea, že povaha pripísania je rovnaká pre Adama aj pre Krista, nie je správny z najmenej ôsmich dôvodov.

1. Kristus niesol náš trest a my prijímame Jeho spravodlivosť v rámci veľkej obojstrannej výmeny. Na druhej strane, pád bol jednosmerným prenosom; Adam za nás nič neniesol.

2. Našu vinu odstránil Kristus, ale Adamovu vinu sme my nijakým spôsobom nezmenšili.

3. Zlo vošlo do nás, ale do Krista nevošlo.

4. Od Adama sme prijali skazenosť a hriešnu povahu, ale Kristus neprijal skazenosť, hriešnu povahu, vinu ani obviňovanie.

5. Pripísanie Kristovej spravodlivosti je sprostredkované našou vierou, avšak v Adamovom hriechu nehrá úlohu ani viera, ani jej nedostatok. (Douglas Moo, Komentár k Listu Rímskym 1–8, s. 338–339.)

6. Kristus sa rozhodol vykúpiť nás; Adam sa dobrovoľne nerozhodol preniesť na svoje potomstvo nič.

7. Kristova spravodlivosť nám je udelená na základe nášho súhlasu s Kristom. Adamovo prekliatie (a niektorí veria, že aj vina) bolo z našej strany nedobrovoľné.

8. Kristova spravodlivosť nebola „prenesená“ prostredníctvom rodičov. Niektorí kresťania vyznávajú takzvanú traducianistickú teológiu; veria, že Adamova vina sa prenáša prostredníctvom rodičov alebo aspoň prostredníctvom otca.

Pokiaľ by niekto nepoprel týchto osem rozdielov (a myslím si, že ani Charles Hodge by to neurobil), potom je nekonzistentné tvrdiť, že povaha pripísania je rovnaká.

Otázka: Ako sú v Liste Rímskym5:12 –21 Kristovo zmierenie spojené s Adamovým pádom?

Odpoveď: Všetci kresťania sa zhodujú, že zmierenie súvisí s Adamovým pádom nasledujúcimi dvoma spôsobmi.

1. Keďže sme od Adama zdedili hriešnu prirodzenosť, sme posväcovaní, aby sme sa stali podobnými Kristovi.

2. Okrem toho, keďže sme sa kvôli Adamovi narodili odcudzení od Boha, v Kristovi sa znova rodíme ako Božie deti.

Nie všetci kresťania sa však nutne zhodujú na nasledujúcich štyroch spôsoboch.

3. Študijná Biblia NIV na str. 1713 uvádza, že Rímskym5:18 „neznamená, že každý bude nakoniec spasený, ale že spása je dostupná pre všetkých. Aby bol Boží milostivý dar účinný, musí byť prijatý (pozri v. 17).“

4. Od Adama sme zdedili prekliatie a od Krista milosť, ale Ježiš nie je za naše hriechy vinný viac, ako sme my za Adamove.

5. Ak by nám Boh nepripísal Adamovu vinu, nemohol by nám pripísať ani Kristovu spravodlivosť.

6. Ak by Boh netrestal zatratených dodatočným utrpením v pekle, Ježiš by sa nemohol rozhodnúť vziať na seba náš trest.

Otázka: Čo sa v Rím5:12 –19 uvádza ako rozsah Adamovho pádu a Kristovej obete?

Odpoveď: Kresťania sa niekedy dohadujú, či je Kristovo zmierenie dôležité pre všetkých (univerzálne), alebo len pre niektorých (partikulárne). Obidve strany tu môžu vidieť svoj obľúbený aspekt.

Adamov hriech: všetci (5:12 , 18) a mnohí (5:15, 19).

Ježišovo ospravedlnenie: rovnaký rozsah. Všetci (5:18 ) a mnohí (5:15,19).

Adam bol vzorom (typom) s kontrastmi (5:14 ); odsúdenie a ospravedlnenie sú v tomto úryvku veľmi symetrické.

Pozri tiež 1 Korinťanom 15:21–22, 45–49.

Otázka: Aké sú v Rím5:12 –21 súvislosti medzi nami a Adamom?

Odpoveď: Písmo to nehovorí, ale tu sú možné pohľady. Každý pohľad zahŕňa predchádzajúci pohľad.

1. Ľudia trpia v tomto živote za to, čo urobil Adam.

2. Všetci sme urobili to isté. Adam je naším príkladom.

3. Zdedili sme hriech, to znamená hriešnu povahu.

4. Boh rozhodol, že zdedíme vinu toho, koho si Boh vyvolil (Adama), aby bol naším zástupcom.

5. Deti (vrátane židovských a chorvátskych detí) zdedili vinu za zločiny svojich predkov. (1/3 traducianistického pohľadu)

Otázka: Ako v Rím 5,12 všetci zhrešili v Adamovi?

Odpoveď: Adam a Eva zhrešili bez toho, aby najprv mali hriešnu povahu. Všetci hrešíme, pretože máme Adamovu hriešnu povahu. Okrem toho sa kresťania v tejto otázke nezhodujú. Tu je niekoľko názorov.

Preukázaný výsledok: Keďže všetci hrešíme, tento výsledok dokazuje, že smrť a hriech postihli všetkých ľudí narodených cez Adama.

Účasť iba na kliatbe: V dôsledku príčiny (Adama) je výsledkom to, že my (ľudstvo) všetci nesieme kliatbu smrti a hriešnu povahu. (Rímskym 5:14)

Účasť na vine aj na kliatbe: V dôsledku príčiny (Adama) je výsledkom to, že my (ľudstvo) sme všetci zhrešili účasťou s Adamom a všetci máme aj kliatbu smrti a hriešnu povahu.

Otázka: Ak nás Boh v Rim 5,12–14 odsúdil spolu s Adamovou vinou, prečo?

Odpoveď: Skutoční kresťania sa v tejto otázke nezhodujú a existujú tri hlavné názory.

1. Adamova vina nám nebola pripísaná, iba jeho povaha a prekliatia.

2. Rovnako ako je Boh nútený trestať hriech na základe požiadaviek spravodlivosti a svätosti vo svojej podstate, je Boh nútený na základe požiadaviek spravodlivosti pripísať nám Adamovu vinu.

3. Boh nám nemusel pripísať Adamovu vinu, aby uspokojil požiadavky spravodlivosti, ale urobil to aj tak z iných dôvodov.

3a. Ak by nás Boh nebol stvoril tak, aby sme niesli Adamovu vinu, nemohol by spravodlivo „určiť“ Krista za obeť za naše hriechy.

Otázka: Čo je dedičný hriech v Rím5:12 –18?

Odpoveď: Dedičný hriech je pojem, ktorý sa skladá z dvoch častí:

1. Všetci sme zdedili hriešnu povahu a už od narodenia sme odcudzení Bohu.

2. Všetci nesieme vinu nielen za svoje vlastné hriechy, ale aj za Adamov hriech.

Kresťania súhlasia s prvým bodom, ale väčšina kresťanov verí, že druhý bod je nesprávny. Medzi prvými, ktorí učili druhý bod, boli Ambróz Milánsky (370–390 n. l.) a Augustín z Hippa. Obaja patrili medzi prvých kresťanov, ktorí podporovali prenasledovanie nekresťanov. V diele The New Dictionary of Christian Ethics and Pastoral Theology (Nový slovník kresťanskej etiky a pastorálnej teológie), s. 641–643, sa o dedičnom hriechu uvádza: „Vážnejším problémom je nezlučiteľnosť pojmu viny s pojmom dedičnosti. Náš jazyk, ktorým vyjadrujeme vinu ľudských osôb, sa zdá mať zmysel iba v kontexte rozhodnutí a činov, do ktorých sme sami nejakým spôsobom zapojení.“

Otázka: Ako sa nám v Rím5:12 –18 pripisuje Adamova vina (ak vôbec)?

Odpoveď: List Rímskym 5,12–18 nehovorí presne, ako. Kresťania sa v odpovedi na túto otázku veľmi líšia. Tu je niekoľko tvrdení a ľudia môžu veriť viacerým z nich.

1. Zdediame Adamovu prirodzenosť, ale Adamova vina nám nebola nikdy nijakým spôsobom pripísaná.

2. Všetci mali Adamovu vinu, ale v Kristovi bola Adamova vina odpustená a odstránená pre 100 % všetkých ľudí. (Teória prevenientnej milosti)

3. Adamova vina je odpustená a odstránená pre všetkých, ako v predchádzajúcom prípade, ale je znovu pripísaná tým, ktorí odmietajú Krista (názor Millarda Ericksona).

4. Všetci mali Adamovu vinu, ale v Kristovi je Adamova vina odpustená a odstránená pre vyvolených.

5. Deti by sa mohli ocitnúť v ohnivom jazere výlučne kvôli Adamovej vine, bez akejkoľvek vlastnej viny.

6. Ľudia v ohnivom jazere môžu časť svojho utrpenia pripisovať Adamovmu hriechu.

7. Vďaka nášmu pripočítaniu bola Adamova vlastná vina znížená.

8. Adamova vina nebola znížená a Boh ju započítal dvakrát.

9. Adamova vina sa nám pripisuje, ale nie nijakým zmysluplným spôsobom.

V tomto bode sa zhodujú ako kalvinisti, tak aj nekalkvinisti s kalvinistickou New Geneva Study Bible, s. 1775. Píše sa tam, že všetci zhrešili v Adamovom hriechu, ale uvádza sa, že Rímskym 5:12–21 nehovorí, ako.

Otázka: Kto sú niektorí kresťania, ktorí veria, že Adamova vina nám nebola vôbec pripísaná, ako to uvádza Rím5:12 –19?

Odpoveď: Žiaden z cirkevných autorov z obdobia pred Nicejským koncilom nikdy nehovoril o tom, že by sme niesli vinu za Adamov hriech, hoci citovali z Listu Rímskym 5.

Athanasius z Alexandrie veril, že sme zdedili hriešnu povahu: „Athanasius z Alexandrie však nikdy nenaznačuje, že by sme sa podieľali na skutočnej vine Adama, t. j. na jeho morálnej vine...“ (Kelly, Early Christian Doctrines, s. 346–347)

„Helwysovo chápanie predurčenia, s výnimkou snáď doktríny o páde ľudstva v Adamovi, je antikalvinistické – v skutočnosti typicky holandské baptistické. Akékoľvek pripísanie Adamovho hriechu alebo prirodzený účinok Adamovho pádu je v súvislosti so spásou zrušené, keďže milosť je udelená všetkým, aby sa rozhodli pre alebo proti Bohu.“ (Calvin Augustine Pater v diele Karlstadt as the Father of Baptist Movements, the Resurgence of Lay Protestantism, s. 267–268)

Je všetkým udelené právo rozhodnúť sa pre Boha alebo proti nemu, pokiaľ ide o spasenie? Odpoveď na túto otázku je jedným z hlavných spôsobov, ako odlíšiť kalvinistu od nekalvinistu.

Otázka: Kto sú v Rím5:12 –19 niektorí kresťania, ktorí veria, že nám bola pripísaná Adamova vina?

Odpoveď: Augustín z Hippa (388–430 n. l.) (Veril tiež, že všetky nepokrstené deti idú do pekla.)

Otázka: Existujú v Rím5:12 –19 aj iné názory skutočných kresťanov na to, či nesieme Adamovu vinu, alebo nie?

Odpoveď: Existujú tri ďalšie názory.

1. Všetci nesú Adamovu vinu, ale Kristus poskytol „predchádzajúcu milosť“, ktorá zrušuje Adamovu vinu pre všetkých.

2. Adamova vina sa nám pripisuje až potom, čo sa rozhodneme hrešiť

3. Nesieme vinu za Adamov hriech a nesieme aj vinu za hriechy našich predkov.

Otázka: Existujú v Rím 5:12 nejaké mimobiblické židovské spisy, ktoré sa podobajú tomuto úryvku?

Odpoveď: Áno. Židovské spisy, ktoré sa podobajú Rímskym5:12 , sú 4 Ezdráš 7:118 (= 2 Ezdráš 7:118), Sirach 25:25 a 2 Baruch 23:4; 48:42; 54:19.

Podľa knihy „Hard Sayings of the Bible“ (s. 548) sa v 2. Ezdrášovi píše:

„[Adam] zhrešil… Ty si určil smrť pre neho a pre jeho potomkov…

Lebo prvý Adam, zaťažený zlým srdcom, zhrešil a bol porazený, rovnako ako všetci, ktorí z neho pochádzali. Tak sa táto choroba stala trvalou.“ (2. Ezdráš 3:7, 21–22)

„Ó, Adam, čo si to urobil? Lebo hoci si to bol ty, kto zhrešil, pád nebol len tvoj, ale aj náš, tvojich potomkov.“ (2. Ezdráš 7:118).

Všimnite si, že tu sa hovorí o dôsledkoch pre nás: sme padlí, chorí a máme smrť. Nehovorí sa tu, že sme vinní z Adamovho hriechu.

Otázka: Ako Augustín z Hippa a latinská Vulgáta nesprávne preložili tento úryvok v Rim 5:12?

Odpoveď: Podľa M. Ericksona (s. 636), C. Daniela (s. 242) a J.N.D. Kellyho (s. 354) Augustín nesprávne pochopil Rímskym5:12 , keďže latinská Vulgáta hovorí „v ktorom“ (in quo), zatiaľ čo grécky text hovorí „pretože“.

Otázka: V Rím 5:12, obviňoval Boh alebo „obviňoval“ všetkých za Adamovu vinu, ako aj za ich vlastnú?

Odpoveď: Od začiatku stredoveku katolícka, reformovaná a mnohé luteránske cirkvi učia, že nesieme nielen svoju vlastnú vinu, ale aj Adamovu. Ako potvrdili niektorí reformovaní kresťania, keď som sa ich na to opýtal, len časť utrpenia ľudí v pekle je za to, čo sami spáchali. Časť utrpenia však nie je za nič, čo spáchali, ale sú trestaní Bohom za to, čo spáchal Adam.

Tento koncept však chýbal v rannej cirkvi (až do čias Ambróza a Augustína) a chýbal aj u tých, ktorí hovorili gréckym dialektom koiné, ktorý bol jazykom Nového zákona.

Justín Mučeník (okolo roku 150 n. l.) „A opäť, ak ľudský rod nemá moc vyhýbať sa zlu a slobodne si voliť dobro, nie je zodpovedný za svoje činy...“ (Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 43, s. 177) „Slová citované vyššie vyslovil Dávid 1500 rokov pred Kristom... Aby však niekto na základe toho, čo sme povedali, nepredpokladal, že tvrdíme, že čokoľvek sa stane, stane sa z osudovej nevyhnutnosti, pretože je to predpovedané ako vopred známe, vysvetľujeme aj toto.“ (Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 43, 44, s. 177)

Athenagoras (177 n. l.) „Rovnako ako u ľudí, ktorí majú slobodu voľby, čo sa týka cnosti aj nečestnosti (lebo by ste ani neoslavovali dobro, ani netrestali zlo, keby nečestnosť a cnosť neboli v ich vlastnej moci)“ Obhajoba kresťanov, kap. 24, s. 142

Bazil z Kapadócie (357–379 n. l.) Prolegomena: „Na druhej strane, príčinou zla v pekle nie je Boh, ale my sami. Pôvod a koreň hriechu spočíva v tom, čo máme pod vlastnou kontrolou a v našej slobodnej vôli.“ (Prolegomena v diele Nicene & Post-Nicene Church Fathers, druhá séria, zväzok 8, s. lviii)

Otázka: Znamená fyzická smrť všetkých ľudí v Rim 5,15, že sme všetci vinní za Adamov hriech, dokonca aj bábätká?

Odpoveď: Nie. Ak by fyzická smrť bola dôkazom viny za hriech Adama, potom by aj zvieratá boli vinné za Adamov hriech, pretože fyzicky umierajú. Fyzická smrť pre Adamových potomkov je prekliatie a dôsledok hriechu Adama a Evy, ale nedokazuje to, že Boh nás považuje za vinných za hriechy niekoho iného. Ezechiel 18 a Deuteronómium 24:16 ukazujú, že človek neumiera za hriech svojho otca, ale len za svoj vlastný.

Otázka: Ako v Rímskym 5:16,18 došlo k tomu, že jeden hriech viedol k odsúdeniu?

Odpoveď: Kresťania sa v tejto otázke nezhodujú. Tu je šesť možností a človek môže veriť v ich kombináciu.

1. Nie je to špecifikované. Poznámka pod čiarou v New Geneva Study Bible na s. 1775 hovorí: „Pavol nevysvetľuje, ako bolo celé ľudstvo zapojené do Adamovho hriechu, ale jednoducho konštatuje tento fakt. Všetci zhrešili v Adamovom hriechu.“

2. Deti (napríklad: deti s AIDS) môžu v tomto živote zdediť následky hriechov, hoci za ne nie sú zodpovedné.

3. Dôležitejšie ako bod 2 je, že Boh odsúdil každého z nás (nás aj Adama) kvôli tomu, čo urobil každý z nás.

4. Okrem bodov 2–3 sme zdedili Adamovu padlú, hriešnu a oddelenú prirodzenosť, a táto prirodzenosť zaručuje, že budeme hrešiť a budeme odsúdení.

5. Okrem bodov 2–4, pretože Boh vyhlásil ľudí za vinných za činy, ktoré nespáchali. (Preto vôbec nie je v rozpore s Božou spravodlivosťou poslať nepokrstené deti a plody, aby boli naveky mučené v pekle, hoci nikdy nespáchali žiadne hriešne činy ani neporušili žiadny zákon. Hoci si neboli vedomí hriechov a boli obvinení z cudzích zločinov, Boh je stále spravodlivý so svojou božskou, nepochopiteľnou spravodlivosťou.) (Názor o federálnom vodcovstve) Viac o názore o federálnom vodcovstve nájdete v Encyklopédii biblických ťažkostí, s. 388–390.

6. Okrem bodov 2–5 sú deti odsúdené pred ľuďmi aj pred Bohom za zločiny svojich rodičov a predkov, keďže ich duše boli stvorené z duší rodičov. (1/3 traducionistického pohľadu)

Otázka: Ako sa v Rim 5,19 stalo, že mnohí sa stali hriešnikmi?

Odpoveď: Rovnako ako v predchádzajúcej otázke, kresťania sa v tejto veci nezhodujú. Opäť existuje šesť možností a človek môže veriť v ich kombináciu.

1. Tento biblický text výslovne neuvádza, ako sa to stalo.

2. Stali sme sa smrteľnými a otvorili sa dvere hriechu.

3. Dôležitejšie ako bod 2 je, že tak ako Boh súdil Adama za to, čo urobil, rovnako súdi každého z nás za to, čo sme urobili.

4. Okrem bodov 2 a 3 nie sme hriešnikmi len preto, že hrešíme, ale hrešíme aj preto, že sme hriešnikmi; inými slovami, máme hriešnu povahu.

5. Okrem bodov 2–4 nesieme zodpovednosť za to, za čo nie sme osobne vinní (Boettner, s. 77–78), alebo za hriechy, ktoré sme osobne nespáchali (tamže, s. 238).

6. Okrem bodov 2–5 by mal byť každý, kto sa narodil zradcovi, cudzoložníkovi alebo hriešnikovi, potrestaný ako zradca, cudzoložník alebo hriešnik. (1/3 traducianistického pohľadu, čo je v rozpore s Ezechielom 18 a Deuteronómiom 24:16.)

Otázka: Ak sú podľa Rim 5,19 všetci v Adamovi hriešnikmi a všetci v Kristovi spravodlivými, znamená to, že každý bude spasený, ako učí heréza universalizmu?

Odpoveď: Nie. Prvé „všetci“ sa vzťahuje na všetkých, ktorí sú v Adamovi. Druhé „všetci“ sa vzťahuje na všetkých, ktorí sú v Kristovi. Nie každý je v Kristovi. Toto učila sekta „Deti Božie“. Skutoční kresťania (aspoň po Rufinovi) sa zhodujú, že universalizmus je nesprávny, ale nekalvinisti a kalvinisti majú na to dva veľmi odlišné dôvody.

Medzi nekalvinistov patria „4-bodoví kalvinisti“, luteráni, „kalminiani“, arminiáni a iní. Tvrdia, že Kristus ponúkol vykúpenie za každého. Bežným príkladom je toto: Predstavme si, že istý muž mal dlh vo výške milióna dolárov, ktorý nemohol splatiť. Štedrý, bohatý priateľ otvoril na meno tohto muža bankový účet s miliónom dolárov a povedal mu, aby si vybral milión dolárov a splatil dlh. Predpokladajme, že muž tomu bohatému priateľovi neuveril, alebo si peniaze vybral a premrhal ich. V takom prípade by tento muž naďalej niesol zodpovednosť za svoj dlh, napriek štedrosti bohatého priateľa.

Z biblického hľadiska je to záver troch učení z Písma.

N1. Kristus vykúpil všetkých (1. Timoteovi 2:5-6; 1. Jánova 2:2; Rímskym11:32 ; 1. Timoteovi4:10 ) a Boh ponúka a prikazuje poslušnosť evanjeliu pre všetkých (2. Tesalonickým 1:8; Títovi 2:11).

N2. Niektorí pôjdu do ohnivého jazera (Zjavenie19:20 ;20:10 –15; 21:8; Matúš 13:24–43; 25:31–46).

N3. Ľudia budú v pekle naveky (Matúš 18:8; 25:41,46;3:12 , Júda 7; 2. Tesalonickým 1:9; Zjavenie 20:10; 14:9-11).

Kalvinisti, s výnimkou možno amyraldovských kalvinistov, učia, že prvé slovo „všetci“ v Rímskym 5:18 má iný rozsah ako druhé slovo „všetci“ v 5:18 a že prvé slovo „mnohí“ v Rímskym 5:19 má iný rozsah ako druhé slovo „mnohí“ v 5:19. Možno, že základným princípom tvrdého kalvinizmu nie je definitívne zmierenie, ale skôr popieranie univerzálneho zmierenia, teda tvrdenie, že Kristus nezomrel za každého. Mnohí boli stvorení bez možnosti uniknúť plameňom druhej smrti.

Prečo by niektorí kalvinisti mali uvažovať týmto spôsobom? Verím, že jedným z dvoch hlavných dôvodov, prečo tak uvažujú, je nesprávne chápanie Božej zvrchovanosti. Druhým dôvodom je nesprávne vymedzenie ľudskej skazenosti takým spôsobom, ktorý obmedzuje Boha ako neschopného alebo neochotného pôsobiť v každom človeku.

Nesprávne chápanie Božej zvrchovanosti: Niektorí kalvinisti majú, podľa môjho názoru, správny pohľad na Božiu zvrchovanosť. Boh, ktorý môže konať podľa svojej vôle, sa môže rozhodnúť delegovať časť svojej zvrchovanosti na obmedzený čas. Boh môže dovoliť, aby sa diali veci, ako napríklad hriech, ktoré zarmucujú Jeho srdce. Mnohí kalvinisti však k tomuto chápaniu nedospeli. Namiesto toho si myslia nasledovné.

#1. Mnohé biblické verše hovoria o Božej osobitnej láske a milosti voči vyvoleným, a mnohí nekalvinisti týmto veršom nevenujú pozornosť. (Dva kľúčové príklady sú Rímskym 9:6–23 a Rímskym 11:3–23)

#2. Mnohé biblické verše hovoria o Božom vopred známom, nezmariteľnom pláne, ktorý zahŕňa všetko a všetkých, dokonca aj bezbožných. (Príklady zahŕňajú Efezským 1:11; Príslovia 16:4)

#3. V dôsledku sústredenia sa na dve predchádzajúce pravdy mnohí (hoci nie všetci) kalvinisti bagatelizujú verše, v ktorých Boh ukazuje, že ľudia majú skutočnú voľbu (Jozue 24:22–23), a že Boh dal ľuďom slobodu zlomiť Mu srdce (Jeremiáš 9:1; Matúš 23:37–39 atď.)

Prečo to tak kalvinisti vnímajú? Verím, že sú za tým dva hlavné dôvody.

Kalvinistická chyba č. 1 (Absolútna istota budúcnosti vylučuje skutočnú voľbu). Ľuďom je ťažké pochopiť, že Boh je väčší ako čas. Keď to ľudia nechápu, požiadať ich, aby skutočne pochopili, že ľudia majú skutočnú voľbu a že Boh s absolútnou istotou vie to, čo my nazývame budúcnosťou, je ako žiadať žiakov siedmeho ročníka, aby pochopili diferenciálny a integrálny počet; zdalo by sa to príliš mätúce.

Mnohí dobrí kresťania sa uspokojujú s tým, že tieto dve pravdy držia pohromade, hoci nedokážu pochopiť, ako na seba vzájomne pôsobia, ale stále veria, že obe sú pravdivé. Iní ľudia sa dostávajú do teologických ťažkostí, podobných fatalizmu, tým, že opúšťajú pravdu, že máme voľbu, a robia z nás robotov. Ešte iní ľudia sa dostávajú do teologických ťažkostí spojených s učením o konečnom Bohu tým, že opúšťajú pravdu, že Boh pozná budúcnosť s absolútnou istotou.

Kalvinistická chyba č. 2 (žiadne stratené prípady). Druhý dôvod, prečo kalvinisti považujú kalvinizmus za pravdivý, je dobre vyjadrený v kalvinistickej knihe Putting Amazing Back into Grace od Michaela Hortona. Obsahuje kapitolu s názvom „Žiadne stratené prípady“. Keďže Boh je všemocný, vševedúci, zvrchovaný a nič sa nedeje okrem toho, čo Boh dovolí, Horton tvrdí, že Boh nemôže konať márne, ani sa nemôže stať nič, čo by si Boh v širšom zmysle neprial.

Ježiš však v Matúšovi 23:37–39 nariekal nad tým, že ho Židia odmietli.

Farizeji „odmietli Boží zámer pre seba“ v Lukášovi7:30 .

Pavol v 2. Korinťanom 6:1 naliehavo vyzýval veriacich, aby neprijímali Božiu milosť nadarmo.

Ježiš plakal nad svojím ľudom. Prečo plakať, ak Boh nechcel, aby sa správali inak?

Na záver treba spomenúť, že nie všetci kalvinisti sa pridržiavajú názoru, že „neexistujú stratené prípady“. Zosnulý Francis Schaeffer, švajčiarsky kalvinista, vo svojej knihe Cirkev na konci dvadsiateho storočia povedal: „Môžeme oslavovať Boha, a tak Starý, ako aj Nový zákon hovoria, že môžeme Boha dokonca aj zarmútiť. To je úžasné.“ (Hymns for the People of God č. 364) Ak si ostatní uvedomia, tak ako to urobil Francis Schaeffer, čo presne Boh urobil, keď umožnil ľuďom, aby Ho zarmútili, náš úžas nad Božou úžasnou milosťou bude o to väčší.

Otázka: Keďže v Rím 5,19 je univerzálnosť vyvrátená v iných veršoch, akým spôsobom boli ospravedlnení všetci, ktorí boli stvorení ako hriešnici?

Odpoveď: Kresťania sa v tejto otázke nezhodujú. Tu sú niektoré z názorov.

1. Základ pre potenciálne ospravedlnenie všetkých.

2. Všetci vyvolení sú skutočne ospravedlnení a všetci hriešnici znamenajú vyvolených hriešnikov.

3. Nepresné formulovanie na zdôraznenie paralely: Kristus ovplyvňuje svojich rovnako iste, ako Adam ovplyvňuje svojich.

Otázka: V Rím 5,19, robí nás hriech hriešnikmi, alebo to, že sme hriešnikmi, nás vedie k hriechu?

Odpoveď: Kresťania sa v tejto otázke niekedy nezhodujú, ale správna odpoveď je: oboje. Hriešnik je ten, kto je oddelený od Boha. Hrešenie z nás robí hriešnikov, ale už od narodenia sme sa narodili v počiatočnom stave oddelenia od Boha. Sme teda najprv hriešnikmi od prírody a až potom, čo zhrešíme, sa stávame hriešnikmi svojím konaním.

Otázka: Ako v Rím 5,20 mohol byť účelom zákona zväčšiť hriech?

Odpoveď: Odpoveď na túto otázku nájdeme v Rímskym4:15 a Rímskym 5:12, kde sa uvádza, že Boh nepočíta hriech za prestúpenie tam, kde nie je zákon. Inými slovami, Boh nepočíta neúmyselný hriech, kým si človek neuvedomí, že ide o hriech. Rímskym 7:7–13 sa touto témou zaoberá podrobnejšie a na záver konštatuje, že zákon bol daný na to, aby sa hriech mohol rozpoznať ako hriech.

Slovo „pridal“ možno lepšie preložiť ako „vstúpil vedľa“. Ide o to isté sloveso, ktoré sa používa v Galatským 2:4 v súvislosti s falošnými bratmi, ktorí vstúpili vedľa pravých veriacich.

Otázka: Ako súvisí Rímskym 6 s Rímskym 5?

Odpoveď: List Rímskym 5 hovoril o dvoch osobách: starom človeku – Adamovi a novom človeku – Kristovi. List Rímskym 6 to zosobňuje a vzťahuje na naše životy. List Rímskym 5 triumfálne končí konštatovaním, že tam, kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozmnožila milosť. List Rímskym 6 vyvažuje to tým, prečo nemôžeme jednoducho pokračovať v hrešení, keďže teraz máme milosť.

Otázka: Aké päť kľúčových pojmov sa v 6. kapitole Listu Rímskym porovnáva a kontrastuje?

Odpoveď: Osud toho, kým sme: (náš starý človek vedie k smrti a nový život v Kristovi v nás), sila v nás (otroci hriechu, slobodní ako Kristovi služobníci). Pavol už predtým hovoril o ľuďoch pred Kristom a po ňom, o hriechu a novom živote, o zákone a milosti, ale 6. kapitola ukazuje, ako to všetko do seba zapadá.

Tu je prehľad frekvencie slov v tejto kapitole.

vy/vy sami/my/nás/náš (42x),

hriech/hrešiť (17×),

a zomrieť/zomrel/smrť (16×),

žiť/život (8×),

Kristus/Ježiš (6×),

otroci/pánstvo/vláda (11x) (otrok/zotročiť (8x))

Ďalšie slová sú:

sloboda (4x)

milosť (3×)

zákon (2×)

Zjednotení v Kristovi (2×)

Otázka: Čo by ste v Rím 6,1 odpovedali nekresťanovi, ktorý tvrdí, že kresťania si myslia, že si môžu robiť, čo chcú, lebo majú „poistenie proti ohňu“?

Odpoveď: Existujú štyri dôvody, prečo by to nemali robiť, za predpokladu, že sú skutočnými veriacimi, ktorí pôjdu do neba.

Rímskym 6:1-11 sa hovorí, že nemôžete, pretože z hľadiska postavenia ste zjednotení s Kristom.

Rímskym 6:12-14 sa píše, že to nemusíte robiť, pretože na základe skúsenosti Božia milosť prelomila nadvládu hriechu nad vami.

Rímskym 6:15–19 sa píše, že to nesmiete robiť, lebo dôrazne nechcete, aby vás hriech ovládal.

Rímskym 6:20–23 sa píše, že by ste to radšej nemali robiť, pretože mzdou hriechu je nakoniec smrť.

Otázka: Čo by ste v Rímskym 6:1 povedali kresťanovi, ktorý popiera zákon?

Odpoveď: Existuje rozdiel medzi životom v milosti a zneužívaním milosti. Ak ste rodičom dieťaťa, ktoré sa nespráva slušne v nákupnom centre, odvediete ho domov skôr. Ak sa nesprávame slušne, náš nebeský Otec nás môže tiež odviesť domov skôr. Takto to chápali Grigori Rasputin a ruská sekta chlystov.

Musíme pochopiť, že sme sa znovuzrodili pre niečo lepšie ako toto. Raz Augustína z Hippa oslovila žena, ktorá bola jeho milenkou predtým, ako prišiel ku Kristovi. Augustín rýchlo odišiel. Ona na neho volala: „Augustín, to som ja, to som ja!“ On jej cez plece odpovedal: „Áno, viem, ale to už nie som ja!“

Otázka: Prečo by sme podľa Rim 6,1.15 nemali hrešiť, aby milosť mohla prekvitať?

Odpoveď: Je to akoby sa pýtať nasledujúce. Keďže sme vďační lekárovi, ktorý nás operuje, aby nám zachránil život po autonehode, mali by sme sa snažiť dostať do čo najviac nehôd, ako sa len dá?

Ako povedal John MacArthur ml.: „Prečo by sme mali predpokladať, že ľudia, ktorí žijú v nepretržitom cykle cudzoložstva, smilstva, homosexuality, podvodu a každého možného druhu flagrantného preháňania, sú skutočne znovuzrodení?“

Otázka: Čo sa v Rím 6,1–4 hovorí o prechode do inej sféry?

Odpoveď: Rovnako ako sa vodný žubrienka stáva žabou dýchajúcou vzduchom a nikdy sa nevráti späť, aj my prechádzame od rýchleho smerovania k smrti k životu v novom živote. Nie je to len tak, že „moje staré ja“ a moja hriešna povaha boli ukrižované s Kristom, ale skôr celé moje ja bolo ukrižované s Kristom, lebo to bolo potrebné.

Otázka: Aké sú podobnosti a rozdiely medzi dvoma Pavlovými argumentmi v Rím 6,1–14 a Rím 6,15–23?

Odpoveď: Obidve časti majú „úvod a záver“. Obidve začínajú spomenutím milosti a rozoberaním jej aspektov. Prvá časť končí tým, že nie sme pod zákonom, ale pod milosťou, zatiaľ čo druhá časť končí smrťou a [milosrdným] darom večného života.

Prvá časť, Rímskym 6:1–14, zdôrazňuje naše zjednotenie s Kristom v jeho smrti, pohrebe a zmŕtvychvstaní, ako aj našu smrť hriechu a nový život v Kristovi. Nehovorí nič o tom, že by sme boli otrokmi.

Druhá časť, Rímskym 6:15–23, zdôrazňuje, že každý je otrokom hriechu alebo otrokom Boha. Nehovorí nič o zjednotení s Kristom.

Prvá časť by mala nasledovať ako prvá, pretože je základnou príčinou tej druhej. Prvá časť zdôrazňuje našu identitu a druhá zdôrazňuje Božie prikázanie pre nás.

Otázka: Čo sa v Rímskym 6:4 hovorí o krste?

Odpoveď: Byť pochovaný s Kristom v krste nemá veľký zmysel pri pokropení, zmysel má len ponorenie.

Otázka: Ide v Rím 6,5–7 o Kristovo vzkriesenie alebo o vzkriesenie veriacich?

Odpoveď: Pavol tu má na mysli Kristovo vzkriesenie. Keďže Kristus bol vzkriesený k životu (minulý čas), máme teraz nový život. Budeme vzkriesení aj fyzicky, ale koniec čias tu nie je konkrétne spomenutý.

Otázka: Ako sme v Rím 6,5–7 zjednotení s Ježišom v smrti a v novom živote?

Odpoveď: List Rímskym 6 je hlbším vysvetlením toho, ako Boh v nás uskutočňuje svoju spásu, o čom sa píše vo Filipským 2:12–13. Niektorí vnímajú Pavlov text o spáse ako „súdne“ ospravedlnenie a iní ako „účasné“ posvätenie, ale pravda je taká, že Pavol kladie dôraz na oboje. Nie sme pochovaní v našom hrobe, ale skôr metaforicky pochovaní spolu s Kristom v Jeho hrobe. Existujú aspoň tri spôsoby, ako na to nazerať.

Rozlúčka so starým životom, prechod do inej sféry a zrodenie do nového života.

Zrieknutie sa starého pána a podriadenie sa novému pánovi.

Odvrátiť sa od starého osudu a prijať nový osud.

Otázka: Ako je v Rím 6,5–7; Gal 2,20; Kol 3,9; Ef 4,22 ukrižované naše staré ja v Kristovi?

Odpoveď: Nehovorí sa tam o „našej starej hriešnej prirodzenosti“, ale skôr o „našom starom ja“, čo znamená nás všetkých. Máme túžby, ciele, ambície, robíme rozhodnutia a volíme si, ako strávime svoj čas a minieme svoje peniaze. Utrpenie s Kristom ovplyvňuje každú z týchto oblastí.

Evanjelický komentár k Biblii (str. 937) to vníma ako „nevyhnutné napätie“ medzi naším autentickým ja a naším neautentickým ja. Prísť ku Kristovi neznamená, že ste boj ukončili; skôr to znamená, že sa do neho práve teraz zapájate.

Otázka: V Rím 6:5; 8 a 1 Kor 15 – zomreli veriaci s Kristom, ale ešte neboli s Ním vzkriesení, alebo už boli vzkriesení s Kristom v Kol2:13 a Ef 2:5-6?

Odpoveď: Z hľadiska nášho postavenia sme už v duchu vzkriesení k životu skrze Krista a naše telá budú v budúcnosti fyzicky vzkriesené s Kristom. Okrem veršov uvedených v otázke, ktoré to spomínajú, sú tu ďalšie verše, ktorými Pavol ilustroval obe stránky tejto skutočnosti.

Rímskym6:11 sa píše: „Tak aj vy považujte sa za mŕtvych pre hriech, ale živých pre Boha v Kristovi Ježišovi.“

List Rímskym 8:10-11 jasne ukazuje oba aspekty: „Ak však je Kristus vo vás, vaše telo je mŕtve pre hriech, ale váš duch je [prítomný čas] živý pre spravodlivosť. A ak vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, ten, kto vzkriesil Krista z mŕtvych, [budúci čas] oživí aj vaše smrteľné telá skrze tohto Ducha, ktorý vo vás prebýva.“ (NIV)

Podobne aj Kolosenským 3:1-4 ukazuje oba aspekty: „Keďže ste teda boli vzkriesení [perfekt] s Kristom, zameriavajte svoje srdcia na veci hore, kde Kristus sedí po pravici Boha. Zameriavajte svoju myseľ na veci hore, nie na pozemské veci. Lebo ste zomreli a váš život je teraz [prítomný čas] skrytý s Kristom v Bohu. Keď sa zjaví Kristus, ktorý je vaším životom, vtedy sa aj vy zjavíte [budúci čas] s ním v sláve.“

List Rímskym 6:5; 8 a 1. list Korinťanom nepopierajú, že sme už vzkriesení s Kristom v našom duchu a z hľadiska nášho postavenia. Skôr potvrdzujú, že nejde len o duchovné vzkriesenie, ale aj o budúce fyzické vzkriesenie. Podobne ani Kolosenským 2:13 a Efezským 2:5–6 nepopierajú budúce fyzické vzkriesenie; skôr potvrdzujú, že nejde len o budúcu udalosť, ale aj o súčasný život v duchu.

(Citáty z Biblie podľa prekladu NIV)

Otázka: Čo presne je v Rímskym 6:6 „telo hriechu“?

Odpoveď: Pri porovnávaní a kontrastovaní starého a nového života to opisuje dva aspekty nášho starého života. Pred Kristom sme v našom tele túžili hrešiť a žili sme pre hriech. Po druhé, v našom tele sme boli otrokmi nášho pána: hriechu. Odkedy sme prišli ku Kristovi, fyzické telo je to isté, ale to, čo telo oživuje a motivuje, je teraz iné.

Otázka: Keďže kresťania sú v Rím 6:7 mŕtvi v Kristovi a sú oslobodení od hriechu, prečo kresťania stále hrešia?

Odpoveď: Hoci kresťania budú v nebi žiť bez hriechu, tento verš sa na to nevzťahuje. Rímskym 6,7 sa nehovorí, že kresťania sú bez hriechu, ale len to, že sú oslobodení od otroctva hriechu.

Avšak, podobne ako otrok, ktorý možno nepočul alebo neuveril posolstvu, že je oslobodený, aj kresťania sa niekedy správajú, akoby boli stále otrokmi hriechu. Ak by kresťan niekedy povedal: „Musím hrešiť, nemám na výber“, tento kresťan by hovoril nepravdu. Hoci už máme nový život v Kristovi, Boh prostredníctvom Pavla vidí potrebu dať nám tu príkaz, pri ktorom máme na výber, či ho budeme poslúchať, alebo nie. Hoci Boh vyhlásil, že hriech už nemá nad nami moc, musíme sa aktívne rozhodnúť, že ho v našich životoch zosadíme z trónu.

Všetci kresťania sa zhodujú, že sme oslobodení od hriechu dvoma spôsobmi, ale teológovia sa nezhodujú v tom, aký je hlavný zámer tohto konkrétneho verša.

Sme oslobodení od zákonného trestu za hriech

„Sme ospravedlnení“ New International Bible Commentary, s. 1328

„Tu je napríklad človek, ktorý bol odsúdený na smrť na elektrickom kresle za vraždu policajta. Hneď ako zomrel, bol oslobodený (doslova ‚ospravedlnený‘) od tohto hriechu. Trest bol zaplatený a prípad je uzavretý.“ Believer’s Bible Commentary, s. 1702. (Tučné písmo je v origináli.)

Komentár „Bible Knowledge Commentary: New Testament“, s. 463, hovorí: „Nasledujúca veta (Rim 6,6b–7) v podstate vysvetľuje prvú vetu (v. 6a). Vo svojom neobnovenom stave bol veriaci zotročený hriechom. Ale jeho ‚starý človek‘ bol ukrižovaný (stotožnený) s Kristom, a to je základom oslobodenia od zotročenia hriechom. Každý, kto zomrel, bol oslobodený od hriechu. Slová ‚bol oslobodený‘ sú voľným prekladom slova dedikaiotai, doslovne ‚bol ospravedlnený alebo vyhlásený za spravodlivého‘. Perfektný čas v tomto verši opisuje minulú udalosť s trvajúcim účinkom alebo silou. Hriech už nemá zákonné právo vynútiť si nad veriacim nadvládu a kontrolu, lebo on zomrel s Kristom.“ (Tučné písmo je v origináli.)

The Expositor’s Greek Testament, zväzok 2, s. 633 „Smrť oslobodzuje ľudí od všetkých nárokov, najmä (pokiaľ ide o prípad, ktorý máme pred sebou) oslobodzuje nás, ktorí sme zomreli s Kristom, od nároku hriechu, nášho starého pána, aby nad nami naďalej vládol.“

Sme oslobodení od otroctva hriechu

Douglas Moo rozoberá tri pohľady na túto frázu: oslobodenie od zákonného trestu, zomieranie s Kristom a oslobodenie od otroctva, a tvrdí, že správny je tretí pohľad. „Smrť prerušuje moc hriechu nad človekom.“ Douglas Moo v diele The Wycliffe Exegetical Commentary, s. 394 (s odvolaním sa na komentátorov Godeta, Michela a Kasemanna).

„Oslobodení od pút a moci [hriechu]“ (NIV Study Bible, s. 1714)

„V našom vzťahu s Kristom sme oslobodení od otroctva hriechu; napriek tomu je možné, že aj kresťan ‚dovolí hriechu vládnuť‘ (Rim 6,12).“ Hard Sayings of the Bible, s. 553. (Kurzíva v origináli)

„V Kristovi sú veriaci potenciálne pánmi nad smrťou a hriechom.“ Evangelical Commentary on the Bible, s. 937

„Oslobodení od moci hriechu. Jeho nadvláda je zlomená.“ The Expositor’s Bible Commentary, zväzok 10, s. 70.

Otázka: Ako sa v Rim 6,11 považujeme za mŕtvych pre hriech?

Odpoveď: Existujú tri aspekty.

V minulosti úplne splatené: Naše hriechy boli pribité na kríž Kristovou smrťou za nás. Sme vyhlásení za svätých, keďže náš dlh je úplne splatený.

Nový život v prítomnosti: Dnes sme oslobodení od nadvlády hriechu a sme posväcovaní, aby sme sa deň za dňom stávali svätejšími. Nemáme len bojovať s hriechom v našich životoch; máme byť víťazmi a premáhať hriech v našich životoch. Ak vy, ako kresťan, niekedy poviete: „Som len hriešnik, nemôžem si pomôcť,“ potom ste zabudli na moc, ktorá je vo vás.

Bez hriechu v budúcnosti: Jedného dňa, v nebi, budeme úplne bez hriechu. Hriešne túžby, plány a závislosti úplne zmiznú. Mali by sme sa však snažiť žiť tak už dnes.

Otázka: Ako by ste vysvetlili adventistovi siedmeho dňa na základe Rímskym 6:14, že nie sme pod zákonom, ale pod milosťou?

Odpoveď: Nie je to hora Sinaj, ktorá robí svätých v Kristovi, ale Kalvária. Najprv sa ich opýtajte, či veria, že nie sme pod zákonom, ale pod milosťou. Ak nesúhlasia, citujte Rímskym 6:14 a opýtajte sa, či veria, že Pavlov list je Božie slovo, alebo nie? Ak povedia, že áno, potom povedzte, že môžeme diskutovať o tom, ako nie sme pod zákonom, ale pod milosťou, ale tvrdenie, že sme stále pod zákonom, nie je pre kresťana veriaceho v Bibliu možnosťou.

Adventisti siedmeho dňa môžu mať podozrenie, že používate „milosť“ ako výhovorku na to, aby ste robili, čo sa vám zachce, a hrešili. Môžu tiež mať (správne) podozrenie, že ste odhodili starý písaný zákon. Odhodili ste ho, lebo slúžite novým spôsobom Ducha, nie starým spôsobom písaného zákona (Rímskym 7:6). Pozri si tiež 2 Korinťanom 3:3, kde už nenásledujeme zákon, ktorý Boh napísal na kameň, ale namiesto toho zákon, ktorý Boh napísal na telo nášho srdca. Rímskym 9:32 varuje pred tým, aby sme neboli ako Židia, ktorí nehľadali spravodlivosť vierou, ale skutkami zákona. Kristus zrušil písaný zákon v Kolosenským 2:14. Nová zmluva urobila starú zmluvu zastaranou, podľa Hebrejom 8:13.

Otázka: Ako sme v praxi oslobodení od hriechu, ako sa píše v Rim 6:18, 22?

Odpoveď: Už teraz sme oslobodení od nadvlády a panovania hriechu. Ak ako kresťan niekedy povieš: „Som len hriešnik, nemôžem si pomôcť,“ zabudol si na silu, ktorá je v tebe.

Otázka: Keď Pavol v Rim 6:19 hovorí „ľudsky povedané“, zjednodušuje tu situáciu?

Odpoveď: Áno. Preklad NIV to prekladá takto: „Vyjadrujem to ľudskými slovami.“ Pavol sa chystá ponúknuť jednoduchú antropomorfnú analógiu v pojmoch, ktorým môžu rozumieť. Každý je buď otrokom pána menom „Hriech“, alebo otrokom pána menom „Poslušnosť“.

Zjednodušený pohľad na pravdu je stále pravdivý, pokiaľ je uznaný ako zjednodušenie a nie ako zrkadlový obraz reality.

Otázka: Aké druhy ovocia hriechu majú ľudia v Rim 6,21, za ktoré by sa mali hanbiť?

Odpoveď: Tu je jeden spôsob, ako o nich uvažovať.

Sebectvo a premrhaný čas, ignorovanie Boha a druhých

Nenávisť a ubližovanie druhým, či už blízkym, alebo cudzím

Závislosti a túžba po krátkodobom potešení

Materializmus a zneužitie peňazí, vplyvu a zdrojov

Energia a úsilie premrhané na dosahovanie vyššie uvedeného.

Otázka: Aké sú výhody svätosti podľa Rím 6,22?

Odpoveď: Existujú aspekty súvisiace so súčasnosťou aj budúcnosťou.

Súčasnosť: Sme oslobodení od otroctva hriechu (Rímskym 6:17-19).

Stále budeme hrešiť (1. Jánova 1:8), ale nemusíme zotrvávať v žiadnom hriechu (1. Jánova 3:6,9).

Hriech už v nás nevládne (Rímskym 6:12, 14).

Teraz môžeme stáť bez hanby podľa Rímskym 6:21 a Efezským 5:12.

Už nemusíme skrývať to, čo robíme v tajnosti, ako to uvádza Efezským 5:12.

Máme Boží pokoj v situáciách podľa Filipským 4:6-7.

Už nie sme slepí, ako sa píše v Efezským 4:18.

Keď sme kvôli hriechu „stratili cit“, môže sa nám vrátiť podľa Efezským 4:19.

Teraz sme múdrejší a menej pošetilí podľa Efezským 5:15.

Často prehliadanou výhodou je, že keď prestaneme s vytrvalým hriešnym konaním, máme viac času, ako sa píše v Efezským 5:15–16. Ak niekto, kto trávi všetky svoje víkendy na párty alebo opíjaním sa a následným vyspávaním kocoviny, s tým prestane, má teraz voľné víkendy, ktoré predtým nemal.

Žijeme vďačnejší život, ako sa píše v Efezským 5:20.

Sme slobodní v úsilí o spravodlivosť. Keď sme svätí, sme viac podobní Bohu podľa 1. listu Petrovho 1:15-16.

Meníme sa, lebo sa v súčasnosti obnovujeme podľa Efezským 4,23.

Prestávame byť čoraz viac skazení podľa Efezským 4:22

Budúcnosť: Čistí srdcom uvidia Boha podľa Matúša 5:8.

Prešli sme zo smrti do života podľa 1. Jánovej 3:14 a Rímskym 6:13.

Máme dedičstvo v nebeskom kráľovstve podľa Efezským 5:5.

V nebi budeme svätí, lebo v nebi nie je nič nesväté. Tí, ktorí si „vyprali svoje rúcha“, budú v novom nebi a na novej zemi podľa Zjavenia 22:14-15.

Otázka: Aký je diagram štyroch aspektov?

Odpoveď: Tu je schéma.

Predstavte si, že by sa niekto sústredil len na jeden alebo dva okraje štvorca. Ako by vyzerala jeho teológia?

Vľavo dole: Ak by sa sústredil na otroctvo vôle a na to, že musíme nechať ukrižovať svoje hriešne, sebecké túžby, pričom by vynechal skutočnosť, že sme teraz slobodní a zjednotení s Kristom, mohol by stratiť poňatie o tom, že sme teraz oslobodení od hriechu. Mohol by zabudnúť, že sa od nás očakáva, že sme teraz oslobodení od hriechu a že už nebudeme hrešiť. To neznamená, že už nikdy nezhrešíme, ale žiadny hriech by nemal mať nadvládu nad naším životom. Ak áno, potom nevedieme normálny kresťanský život.

Vľavo hore: Ak by sa zamerali na to, že starý človek musel byť ukrižovaný a že by sme mali mať slobodu žiť svätý život, pričom by vynechali mieru otroctva strateného človeka v hriechu a potrebu Kristovej moci v nás, mohli by prehliadnuť skutočnosť, že človek to nedokáže sám. Je to takmer ako keby morálne neutrálny človek mal počuť pravdu a potom sa stať svätým úplne sám. Nie je to tak, že Boh nám môže pomôcť byť svätými, ale skôr to, že aby sme boli svätí, musíme mať Boha, ktorý v nás pôsobí.

Vpravo hore: Ak by sa zamerali na to, že sme slobodní žiť svätý život vďaka tomu, že v nás žije Kristus, mohli by podceniť silu hriechu, ktorú je potrebné v kresťanovi prekonať. Aj ako veriaci, plne oddaní milovaniu a poslušnosti voči Bohu, stále v našom srdci prebieha boj. Máme vyhrávať tento boj s Kristom v nás, ale nesmieme bagatelizovať závažnosť tohto boja.

Vpravo dole: Ak by sa zamerali na to, do akej miery sme v otroctve hriechu a na Krista, ktorý v nás žije, pričom by takmer alebo vôbec neočakávali, že máme byť ukrižovaní v Kristovi a žiť svätý život, mohli by si myslieť, že môžu mať radosť z toho, že sú v Božej vôli, bez toho, aby činili pokánie a prestali hrešiť.

Otázka: V Rím 6,22, do akej miery by sme mali pri evanjelizácii zdôrazňovať, že kresťania sú Božími otrokmi?

Odpoveď: V čase, keď sa človek stane kresťanom, nemalo by to pre neho byť prekvapením. Ak hovoríme o prijatí Krista za Spasiteľa, ale zabúdame spomenúť, že ho máme prijať aj za Pána, odovzdali sme len časť posolstva. O Ježišovi sa ako o Pánovi hovorí pri zvestovaní evanjelia v Skutkoch 10:36; 16:31; 17:24–31; 22:10, 19–20. Hoci Skutky apoštolov 13:16–41 nehovoria o otrokoch a Pánovi, v Skutkoch apoštolov 13:24 sa hovorí o pokání „ “. Na druhej strane, v niektorých krátkych prejavoch sa Pavol k tejto časti ešte nedostal, napríklad v Skutkoch apoštolov 24:10–22.

Otázka: Ako by ste zhrnuli túto kapitolu v Rímskym 6:23?

Odpoveď: Existujú dvaja páni (hriech a Boh), dve metódy (odmena a dar) a dva osudy (smrť a večný život).

Otázka: Prečo sa v Rím 7,5 slovo „ne“ často javí ako výzva k tomu, aby sme to urobili?

Odpoveď: Takto často funguje naša hriešna povaha. Grécke slovo pre „príležitosť“ bolo pôvodne vojenským termínom označujúcim pevnosť alebo operačnú základňu. Jednou súčasťou hriešnej povahy je túžba byť sebecký na úkor služby Bohu. Ďalšou súčasťou je však túžba vzoprieť sa tomu.

Otázka: V Rím 7:6, v tejto ilustrácii, či „zomrel“ Mojžišov zákon?

Odpoveď: V istom zmysle áno. Matúš 5:17 hovorí, že Kristus neprišiel zrušiť zákon, ale naplniť ho. V Matúšovi 5:18 povedal, že nič zo zákona nepominie, kým sa všetko nenaplní. Svojím ukrižovaním Kristus vzal požiadavky zákona a metaforicky ich pribil na kríž, ako sa píše v Kolosenským 2:14. Na druhej strane, v tomto príklade v Rímskym 7:4,6 sme to my, ktorí sme zomreli pre zákon.

Otázka: Ako máme v Rímskym 7:6b slúžiť novým spôsobom Ducha, a nie starým spôsobom písmena, keďže Ježiš v Lukášovi 16:16-17 povedal, že ani jedna čiarka [podrobnosť] nezmizne zo Zákona?

Odpoveď: Zákon nebol zmenený ani Ježišom, ani nikým iným. Ježiš však za nás zákon úplne naplnil a teraz slúžime novým spôsobom Ducha, nie starým spôsobom písaného zákona. Ježiš v Lukášovi 16:16 povedal, že Zákon a proroci trvali až do Jána. Stará zmluva je podľa Hebrejom 8:13 neplatná. Pavol v 2. Korinťanom 3:6 povedal, že písmeno zabíja, ale Duch dáva život.

Toto sa líši od moslimského pojmu zrušenia. Slová dané prostredníctvom Mohameda mohli „zrušiť“ predchádzajúce slová Mohameda, Ježiša alebo akéhokoľvek iného proroka, zdanlivo podľa vlastnej vôle. Ježiš Zákon nezrušil, ale splnil ho za nás a teraz slúžime iným spôsobom.

Napríklad Starý zákon zakazoval jesť ťavie mäso, krevety a bravčové mäso. Ježiš, keď vyhlásil, že všetko jedlo je čisté (Marek 7:19 ), nezmenil zákon Starého zákona, ale dal nám slúžiť novým spôsobom.

Ako vedľajšiu poznámku treba spomenúť, že moslimovia občas poukazujú na to, že kresťania nedodržiavajú starozákonné stravovacie zákony. Moslimovia ich však tiež nedodržiavajú, pretože považujú za prijateľné, že Mohamed jedol ťavie mäso. Kresťania tiež nekritizujú moslimov (ani nikoho iného) za to, že jedia ťavie mäso. Ide o to, že ak by moslimovia kritizovali Ježiša alebo kresťanov za učenie, ktoré nahrádza zákon, akýkoľvek dôvod, ktorý by uviedli, by s najväčšou pravdepodobnosťou bol aj kritikou Mohameda za to, že jedol ťavie mäso a tvrdil, že niektoré veci ruší.

Otázka: Ako mohol Pavol v Rím 7:9 žiť bez zákona?

Odpoveď: List Rímskym 4:15 a 5:13 hovoria, že hriech, hoci stále existuje, sa nepočíta tam, kde nie je zákon. Pavol sa cítil oslobodený od viny, kým nepoznal zákon. Človek nemal z právneho hľadiska žiadnu vinu za úmyselné porušenie zákona (morálneho alebo iného), ak bol v nevinnom nevedomí o zákone. Samozrejme, aj ľudia, ktorí nepoznali judaizmus, mali zákon svojho svedomia vpísaný do svojich sŕdc. Pavol nehovoril o konkrétnom období vo svojom vlastnom živote, ale skôr o stave v živote každého človeka.

Otázka: Ako ho v Rim 7,9–11 zákon zabil?

Odpoveď: Nie je to zákon sám osebe, ale skôr hriech neposlušnosti voči zákonu. Pavol mal možno na mysli Levitikus 18:5, kde je sľúbený život tým, ktorí dodržiavajú zákon, a smrť tým, ktorí ho porušujú.

Otázka: Čo presne je v Rim 7,11 „podvod hriechu“?

Odpoveď: Hriech sa nepáči Bohu, hriech je zlý, ubližuje vám samým, hriech ubližuje druhým, hriech sa šíri a hriech rastie, ale hriech má ešte jeden aspekt. Hriech klame, a to dvoma spôsobmi. Po prvé, hriech vás presviedča, že to, čo robíte, nie je zlé, alebo aspoň nie je veľmi závažné zlo. Myslia si ľudia, ktorí túžia po niečom, že ich túžba je zlá? – zvyčajne nie. Po druhé, hriech sa ospravedlňuje, aby zdôvodnil svoje činy. Myslia si: áno, bolo zlé, čo som urobil tej osobe, ale… zaslúžila si to. Áno, bolo zlé vyplieniť obchod, ale ten obchod bol súčasťou systému. Áno, niečo bolo zničené, ale na tom nezáleží, lebo to zaplatí poisťovňa. Áno, možno konám zle, ale robia to aj iní ľudia a ja nie som o nič horší ako oni.

Otázka: V Rim 7,14–24 Pavol nekritizuje zákon, ale čo presne o ňom hovorí?

Odpoveď: Zákon je pre nás, ktorí sme v Kristovi, zastaraný. Zaujímavé je, že sa tu nehovorí, že zákon je zastaraný pre tých, ktorí nie sú v Kristovi. Ak odmietajú Krista, potom je zákon všetko, čo majú na svoju spásu, a Pavol v Rímskym 3:20 hovorí, že ani jeden človek nebude ospravedlnený zákonom.

Otázka: Ide v Rím7:14 –24 o predkresťanskú alebo pokresťanskú skúsenosť?

Odpoveď: Z praktického hľadiska kresťania zažili tento boj opísaný v Liste Rímskym 7:14–24 ako pred tým, ako prišli ku Kristovi, tak aj po tom.

Pred obrátením sa ku Kristovi: Niektorí nekresťania sa snažia bojovať so svojou hriešnou povahou; iní sa prestali bojovať úplne a vzdali sa. Je pravda, že niektoré sekty a niektoré smery behaviorálnej psychológie prinútili ľudí vzdať sa niektorých zlých návykov, ako sú omamné drogy, ale ide len o malé taktické víťazstvá, keď vojna proti našej hriešnej povahe pokračuje.

Po obrátení sa ku Kristovi: Aj po tom, čo sa staneme kresťanmi, stále máme svoju starú telesnú povahu. Teraz však máme Krista, ktorý nám dáva motiváciu a nádej, a Ducha Svätého v nás, ktorý nám pomáha v prekonávaní hriechu. Problémom nie sú len vonkajšie hriešne činy, ktoré páchame. Problém je oveľa väčší. Naše srdcia a mysle sú zvnútra skazené a Boh nám dáva nielen odpustenie, ale aj očistenie a proces premeny, aby sme sa stali viac podobnými Kristovi. Tento názor zastávali Augustín, Kalvín, Luther a ďalší reformátori.

Oboje: Pavol to nechcel špecifikovať, pretože sa to môže týkať oboch. V tomto úryvku používa minulý aj prítomný čas. Niektorí neveriaci nemajú s hriechom žiadny boj: cítia sa úplne pohodlne, keď hrešia, koľko chcú. Iní neveriaci tvrdo bojujú, aby sa pokúsili žiť dobrý život. Ďalší nepáchajú hrubé hriechy bez väčšieho úsilia a majú pocit, že už žijú dobrý život. Niektorí menia kategóriu, do ktorej patria. Predstavte si neveriaceho, ktorý bojuje s fajčením, obezitou alebo niečím iným a potom to prekoná. Niektorí kresťania patria do kategórie tých, ktorí bojujú, a niektorí do kategórie tých, ktorí to prekonávajú. Mali by sme sa snažiť prejsť do kategórie tých, ktorí to prekonávajú.

Otázka: Existovalo v Rím 7,14–24 nejaké židovské učenie podobné tomuto?

Odpoveď: Áno, v jednej časti podobné, ale v inej celkom odlišné. Podľa W. D. Daviesa v diele Paul and Rabbinic Judaism (1948), s. 20–27, rabíni učili, že v ľuďoch existujú dva impulzy: jeden dobrý a jeden zlý. Ten zlý sa stal aktívnejším, keď ste dosiahli dospelosť. Ten dobrý sa prebudí, keď sa človek stane synom zákona. Pavol tu hovorí o dvoch impulzoch, ale popiera to, čo rabíni hovoria o moci konať dobro prostredníctvom zákona.

Otázka: Prečo Pavol v Rim 7,18 povedal, že v jeho hriešnom tele nebýva nič dobré?

Odpoveď: Pretože v ňom naozaj nie je nič dobré. Ľudia majú túžbu byť autonómni ako malí bohovia. Mali by sme sa desaťkrát viac pozerať na Ježiša, ako sa pozeráme na seba samých.

Na druhej strane nie sme „úplne skazení“, teda takí zlí, ako by sme len mohli byť. Aj ateisti môžu prispievať na charitu a pomáhať iným ľuďom. Sme však „úplne skazení“ v tom zmysle, že sme na tom tak zle, že sa nemôžeme priblížiť k Bohu bez toho, aby sa Boh najprv priblížil k nám.

Otázka: Čo je zaujímavé na tomto prechode v Rim 8,1 a Rim 7,25b?

Odpoveď: Pavol často používa grécke slovo pre „preto“, keď prechádza k novej časti úvahy. V tomto prípade však Pavol použil slovo „preto“ v Rímskym 7:25b a opäť v Rímskym 8:1, akoby išlo o naozaj ostré rozdelenie myšlienok. Prvé „preto“ zhrnulo predchádzajúcu časť a druhé ukazuje dôsledky predchádzajúceho.

Otázka: Ako nás v Rim 8,2 zákon života v Kristovi oslobodzuje od zákona hriechu a smrti, keďže zákon je zákon?

Odpoveď: Jeden zákon môže nahradiť iný zákon. Napríklad, keď hodím nejaký predmet do vzduchu, ten sa NEVRÁTI späť na zem. Možno je to preto, že som hádzal živú papagájku. Ako sa uvádza v Believer’s Bible Commentary na s. 1708–1709, zákon gravitácie nikdy nezmizol, ale zákon života vtáka nahradil zákon gravitácie. Zákon, ktorý nám bol daný, nebol zlý, ale oslabený našou ľudskou prirodzenosťou nebol schopný dať nám život.

Otázka: Čo je nezvyčajné na tejto formulácii v Rim 8,3?

Odpoveď: V gréčtine aj v angličtine chýba hlavné sloveso, ktorým je zrejme „Boh urobil“. V niektorých prekladoch je doplnené kurzívou. Pavol začal svoju myšlienku jedným spôsobom a potom uprostred vety zrejme zmenil smer. Tomu sa hovorí anakolutón, alebo „neúplná konštrukcia“. Je to nezvyčajné tak v gréčtine, ako aj v angličtine. Pavlova gréčtina bola vlastne celkom dobrá, ale zrejme sa tu nechal uniesť nadšením.

Otázka: Je v Rim 8,3 naše telo zlé?

Odpoveď: Bolo stvorené dobré, ale padlo. Grécke slovo tu je „hriešne telo“ (sarx), nie „hriešny človek“, ako to uvádza NIV. Ježiš mal to isté telo ako my a nebolo zlé. Keď však nedržíme svoje telesné túžby na uzde, naše telo sa pre nás stáva hriešnym. Ježiš bol skutočne v tele, ale bol len v „podobnosti“ hriešneho tela.

Otázka: Aké štyri charakteristiky telesného zmýšľania uvádza Pavol v Rim 8:6–7?

Odpoveď: Tu sú tieto charakteristiky.

a) Smrť. Nie je to len fyzická smrť, ale zotrvávanie v duchovnej smrti.

b) Nepriateľstvo voči Bohu. To znamená byť proti všetkému, čo Boh prikazuje.

c) Nie je a nemôže byť podriadený Božiemu zákonu. Neochota podriadiť sa Božiemu zákonu.

d) Nemôže sa páčiť Bohu. Ak sa nechcú podriadiť Bohu a sú v nepriateľstve s Bohom, potom ani malé dobré skutky sa Bohu nepáčia.

V anglickej histórii existuje príbeh o Robinovi Hoodovi, ktorý okrádal bohatých (čo je zlé) a dával chudobným (čo je dobré), pričom myšlienka bola, že sa to zlé a dobré akosi vyvážilo. To je úplne nebiblické; ak sa „držíte na plotě“ a nemáte duchovné zmýšľanie, ani „kŕmením chudobných“ sa Bohu nepáči.

Otázka: Mali by sme v Rím 8,7 hľadať v Biblii duchovný význam namiesto doslovného významu?

Odpoveď: Mali by sme byť opatrní pri predpokladaní, že existuje nejaký rozpor medzi doslovným významom a „duchovným významom“. Existujú rôzne úrovne pochopenia a v Biblii je mnoho hlbokých právd, ale rôzne pravdy sa navzájom dopĺňajú, inak by neboli všetky pravdivé.

Môžeme predpokladať, že Boh chcel, aby Jeho slovo pochopili Jeho deti. Keď niekto tvrdí, že potrebuje tajné alebo špeciálne poznanie na pochopenie vecí, ktoré Boh nedovolil pochopiť žiadnym iným kresťanom, potom je jeho „špeciálne chápanie“ podozrivé ako jeho vlastná fantázia.

Keď rodič, premiér alebo generál vydá rozkaz, chce, aby bol vykonaný tak, ako to zamýšľal, a nie aby bol preinterpretovaný tak, že bude opakom toho, čo povedal. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, či by sme mali interpretovať Bibliu „doslovne“, „duchovne“, „jednoducho“ alebo „alegoricky“, mali by sme jednoducho chcieť interpretovať Bibliu tak, ako to zamýšľal Boh a jej ľudskí autori.

Otázka: Môže byť podľa Rim 8,9–11; 14–15 niekto skutočným kresťanom, ak v ňom nežije Duch Svätý?

Odpoveď: Tieto verše hovoria, že nie. Raz mi jedna svedkyňa Jehovova tvrdila, že v nej nežije Duch Svätý, keďže svedkovia Jehovovi zvyčajne učia, že len 144 000 ľudí má v sebe Ducha Svätého. Ukázal som jej Rímskym 8:9–11 a bola takmer na pokraji sĺz. Hoci by som vám rád povedal, že sa potom chcela stať kresťankou a mať v sebe Ducha Svätého, tak sa to nestalo. Nasledujúci týždeň sa vrátila do mojej kancelárie a povedala mi, že si napokon myslí, že Duch Svätý v nej predsa len je.

Otázka: Ak podľa Rímskym 8:9–11, 14–15 musí byť v človeku Duch Svätý, aby bol synom Božím, a hovorenie jazykmi je dôkazom prítomnosti Ducha Svätého, znamená to potom, že všetci, ktorí nehovoria jazykmi, nie sú spasení, ako to učia cirkvi jednoty pentekostálov?

Odpoveď: Nie. Hovorenie jazykmi nie je jediným dôkazom prítomnosti Ducha Svätého a nie je to ani primárny dôkaz, ako ukazujú Galatským 5:22–24 a 1. Korinťanom 13:1. Galatským 5:22–24 uvádza ovocie (nie ovocie) Ducha. 1 Korinťanom 12:29-31 ukazuje, že nie všetci hovoria jazykmi, rovnako ako nie všetci konajú zázraky a nie všetci sú učiteľmi. 1 Korinťanom 12:31-14:1 ukazuje, že najdôležitejšou súčasťou je láska, a Ján 14:15,21 ukazuje, že podstatným ovocím kresťanského života je poslušnosť Ježišovým slovám.

Otázka: Ak v Rímskym 8:9–11, 15 platí, že Duch Svätý musí byť v človeku, inak tento človek nepatrí Kristovi, potom a) idú všetky deti, ktoré zomrú, do pekla, pretože v nich nie je Duch Svätý, alebo b) je Duch Svätý vo všetkých deťoch, alebo c) iné?

Odpoveď: Správna odpoveď je „iné“, keďže Písmo neučí ani a), ani b). Pri hľadaní odpovede je potrebné zohľadniť tri body.

1. S výnimkou Ježiša a Jána Krstiteľa (Lukáš1:40 –44) nemajú novorodenci Ducha Svätého. Narodili sme sa oddelení od Boha (Efezským 2:3).

2. Boh vo svojom slove ukázal, že všetci, ktorí budú spasení, budú spasení skrze Krista (Ján 14:6; Hebrejom9:15 ;10:10 ,14,19).

3. Avšak rovnako ako mal Boh voľnosť spasiť ľudí v starozmluvných časoch pred príchodom evanjelia a dokonca aj pred zavedením Zákona, môže Boh spasiť podľa svojej vôle skrze Krista.

Zhrnutie: Buďme opatrní, keď sa snažíme klásť obmedzenia na to, ako má Boh konať. Je pravda, že Boh nebude konať v rozpore s tým, čo zjavil v Písme, ale musíme si dávať pozor, aby sme neprekročili to, čo je napísané, ako nám pripomínajú 1 Korinťanom 4:6 a Príslovia 30:5-6.

Otázka: Prečo sa v Rímskym 8:9 Duch Svätý nazýva Duchom Kristovým?

Odpoveď: Je Duchom Kristovým z najmenej troch dôvodov.

1. V rámci Trojice bol Duch Svätý poslaný od Otca a Ježiša.

2. V rámci Trojice Duch Svätý v našom živote zastupuje Ježiša.

3. Hlbšie učenie o Trojici ukazuje, že osoby Trojice prebývajú jedna v druhej, možno podobným spôsobom, ako Duch prebýva v nás.

Otázka: Znamená v Rím 8,10 protiklad „telo“ a „duch“ hriešne telo a náš duch, alebo nás všetkých a Svätého Ducha?

Odpoveď: Kresťanskí učitelia sa v tom nezhodujú a Pavol niekedy používa pojem „telo“ na označenie našej hriešnej prirodzenosti a niekedy na označenie nás všetkých. Pavol používa slovo „Duch/duch“ 21-krát v Liste Rímskym 8 (17-krát vo veršoch 1–17) a aspoň 18 z nich sa vzťahuje na Ducha Svätého. Pavol používa slovo „telo“ desaťkrát v Rímskym 8:1–17, v Rímskym 8:18–39 ho nepoužíva ani raz. Pavol však nepoužíva slovo „sláva“ v Rímskym 8:1–16 a používa ho štyrikrát v Rímskym 8:17–39.

Hriešne telo verzus náš duch: Ide o grécky spôsob nazerania na veci a väčšina komentátorov sa zhoduje, že práve to mal Pavol na mysli.

My všetci proti Duchu Svätému: Ide o hebrejský spôsob nazerania na veci. Tento názor zastávali mnohí raní kresťania, ako aj dielo „The Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 10, s. 90.

Otázka: Ako v Rím 8,12–13 umŕtvujeme skutky tela?

Odpoveď: Tento proces, ktorý vykonávame v tomto živote, sa podľa „The Expositor’s Bible Commentary“, zväzok 10, s. 91–92, a „The Wycliffe Exegetical Commentary Romans 1–8“, s. 529, nazýva umŕtvovanie.

Otázka: Ako je Boh naším Otcom v Rím8:15 a Ef3:14 –15?

Odpoveď: V knihe „Now That’s a Good Question“ (s. 13–14) sa spomína, že nemecký učenec zistil, že vo všetkých biblických a mimobiblických židovských spisoch v Taliansku až do 10. storočia n. l. ani raz žiadny Žid (mimo Biblie) neoslovil Boha v prvej osobe ako Otca. …Ó Bože, ty si náš Otec. Ježiš to urobil a Pavol nás k tomu tiež povzbudzoval.

V Starom zákone je Boh oslovovaný v prvej osobe ako Otec v Izaiášovi 63:16 (dvakrát) a v Izaiášovi 64:8. Boh pripomína svojmu ľudu, že ho nazývali „môj Otec“ v Jeremiášovi 3:4. Na mnohých ďalších miestach (Žalm 68:5; Izaiáš 9:6; Jeremiáš 3:19; 31:9; Malachiáš 1:6; 2:10 atď.) je Boh nazývaný Otcom, ale nie je to v prvej osobe.

Otázka: Sú v Rímskym 8:16, 17 všetci ľudia deťmi Božími?

Odpoveď: Nie. Hoci mormonská cirkev učí, že všetci ľudia sú duchovnými deťmi Boha (a jeho mnohých bohyň-manželiek), Rímsk8:15 , konkrétne hovorí, že sme Božími deťmi na základe adopcie. Hoci je pravda, že každý človek, zviera, rastlina a démon je súčasťou Božieho stvorenia, Rímsk sa vzťahuje iba na tých, ktorí sa narodili znova.

Otázka: Kto presne má byť v Rímskym 8:17 oslávený?

Odpoveď: Nie je to vybraná skupina ľudí, ale skôr všetci veriaci.

Otázka: Môžeme sa podľa Rímskym 8:17 stať vyvýšenými bohmi, ako to učí mormonská sekta?

Odpoveď: Nie. Ide o veľmi starú chybu, ktorá existovala už dávno pred mormonizmom. Adam a Eva boli pokúšaní týmto mylným učením v 1. Mojžišovej 3:4. Sám Satan chcel byť ako Boh v Izaiášovi 14:12–15.

Ako povedal Dávid v Žalme 23:6: „… a budem bývať v dome Hospodinovom navždy.“ Mormonskí muži teda nebudú mať svoje vlastné planéty ani svoj vlastný hárem bohyň-manželiek. Jeden mormon mi raz povedal: „Myslím si, že Boh urobil veľa chýb, a keď sa stanem bohom, budem to robiť lepšie.“ Cieľ kresťana, slúžiť Bohu navždy v nebi, a cieľ mnohých mormonov sa teda veľmi líšia.

Otázka: V Rím8:19 –22 a Rím5:12 –14, došlo k smrti zvierat pred pádom?

Odpoveď: Smrť mikroorganizmov áno; ako inak by ryby mohli jesť planktón? Ako ďaleko v komplexnosti života siahala smrť pred pádom? Kresťania majú na to dva názory.

Áno. Tieto verše v Liste Rímskym sa týkajú iba smrti ľudí, takže Biblia to neuvádza. Fosílne nálezy naznačujú, že veľké aj malé zvieratá boli zjedzené ešte pred pádom človeka.

Nie. Tieto verše sa týkajú smrti všetkých zvierat, ktoré majú sebauvedomenie. Kým rastliny, mikroorganizmy a nižšie živočíchy bez „nephesh-života“ (čo znamená sebauvedomenie) zomierali už pred pádom, vyššie živočíchy pred pádom nezomierali.

Otázka: Prečo v Rímsk8:19 –22 Boh dopúšťa zlo v padlom svete?

Odpoveď: Tak denná tlač, ako aj Biblia ukazujú, že svet obsahuje zlo rovnako ako dobro. Podľa Ján 9:1–3 sa ten človek nenarodil slepý kvôli svojmu hriechu ani kvôli hriechu svojich rodičov. V Lukášovi 13:1–5 si zavraždení Galilejčania a tí, na ktorých spadla veža v Siloame, možno zaslúžili tieto veci, ale nezaslúžili si ich o nič viac ako ktokoľvek iný.

List Rímskym 8:19–22 ukazuje, že po páde Boh podrobil stvorenie skaze. Zkazenému človeku nebolo dovolené žiť v nepoškvrnenom stvorení. Máme prírodné katastrofy, dočasnú nespravodlivosť a neľudskosť človeka voči človeku. Od pádu je podľa 1. listu Jánovho5:19 celý svet pod vplyvom zlého. Bohom tohto veku je Satan podľa 2. Korinťanom 4:4. Satan je knieža tohto sveta podľa Ján 12:31;14:30 ,16:11 ; Efezským6:12 ; a Kolosenským 1:13. Ďalšie informácie nájdete aj v diskusii o Efezským 2:2.

Otázka: Znamená sloboda kresťana v Rímskym 8:21, že môžeme robiť čokoľvek, čo chceme?

Odpoveď: Sekta nazývaná Deti Božie, známa aj ako Rodina lásky, učila, že jej členovia by mali mať sexuálnu slobodu mimo manželstva.

Zdá sa, že táto otázka sa vynorila aj v časoch Nového zákona, pretože Pavol sa ňou zaoberal v 1. Korinťanom 5:9–11 a v Rímskym 6:1.

1. Korinťanom 5:9–11 hovorí, že by sme nemali ani jesť s ľuďmi, ktorí sa nazývajú kresťanmi a robia takéto veci.

List Rímskym 6:1 ukazuje, že je nemožné mať takýto postoj a žiť v Kristovi.

Jedna hádanka, ktorú som počul, znie takto: „Čo je minimum, ktoré môžete urobiť a stále byť kresťanom?“ Odpoveď znie: „Ak stále uvažujete v týchto kategóriách, ešte ste to neurobili.“

Otázka: V Rímskym 8:23, stonajú veriaci preto, že máme prvé ovocie Ducha, alebo napriek tomu, že máme prvé ovocie Ducha?

Odpoveď: Gramatika to nešpecifikuje a najpravdepodobnejšia odpoveď je, že oboje. Zažili ste niekedy, že ste ochutnali len malý kúsok niečoho lahodného a potom ste sa nemohli dočkať, kým to budete mať celé? Mať Ducha je presne také. Máme malú ochutnávku radosti Pána v Duchu a nemôžeme sa dočkať, kým ju budeme mať úplne.

Otázka: V Rím 8:23 sme prijatí za synov Božích, alebo znovuzrodení, ako hovorí Ján 3:16, a ide o prítomnosť alebo budúcnosť?

Odpoveď: Obidve metafory vyjadrujú pravdu. Osvojený syn má všetky práva ako syn narodený z vlastného tela. Všetci z nás, muži aj ženy, sme už teraz Božími synmi. Aj narodení, aj osvojení synovia dostali rodinné dedičstvo, ale zatiaľ sme dostali len malú časť toho, čo dostaneme ako Boží synovia.

Otázka: Je v Rím 8,26 Duch Svätý naším prostredníkom, alebo je naším prostredníkom Kristus, ako hovorí 1 Tim 2,5?

Odpoveď: Duch Svätý sa za nás prihovára v modlitbe. Grécke slovo pre „pomáha“, synantilambanetai, naznačuje, že jedna osoba pomáha druhej niesť ťažký náklad. Duch Svätý za nás na kríži nezasahoval ani za nás nekonal zmierovaciu obeť, ani za nás nezasahoval ako veľkňaz, lebo to urobil iba Ježiš.

Otázka: Ako môžu v Rím 8:28 všetky veci spolupôsobiť na dobro tým, ktorí sú povolaní?

Odpoveď: O milióny rokov, alebo akokoľvek sa čas počíta v nebi, budeme môcť spätne vidieť, ako Boh použil všetko v našom živote, dokonca aj zlé veci, aby nás poučil, formoval a zušľachtil.

Otázka: V Rím 8:28–39 mi moja priateľka čítala knihu Charlesa Stanleya o večnej istote a keď sa dostala k časti o Božej bezpodmienečnej láske, namietla proti tomu otázkou, kde v Biblii sa píše, že Božia láska je bezpodmienečná? Je členkou cirkvi „Church of Christ“ a zastáva názor, že podmienkou spásy je krst vodou – a preto Božia láska a spása pre nás závisia od toho, či sme pokrstení. Ako som jej mala odpovedať?

Odpoveď: Charles Stanley má veľmi dobré materiály o Biblii a spasení a má pravdu.

Žalm 145:17 hovorí, že Boh miluje všetko, čo stvoril, čo zahŕňa aj milosrdenstvo, ktoré preukázal dokonca aj tým, ktorí sú naveky stratení.

Biblia však nikdy neučí, že Boh je „všestranný v láske“, pretože to je spravodlivosť a hnev, nie láska voči Satanovi a démonom, čo ich posiela do ohnivého jazera . Nie všetci ľudia pôjdu do neba, ale len vyvolení, ktorých Boh vopred poznal a predurčil.

Boh však má osobitnú lásku k niektorým, nazývaným vyvolení (tí, ktorí sú určení pre nebo). Rímskym 8:28–39 nás však učí, že nič nás (tých, ktorí sme povolaní) nemôže odlúčiť od Božej lásky. Aká bezpodmienečná môže byť táto láska voči vyvoleným?

Bola to naša láska, ktorá „iniciovala“ Božiu lásku k nám, alebo to bola Božia láska, ktorá iniciovala našu lásku k Nemu? 1. Jánova 4:10,19 ukazuje, že Boh nás miloval ako prvý. V Jánovi 6:65 Ježiš povedal: „Preto som vám povedal, že nikto nemôže prísť ku mne, ak ho Otec nepritiahol/neumožnil.“ Kalvinisti a nekalvinisti sa nezhodujú v tom, či je to pre všetkých alebo pre niektorých:

5-bodoví kalvinisti: Otec umožnil len niektorým. Ježiš teda nezomrel za niektorých a tí nikdy neodmietli Ježišovu spásu určenú pre nich, pretože Boh od začiatku nemal v úmysle dať im žiadnu príležitosť. Boh nemá žiadne stratené prípady.

Všetci ostatní: Otec vopred umožnil spásu všetkým, ale niektorí sa rozhodli odmietnuť to, čo im bolo ponúknuté. Boží Syn cítil veľký smútok nad stratenými prípadmi tých v Jeruzaleme (Matúš 23:37-39).

Bez ohľadu na to však mnohí ľudia z „Cirkvi Kristovej“ jednoducho nechápu Efezským 2:4, 8–10. Naše skutky sa na našom spasení nepodieľajú ani na 0 %. Sme spasení milosťou SKRZE VIERU, ... NIE SKUTKAMI. Viera je tu výslovne vylúčená ako skutok a krst vodou je skutok, ktorý je znakom našej viery, ale sme spasení Božou milosťou, nie vodou. Keď si musíte vybrať medzi tým, čo povedal člen Cirkvi Kristovej, a tým, čo povedal apoštol Pavol, dajte prednosť apoštolovi Pavlovi.

Otázka: Môže v Rím 8:29 niekto, koho Boh vopred poznal, ísť do pekla?

Odpoveď: Nie. Slovo „predznal“ tu znamená, že Boh vopred vedel, že pôjdu do neba. Táto otázka obsahuje logický omyl. Keďže Boh je nadčasový, táto otázka je ako keby ste sa pýtali: „Môže niekto, kto bol v Tolede, nikdy neboli v Tolede?“

Otázka: Je predurčenie v Rím 8:29 a Ef 1:4 len kalvinistickou doktrínou?

Odpoveď: Nie. Tieto verše ukazujú, že ide o biblickú doktrínu pre všetkých kresťanov, nielen pre kalvinistov, ale aj pre tých, ktorí kalvinizmom neprešli. Kalvinisti môžu mať v otázke predurčenia určité omyly, ale niektorí z nich majú aj užitočné postrehy.

Boh s istotou vie všetko o budúcnosti, ale Jeho vedomie nevylučuje našu slobodnú vôľu ani neznižuje našu zodpovednosť. Nemôžeme povedať: „Boh vedel, že to urobím, takže som nemal na výber, musel som to urobiť.“ V Skutkoch 2:23 bol Ježiš Kristus vydaný Židom podľa Božieho predurčenia a predvedomia, napriek tomu tí, ktorí Ježiša ukrižovali, boli vinní z hriechu (Ján19:11 ). Tu je príklad. Môžeme si prečítať knihu o tom, ako George Washington pred vyše 200 rokmi prekročil rieku Delaware . Naše takmer isté vedomosti z tejto knihy nenútili Georgea Washingtona, aby to urobil. Predpokladajme, že by sme sa mohli v stroji času vrátiť o 400 rokov späť a vziať si tú knihu so sebou. Stále by sme neurobili nič, čo by Georgea Washingtona prinútilo k čomukoľvek.

Boh existuje mimo času (Títus 1:2), ako aj v ňom, a Jeho predvedomie nás k ničomu nenútilo.

Božie predvedomie o nás predchádza Jeho predurčeniu / vyvoleniu v dvoch veršoch, ktoré spomínajú oboje spolu (Rímskym8:29 ; 1. Petrov 1:2). Kalvinisti majú tendenciu uvádzať ich v opačnom poradí. Boh si vyberá každého, koho si vyberie, a až potom to vopred pozná. Arminiani (nie Arméni) majú sklon tvrdiť, že Boh si vybral ešte pred začiatkom času na základe svojho predvedomia. Ak však Boh skutočne existuje mimo času, potom by oboje mohlo prebiehať súčasne.

Suverenita Všemohúceho Boha nezneplatňuje našu slobodnú vôľu, hoci kalvinisti zvyčajne tvrdia opak. Stali sa veci, ktoré „neprišli Bohu na um“, ako napríklad obetovanie detí v Jeremiášovi 32:35, a zomreli ľudia, ktorí nemali zomrieť, ako je to v Ezechielovi 13:19. Stávajú sa veci, ktoré Boha zarmucujú. Na druhej strane však všetko pôsobí spolu podľa Božieho plánu (Efezským1:11 ). Ako zosúladiť tieto dve myšlienky? Pomocou pojmu „delegovaná zvrchovanosť“. Boh by mohol mať úplnú kontrolu nad všetkým tak, aby Ho nič nemohlo rozhnevať a my všetci by sme boli robotmi. Avšak Boh, ktorý môže urobiť čokoľvek, sa zrejme rozhodol delegovať svoju zvrchovanosť – na určitý čas a v určitých medziach – tak, aby sme mali schopnosť rozhodnúť sa, či budeme Bohu poslúchať, alebo nie. Boh zrejme vysoko cenil človeka, stvoreného na Jeho obraz, aby sa ľudia mohli slobodne rozhodnúť milovať Pána. Boh to cení tak vysoko, že ľuďom dovolí, aby Ho odmietli a znášali dôsledky svojho rozhodnutia.

Čo je to slobodná vôľa? Martin Luther napísal celú knihu s názvom „O otroctve vôle“, v ktorej tvrdil, že slobodná vôľa je falošná doktrína. Luther tu však nepochopil podstatu veci, pretože veci doviedol do nebiblických extrémov. Narodili sme sa s vôľou, ktorá je zotročená hriechom (s čím by Luther súhlasil), ale máme slobodnú vôľu, aby sme aj tak volali o pomoc. Máme slobodnú vôľu a aj drogovo závislý človek má stále slobodnú vôľu. Drogovo závislý človek možno nemá silu oslobodiť sa od svojho zlozvyku, ale môže zakopnúť v rehabilitačnom centre, spadnúť na zem a povedať: „Pomôžte mi.“ Niektorí ľudia by rozlišovali medzi morálne neutrálnou, ničím neobmedzenou slobodnou vôľou (čo je v rozpore s Písmom) a tým, čo máme my, pričom to druhé nazývajú slobodnou voľbou. Iní ľudia, najmä kresťania v rannej cirkvi, používajú pojem slobodná vôľa na označenie biblického pojmu.

Zhrnuté, Boh nás predurčuje a my máme aj slobodnú vôľu, ak ju správne chápeme. Ešte pred začiatkom času nebolo Božie rozhodnutie o tom, kto pôjde do neba, slepé ani svojvoľné, ale každý jeden deň nášho života bol zapísaný v Božej knihe (Žalm 139:16), keď si nás vyvolil.

Otázka: Učí Rím 8,29–30 herézu univerzalizmu, že všetci sú spasení?

Odpoveď: Nie. Rímskym 8:29–30 sa hovorí, že všetci, ktorí boli vopred poznaní a predurčení, budú oslávení. V týchto veršoch chýba čokoľvek, čo by naznačovalo, že všetci ľudia sú vopred poznaní a predurčení na spásu.

Tu je to, čo učí falošné náboženstvo Cirkvi zjednotenia Rev. Moona vo svojej knihe Božský princíp (piate vydanie, 1977), a následne to, čo učí Biblia.

Božský princíp, s. 190: „Konečným cieľom Božej prozreteľnosti obnovy je spasiť celé ľudstvo. Preto je Božím zámerom úplne zrušiť peklo po uplynutí obdobia potrebného na úplné splatenie všetkej náhrady.“

Božský princíp, s. 191: „Keď prídu Posledné dni, aj zlí duchovia zostúpia k pozemským ľuďom na tej istej úrovni a prostredníctvom spolupráce s nimi sa budú podieľať na naplnení Božej vôle. Nakoniec, po uplynutí primeraného času, bude dosiahnutý zjednotený účel stvorenia.“

Božský princíp, s. 200 „Hoci sa časy ich spásy môžu líšiť, všetci padlí ľudia sú predurčení na spásu.“

Biblia: Trest neveriacich je večný a nekonečný. (Matúš 18:8, 25:41,46, Júda 7). Je to neuhasiteľný oheň (Izaiáš 66:24, Matúš3:12 , Lukáš3:17 ).

Rev 14:11 Hovorí: „A dym ich muky stúpa na veky vekov. Niet odpočinku ani vo dne, ani v noci pre tých, ktorí uctievajú šelmu a jej obraz...“

Otázka: V Rím 8:30, aké percento ľudí, ktorí splnia jeden krok, prejde do nasledujúceho kroku?

Odpoveď: 100 %. Každý, kto je predurčený, je povolaný. Každý, kto je povolaný, je skutočne ospravedlnený. Každý, kto je ospravedlnený, je oslávený.

Otázka: Keďže podľa Rim 8,30 budeme jedného dňa oslávenými bytosťami v nebi, ako by sme mali žiť už teraz, aby sme neboli arogantní?

Odpoveď: Keďže jedného dňa budeme bez hriechu a bez zla, mali by sme sa snažiť žiť tak už teraz. Ak to budeme robiť a budeme čo najpokornejší, uvedomme si, že niektorí nás aj tak môžu nazvať arogantnými. (Je to tak arogantné, že si myslíš, že si taký dobrý, že so mnou nepôjdeš von a neopiješ sa.) Ale naozaj by sme nemali byť arogantní, lebo Boh nám hovorí, aby sme boli pokorní. Druhým dôvodom je, že naozaj nemáme na čo byť arogantní. Čo dobré máš, čo by nebolo darom od Boha?

Otázka: Je v Rím 8:32 slovo „iné“ v gréčtine tak, ako je to v Preklade nového sveta Svedkov Jehovových (revidované vydanie z roku 1970 n. l., s. 1227)?

Odpoveď: Nie, nie je. Preklad „Nový svet“ pridáva slovo „iný“ kurzívou na miestach, ako napríklad štyrikrát v Kolosenským 1:16–20. Kurzíva naznačuje, že v gréčtine sa toto slovo nenachádza. Slovo „iné“ však chýba v gréckom texte Rímsk8:32 , ani vo Filipským 2:9, a Strážná veža ho opomenula uviesť kurzívou. Slovo „iné“ pridali aj v Skutkoch 10:36, kde ho uviedli v hranatých zátvorkách.

Otázka: Čo je zaujímavé na Pavlových slovách o výške a hĺbke v Rímskym 8:39?

Odpoveď: Presný význam bol hviezdne telesá nad obzorom a hviezdne telesá pod obzorom. Iným spôsobom, ako o tom uvažovať, je, že sa nemusíme obávať ničoho v nebesiach ani v pekle, ani povier o astrológii a osude, ktoré nás oddeľujú od Božej lásky.

Otázka: Je v Rímskym 8:39 možné stratiť spasenie?

Odpoveď: Skutoční kresťania sa v tejto otázke nezhodujú. Viac informácií nájdete v diskusii o Hebrejom 6:4-12 a Efezanom 1:14.

Otázka: Mali by sme podľa Rímskym 9:1-4 pociťovať smútok nad tými, ktorí sú stratení?

Odpoveď: Áno. Pavol mal pre týchto ľudí určite zlomené srdce. Podobne Jeremiáš je nazývaný plačúcim prorokom kvôli smútku, ktorý cítil nad tými, ktorí sa stratili, ako to vidíme v Jeremiášovi 9:1-2 a na iných miestach. Ježiš prežíval veľký smútok nad tými v Jeruzaleme, ktorí Ho odmietli (Matúš 23:37-39). Ak máme nasledovať príklad prorokov, apoštolov a Ježiša a necítime smútok ani ľútosť nad tými, ktorí sú stratení, potom s nami niečo nie je v poriadku.

Židia mali síce krv aj správanie, ale nemali vieru v prichádzajúceho Mesiáša, ani nevideli potrebu viery. Mnohí Židia boli hrdí na to, že sa tak veľmi snažili, ale neakceptovali, že to bolo z milosti, a nie z ich skutkov. Zaujímavým kontrastom je Pavlov pohľad: smútok nad týmito ľuďmi, a pohľad nezachránených Židov: Pavol bol zradca.

Existuje vtip, v ktorom sa muž pýtal ženy v baptistickom kostole, ako sa má ich pastor. Žena odpovedala: „Ach, pred časom sme ho vyhodili, lebo povedal, že všetci, ktorí odmietajú Ježiša, pôjdu do pekla.“ Muž bol šokovaný, lebo práve to hovoria kresťania, vrátane baptistov. Spýtal sa teda: „A čo hovorí váš nový pastor?“ Pani odpovedala: „Ach, hovorí, že všetci, ktorí odmietajú Ježiša, pôjdu tiež do pekla.“ Muž sa spýtal, v čom je potom rozdiel. Pani odpovedala, že prvý pastor to hovoril s radosťou v hlase, zatiaľ čo druhý pastor to hovoril so slzami v očiach.

Otázka: V Rim 9,4 a nasl., 6–9, keďže Božie sľuby sú isté, prečo boli pre niektorých neúčinné?

Odpoveď: Božie sľuby sú dobré, ale treba sa pozrieť na ich rozsah. Niekedy sa vzťahujú len na niektorých, napríklad na Izáka, a nie na Izmaela a Midjáncov, na Jakuba, a nie na Ezaua atď. Niekedy je ich rozsah podmienený, ako v prípade izraelských synov, ktorí opustili Boha, aby uctievali Baalov – tí boli vylúčení a ocitli sa mimo sľubu. Božia spása je istá a večná pre všetkých, ktorí ju prijmú.

Otázka: V Rím 9:8–9, 27 a Rím11:13 –17, 26 – pôjdu všetci Židia do neba, alebo nie?

Odpoveď: Nie. Niektorí si to mysleli na základe týchto dvoch úryvkov z Listu Rímskym. List Rímskym 8–9 však zdôrazňuje, že do neba idú deti sľubu, nie biologické potomstvo. List Rímskym9:27 zdôrazňuje, že spasený bude len zvyšok biologického Izraela. List Rímskym 11:13–17,26 hovorí jednak o Božej „otvorenej výzve“ pre dnešných Židov, jednak o ich budúcom hromadnom prijatí Božej výzvy.

Okrem toho Ježiš povedal náboženským Židom v Jánovi8:24 , že ak neuveria, že Ježiš je Mesiáš, skutočne zomrú vo svojich hriechoch. V Matúšovi 23:33 sa Ježiš pýta učiteľov Zákona a farizejov, ako sa vôbec vyhnú odsúdeniu do pekla. Galatským 5:2 tiež ukazuje, že Kristus nemá žiadnu hodnotu pre tých, ktorí dôverujú obriezke.

Viac informácií nájdete v diskusii o Jeremiášovi 31:37.

Otázka: Prečo v Rím9:13 a a Malachiášovi 1:2-3 Boh nenávidel Ezaua? Bolo to spravodlivé?

Odpoveď: Podľa R. C. Sproula v knihe Now That’s a Good Question, s. 570: „V prvom rade máme do činenia s hebrejským idiómom. Ide o hebrejský spôsob vyjadrovania, ktorý nazývame antitetický paralelizmus, pričom Písmo hovorí v pojmoch priamych protikladov. Aby sme to pochopili, musíme si uvedomiť, že čokoľvek Boh myslí pod nenávisťou voči Ezavovi, znamená to presný opak toho, čo znamená milovať Jakuba. … v kontexte [Starého zákona], v ktorom sa tento konkrétny text vyskytuje, keď Biblia hovorí, že Boh miluje Jakuba, znamená to, že z Jakuba robí príjemcu svojej osobitnej milosti a milosrdenstva. Dáva Jakubovi dar, ktorý nedáva Ezavovi. Udeľuje Jakubovi milosrdenstvo. To isté milosrdenstvo Ezavovi odopiera, pretože mu ho nedlhuje a vyhradzuje si právo [ho odoprieť]. … Žid opisuje tento rozdiel použitím protikladných pojmov.“

Otázka: Aký je v Rim 9,14 rozdiel medzi spravodlivosťou a nestrannosťou? Je Boh obojím?

Odpoveď: Biblia hovorí, že Boh je spravodlivý; nehovorí, že Boh je nestranný. Spravodlivosť znamená dať ľuďom to, čo si zaslúžia. Niekedy však Božia milosť a milosrdenstvo prevážia nad Božou spravodlivosťou. Boh nám dáva dobré veci, ktoré si nezaslúžime, a nedáva nám zlé veci, ktoré si zaslúžime, pretože Ježiš za nás zomrel na kríži. Božia spravodlivosť je však aj tak naplnená, pretože Ježiš na seba vzal trest za naše hriechy. Spravodlivosť znamená dať každému presne to isté a presne tie isté príležitosti. Biblia aj život ukazujú, že Boh nie je spravodlivý, ani nemusí byť. Bol Boh spravodlivý voči Jakubovi a Ezavovi? Niektorí ľudia hovoria: „Áno aj nie.“ Ja mám úplne inú odpoveď: „Nie aj áno.“ Boh nebol spravodlivý voči Jakubovi. Jakub veril v Boha, ale bol to klamár, podvodník a darebák, ktorého by Boh, keby bol spravodlivý, opustil. Na druhej strane, Ezav bol podľa Listu Židom 12:16 bezbožný; Ezav nechcel mať s Bohom nič spoločné a Boh nemal s Ezavom nič spoločné, okrem toho, že Ezav prosperoval finančne.

Otázka: Prečo v Rímskym 9:18 nemôžeme obviňovať Boha za zatvrdnutie faraónovho srdca?

Odpoveď: Sedemkrát Boh povedal, že zatvrdil faraónovo srdce. Ale sedemkrát Boh povedal, že faraón zatvrdil svoje vlastné srdce. Najprv musíme pochopiť pojem „zatvrdenia“, než sa pozrieme na to, ako Boh zatvrdil faraónovo srdce.

Zatvrdnutie srdca bezbožného človeka ho ešte viac upevňuje v jeho bezbožnosti. Na druhej strane, Boh povedal, že zatvrdil prorokov Ezechiela a Jeremiáša, a oni boli zatvrdení v dobrom zmysle. Ezechiel 3:8-9 hovorí: „Ale ja [Boh] ťa urobím takým neústupným a zatvrdeným, ako sú oni. Urobím tvoje čelo ako najtvrdší kameň...“

V Jeremiášovi1:18 ;15:20 Boh urobil Jeremiáša ako múr, ktorý by odolával každému.

„Zatvrdenie“ teda neznamená vždy niečo zlé, ale znamená, že človek sa stane pevnejším vo svojich postojoch, tak ako sa zatvrdzuje hlina.

To, že Boh poslal rany, mohlo zmäkčiť srdcia niektorých ľudí, ale malo to za následok zatvrdnutie faraónovho srdca. Do akej miery Boh zatvrdil faraónovo srdce bez použitia vonkajších vplyvov, ako sú rany? Písmo to neuvádza. Nech už to bolo akokoľvek, Božie pôsobenie nasmerovalo faraónovo srdce tým smerom, ktorým sa faraón už aj tak chcel uberať. Keď do nášho života prichádzajú rany, môžu byť výzvou na to, aby sme zatvrdili svoje srdce voči Bohu, alebo naopak, aby sme posilnili svoje odhodlanie pre Boha a proti hriechu.

Tu je, čo o tom učil jeden z autorov rannej cirkvi.

Tertulián (198–220 n. l.): „Boh zatvrdzuje srdce faraóna. Ten si však zaslúžil, aby bol ovplyvnený k svojej záhube, lebo už poprel Boha, vo svojej pýche už toľkokrát odmietol Jeho poslov, naložil ťažké bremená na Jeho ľud a (ak to zhrnieme) bol Egypťan.“ Päť kníh proti Marcionovi, kniha 2, kap. 14, s. 308

Origenes (225–254 n. l.) v podstate povedal, že tak ako to isté teplo z toho istého slnka zároveň zatvrdzuje blato a topí vosk, tak aj pôsobenie Božieho Ducha zároveň zatvrdzuje vzpurných a zmäkčuje tých, ktorí činia pokánie. Origenes, De Principiis (v gréčtine aj latinčine), kniha 3, kap. 1.11, s. 311.

Otázka: Kto mal v Rím 9,18 akú zodpovednosť za zatvrdnutie srdca faraóna, ako aj iných ľudí?

Odpoveď: Pri odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

A. Boh je zodpovedný:

A1. Všetko, čo sa deje, je Bohom dovolené. Inými slovami, nič sa nedeje okrem toho, čo Boh dovolí (Jakub4:15 ; Jób1:12 ; 2:6; Žalm 103:19).

A2. Všetko, čo Boh určí, sa určite stane (Izaiáš 43:13; Izaiáš 55:10–11; Rímskym 11:29). Boh sľúbil (t. j. určil), že Izraeliti opustia Egypt po 400 rokoch otroctva (Genesis15:13 –14).

A3. Boh stvoril faraóna a dovolil mu žiť.

A4. Boh pôsobil v priebehu dejín a zariadil, aby bol faraón v tom čase egyptským kráľom.

A5. Boh zámerne poslal na Egypt rany.

A6. Nakoniec všetko, dokonca aj veci, ktoré „neprišli Bohu na myseľ“ (Jeremiáš 19:5; 32:35), bolo, je a bude prepletené v Božom pláne (Efezským1:11 ; Rímskym8:28 ; Príslovia 16:4).

B. Boh nie je zodpovedný za veci, ktoré Boh dopustil, ale ktoré priamo nespôsobil, ako napríklad zlo.

B1. Niektoré veci vyvolávajú v Bohu veľký hnev (Jeremiáš 5:29;8:19 ; 12:8; Ezechiel 8:6).

B2. Niektoré veci lámajú Bohu srdce (Jeremiáš 4:19-22; 9:1; Lukáš 19:41-44; Matúš 23:37-39).

C. Faraón bol zodpovedný:

C1. Faraón nebol k ničomu nútený. V skutočnosti by rany pre väčšinu ľudí boli „podnetom“ k tomu, aby si zvolili to, čo je správne.

C2. Faraón sa rozhodol sám.

D. Obaja boli spoločne zodpovední:

D1. Faraón tiež zatvrdil svoje vlastné srdce a toto jeho zatvrdnutie bolo spomenuté ešte predtým, ako Boh zatvrdil faraónovo srdce.

Otázka: Ako nás môže Boh v Rím9:19 –22 a Rím 11:8,10 považovať za zodpovedných za to, čím nás urobil?

Odpoveď: Možno pomôže ilustrácia. Predstavme si, že sme sa narodili a celý život sme žili na palube jednej lode. Predpokladajme, že táto loď sa chystala potopiť a k dispozícii bol záchranný čln, ktorým sme mohli opustiť loď. Ak zostaneme na lodi a utopíme sa, sme zodpovední za svoju vlastnú smrť. Neboli sme zodpovední za to, že sme sa narodili na lodi, ale boli sme zodpovední za to, že sme sa nerozhodli opustiť potápajúcu sa loď. Bolo by nielen nevhodné, ale aj tragické a zbytočné, keby človek obviňoval okolnosti svojho narodenia za svoje vlastné rozhodnutie odmietnuť ponuku záchranného člna.

Nemali sme teda žiadny vplyv ani zodpovednosť za to, ako sme sa narodili, ani za skutočnosť, že máme hriešnu povahu. Ľudia sú však zodpovední za to, že sa nerozhodli prísť k Bohu, aby im očistil ich hriešnu povahu a odpustil hriechy.

Otázka: Prečo v Rim 9,19 Božie slovo označuje tieto otázky za nevhodné?

Odpoveď: Uvádzajú sa tu dva odlišné dôvody.

Postoj: Žiadna otázka nie je dobrá, ak je v nej obsiahnutý postoj, ktorý je odpoveďou Bohu (verš 20). Namiesto toho, aby sa otázky snažili spoznať Božie cesty, snažia sa donútiť Boha, aby sa ospravedlňoval.

Obsah: Aj keď sú otázky kladené s úctivým postojom, stále nie sú primerané, pretože vychádzajú z niektorých nepravd. Musíme si uvedomiť dve pravdy:

1. Boh má právo stvoriť nás tak, ako si to želal (verš 21).

2. Navyše, ako ukazujú verše 21–23, Boh nestvoril vyvolených a zavrhnutých odlišne; všetci sme sa narodili stvorení z tej istej „hliny“. Rozdiel nie je v našom pôvode, ale v našom osude. Pre mnohých ľudí „posolstvo nebude spojené s vierou“ (Hebrejom 4:2) a Boh na nich vyleje svoj spravodlivý hnev.

Otázka: Majú ľudia v Rim 9:19 slobodnú vôľu?

Odpoveď: Áno, podľa správnej definície.

Nie, nič mimo Božej želanej a ustanovené vôle. Ak pod slobodnou vôľou myslíte, že človek môže konať úplne mimo Božích hraníc, poznania alebo schopnosti ovládať, potom nikto, ani Adam, ani Satan, nemá slobodnú vôľu. To však zriedka znamená, čo sa rozumie pod pojmom slobodná vôľa.

Áno, robíme veci mimo rámca Božej želanej vôle.

Slobodná vôľa často znamená, že Boh sa rozhodol dať nám schopnosť skutočne robiť voľby a konať veci mimo toho, čo si Boh želá. Boh pozná všetky naše rozhodnutia, ale sme to my, kto ich urobil. Naša vôľa je „slobodná“ v tom zmysle, že nie je vynútená Bohom. Nie sme bábky ani roboty. Naša slobodná vôľa však nie je úplne „slobodná“, pretože je spútaná hriechom. Narkoman, ktorý túži po drogách, má slobodnú vôľu úplne s nimi prestať zo dňa na deň, ale jeho vôľa je v otroctve.

Kresťania, ktorí nie sú kalvinisti, tvrdia, že máme slobodnú vôľu, vrátane toho, že každý má určitú zodpovednosť a schopnosť reagovať na Boha. Kalvinistickí kresťania tvrdia, že nemáme. Niektorí kalvinisti tvrdia, že veriaci majú slobodnú vôľu, ale neveriaci ju nemajú. Veľký kazateľ z 19. storočia (a kalvinista) Charles Spurgeon povedal, že máme „slobodnú vôľu“, ale tá je otrokom našej hriešnej prirodzenosti, čo je vlastne dosť podobné tomu, čo hovoria nekalkvinisti.

Iní kalvinisti však v podstate tvrdia, že hoci ľudia majú „slobodnú voľbu“, nemajú slobodnú vôľu, a to nielen preto, že sa Boh rozhodol nám ju neudeliť, ale údajne nám ju nemohol udeliť a zároveň zostať zvrchovaný.

Kalvinistka Loraine Boettnerová (s. 222) hovorí: „Navyše, ak pripustíme slobodnú vôľu v tom zmysle, že absolútne určovanie udalostí je v rukách človeka, rovnako dobre by sme ju mohli písať s veľkým F a veľkým W; lebo vtedy by sa človek stal ako Boh – prvou príčinou, pôvodným zdrojom činov – a mali by sme toľko polobohov, koľko máme slobodných vôlí. Pokiaľ sa nevzdáme Božej zvrchovanosti, nemôžeme človeku túto nezávislosť dovoliť.“

Boettner tu v skutočnosti mieša kategórie. Keby Boettner povedal, že „nemôžeme pripustiť slobodnú vôľu v tom zmysle, že človek by mohol konať mimo toho, čo Boh povolil“, potom by všetci kresťania mali s Boettnerom súhlasiť. Ak sa však Boh rozhodol dočasne „delegovať zvrchovanosť“, pričom nariadil, že určité veci, ako napríklad večný osud človeka, sa stanú tak či onak na základe reakcie človeka na Božie pôsobenie v jeho živote, a Boh túto reakciu nevynútil, potom sa Boettner mýli, pokiaľ do Boettnerovho slova „absolútny“ nevkladáte taký hlboký význam, že toto tvrdenie je logickou tautológiou, s ktorou by mohol súhlasiť každý.

Biblickejšie poňatie ľudskej slobody, s ktorým môžu súhlasiť ako nekalkvinisti, tak aj mnohí kalkvinisti, bolo súčasťou prednášky R. C. Sproula v Austine na tému „March 9, 1991 “ (Čo je to slobodná vôľa?).March 9, 1991 .

„Neverím, že ako kresťania musíme opustiť veľmi dôležitý pojem ľudskej slobody a zodpovednosti – ani na sekundu. A bolo by pre mňa veľmi bolestivé, keby som sa musel vzdať myšlienky ľudskej slobody. Ale milovaní, s tým by som sa vedel zmieriť. Keby som sa však musel vzdať myšlienky, že Boh je zvrchovaný, opustil by som kresťanstvo. Vzdal by som sa nádeje, lebo by som si uvedomil, že žijem vo vesmíre, ktorý nie je podriadený božej prozreteľnosti.“ R. C. Sproul teda hovorí, že Božia zvrchovanosť je pre neho dôležitejšia ako ľudská sloboda, ale verí, že oboje je pravda. Sproul opäť nehovorí o úplnej, absolútnej slobode, ale učí o skutočnej slobode.

Zhrnutie: Všetci by sa mali zhodnúť na tom, že každý má povinnosť poslúchať Boha, avšak nikto sám od seba nemá silu tak urobiť kvôli našej hriešnej povahe. Mnohí, hoci nie všetci, reformovaní kresťania tvrdia, že Boh nikdy neposkytol nevyvoleným možnosť, voľbu ani schopnosť akýmkoľvek spôsobom na neho reagovať. Ako to vyjadril jeden reformovaný teológ: buď ste Božím robotom, alebo Satanovým robotom.

Ako vedľajšiu poznámku treba spomenúť, že niektorí umiernení reformovaní teológovia (Spurgeon, Packer, Bunyan atď.) tvrdia, že Boh všetkým ponúka evanjelium úprimne. Iní (Pink, Gill, Hoeksema) tvrdia, že Boh neponúka evanjelium všetkým. Ďalší zase tvrdia, že my môžeme úprimne ponúkať evanjelium všetkým, keďže nevieme, kto sú vyvolení, ale Boh by nemohol dať úprimnú ponuku.

Pozrite si, prosím, nasledujúcu otázku, kde nájdete biblické podklady pre „slobodnú vôľu/slobodnú voľbu“ v tom zmysle, že hoci je naša vôľa zviazaná hriechom, všetci máme schopnosť robiť skutočné rozhodnutia a reagovať na Boha.

Otázka: Sú ľudia v Rim 9,19 ako roboty alebo bábky, alebo sa Boh rozhodol udeliť každému schopnosť robiť skutočné rozhodnutia a odpovedať Bohu?

Odpoveď: Jozue 24,22–23 ukazuje, že buď ľudia môžu robiť rozhodnutia, alebo že Boh je spokojný s tým, že Jeho ľud je v omyle, keď si myslí, že sa rozhoduje uzavrieť s Ním zmluvu.

Boh dal ľuďom slobodu zlomiť Mu srdce (Jeremiáš 9:1; Matúš 23:37–39 atď.). Hoci niektorí kalvinisti tvrdia, že ide len o antropomorfizmy a že Boh sa v skutočnosti tak necítia, otvára to celú Pandorinu skrinku. Hypoteticky povedané, ak sa všetky verše v Biblii o tom, že Boh pociťuje zlomené srdce a sklamanie, nemajú brať doslovne, potom možno ani všetky verše o Božom hneve a zúrivosti a antropomorfizmoch, a Boh v skutočnosti hnev nepociťuje. Možno by všetky verše o Božej láske boli antropomorfizmami a Boh v skutočnosti nemá ani žiadny pocit starostlivosti či záujmu o nás. Preto buď verše, ktoré opisujú Božie pocity, majú význam, alebo Boh v Biblii zbytočne spotreboval veľa atramentu, keď mohol jednoducho uviesť dôsledky a povedať, že je akýmsi obyčajným počítačom.

Viac informácií o schopnosti ľudí robiť rozhodnutia nájdete v diskusii o Genesis 50:19–20; Deuteronómium 1:39 a Jozue 24:21–24.

Podrobnejšiu diskusiu o schopnosti človeka robiť rozhodnutia nájdete v nasledujúcej odpovedi.

Otázka: Ak v Rímskym 9:19 ľudia nie sú ako roboty alebo bábky, čo hovorí Biblia o schopnosti človeka robiť rozhodnutia?

Odpoveď: Prepáčte mi, že sa k tejto téme vraciam, ale mnohí kalvinisti si neuvedomujú, že Boh dáva ľuďom skutočnú, autentickú voľbu, pokiaľ ide o hľadanie Ho. Najprv dva body o Bohu a potom niekoľko bodov o ľuďoch.

OTEC A JEŽIŠ: Otec si vyvolil, povolal a poslal Ježiša, aby bol naším Spasiteľom. To vyplýva z Matúša 12:18; 1. Petrovho 2:6; Hebrejom 5:4; 3:2; Lukáša 23:35; a Izaiáša 48:15; 49:1,6.

Otcovo rozhodnutie, poznanie a plán však nevyvrátili skutočnosť, že Kristus sám sa stále slobodne rozhodol prísť a poslúchať, podľa Ján 10:18; Lukáš 22:42 a Hebrejom 10:9.

ĽUDIA: Všetci ľudia sú hriešni a skazení. Bez Božieho pôsobenia nikto nebude hľadať Boha, podľa Rimanom3:11 , čo parafrázuje Dávidove slová v Žalme 14:2 a Žalme 53:2.

Napriek tomu sám Dávid tvrdil, že hľadal Boha v Žalme 63:1 a Žalme 27:4,8.

Okrem toho sa mnohí iní s Božou pomocou rozhodli slúžiť Pánovi.

Jozue 24:22 „Vy ste svedkami, že ste sa rozhodli slúžiť Pánovi,“ povedal o Izraeli

Matúš6:33 Hľadajte najprv Božie kráľovstvo

Mnohí hľadajú Boha 1. Kronická 16:10,11; 2. Kronická 15:12; 30:19; Ezdráš 6:21; Žalm 34:10; 69:32; 70:4; Príslovia 28:5; Zachariáš 8:21,22; Malachiáš 3:1

Zamerajte svoje srdce na hľadanie Boha 2. Kronická 11:16

1. Kronická22:19 ; 28:8,9; 2. Kronická7:14 ;12:14 ; 14:4; 15:2;15:13 ; 19:3

2. Kronická 20:3,4; 31:21; 34:3; Ozeáš 3:5

Žalm 9:10 a Izaiáš 45:19 sú sľubom, že Boh neopustí tých, ktorí ho hľadajú

Žalm22:26 Tí, ktorí hľadajú Hospodina, budú ho chváliť.

Žalm 24:6 Také je pokolenie tých, ktorí ho hľadajú.

Žalm 40:16; 105:3,4; 119:2,45 Všetci, ktorí ťa hľadajú, sa radujú a tešia

Žalm 119:94 Hľadal som tvoje prikázania

Príslovia 1:28b-29 Budú hľadať, ale nenájdu, lebo sa nebáli Hospodina

Príslovia8:17 : Tí, ktorí hľadajú múdrosť, ju nájdu

Izaiáš 51:1 vy, ktorí hľadáte Hospodina

Izaiáš 55:6 Hľadajte Hospodina, kým sa dá nájsť; volajte k nemu...

Jeremiáš 29:13 Budete hľadať a nájdete, keď budete hľadať celým svojím srdcom

Jeremiáš 50:4 Izrael a Júda budú hľadať Boha

Ozeáš10:12 „...lebo je čas hľadať Hospodina“

Amos 5:4,6;5:14 Hľadajte Hospodina a budete žiť

Navyše, s Božou pomocou sa ľudia môžu rozhodnúť konať podľa Božej vôle.

Ján7:17 Ak sa niekto rozhodne plniť Božiu vôľu, zistí, či moje učenie pochádza od Boha, alebo či hovorím sám od seba.

Jonáš 2:8 „Tí, ktorí sa držia bezcenných modiel, prichádzajú o milosť, ktorá by mohla byť ich.“

Žalm 83:16 Boh koná tak, aby ho ľudia hľadali

Žalm 119:30 „Zvolil som si cestu pravdy;“

Žalm 119:173 „lebo som si zvolil tvoje prikázania“

Izaiáš 7:15 „Bude jesť tvaroh a med, keď bude dosť múdry na to, aby odmietol zlo a zvolil dobro.“

Izaiáš 56:4 „Eunuchom, ktorí zachovávajú moje soboty, ktorí si vyberajú to, čo sa mi páči...“

Príslovia 8:10,16:16 Je nám prikázané zvoliť si poučenie múdrosti namiesto vzácneho striebra

Ján5:35 Ján bol lampou, ktorá horela a svietila, a vy ste sa na určitý čas rozhodli tešiť sa z jeho svetla

Ján7:17 „Ak sa niekto rozhodne konať Božiu vôľu, zistí...“

Skutky20:21 „...Musí sa obrátiť k Bohu v pokání a mať vieru.“

Efezským1:13 Aj vy ste boli začlenení do Krista, keď ste počuli slovo pravdy.

Deuteronómium 30:19 Teraz si [Izraeliti] vyberte život, aby ste žili vy aj vaše deti

Rímskym11:32 Boh podriadil všetkých ľudí neposlušnosti, aby sa zmiloval nad všetkými. (slovo „všetci“, pantas, je v oboch prípadoch rovnaké)

2. Tesalonickým2:10 Tí, čo hynú, sú oklamaní, lebo odmietajú milovať pravdu a tak byť spasení.

Títovi2:11 „Lebo Božia milosť, ktorá prináša spásu, sa zjavila všetkým ľuďom.“

1. list Petrov1:22 „Teraz, keď ste sa očistili poslušnosťou pravdy...“

2. list Petrov1:10 „...snažte sa ešte viac upevniť svoje povolanie a vyvolenie.“

Naopak, ľudia sú zodpovední za to, že nehľadajú svojho Boha.

Izaiáš 9:12-13; Ozeáš 7:10 Boh je nahnevaný, pretože sa ľudia k Nemu nevrátili ani Ho nehľadali. Je Boh nahnevaný kvôli tomu, čo im zakázal robiť, alebo kvôli tomu, čo im nedovolil robiť?

Jeremiáš 30:15 Kvôli vašej veľkej vine a mnohým hriechom vás Boh potrestal

Žalm 10:4 Bezbožní nehľadajú Boha. (Aký zmysel by mal tento verš, keby ani zbožní ľudia ako Dávid nehľadali Boha?)

Príslovia1:29 Pretože nenávideli poznanie a nerozhodli sa báť sa Hospodina.

ZHRNUTIE: Keďže Božie povolanie nevylučuje Ježišovu voľbu a Biblia hovorí, že s Božou pomocou sa môžeme rozhodnúť pre Boha, Božie povolanie nevylučuje našu voľbu.

Otázka: Je možné, že podľa Rim 9:19 nekresťania nemajú slobodnú vôľu, zatiaľ čo kresťania ju majú?

Odpoveď: Nie, ale je to zaujímavá myšlienka, ktorú mi raz povedal jeden môj priateľ, kalvinista. Od žiadneho iného kalvinistu som to však nepočul. Existujú štyri dôvody, prečo je táto myšlienka nesprávna.

Boh je zvrchovaný v tom, že vie všetko, čo sa stane, vrátane každého rozhodnutia, ktoré urobíme. Takisto ovláda až do najmenších detailov všetko, čo si želá ovládať, a ani jediný atóm sa nepohne, ak to Boh nedovolí. Boh sa však môže aj zdržať. Môže sa rozhodnúť dočasne a v určitých medziach „delegovať svoju zvrchovanosť“ tak, aby sme mohli robiť rozhodnutia, za ktorých následky sme zodpovední my, a nie Boh.

Čo je slobodná vôľa? Ak by sme slobodnú vôľu definovali ako tú časť nás, ktorá je úplne nezávislá a ktorú nedokáže ovládať ani Boh, takáto slobodná vôľa neexistuje. Ranokresťanskí autori však písali o slobodnej vôli ako o našej schopnosti robiť rozhodnutia a o tom, že Boh nám dokonca dovolí robiť rozhodnutia, ktoré sa Mu nepáčia a majú strašné následky. Naša slobodná vôľa je však obmedzená hriechom, rovnako ako je slobodná vôľa alkoholika alebo drogovo závislého obmedzená ich hriechmi. Možno nemajú sami od seba silu oslobodiť sa od svojej závislosti, ale môžu naraziť na kostol alebo rehabilitačné centrum a volať o pomoc.

Mnohí kalvinisti popierajú, že ľudia majú slobodnú vôľu v akomkoľvek zmysle tohto slova; popierajú, že ľudia môžu robiť rozhodnutia. Je to takmer ako keby sme boli roboty. Niektorí kalvinisti popierajú, že máme slobodnú vôľu, pretože Boh je zvrchovaný. Iní kalvinisti, rovnako ako Martin Luther, popierajú, že máme slobodnú vôľu, pretože sme padlí a viazaní hriechom. Táto otázka naznačuje, že kalvinisti popierajú slobodnú vôľu z druhého dôvodu.

Nekalvinisti môžu súhlasiť s tým, že Boh je zvrchovaný a že ľudská vôľa je spútaná hriechom. Avšak ani jeden z týchto dôvodov nerobí z našich zdanlivých rozhodnutí výsmech, ani nespraví z ľudskej zodpovednosti za to, na čo nie je človek schopný ani reagovať, nepochopiteľnú záhadu.

Otázka: Ako je v Rím 9,20–21 Boh podobný hrnčiarovi a my hline?

Odpoveď: Pavol tu odkazuje na podobenstvo z Jeremiáša 18:6; Izaiáša 29:16; 45:9. V knihe Genesis 2:7, keď Boh stvoril človeka, slovo pre „stvoril“ má ten istý koreň ako slovo „hrnčiar“. Boh môže so stvorením robiť, čo chce, a my máme povinnosť nasledovať nášho Stvoriteľa. Samozrejme, hlina, ktorej sa hrnčiar nedotkne, zostáva len ako neumená bez tvaru hmota.

Ako povedal Charles R. Erdman: „Božia zvrchovanosť sa nikdy neprejavuje v odsúdení ľudí, ktorí by mali byť spasení, ale skôr vedie k spáse ľudí, ktorí by mali byť zatratení.“ Pavlov list Rimanom, s. 109. (z Believer’s Bible Commentary, s. 1719.)

Otázka: Čo tu Pavol robí v Rim 9,25–33?

Odpoveď: Pavol dokazuje svoj názor pomocou jedného biblického verša za druhým. To ukazuje, že nejde o jednorazovú poznámku v jednom verši, ale skôr o spoločnú niť v Písme. Existuje termín pre používanie jedného biblického verša hneď po druhom; nazýva sa to catena. Obaja autori Nového zákona (najmä Pavol) používali catena a aspoň 29 autorov rannej cirkvi pred Prvým nicejským koncilom používalo catena, takže išlo o bežný spôsob vyjadrovania.

Otázka: Ako a prečo v Rim 9,32–33 Boh urobil Ježiša kameňom úrazu pre Židov?

Odpoveď: Hoci tento úryvok neuvádza dôvod, môžeme si všimnúť niekoľko vecí. Ježiš v Matúšovi 18:3–5 a 19:14 povedal, že aby sme k Nemu prišli, musíme byť ako malé deti. Malé deti zvyčajne nie sú ohromené svojimi vlastnými vedomosťami či múdrosťou a nepýcha sa tým, že vedia viac ako ostatní. Jednoducho pokorne túžia byť blízko niekomu, kto ich miluje a pomáha im v ich slabosti. Boh nemá radosť z našej sily, ale skôr z toho, ako Jeho sila môže žiariť cez našu slabosť. Boh povedal Pavlovi v 2. Korinťanom 12:9b–10: „… lebo moja sila sa dokonale prejavuje v slabosti. Preto sa najradšej budem chváliť svojimi slabosťami. Preto mám radosť zo slabostí, z potup, z núdze, z prenasledovaní, z úzkostí pre Krista. Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ Nie každý je ochotný mať takýto postoj.

Otázka: Čo je nezvyčajné na slove pre „zakopnúť“ v Rím 9:33?

Odpoveď: Toto slovo neznamená zakopnúť. Jeho význam je skôr podobný pádu z útesu.

Otázka: Aké sú v Rím 10,1–4 príklady toho, ako niektoho náboženská horlivosť bráni tomu, aby spoznal Boha?

Odpoveď: Náboženstvo samo osebe, dokonca aj dobré náboženstvo, môže byť modlou. Existuje však aj škodlivé náboženstvo, ktoré nie je dobré. Keď náboženstvo nariaďuje upáliť čerstvo ovdovenú ženu alebo zabiť ľudí, ktorí proti vám nebojujú, len preto, že neprijímajú vaše náboženstvo, potom je také náboženstvo škodlivé. V Jánovi 16,2 sa píše: „Vylúčia vás zo synagóg. Naozaj prichádza hodina, keď každý, kto vás zabije, bude si myslieť, že tým slúži Bohu.“

Otázka: Ako mohol Boh v Rímskym 10:3 spravodlivo potrestať Izraelitov za nevedomosť?

Odpoveď: V Písme nie je žiadny príklad toho, že by Boh potrestal niekoho za nevinnú nevedomosť. Avšak nie každá nevedomosť je nutne nevinná. Napríklad dobrí rodičia netrestajú batoľa za nevedomosť, ale dobrý učiteľ potrestá za nevedomosť žiaka, ktorý zanedbal prečítanie domácej úlohy. Židia, rovnako ako my dnes, majú „domácu úlohu“ poznať Božie slovo.

Otázka: Ako je Kristus v Rím 10,4 koncom zákona?

Odpoveď: Hoci Kristus sám zákon úplne dodržal, to by ešte nebolo koncom zákona.

Kristus je koncom zákona v niekoľkých ohľadoch.

1. Ako veľkňaz Kristus za nás naplnil zákon. Raz a navždy za nás priniesol obeť (Hebrejom 9:13-14).

2. Účelom zákona je priviesť nás ku Kristovi. Hebrejom 10:1 hovorí, že zákon bol tieňom toho, čo malo prísť.

3. Kristus je koniec, alebo cieľ zákona. Starozákonné obety „zakrývali“ hriech (Hebrejom 9:9–10; 10:2–4) predtým, ako Kristus hriech úplne odstránil.

Slovo „koniec“ alebo „ukončenie“ (telos) je v gréčtine zdôraznené, pretože je to prvé slovo vete.

Otázka: Platí v Rím 10,4 zákon naďalej pre tých, ktorí neveria?

Odpoveď: Tu ide o Mojžišov zákon. Rímskym 10:4 to nie je obmedzené slovami „len pre tých, ktorí veria“. Pohanskí neveriaci by teda nemali uvažovať o dodržiavaní Mojžišovho zákona, ale skôr o nasledovaní Krista a Jeho prikázaní. Mojžišov zákon teda pre všetkých skončil, ale zákon dobra a zla, ktorý je v srdciach ľudí, stále platí.

Otázka: Žijeme podľa Rímskym 10:5 dodržiavaním zákona, alebo zákon prináša smrť, ako hovorí Rímskym 8:2?

Odpoveď: Tu by mohla pomôcť analógia. Či ľudský zákon prináša život alebo smrť, závisí od vášho pohľadu. Potenciálna obeť zločinu a vrah odsúdený na popravu majú odlišné pohľady.

Ak by niekto zákon dokonale dodržiaval, prinieslo by to život. Porušenie zákona, o ktorom viete, však prináša súd a smrť.

Otázka: Čo je zaujímavé na Pavlovom príklade v Rim 10,7?

Odpoveď: Pavol prispôsobil tento citát z Deuteronómium 30:13, kde sa píše: „Kto prejde cez more?“, na: „Kto zostúpi do priepasti?“ Nemusíme zostupovať do priepasti, aby sme dosiahli spásu (čo by pre nás aj tak bolo nemožné), pretože Kristus to už urobil za nás.

Otázka: Je v Rím 10,9–10 stačiť len povedať „Ježiš je Pán“, aby ste sa dostali do neba?

Odpoveď: Nie, to nie je to, čo tento verš učí. V Skutkoch8:13 . Šimon Mág „uveril“, napriek tomu Peter v Skutkoch 8:18-20 povedal, že zahynie. Grécke slovo pre „uveriť“ v Skutkoch 8:13, episteuse, nie je bežným slovom používaným v Biblii na označenie „uveriť“. Bežné slovo, pisteuo, znamená dôverovať a mať spasiteľnú vieru. Slovo použité v Skutkoch 8:13 znamená intelektuálny súhlas.

Otázka: Môže byť človek v Rímskym 10:9 spasený tým, že dôveruje Ježišovi ako Spasiteľovi, ale nie ako Pánovi?

Odpoveď: Nie, nič v Písme nedáva takúto nádej. Rímskym 10:9 sa hovorí, že musíme Ježiša nazývať „Pánom“ alebo „Majstrom“. Len to, že poviete, že Ježiš je Spasiteľ, ale Ježiš nie je môj Pán, neznamená, že ste prijali Ježišovu spásu.

Otázka: Prečo sa v Rím 10,11 píše: „nikdy nebudeš zahanbený“, keď sa odvoláva na Izaiáša 28,16, kde sa v masoretskom texte píše: „nikdy nebudeš zúfalý“?

Odpoveď: Rímskym10:11 , je podobné výrazu „v žiadnom prípade sa nehanbite“ zo Septuaginty, nie z masoretského textu. Aj na mnohých iných miestach sú citáty z Nového zákona bližšie k Septuaginte než k masoretskému textu.

Slovo pre „znepokojovať sa“ v Izaiášovi 28:16 v masoretskom texte je chuwsh (Strongova konkordancia 2363), čo doslovne znamená „ponáhľať sa“. To dáva zmysel, ak chápete „ponáhľať sa“ ako útek z bitky pri porážke. Vzťahuje sa však aj na emócie, ako napríklad „byť veľmi znepokojený“ v Jóbovi 20:2. Masoretský text a Septuaginta majú teda v tomto prípade podobný význam, ale Septuaginta je o niečo presnejšia a pre človeka, ktorý neovláda hebrejčinu, ľahšie zrozumiteľná.

Otázka: Na čom sa v Rím 10:11 zakladá tvrdenie, že neživý kameň predstavuje človeka?

Odpoveď: Boh je metaforicky kameňom, o ktorý sa ľudia potknú, v Izaiášovi 8:14 a 1. Petrovom 2:8. „Hospodin je kameňom, o ktorý sa ľudia potknú, a skalou, na ktorú padajú.“ Žalm 118:22 hovorí: „Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, stal sa vrcholným kameňom.“ Žalmista nás neučí o stavbách; ide o metaforu, ktorá prirodzene zapadá k Mesiášovi.

Otázka: Je pravda, že v Rímskym 10:12 „identitu ‚Pána‘ nie je možné s istotou určiť z kontextu“, ako učia Svedkovia Jehovovi (Strážná veža 1. 2. 1977, s. 95)?

Odpoveď: Nie. 1. Korinťanom 12:4–6 a mnoho ďalších veršov ukazuje, že ide o Ježiša Krista.

Otázka: Musí človek v Rím 10:13 konkrétne vzývať meno „Jehova“, aby bol spasený, ako to učia Svedkovia Jehovovi?

Odpoveď: Nie. Skôr je potrebné vzývať skutočného a živého Boha. Samotní starovekí Izraeliti nemali slovo „Jehova“, pretože nepoznali hlásku „J“. Znamená to snáď, že kvôli chýbajúcej hláske „J“ všetci svätí v Starom zákone neuctievali pravého Boha? Samozrejme, že to je nezmysel. Bohu záleží na našom srdci a na slovách a činoch, ktoré z neho vychádzajú, nie na výslovnosti.

Otázka: Môže človek podľa Rim 10,13 prijať Ježiša ako Spasiteľa, ale nie ako Pána?

Odpoveď: Nie. Bohužiaľ, niektorí učia, že stačí prijať Ježiša len ako Spasiteľa a že prijatie Ho ako Pána je až druhá časť. Jedna verzia tvrdí, že uznanie Ježiša za Pána je voliteľné. Druhá verzia, ktorú obhajuje kniha The Complete Book of Bible Answers na s. 190, síce nehovorí, že je to voliteľné, ale že podriadenie sa Ježišovi ako Pánovi nie je rozhodnutím, ktoré by sa malo od nekresťanov vyžadovať pred spasením, ako je to [zrejme] v prípade prijatia Ježiša za Spasiteľa. Prijatie Ježiša za Pána prichádza postupne, keď kresťan kráča s Ním.

V knihe *Now That’s a Good Question* (s. 122–123) R. C. Sproul poukazuje na to, že spasenie bez prijatia Ježiša za Pána je skreslením pravého evanjelia, nazývaným „ ký antinomizmus“. Kalvinisti tvrdia, že toto antinomistické učenie vidia u takých mužov, ako sú Zane Hodges a Charles Ryrie.

Ježiš však antinomizmus vyvracia v Matúšovi 7:21–28 a Jánovi 14:21–24. Stručne povedané, tí, ktorí milujú Ježiša, budú poslúchať Jeho učenie, a tí, ktorí Ježiša nemilujú, nebudú Jeho učenie poslúchať. Tiež v Kolosenským 2:6 Pavol hovorí: „tak, ako ste prijali Krista Ježiša, Pána“. V tomto úryvku sa Biblia neobráca na tých, ktorí sa snažia prijať Ježiša ako Spasiteľa, ale nie ako Pána.

Otázka: Ak v Rímskym 10:13 stojí, že každý, kto volá k Pánovi, bude spasený, ako vieš, či si bol úprimný, keď si volal k Bohu, aby ťa spasil?

Odpoveď: Položme si na ilustráciu jednoduchšiu otázku. Ako viete, že ste včera mali v úmysle obedovať?

1. Zjedli ste jedlo náhodou, alebo ste to urobili zámerne?

2. Nevedeli ste, že chcete obedovať, skôr než ste skutočne obedovali?

3. Nútil vás niekto, aby ste jedli, namiesto toho, aby ste to urobili z vlastnej vôle?

Ak ste včera obedovali a odpoveď na predchádzajúce tri otázky bola „nie“, potom ste mali v úmysle obedovať.

Podobne ani volanie k Pánovi nie je zložitá vec, ako napríklad zložiť skúšku. Ak si volal k Ježišovi zámerne, vedel si, čo robíš, nebol si k tomu nútený a slobodne si to chcel urobiť, potom ak si volal k Ježišovi, aby ťa zachránil, naozaj si volal k Ježišovi, aby ťa zachránil.

Otázka: Ak v Rím 10,14–15 nesplníme svoju úlohu a nebudeme kázať evanjelium, spôsobí naša neposlušnosť, že ľudia pôjdu do pekla?

Odpoveď: Nie. Boh je všemocný aj zvrchovaný a pripraví cestu, aby k Nemu mohli prísť všetci vyvolení. Môžeme sa však podeliť o radosť a výsadu byť nástrojom, ktorý Boh používa na uskutočňovanie Svojej vôle.

Otázka: V Rím10:14 –15, môže niekto ísť do neba, ak nikdy nepočul evanjelium?

Odpoveď: Ľudia sa tam dostali. Ako dôkaz slúžia Henoch, Abrahám, Jób a veriaci zo Starého zákona, ktorí nasledovali to, čo im Boh zjavil, hoci nepočuli to, čo pre nich bolo tajomstvom evanjelia Nového zákona. Pamätajte, že v konečnom dôsledku je to Boh, kto spasí, nie evanjelium a ani naša reakcia na evanjelium. Viac informácií nájdete aj v nasledujúcej otázke.

Otázka: V Rím10:14 –15, môže niekto ísť do neba, ak nikdy nepočul evanjelium po tom, čo Ježiš vstal z mŕtvych?

Odpoveď: Skutoční kresťania sa v tejto otázke nezhodujú.

Niektorí hovoria, že nie. To však nutne neznamená, že nemali žiadnu príležitosť. Ak by niekto, kto nikdy nepočul evanjelium, nasledoval pravdu, ktorú pozná, a reagoval na pôsobenie Ducha Svätého vo svojom živote, Boh môže pohnúť nebom i zemou, aby mu priniesol pravdu. Boh môže svojou prozreteľnosťou zariadiť, aby k nemu prišiel kresťan a zvestoval mu Kristovo evanjelium. Jedným z príkladov toho je v Skutkoch apoštolov 10:2, 22, 31 príbeh o bohabojnom Rimanovi menom Kornelius, ktorý bol spravodlivý, modlil sa a rozdával almužny. Boh poslal anjela, aby povedal Korneliovi, nech pošle pre Petra.

Iní s tým kategoricky nesúhlasia. Hoci 2. Tesalonickým 1:8 hovorí, že ľudia, ktorí neposlúchnu Ježišovo evanjelium, budú potrestaní večnou záhubou, Rímskym 4:15 a5:12 uvádzajú, že hriech sa nepočíta tam, kde nie je zákon. Hoci Písmo neučí, že by niekto mal po smrti druhú šancu, niektorí vidia možnosť, že ľudia môžu počuť evanjelium a dostať prvú šancu po smrti a/alebo počas Tisícročia. Pozri diskusiu o 1. liste Petrovom3:19 (dve otázky) a 1. liste Petrovom 4:6 o tom, ako Ježiš káže evanjelium mŕtvym. Pozri diskusiu o Zjavení 20 o možných príležitostiach počas Tisícročia. Nakoniec, keďže to je v konečnom dôsledku Boh, kto zachraňuje ľudí, mohol by spôsobiť, aby deti alebo ktokoľvek iný išiel do neba bez toho, aby počul evanjelium, ak by to chcel urobiť.

Kľúčovým bodom tejto argumentácie je Rímskym 10:14, kde sa hovorí, že ľudia nemôžu volať k Bohu bez viery, nemôžu veriť bez počutia a nemôžu počuť bez kazateľa. Ak by to bolo paralelným výrokom, Rímskym10:13 by hovorilo, že nikto nemôže byť spasený bez volania k Bohu; avšak Rímskym10:13 nie je paralelným výrokom. Skôr sa tam hovorí len to, že „každý, kto volá na meno Pána, bude spasený“.

Rímskym 10:13-14 sa nedá odôvodniť tvrdenie, že každý dospelý, ktorý nikdy nevedel, ako volať k Pánovi, pôjde do pekla, o nič viac, ako tvrdenie, že každé dieťa, ktoré nikdy nevedelo, ako volať k Pánovi, pôjde do pekla.

Otázka: Ako to, že Židia v Rímskym 10:18 nerozumeli, keď práve oni mali zo všetkých ľudí najviac vedomostí o Bohu?

Odpoveď: Nebolo to preto, že by nemali informácie, ani preto, že by neboli dosť inteligentní. Skôr mali iný model myslenia, podľa ktorého stačilo dodržiavať zákon, a nemali priestor pre pravdu, pretože tá nezapadala do ich modelu.

Otázka: Ako v Rím 10,19 Boh vzbudil u Židov žiarlivosť voči tým, ktorí nie sú národom?

Odpoveď: Židia brali Boha ako samozrejmosť. Za samozrejmosť považovali aj to, že len oni sami boli vyvolení Bohom. Boh im chcel ukázať, že nemajú čím sa chváliť. Hoci mohli závidieť politickú moc iných národov, primárny význam je tu náboženský. Existuje mnoho nežidovských ľudí, ktorí poznali Starý zákon lepšie ako väčšina Židov. Viac sa starajú o to, aby sa zapáčili Bohu , než väčšina Židov. Nábožensky založený Žid by tu mohol vidieť niečo nesprávne v praktizovaní judaizmu.

Tu je to, čo o tom povedal Irenej z Lyonu (cca 160–202 n. l.). Cituje 11 z 20 slov z Listu Rímskym 10:19 a nasl. „Navyše Mojžiš v Deuteronómiu hovorí, že pohania by mali byť ‚hlavou‘ a neveriaci ľudia ‚chvostom‘. A ďalej hovorí: ‚Vy ste ma rozhnevali na tých, čo nie sú bohmi, a rozzúrili ste ma svojimi modlami; a ja vás rozhnevám na to, čo nie je národ, a rozzúrim vás hlúpym národom.‘ Lebo opustili Boha, ktorý je, a uctievali a slúžili bohom, ktorí nie sú; a zabili Božích prorokov a ‚prorokovali pre Baala‘, ktorý bol modlou Kanaáncov. A Božieho Syna, ktorý je, pohŕdali a odsúdili, ale zvolili si Barabáša, zlodeja, ktorý bol zatknutý za vraždu; a večného Kráľa zapreli a za svojho kráľa uznali dočasného Cézara. (Tak) sa Bohu zapáčilo udeliť ich dedičstvo pošetilým pohanom, dokonca tým, ktorí nepatrili do Božieho spoločenstva a nevedeli, čo je Boh.“ Ukážka apoštolského kázania, kap. 95.

Otázka: Prečo v Rim 10,21 a 11,7 znie Boh (a Pavol) sklamane, že Židia ako skupina neprijali Ježiša, keďže Boh už vopred vedel, že budú neposlušní?

Odpoveď: Boh je mimo času aj v čase. Ich neposlušnosť bola ich vinou a Boh vedel, že k tomu dôjde ešte skôr, ako bola stvorená zem. Ale Boh aj v okamihu, keď sa to stane, prežíva emócie. Rímskym 10:21 je srdcervúci obraz: všemocný Boh vesmíru, ktorý môže roztrhať hviezdy, jemne a trpezlivo natahuje ruky k týmto ľuďom, a oni ako národ sa k nemu obracajú chrbtom a neprichádzajú k nemu, aspoň zatiaľ nie.

Otázka: V Rímskym 11:1,11 tento stav nebol trvalý. Kedy sa zlá situácia javí ako trvalá, hoci v skutočnosti nie je?

Odpoveď: Odmietnutie Židov bolo čiastočné, dočasné a prechodné. Pre bežného pozorovateľa sa však v tom čase mohlo javiť ako trvalé. Tak to môže vyzerať aj dnes.

Nepríjemné situácie: Niečo sa môže zdať trvalé, keď v skutočnosti dúfame, že nie je, a nevidíme žiadnu možnosť svetla na konci tunela. Ako niekto raz povedal: „Videl som svetlo na konci tunela, ale bol to len vlak.“

Príjemné situácie: Niečo sa môže zdať trvalé, keď si to prajeme, a upadneme do pasce myslenia, že ak v to dúfame, tak sa to aj stane.

Ale aspoň môžeme uznať, že máme sklon myslieť si, že niektoré veci sú trvalejšie, než v skutočnosti sú. Mali by sme to vyvážiť tým, že si pripomenieme, že nemôžeme vedieť, čo prinesie zajtrajšok (Jakub 4:14). Preto by sme sa mali držať vecí tohto sveta len s ľahkosťou a uvedomiť si, že každý nový deň, pre nás aj pre našich blízkych, je darom.

Otázka: V Rím 11:14, bol to Boh, Pavol alebo obaja, kto sa snažil vyvolať u Židov žiarlivosť?

Odpoveď: V gréckom texte v Rímskym 11:14 sa píše „ja“, takže to bol určite Pavol.

Nesprávna odpoveď: Podľa Believer’s Bible Commentary, s. 1725, to bol len Pavol.

Správna odpoveď: Nebol to len Pavol, ale aj Boh, ako to Pavol priznáva, keď v Rímskym 10:19 cituje Deuteronómium 32:21.

Vyprovokovanie žiarlivosti je zaujímavá stratégia. Keď ľudia už nechcú počúvať a trpia vytrvalou, dôslednou a zatvrdnutou hluchotou, porozprávajte sa s niekým iným, kto o tom vie, a oni sa možno začnú zamýšľať nad tým, o čo prichádzajú.

Otázka: Ako môžu byť kresťania v Rímskym 11:16 teraz Božím vyvoleným národom, keďže v Starom zákone bol olivovník symbolom Izraelitov?

Odpoveď: Olivovník nebol symbolom etnických Izraelitov; oni si to len mylne mysleli, pričom si viac cenili svoj pôvod ako správny vzťah s Bohom.

Otázka: Čo je v Rím 11,16 hlavný kmeň olivového stromu?

Odpoveď: Najprv to, čo nie je odpoveďou, a potom dva pohľady na odpoveď.

Čo nie je odpoveďou. Nepredstavuje Izrael, keďže pohané, ktorí prišli, neboli obrezaní a nedodržiavali židovský zákon.

Duchovný rod Abraháma: vrátane patriarchov, podľa The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 484–485.

Božia línia výsad, alebo „štatút privilegovanej národy“, podľa diela „Believer’s Bible Commentary“, s. 1725–1726.

Boží vyvolený ľud

Otázka: Čo vieme o pestovaní olivovníkov z Rím11:17 –24?

Odpoveď: Olivové stromy boli veľmi cenné, ale vyžadovali si veľa práce. V čase vojny Izraeliti nesmeli rúbať olivové stromy (Deuteronómium 20:19–20). Ak by boli olivové stromy vyrúbané, znížilo by to zásoby potravín v krajine najmenej na 20 rokov. To tiež vysvetľuje, prečo bolo vyrúbanie olivových stromov katastrofou v knihe Habakuk3:17 a Deuteronómium 28:40.

Wycliffeho biblický slovník na stranách 1366–1367 obsahuje rozsiahlu časť venovanú pestovaniu olív. Na záver sa v ňom uvádza: „Olivovníky sa pestujú z odrezkov, ktoré sa narúbujú na starý kmeň alebo divoký strom, keď sú výhonky alebo odnože dlhé približne tri stopy . Nové výhonky môžu vyrastať aj z koreňov alebo pňa starého materského stromu (Žalm 128:3; Izaiáš 11:1). Počas troch až štyroch rokov strom neprináša ovocie a bohatú úrodu dosiahne až po 17 až 18 rokoch. Po celý tento čas si strom vyžaduje starostlivú pozornosť, pôdu treba každú jar orať a hnojiť a dôsledne polievať. … Pri správnej starostlivosti dospelý strom vyprodukuje pol tony oleja ročne a bude v tom pokračovať, kým nedosiahne neuveriteľný vek.“ V publikácii The New International Bible Dictionary, s. 802, a v Encyklopédii Britannica z roku 1972, zväzok 16, s. 936, sú fotografie olivovníkov, ktoré majú 1 000 rokov. Keby som bol stromom, chcel by som byť olivovníkom – pevným, odolným voči škodcom a dožiť sa veku tisíc rokov!

Otázka: Prečo by v Rím11:17 –24 niekto narúbal divoké olivové vetvy na domáci olivovník?

Odpoveď: Zvyčajne by sa to robilo naopak. Človek by mal divoký ovocný strom s jeho odolnými vlastnosťami v kombinácii s kultivovanými vetvami, ktoré rodia ovocie s príjemnými vlastnosťami. V odpovedi je potrebné zohľadniť päť bodov.

1. Pavol uvádzal príklad. Nesnažil sa poučiť ľudí, ako pestovať olivy, ale uvádzal príklad toho, ako boli pohané naroubované. Ako to vyjadruje Wycliffe Bible Dictionary na s. 726: „Toto zámerné obrátenie umocňuje obrazný jazykový prostriedok, ktorý vyjadruje večnú pravdu o zavrhnutí národného Izraela a zložení pravého Izraela – všetkých veriacich.“ Podobný popis nájdete aj v New International Dictionary of the Bible na s. 402.

2. Mnohé rastliny sa vôbec neštepujú. Domáce vetvy sa zvyčajne odštepujú len vtedy, ak sú slabé, napadnuté hmyzom alebo choré. Pavol v Liste Rímskym 11,20 výslovne uvádza, že tieto vetvy boli odlomené kvôli nevere.

3. Analógia Izraelitov ako olivového stromu im už bola známa z Jeremiáša 11:16 a Ozeáša 14:6. Ak to teda pozeráme chronologicky, pričom koreň predstavujú predkovia v rodokmeni, boli to pohané, ktorí boli naroubovaní, a nie naopak.

4. Keby Pavol povedal, že Židia sú divoký koreň a pohania domáce vetvy, potom by si pohania mohli myslieť, že ich Boh narouboval, lebo v nich potreboval nejaké žiaduce vlastnosti, a nie že to bolo čisto z milosti. Navyše to neboli pohania, ktorí boli domestikovaní, ale Židia.

5. Ak by sa použila analógia, v ktorej by pohania boli divokým koreňom a Izraeliti kultivovanými vetvami, bolo by to ešte väčším omylom. Pohania boli naroubovaní do Božieho vyvoleného národa, a rozhodne nie naopak.

V publikácii „The New Geneva Study Bible“ na strane 1787 sa uvádza, že divoké vetvy sa niekedy štepili na domáce rastliny, aby im dodali novú vitalitu. Zdá sa, že keby boli všetky vetvy domáce, olivovník by nerástol tak dobre. Avšak publikácia „Today’s Handbook for Solving Bible Difficulties“ (s. 152–153), „Believer’s Bible Commentary“ (s. 1726) a „The New International Bible Dictionary“ (s. 402) uvádzajú, že žiadny šľachtiteľ rastlín by to neurobil, a zhodujú sa v tom, že Pavol použil toto poradie, aby poučil o odrezaní Izraela a pripojení pohanov, a nie o záhradníctve. Pavol to možno naznačuje aj v Liste Rímskym 11:24, kde hovorí, že naroubovanie divokej vetvy na domáci koreň bolo „v rozpore s prírodou“.

Komentár „Bible Knowledge Commentary: New Testament“ (s. 484) uvádza, že naroubovanie divokej vetvy na domáci koreň nebolo bežnou praxou, hoci sa to robilo.

Záver: Pavol nám konkrétne vysvetľuje, prečo práve Izraeliti boli v tejto analógii koreňom. V Liste Rímskym 11:18 Pavol im pripomína, aby si uvedomili, že to nie oni (pohania) podporujú koreň, ale naopak, koreň podporuje ich.

Otázka: Aké boli v Rímskym 11:20 niektoré prekážky, ktoré bránili Židom, aby prinášali ovocie pre Boha?

Odpoveď: Boli to ich nevernosť. Okrem toho mali

chýbala im láska k strateným (ako Jonáš)

modlárstvo a iné hriechy až do vyhnanstva (Ozeáš9:10 ).

Nenašli potešenie v Božom slove (Jeremiáš6:10 ).

Zabudli na potrebu vytrvať (Hebrejom10:23 , 32–35).

Boli pohltení starosťami tohto sveta, ako v prípade tretej pôdy (Matúš 13:23).

Zredukoval Božie slovo len na súbor pravidiel pre život

Zabudli na príkazy vychovávať svoje deti (Deuteronómium 6:4-7).

Tak sa Židia stali zatvrdnutými, v gréčtine „porosis“.

Otázka: Ako môže byť Boh v Rím 11:22 zároveň milosrdný aj prísny, bez toho, aby si protirečil?

Odpoveď: Grécke slovo môže znamenať aj prísny, aj tvrdý. Na zemi môže byť policajt milosrdný tým, že pomôže cudzincovi, ktorý potrebuje pomoc. Ten istý policajt môže byť prísny tým, že zastrelí vraha, ktorý sa pokúša niekoho zabiť. Ak človek môže byť zároveň milosrdný aj prísny, určite by ste nemali mať problém pochopiť, že Boh môže byť rovnaký – preukazovať milosrdenstvo a zároveň zostať verný svojej svätej povahe. Pozrite si diskusiu o Rímskym 13:10, kde sa dozviete viac o tom, ako môže kresťan byť policajtom.

Otázka: Čo znamená v Rímskym 11:25 „plnosť pohanov“?

Odpoveď: Znamená to, že Izrael bol ako Boží ľud odvrhnutý, kým do Božieho kráľovstva nevstúpia pohané, ktorí uveria.

Otázka: Idú podľa Rímskym 11:26 všetci Izraeliti do neba?

Odpoveď: Nie, podľa Ján 8:24 a Matúš 23:33. Odpoveď nájdete v diskusii k Rimanom 9:8-9,27.

Otázka: V Rím11:26 –27, splní Boh v budúcnosti ešte niektoré sľuby pre biologických potomkov Izraela?

Odpoveď: Toto je jeden z kľúčových rozdielov medzi kresťanmi, ktorí sú teológmi zmluvy, a kresťanmi, ktorí sú dispenzacionalistami.

Teológovia zmluvy hovoria, že nie. Všetky budúce sľuby sa naplnia nie pre fyzický Izrael, ale pre duchovný Izrael, to znamená pre cirkev, ktorú tvoria všetci skutoční veriaci všetkých národností. Tomu sa hovorí teológia nahradenia.

Dispensacionalisti hovoria, že áno. Mnohé sľuby sa naplnia vo vzťahu k duchovnému Izraelu, ale fyzický Izrael bude aj naďalej navždy dediť zem Palestíny. Tých 144 000 v Zjavení 7 a 14 pochádza z izraelských kmeňov.

Otázka: Čo znamená v Rímskym 11:32, že Boh všetkých ľudí podriadil neposlušnosti?

Odpoveď: Boh jednoducho nezrušil svoj štandard spravodlivosti ani neznížil svoj štandard dokonalosti pre nebo. Skôr sa Boh zmiloval nad ich neposlušnosťou prostredníctvom Ježišovej krvi na kríži.

To môže súvisieť aj so skutočnosťou, že Boh stvoril aspoň päť druhov bytostí:

Nemorálne: zvieratá

Bez hriechu a zostávajú bez hriechu: anjeli rôznych rádov

Od bezhriešnych po padlých: démoni

Od padlých k bezhriešnym: vyvolený ľud

Padlí a zostávajúci padlými: odvrhnutí ľudia

List Rímskym11:32 ukazuje, že všetci ľudia, s výnimkou Adama, Evy a Ježiša, patria do posledných dvoch kategórií.

Otázka: Prečo Pavol v Rímskym 12:1 používa slovo „preto“?

Odpoveď: „Preto“ tu znamená vzhľadom na všetko Božie milosrdenstvo v predchádzajúcich kapitolách. Vzťahuje sa na všetky predchádzajúce kapitoly Listu Rímskym, nielen na kapitoly 9–11.

Pavol rozdeľuje mnohé zo svojich listov na dve časti: doktrinálnu a praktickú. Alebo, ako hovorí A. M. Hunter, „stranu viery a stranu správania“, ako uvádza New International Bible Commentary na s. 1338. V listoch Efezanom a Kolosanom sú tieto časti približne rovnako dlhé, ale v Liste Rimanom je doktrinálna časť viac ako dvakrát taká dlhá.

Otázka: Čo je zaujímavé na časoch gréckych slov „prispôsobiť sa“ a „premeniť sa“ v Rim 12,1?

Odpoveď: Zhrnúť to ako „Neprispôsobujte sa, ale premeňte sa“ je úplne nesprávne. Tieto slovesá sú v pasívnom, nie v aktívnom tvare. Nehovorí sa teda „neprispôsobujte sa“, ale skôr „nebuďte prispôsobení“. To isté platí pre slovo „premeniť“. Technicky vzaté nám teda Boh tu nenariaďuje, aby sme niečo robili, ale paradoxne nám nariaďuje, aby sa s nami niečo stalo. Nie je to teda tak, že by sa ľudia výslovne snažili prispôsobiť sa svetu; skôr sa prispôsobujú, keď kráčajú po ceste, ktorú si zvolili. Podobne nám nie je nariadené, aby sme sa premenili, pretože sami seba premeniť nedokážeme. Je nám aktívne prikázané, aby sme sa „nechali premeniť“, čo je vedľajším účinkom obnovy našej mysle prostredníctvom Ducha Svätého. V Žalme 40,8 Dávid povedal, že Boží zákon bol v jeho srdci. Božie slovo by malo byť aj v našich srdciach.

Otázka: Ako máme byť v Rímskym 12:1 obetovaní Bohu?

Odpoveď: Rímskym 12:1 sa nehovorí, že máme byť mŕtvou alebo spálenou obeťou, ale skôr živou obeťou. Samozrejme, živá obeť môže mať tendenciu zliezť z oltára, a to by sme nemali robiť.

Existuje takýto príbeh. Raz sa sliepka a prasa prechádzali po krajine a videli veľa hladných ľudí. Sliepka povedala: „Viem, čo môžeme urobiť, pripravme im raňajky!“ Prasa odpovedalo: „Tebe sa to ľahko hovorí, ale pre mňa je to úplné odovzdanie sa.“ Boh nás síce nevolá, aby sme boli kuriatkami, ale volá nás k úplnému odovzdaniu sa, aby sme priniesli spásu tomuto svetu. Úplné odovzdanie sa neznamená zomrieť v službe Bohu (hoci pre niektorých ľudí to tak je), ale to, že všetci žijeme pre Boha.

Otázka: Aký je v Rím 12,1–2 rozdiel medzi chodením a prácou pre Boha a o čom sa tu hovorí?

Odpoveď: Verše 1 a 2 technicky nie sú o „konaní“; to prichádza neskôr, počnúc veršom 3. Verše 1 a 2 hovoria o tom, že sa dobrovoľne obetujete, aby sa v vás udiala „zmena bytia“. Ste ochotní nechať Boha, aby vás zmenil a premenil? Niektorí ľudia nie sú, pretože sú príliš spokojní s tým, kde sa teraz nachádzajú.

Otázka: Koľkokrát sa podľa Rím 12,2 musíme nechať premeniť?

Odpoveď: Len raz, ale je to nepretržitý proces od chvíle, keď sme uverili, až do dňa, keď opustíme tento svet.

Otázka: Aké sú v Rím 12,3 niektoré spôsoby, ktorými si ľudia môžu o sebe myslieť viac, než by mali?

Odpoveď: Vo svete si ľudia môžu myslieť viac, než by mali, o svojej inteligencii, peniazoch, finančnej zdatnosti, športových či hudobných schopnostiach, atraktívnosti, pôvode alebo postavení v spoločnosti. Akákoľvek dobrá vec, ktorú máte, je darom od Boha. Môže tiež kedykoľvek zmiznúť.

Najmä pre kresťanov existuje dobrá kresťanská kniha s názvom The Seven Deadly Virtues (Sedem smrteľných cností) od Todda E. Outcalta. Jedným z posolstiev tejto knihy je, že akákoľvek cnosť, akákoľvek dobrá vec, sa stáva smrteľnou, keď sa zmieša s pýchou. Vaša viera, znalosť Biblie, ba dokonca aj vaša láska môžu pôsobiť odpudzujúco ako na Boha, tak aj na ostatných, ak sa zmiešajú s pýchou na túto cnosť.

V rannej cirkvi si niektorí mohli myslieť, že sú lepší ako ostatní kresťania, pretože boli Židia. Niektorí vzdelaní Gréci mohli byť hrdí na svoju múdrosť a niektorí, vtedy aj dnes, sa kvôli svojmu bohatstvu mohli cítiť vplyvnejší, alebo iní mohli mať pocit, že sú vplyvnejší, ako ukazuje Jakub 2,2–5.

Zdá sa, že aj Pavol vedel o tomto pokušení, lebo v 2. Korinťanom 12,7–10 povedal, že mu Boh dal „posla od satana“, aby ho trápil, aby sa Pavol nestal namysleným. Aj Pavol s tým bojoval.

Otázka: V Rímskym 12:3 je opakom toho myslieť si, že všetko, čo máme, je nič alebo k ničomu, a Biblia nehovorí, že by sme mali mať ani takýto postoj. Aký by mal byť náš postoj?

Odpoveď: List Rímskym 12,3 hovorí, že by sme mali mať „triezvy úsudok“.

Tieto veci nám môžu pomôcť zakoreniť sa v triezvom úsudku.

Je v poriadku usilovať sa vyhrať preteky alebo cenu (Filipským 3:14). Uvedomenie si, že v niektorých veciach ste lepší ako iní ľudia, nie je aroganciou, ale môže to byť len uvedomenie si pravdy. Uvedomte si však aj to, že nech ste v čomkoľvek veľmi dobrí, pokiaľ nie ste v tej veci najlepší na celom svete, vždy sa nájde niekto, kto je v tom lepší ako vy.

Náš život tu je pominuteľný a tak či tak ho čoskoro opustíme. Pozri Jób 14:1–2; Žalm 62:9; 103:13–16; Izaiáš 40:6, 7; (čiastočne 1. Korinťanom 7:31); Jakub 1:10–11; 1. Petrov 1:23–24. Existuje organizácia na pomoc pacientom s Alzheimerovou chorobou s názvom „Still Me“, ktorá pripomína rodinám, že pacient s Alzheimerovou chorobou síce mohol stratiť časť kognitívnych schopností, ale ako povedal jeden pacient: „Stále som to ja!“

Človek, ktorý sa chváli dobrou vecou, ktorú neposkytuje, je ako oblaky a vietor bez dažďa (Príslovia 25:14 ESV). Nezáleží na tom, aké talenty máte, ak s nimi nič nerobíte.

Naše dary nie sú pre nás, ale pre druhých. List Filipským 2:17 hovorí, že Pavol bol „vylievany ako nápojová obeť“ za ostatných kresťanov.

Máme používať svoje dary spoločne s ostatnými, nie len individuálne, ako ukazujú Rímskym 12:5–8 a 1. Korinťanom 12:12–27.

Naše schopnosti a talenty nie sú tým, čím ste. Viete veľa o nejakej téme, ste múdri alebo dobrí v niečom konkrétnom? Možno príde deň, keď to všetko odložíte a necháte to za sebou navždy, a získate niečo lepšie, keď pôjdete do neba. Ale neodložíte to so smútkom, pokiaľ si mylne nemyslíte, že tieto dočasné, menej dôležité veci sú všetko, čím ste.

Milujte bez pokrytectva (Rímskym 12:9). Talenty a schopnosti iného človeka nie sú tým, čím skutočne je. Vzali ste si niekoho kvôli peniazom? – čo by sa stalo, keby o ne prišiel? Vzali ste si niekoho kvôli jeho vzhľadu? – opustili by ste ho, keby mal nehodu alebo inak prišiel o svoj vzhľad? Poznal som na strednej škole chlapca, ktorý mal priateľku a veľmi pekné auto. Keď však havaroval, ona sa s ním rozišla. Nebola do neho zamilovaná, len do jeho auta. Milujeme druhých kvôli ich talentom alebo schopnostiam, alebo kvôli tomu, čo pre nás môžu urobiť?

Otázka: Prečo sa zoznam darov v Rim 12,6–8 líši od zoznamov v 1 Kor 12,7–11, 1 Kor 13,8 a Ef 4,7–13?

Odpoveď: Je dobré, že uvedené dary sú odlišné. Ak by neboli, niekto by si mohol myslieť, že tento zoznam je úplným zoznamom darov a že neexistujú žiadne dary, ktoré by v ňom neboli uvedené. Tieto zoznamy sú uvedené ako príklady kategórií darov. Boh má slobodu udeľovať ďalšie dary a dokonca aj ďalšie kategórie darov podľa svojej vôle a podľa potrieb cirkvi.

Otázka: Čo znamená „preukazovať milosrdenstvo“ v Rím 12,8b?

Odpoveď: Neznamená to udeľovať odpustenie, ale skôr pomáhať tým, ktorí sú v núdzi.

Otázka: Majú kresťania podľa Rim 12,9 prechovávať nejakú nenávisť, a ak áno, akú?

Odpoveď: Nemáme nenávidieť ľudí, ale máme nenávidieť zlo a to, čo ľuďom spôsobuje. 1. Jánova 3:10; 4:7–8 hovorí, že nie sme skutočnými veriacimi, ak nemilujeme svojho brata. Ale sú ľudia, ktorých máme milovať, len veriaci? Nie, Ježiša sa opýtali, koho máme milovať, a On odpovedal podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi v Lukášovi 10:25–37.

Ako povedal Augustín z Hippa: „Nenávidte hriech, ale milujte hriešnika.“ Nedovoľme, aby sa naša nenávisť voči zlu preniesla na nenávisť voči človeku.

Otázka: Ako môžeme podľa Rímskym 12:11 pestovať horlivosť, aby nám nechýbala?

Odpoveď: Boh zrejme zveril veriacim zodpovednosť dávať si pozor, aby sme vo viere neochladli. Slovo pre horlivosť, zeontes, sa tu môže vzťahovať aj na varenie. Veriaci zvyčajne neochladnú zrazu. Častejšie ide o postupné, každodenné ubúdanie našej oddanosti a času stráveného s Bohom, ktoré nahrádzajú iné veci.

Otázka: Čo hovorí Biblia v Rím 12:13; 1 Tim 5:10 a Mt 25:35–45 o preukazovaní pohostinnosti?

Odpoveď: Grécke slovo „philoxenos“ tu doslovne znamená „láska k cudzím“. Má širší význam než len robiť milé veci pre ľudí, ktorých nepoznáte, ale aj úprimne milovať ľudí, ktorých nepoznáte. Tu je to, čo Biblia vo všeobecnosti prikazuje, a potom aj podmienky týkajúce sa tohto príkazu.

Pozitívne prikázanie: List Rímskym12:13 a 1. list Timoteovi 5:10 nám hovoria, aby sme preukazovali pohostinnosť; to platí rovnako voči kresťanom, ako aj voči nekresťanom. V Matúšovi 25:35-45 Ježiš povedal, že ak ste dali jedlo, pitie, pohostinnosť, odev alebo starostlivosť chudobným, cudzincov, chorým alebo väzňom, bolo to, ako keby ste to urobili pre Neho. List Židom 13:2 tiež hovorí, že niektorí bez toho, aby to vedeli, prijali anjelov.

Negatívne príklady: Jób 31:32 spomína ako hriech to, že sme nepreukázali pohostinnosť cudzincovi. Okrem iných hriechov Sodoma a Gomora nepreukázali pohostinnosť v Ezechielovi 16:49; voči cudzincov boli v skutočnosti dosť krutí.

Upozornenie: 2. Jánov list 9–11 hovorí, že ľuďom, ktorí sú heretici, by sa nemala preukazovať pohostinnosť. Takisto 1. Korinťanom 5:11 hovorí, že sa nemáme stýkať s nikým, kto sa nazýva bratom, ale vedie bezbožný život.

Pisateľ rannej cirkvi Klement Rímsky (96–98 n. l.) musel považovať pohostinnosť za dôležitú, pretože uvádza štyri príklady.

Otázka: Čo znamená v Rím 12,14 „blahoslaviť tých, ktorí nás prenasledujú“, a aký druh prenasledovania Pavol konkrétne spomínal?

Odpoveď: Pavol nešpecifikoval žiadne konkrétne prenasledovanie, takže môže ísť o prenasledovanie kvôli našej viere alebo kvôli čomukoľvek inému. To znamená minimálne tieto veci.

Neodplácajte sa a neodplácajte zlo zlým. To sa zdôrazňuje v Písme. Rímskym 12:19, 17; Levitikus 19:18; 1. Petrov 3:9; (implicitne) Matúš 5:38–46; Lukáš 6:27–36

Robte im dobro. Odplácajte zlo požehnaním, ako hovorí 1. list Petrov 3:9. Robte dobré skutky, ako je napríklad ich nakŕmiť, ako sa píše v Rimanom 12:20.

Nenávidte ich. Máme milovať každého. 1. Jánova 3:15 hovorí, že každý, kto nenávidí svojho brata, nemá v sebe večný život.

Milujte ich. Nestačí len prestať ich nenávidieť a stať sa apatickými, ale skutočne ich milujte. 1. Jánova 3:10-11,14 prísne hovorí, že milovať jeden druhého je niečo, čo musíme robiť. V konečnom dôsledku je láska voľbou, nie pocitom.

Modlite sa za nich, aby sa im stalo to najlepšie, čo je možné; aby spoznali Pána. Matúš 5:44; Lukáš 6:27–28; Skutky apoštolov 7:60; Lukáš 23:34.

Bojujte proti zlu – dobrom: Máme bojovať proti zlu, ale paradoxne Rímskym 12:21 hovorí, že máme bojovať proti zlu dobrom, nie rovnakým zlom. Je to akýsi opak príslovia „bojovať proti ohňu ohňom“.

Pamätajte, že vám tým zabezpečujú odmenu v nebi. Matúš 5:10 hovorí: „Blahoslavení sú tí, ktorí sú prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (ESV) Pozri tiež Lukáš 6:23.

Otázka: Ako by sme sa mali podľa Rim 12,15 radovať s tými, ktorí sa radujú, a smútiť s tými, ktorí smútia?

Odpoveď: Prvým krokom k tomu, aby sme sa s nimi radovali a smútili bez pokrytectva, je starať sa o nich.

Radovať sa s nimi: Ak váš priateľ dostane povýšenie alebo sa mu stane niečo dobré, tešíte sa z toho, aj keď z toho nemáte žiadny prospech? Alebo vám žiarlivosť ničí radosť, ktorú by ste mali mať za svojho priateľa? Bez Boha sú ľudia smutní, keď sa iným dejú dobré veci, a to zo závisti. Ale 1. Korinťanom 13:4 hovorí, že láska nezávidí. Alebo ľudia môžu pociťovať radosť, keď sa iným stane niečo zlé, čo sa v nemčine nazýva „schadenfreude“. Možno práve to hľadal Jonáš, keď sedel pred Ninive. Ale 1. Korinťanom 13:6 hovorí, že láska sa neteší z neprávosti, ale teší sa z pravdy. Pre tých, ktorí prenasledujú kresťanov, by sme sa mali modliť a zároveň im želať to najlepšie, čo sa im môže stať; aby spoznali Pána Ježiša Krista ako svojho osobného Spasiteľa, aby po tom, čo tak urobia, išli do neba a aby sme s nimi mohli navždy žiť v nebi. Už poznáme jednu takú osobu, s ktorou budeme žiť v nebi: Saula z Tarsu, známeho aj ako apoštol Pavol.

Smútiť s nimi: Predstavte si niekoho, kto by sa vedel tešiť s tými, čo sa tešia, ale nedokázal by smútiť s tými, čo smútia. Mohol by si užívať dobré časy, ale namiesto toho, aby bol pri nich a načúval im v zlých časoch, mohol by sa stiahnuť, len si z toho robiť srandu alebo tej osobe povedať, aby bola silná, bez akejkoľvek empatie. Niekedy, keď niekto prežíva stratu a vy to nemôžete jednoducho „napraviť“, môže mu vaša prítomnosť a čas, ktorý si nájdete len na to, aby ste s ním boli, priniesť útechu, pretože si ho vážite. Niekedy možno potrebuje a chce radu, ale inokedy nie. Tak či onak, prejavte mu, že vám na ňom záleží, tým, že s ním strávite čas.

Otázka: Prečo sa v Rim 12,16 hovorí, že máme žiť v harmónii medzi sebou, keď sa už v Rim 12,9–10 hovorí, že sa máme milovať, byť si oddaní a ctiť sa navzájom?

Odpoveď: Mohli by sme sa opýtať Euodie a Syntyche vo Filipským 4:2 a mohli by sme sa opýtať Syzyga/spolupracovníka, ktorému Pavol zveril mimoriadne dôležitú úlohu pomáhať týmto ženám vychádzať spolu. Ježiš povedal, že ľudia spoznajú, že sme kresťania, podľa našej lásky v Jánovi 13:34–35 a že sme jedno v Jánovi 17:20–21.

Prejavujeme jednotu s inými veriacimi z rôznych prostredí, sociálnych vrstiev, denominácií a s odlišnými názormi na vedľajšie záležitosti? Mali by sme si pamätať, že Kristus, ktorý nás zjednocuje, je väčší ako tieto veci, ktoré nás môžu rozdeľovať.

Otázka: Prečo by sa podľa Rímskym 12,16 niekto mohol chcieť vyhýbať ľuďom v nižšom postavení a prečo by sme sa s nimi mali stýkať?

Odpoveď: Niekedy sa niekto môže chcieť vyhýbať ľuďom považovaným za nižšie postavených kvôli arogancii, ale častejšie to môže byť preto, že sa bojí toho, čo si pomyslia iní ľudia v postavení. Napríklad Peter sa stýkal s pohanmi a jedol s nimi, ale keď prišli iní Židia, Peter to nerobil (Galaťanom 2:11–16). Keďže Peter to robil verejne, Pavol ho verejne kritizoval za jeho pokrytectvo.

Ak by ste sa však stýkali s ľuďmi, ktorí sú údajne na nižšom postavení, mohli by ste zistiť niečo dôležité. Všetci sme stvorení na Boží obraz a v očiach toho, na čom záleží – teda Boha – nie sú títo ľudia v skutočnosti na nižšom postavení ako vy. Ak už niečo, ak vy máte pýchu a oni nie, potom by ste to mohli byť práve vy, kto je na nižšom postavení.

Otázka: Aké metódy odplácania zla zlom sú v spoločnosti akceptované podľa Rim 12,17?

Odpoveď: Rímskym 12,17 sa hovorí, že pre kresťanov neexistujú žiadne prijateľné spôsoby. Spoločnosť vo všeobecnosti však môže považovať za prijateľné rozprávať za chrbtom, ohovárať a klamať s cieľom zničiť niečí povesť, zabezpečiť, aby ich práca nemala žiadny účinok, alebo im robiť zlomyseľné žarty alebo poškodzovať ich auto. Vždy, keď si položíte otázku „ako sa mu môžem pomstiť“, skĺzavate do hriechu. List Rímskym 12:19 hovorí, že Boh je aj tak schopnejší pomstiť sa mu, než ste vy. Takže zo všetkých vecí, o ktoré sa v živote musíme starať, to, ako sa niekomu pomstiť, medzi ne nepatrí.

George Washington Carver raz povedal: „Nikdy nedovolím, aby mi iný človek zničil život tým, že ma donúti ho nenávidieť.“

Otázka: Aké sú v Rímskym 12:18 spôsoby, ako žiť v mieri s ostatnými, pokiaľ je to možné?

Odpoveď: Vyvíjate mimoriadne úsilie, aby ste urovnali spory alebo zmiernili napätie medzi vami a niekým iným? Ste tvorcom pokoja, ako nás k tomu povzbudzuje Ježiš v Matúšovi 5:9? Podľa Matúša 5:7 máme byť milosrdní.

Niekedy by sme mali byť nepríjemní z dôležitých dôvodov, a to je v poriadku. Nikdy však nebuďte nepríjemní len preto, aby ste boli sporný.

Okrem toho, že sa vyhýbate sporom, položte si otázku: sú vaši susedia šťastní, že bývajú vo vašom susedstve? Sú váš partner a deti šťastní, že s vami žijú? Cítia sa vaši kolegovia požehnaní, že s vami pracujú? Možno nerobíte nič otvorene nepriateľské, ale robíte veci, ktoré sú priateľské?

Otázka: Ako máme v Rím 13:1–6 a 1 Pet2:13 –14 poslúchať vlády?

Odpoveď: Máme poslúchať a ctiť ich zákony v duchu aj podľa litery. Nemáme robiť zlo, ani sa nesmieme javiť ako tí, čo robia zlo (2 Korinťanom8:20 –21; 1 Tesalonickým5:22 ). Zákony národa však majú prednosť pred zákonmi provincie a Božie zákony majú prednosť pred zákonmi národov. Akýkoľvek zákon krajiny, ktorý je v rozpore s Božím zákonom, nemáme poslúchať. Nesmieme zle hovoriť o vládcovi ľudu, ako sa uvádza v Skutkoch 23:5 a Exoduse 22:28. Exodus 22:28 sa vzťahuje aj na svetských vodcov.

Otázka: V Rímskym 13:1-2 nám Boh hovorí: „Nech sa každý podriaďuje vládnucim autoritám. Lebo niet autority, ktorá by nebola od Boha, a tie, ktoré existujú, sú ustanovené Bohom. Preto ten, kto sa vzpiera autorite, vzpiera sa Božiemu nariadeniu, a tí, ktorí sa vzpierajú, privolajú na seba súd.“ Znamená to, že vlády, ako napríklad tie pod vedením Hitlera, Stalina, Pol Pota atď., boli ustanovené Bohom a ľudia sa im nemali vzpierať? Je pre mňa veľmi ťažké tomu uveriť. Ak by ste mi to mohli vysvetliť, bol by som vám veľmi vďačný.

Odpoveď: Najprv vám dám stručnú odpoveď a potom podrobnejšiu.

Stručne povedané: Nie, nikdy nemáme poslúchať žiadne príkazy, ktoré sú v rozpore s Božími prikázaniami (ako napríklad „nezabiješ“ atď.). Stalin, Pol Pot, Hitler a podobní boli zlí ľudia, ktorým Boh dovolil vládnuť. Pamätajte však, že Biblia spomína „knieža“ tohto sveta, a tým je Satan. Hoci sú títo ľudia zlí, máme rešpektovať vládnu autoritu do tej miery, pokiaľ nie je v rozpore s Božou autoritou.

Prví kresťania sa s týmto problémom zápasili, pretože rímska vláda im pod hrozbou mučenia a smrti nariadila, aby prinášali obete cisárovi a uctievali cisára alebo rímskych bohov. Chápali, že majú poslúchať všetky rímske zákony, okrem prípadov, keď boli v rozpore s vyšším zákonom, Božím zákonom. Vyjadrili to tak, že existovali „legálne“ zákony a „nelegálne“ zákony, čo v gréčtine predstavuje akúsi slovnú hračku tvárou v tvár smrti. Takže hoci mali porušiť zákony, ktoré nariaďovali prinášať obete iným bohom, vedeli, že stále musia dodržiavať ostatné zákony, ktoré boli v súlade s Božím zákonom, alebo aspoň neboli v rozpore s ním.

Predstavme si, že žijeme v 40. rokoch 20. storočia v nacistickom Nemecku. Hitler bol nepochybne zlý človek a akékoľvek príkazy, aby sme Židov udávali vláde, by sme mali porušiť. Stále by sme však museli dodržiavať dopravné predpisy a (bohužiaľ) platiť dane z príjmu.

Situácia by sa skomplikovala, keby nás povolali do armády. Čítal som, že pre bežného Nemca bolo celkom zrejmé, že mnohí Židia odchádzali do táborov, nikto z nich sa nevracal a vzduch v okolí táborov zapáchal po ľudskom mä . Keby sme museli vstúpiť do armády, museli by sme si uvedomiť, že sme v zlej armáde, a buď sa pri prvej príležitosti vzdať spojencom, alebo ešte lepšie, stať sa väzenským strážcom a nechať Židov utiecť. Bol tam nacistický dôstojník menom Oskar Schindler, ktorý bol jediným nacistickým vojakom, ktorého v Izraeli uctievajú. Z prvej ruky vedel, čo sa deje v koncentračných táboroch, a snažil sa zachrániť čo najviac Židov. Existuje o ňom slávny film s názvom Schindlerov zoznam. Menej známe je, že existoval aj druhý člen nacistickej strany, ktorý pôsobil v Číne, menom John Rabe, ktorý podobne urobil všetko, čo mohol, aby zachránil životy Číňanov v Nankingu a na iných miestach.

Otázka: V Rím 13,1–2.4 sa skeptik Bart Ehrman pýta, či mali kresťania poslúchať vládnuce [rímske] autority, alebo či budú rímske autority bezbožné a zlé, ako sa uvádza v Zjavení 17,18 (Jesus, Interrupted, s. 97–98).

Odpoveď: Túto otázku som položil svojej 14-ročnej dcére a ona videla odpoveď jasne: oboje je pravda. Pavol žil za vlády jedného z najodpornejších a najzlejších rímskych cisárov všetkých čias: Nera. Pavol vedel už vo svojej dobe, aký bezbožný môže byť rímsky cisár; nemusel čakať až do napísania Zjavenia (takmer 50 rokov po svojom mučeníctve), aby vedel, že vládnuce autority môžu byť veľmi zlé. Napriek tomu nás Pavol stále učil, aby sme poslúchali vládnuce autority. Prví kresťania vládnucim autoritám skutočne poslúchali, okrem prípadov, keď ich príkazy boli v rozpore s vyššími Božími príkazmi.

Otázka: Kedy by sa mali kresťania podľa Rím 13,1–6 zapojiť do občianskej neposlušnosti?

Odpoveď: Kresťania majú vo všeobecnosti poslúchať zákony krajiny. Avšak rovnako ako federálny zákon má prednosť pred štátnym zákonom, Boží zákon má prednosť pred ľudskými zákonmi. Ak teda nejaký zákon odporuje tomu, čo prikázal Boh, musíme najprv poslúchať Boží zákon. Počas druhej svetovej vojny niektorí kresťania, ako napríklad rodina ten Boomovcov, porušili zákon a ukrývali Židov pred úradmi. Urobili správne, keď chránili utláčaných ľudí pred zlým zákonom.

Otázka: Ako mohli byť v Rím 13,7 pohanskí a skorumpovaní rímski vládni úradníci Božími služobníkmi?

Odpoveď: Rímska vláda bola v Pavlových časoch mimoriadne skorumpovaná. Ľudia nahromadili obrovské majetky len tým, že boli guvernérmi provincií, ako napríklad Sicílie. Títo ľudia neboli Božími služobníkmi ani na základe svojho vedomého rozhodnutia, ani na základe svojej morálky. Skôr boli Božími služobníkmi v tom jedinom zmysle, že keďže predstavovali skutočnú vládu, kresťania im mali poslúchať, pokiaľ ich zákony neboli v rozpore s Božími. Vo všeobecnosti boli raní kresťania veľmi zákonní, s výnimkou toho, že odmietali uctievať cisára popri Kristovi. Z tohto dôvodu boli desiatky tisíc z nich umučení.

Otázka: Prečo majú kresťania podľa Rim 13,8 dlhy?

Odpoveď: Rímskym 13:8 nehovorí, aby sme nikdy nemali dlhy, ale skôr, aby sme nenechali žiadny dlh nesplatený, s výnimkou lásky k blížnemu. Inými slovami, prvá časť tohto verša hovorí, že môžeme mať dlhy, ale mali by sme ich splácať. Niekedy môžu podivné a nezvyčajné zákony oslobodiť niekoho od zákonnej povinnosti splatiť platný dlh. Avšak bez ohľadu na podivné ľudské zákony musíme naďalej poslúchať Boha.

To neznamená, že nemáme mať nikdy dlhy, ale skôr, že máme splácať to, čo dlhujeme, podľa Believer’s Bible Commentary, s. 1732, a The Bible Knowledge Commentary: New Testament, s. 491.

Otázka: V Rím 13,9–10, naozaj „miluj svojho blížneho ako seba samého“ vystihuje celý Zákon? A čo milovať aj Boha, ako hovorí Marek 12,29–30?

Odpoveď: Pavol tu spomína štyri z Desatora. V skutočnosti sa posledných päť a pol prikázaní dá zhrnúť do výroku „miluj svojho blížneho ako seba samého“. Prvých štyri a pol prikázaní možno zhrnúť do výroku „miluj Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“. Jedným z bodov teda je, že „miluj svojho blížneho ako seba samého“ skutočne zhrňuje všetky zákony týkajúce sa vzťahov s inými ľuďmi.

Druhým bodom je, že je ťažké nájsť v sebe silu skutočne milovať svojho blížneho duchovne, citovo, finančne a v každom inom smere, ak najprv nemiluješ Boha.

Otázka: Keďže podľa Rím 13,10 nemáme mať voči svojim blížnym zlú vôľu, môže kresťan byť policajtom a zatýkať ľudí?

Odpoveď: Áno. Z lásky k iným ľuďom, v záujme spoločnosti a na presadzovanie zákonov proti páchateľom môže kresťanský policajt zatýkať ľudí a v prípade potreby použiť silu. Mal by to však robiť bez nenávisti, zlomyseľnosti, hnevu alebo zlomyseľnosti voči páchateľovi. Dobrý policajt by nikdy nemal mať postoj, že on sám je nad zákonom alebo že by sa k nemu mali ostatní správať výnimočne.

Dobrý príklad toho, aké to je byť kresťanským policajtom hliadkujúcim v „heroinovej metropole Austrálie“, nájdete v časopise Creation ex Nihilo, roč. 3, č. 3, jún – august 1998, s. 14–16.

Otázka: Aký je význam tohto úryvku z Listu Rímskym13:11 –14?

Odpoveď: Ľudia si môžu zvoliť, ako budú žiť. Avšak Rímskym14:12 sa hovorí, že budú musieť zložiť účty za to, ako žili. Keďže nevieme, kedy pre nás príde koniec života na zemi, Rímskym 13:11–12 sa spomína naliehavosť prebudenia sa k realite, ktorá je pred nami.

Ako vedľajšiu poznámku, Augustín z Hippa (388–430 n. l.) povedal, že ho Rímskym 13:11–14 zrazilo na kolená. Predtým, ako sa stal kresťanom, Augustín žil so svojou priateľkou, s ktorou mal syna.

Otázka: Čo presne sú v Rímskym 14:1 tie „sporné veci“?

Odpoveď: Doslovne sa tam píše: „ale nie na hádky o názory“. Pavol presne nedefinoval tie pochybné veci, v ktorých sa kresťania nezhodujú, takže si myslím, že v tom sa môžeme nezhodnúť aj my! Pavol tieto pochybné veci opisuje len na dvoch príkladoch. Hovorí o stravovaní kresťana a o tom, že jeden deň (napríklad sobota alebo nedeľa, nešpecifikoval to) považuje za dôležitejší ako iný deň. Dobrí kresťania sa v týchto veciach môžu nezhodovať a namiesto toho, aby na tieto otázky odpovedal, ako to mohol urobiť apoštol, používa ich na to, aby ukázal, ako by mali kresťania vychádzať napriek svojim rozdielom v „sporných veciach“. Sporné veci sú veci, ktoré nie sú v Písme výslovne uvedené a ktorých správne chápanie nie je nevyhnutné na spasenie. Nie je to tak, že všetky sporné veci sú nedôležité, ale skôr nie sú také dôležité ako veci, ktoré sú jasne vyučované.

Otázka: Ako je možné, že v Rím 14,1–5 sa spomínajú Židia v Ríme?

Odpoveď: Židia boli z Ríma vyhnaní v roku 139 pred n. l. a neskôr cisárom Tiberiom v roku 19 n. l. Neskôr, v roku 49 n. l., cisár Klaudius vyhnal všetkých Židov z Ríma, ale po Klaudiovej smrti v rokoch 54/55 n. l. sa vrátili. Tak ako ostatné cirkvi, aj rímska cirkev pravdepodobne mala medzi sebou židovských veriacich, hoci ich podiel nebol zrejme taký vysoký ako v iných cirkvách.

Otázka: V Rím 14,2.14.17.20–21 sa uvádza, že katolícki a pravoslávni kresťania sa počas pôstu zdržujú mäsa okrem rýb. Mali by tak robiť všetci kresťania, aby nepokúšali slabších bratov? Podobne, keďže niektorí kresťania veria, že by nikdy nemali piť alkohol, mali by sa toho zdržať všetci kresťania?

Odpoveď: Tu je zhrnutie toho, čo by ste mali robiť.

1. Robte to, čo považujete za správne, ale nepozerajte sa zhora na tých, ktorí to robia inak.

2. Nedovoľte, aby sa o tom, v čo veríte, hovorilo ako o niečom zlom, ak to nie je v rozpore s Bibliou. (Pozri Kolosenským 2:16–20)

3. Ak vás niekto na túto otázku upozorní, spomeňte, že je to v poriadku, ale povedzte mu, že ak je to spôsob, v ktorý verí, nebudete to robiť v jeho prítomnosti.

Je dôležité dodržiavať body 2 a 3 spoločne. Ak sa tomu v danej chvíli jednoducho zdržíte, mohli by nadobudnúť dojem, že súhlasíte s tým, že to už nikdy neurobíte. Ak zistia, že ste to urobili znova, keď tam neboli, bude to vyzerať ako pokrytectvo. Preto sa tomu v ich prítomnosti zdržte, ale dajte jasne najavo, že naďalej veríte, že je to správne, a že tým nenaznačujete, že sa tomu budete vyhýbať úplne.

Otázka: Je podľa Rim 14,5 teraz v poriadku pracovať v sobotu alebo v nedeľu, alebo nie?

Odpoveď: Skutoční kresťania, vtedy aj dnes, sa v tom nezhodujú. Odpoveď nájdete v diskusii o Exoduse 20:8. Pavol v 1. Korinťanom 16:2 povedal, aby sa peniaze zbierali v prvý deň týždňa. Prví kresťania sa podľa

nasledujúceho:

List Ignáca k Magnesijčanom, kap. 9, s. 62 (106–117 n. l.): „Ak teda tí, ktorí boli vychovaní v starom poriadku vecí, dospeli k novej nádeji, už nedodržiavajú sobotu, ale žijú v dodržiavaní Pánovho dňa, v ktorý aj náš život znovu vzkvitol skrze Neho a skrze Jeho smrť.“

List Ignáca Efezským, kap. 5, s. 51 (107/116 n. l.) „Ten, kto sa teda nezúčastňuje zhromaždení Cirkvi, tým už preukázal svoju pýchu a odsúdil sám seba.“

Didaché (=Učenie dvanástich apoštolov) (cca 60–120 n. l.) kap. 14, s. 381 (implicitne): „Každý deň Pána sa však zhromažďujte, lámte chlieb a vzdávajte vďaku po tom, čo ste vyznali svoje previnenia, aby vaša obeť bola čistá.“

List Barnabáša (cca 70–130 n. l.) kap. 10, s. 143 (implicitne) hovorí, že kresťania dodržiavajú „ôsmy deň“ [t. j. nedeľu], lebo to je deň, keď Ježiš vstal z mŕtvych. Neskôr vystúpil do neba.

Justín Mučeník (okolo roku 150 n. l.): „Nedeľa je však dňom, v ktorý sa všetci schádzame na spoločnom zhromaždení, lebo je to prvý deň, v ktorý Boh, keď spôsobil zmenu v tme a hmote, stvoril svet; a Ježiš Kristus, náš Spasiteľ, v ten istý deň vstal z mŕtvych. Lebo bol ukrižovaný deň pred dňom Saturna (sobota); a deň po dni Saturna, ktorý je dňom Slnka, keď sa zjavil svojim apoštolom a učeníkom, naučil ich tieto veci, ktoré sme predložili aj vám [cisárovi Adrianovi] na zváženie.“ Prvá obhajoba Justína Mučeníka, kap. 67, s. 188

Dionýz z Korintu (170 n. l.) (úryvok) „Prežili sme tento svätý deň Pána, počas ktorého sme čítali Váš list, z ktorého neustáleho čítania budeme môcť čerpať napomenutie, rovnako ako z čítania toho predchádzajúceho, ktorý ste nám poslali prostredníctvom Klementa.“ úryvok 2, zväzok 8, s. 765

Irenej z Lyonu (180–188 n. l.) (z druhej ruky) je spomenutý v rovnomennom diele Otázky a odpovede na ortodoxiu: „Tento [zvyk], nekláňať sa v nedeľu, je symbolom zmŕtvychvstania, prostredníctvom ktorého sme boli milosťou Kristovou oslobodení od hriechov a od smrti, ktorá bola pod Ním ne porazená. Tento zvyk má svoj pôvod už v apoštolských časoch, ako to vyhlasuje blahoslavený Irenej, mučeník a biskup z Lyonu, vo svojej práci O Veľkej noci, v ktorej spomína aj sviatok Turíc; počas tohto [sviatku] neklekáme, lebo má rovnaký význam ako deň Pánov, a to z dôvodu, ktorý už bol v súvislosti s ním uvedený.“ (Poznámka pod čiarou uvádza, že nedeľa sa tu pravdepodobne vzťahuje na Veľkonočnú nedeľu.) ANF zväzok 1, Fragmenty Irenea, fragment 7, s. 569–570.

Klement Alexandrijský (193–202 n. l.) (úryvok, deň Pána je ôsmy deň) „A o dni Pána prorocky hovorí Platón v desiatej knihe diela Ústava týmito slovami: ‚A keď uplynie sedem dní pre každého z nich na lúke, ôsmeho dňa majú vyraziť a doraziť za štyri dni.‘“ Stromata, kniha 5, kap. 14, s. 466

Tertulián (200–220/240 n. l.) hovorí, že zatiaľ čo židovskými sviatkami boli sobota a deň očistenia, kresťania si za svoj deň odpočinku/slávnosti zvolili nedeľu. Ad Nationes, kniha 2, kap. 13, s. 123

Origenes (225–253/254 n. l.) „Ak však zo Svätého Písma jasne vyplýva, že Boh zoslal mannu z neba v deň Pána, ale v deň sabatu ju nezoslal, nech Židia pochopia, že od tej doby bol deň nášho Pána postavený nad pravý sabat.“ Kázne na knihu Exodus (preložil Rufinus, ktorý prekladal veľmi voľne) Kázeň 7, kap. 5, s. 308

Cyprián z Kartága (cca 253–258 n. l.) (úryvok) „Lebo pokiaľ ide o dodržiavanie ôsmeho dňa v rámci židovského obrezania tela, toto sviatostné znamenie bolo už predtým dané v predobrazu a v zvyku; keď však prišiel Kristus, naplnilo sa v pravde. Lebo keďže ôsmy deň, to jest prvý deň po sobote, mal byť tým dňom, v ktorý Pán vstanú z mŕtvych, oživí nás a udelí nám obriezku ducha, ôsmy deň, to jest prvý deň po sobote a deň Pánov, predchádzal v predobrate; tento predobrat prestal, keď čoskoro prišla pravda a bola nám udelená duchovná obriezka.“ Listy Cypriána, list 58, kap. 4, s. 354

Anatolius z Alexandrie (270–280 n. l.) (úryvok) „Pánovo vzkriesenie, ku ktorému došlo v deň Pána, nás vedie k tomu, aby sme ho slávili na tom istom princípe; malo by sa to však robiť tak, aby začiatok Veľkej noci…“ Paschálny kánon, kap. 16, zväzok 6, s. 151

Victorinus z Petau (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) „Aj v tento deň, na pamiatku utrpenia Pána Ježiša Krista, buď sa modlíme k Bohu, alebo pôstime. Na siedmy deň si oddýchol od všetkých svojich skutkov, požehnal ho a posvätil. Deň predtým sme zvyknutí prísne postiť sa, aby sme v deň Pána mohli s vďakou pristúpiť k nášmu chlebu. A nech je paraskeva prísnym pôstom, aby sme nevyzerali, že dodržiavame nejakú sobotu s Židmi, ktorú sám Kristus, Pán soboty, prostredníctvom svojich prorokov označuje za „ “ – „ktorú Jeho duša nenávidí“; túto sobotu zrušil vo svojom tele, hoci predtým sám prikázal Mojžišovi, aby obriezka neprekročila ôsmy deň, ktorý veľmi často pripadá na sobotu, ako čítame v evanjeliu.“ O stvorení sveta, s. 341–342

Koncil v Elviere (306–307 n. l.) (21 nesporných kánonov) „Ak niekto, kto žije v meste, nechodí na bohoslužby tri nedele po sebe, nech je táto osoba na krátku dobu vylúčená, aby sa táto hanba stala verejnou.“ Kánon 21.

Peter z Alexandrie (306, 285–311 n. l.) rozoberá štvrtý deň a to, že Ježiš za nás trpel v šiesty deň [v piatok]. Potom hovorí: „Deň Pána však slávime ako deň radosti, lebo v ten deň vstal z mŕtvych, a v tento deň sme prijali za zvyk ani sa neklaniať na kolená.“ Kánonický list, kánon 15, s. 278

Metod (270–311/312 n. l.) (úryvok, spomína ôsmy deň): „Svojho vlastného Syna, aby prorokom zjavil Svoje budúce zjavenie sa na svete v tele, v ktorom bude hlásaná radosť a poznanie duchovného ôsmeho dňa, … skôr, než bola Cirkev zasnúbená Slovu, prijala božské semeno a predpovedala obriezku duchovného ôsmeho dňa.“

Medzi heretikmi a falošnými knihami

Kacír Bardaisan/Bardesan (154–224–232 n. l.) hovorí, že my [kresťania] sa schádzame v prvý deň týždňa. Kniha zákonov rôznych krajín, s. 733

Po Prvom nicejskom koncile (325 n. l.)

Hegemonius (4. storočie) (čiastočne) rozoberá, ako Kristus nahradil sobotu ako Pán soboty. „Disputácia s Manesom“, kap. 42, s. 216

Ústavy svätých apoštolov (okolo 375/390 n. l.) „Ale zachovávajte sobotu a sviatok Pánovho dňa; lebo prvá je pamiatkou stvorenia a druhý pamiatkou zmŕtvychvstania.“ kniha 7, oddiel 2.23, s. 469

Ústavy svätých apoštolov (okolo roku 375/390 n. l.) „Zhromažďujte sa však každý deň, ráno i večer, spievajte žalmy a modlite sa v dome Pánovom: ráno recitujte 62. žalm a večer 140., ale hlavne v deň sabatu. A v deň zmŕtvychvstania nášho Pána, ktorý je dňom Pánovým, schádzajte sa ešte usilovnejšie a vzdávajte chválu Bohu, ktorý stvoril vesmír skrze Ježiša, …“ kniha 2, kap. 8.59, s. 423

Odchýlky od tohto uvádza Justín Mučeník (písal okolo rokov 138–165 n. l.) (Dialóg s Tryfónom, kap. 47), ktorý nazýva tých, čo dodržiavajú sobotu, „slabšími bratmi“, a Eusébius z Cézarey (324 n. l.) spomína, že heretici z hnutia ebionitov dodržiavali sobotu.

Otázka: V Rím 14,5 mal Pavol na mysli práve sobotu?

Odpoveď: Vzťahuje sa to tak na sobotu, ako aj na židovské sviatky. Kresťania majú dva pohľady na vec. Pavol výslovne nešpecifikoval ani starozmluvné sviatky, ani sobotu. Pavol použil veľmi všeobecný výraz „osobitné dni“, aby zahrnul oboje.

Na rozdiel od toho redaktori kalvinistickej New Geneva Study Bible na s. 1791 zastávajú názor, že Pavol mal na mysli iba židovské sviatky. Píše sa tam: „Keby išlo o sobotu, bolo by prirodzenejšie povedať: ‚Jeden človek považuje sobotu za dôležitejšiu ako ostatné dni.‘“

Je sporné pridávať obmedzenia k formulácii v Liste Rímskym 14:5, pretože na inom mieste (Kolosanom2:16 ) Pavol výslovne hovorí, že nemáme súdiť druhých „pokiaľ ide o sviatok, novolunie alebo soboty“. Pavol tak zohľadnil veriacich s odlišnými názormi a to, že nemáme súdiť druhých ani v súvislosti so sviatkami, ani so sobotami.

Otázka: Čo si myslíte o Ericovi Liddellovi, hlavnej postave filmu Ohnivé vozy, ktorý sa v Rímskym 14:5 odmietol zúčastniť na olympijských hrách vo svojej najsilnejšej disciplíne, pretože sa konali v nedeľu?

Odpoveď: Eric mal osobné presvedčenie, že sa páči Bohu tým, že ctí nedeľu ako svätý deň a v nedeľu nepracuje. Účasť v pretekoch by sa považovala za prácu. Biblia však nikdy nehovorí, že v nedeľu sa nesmie pracovať. V Starom zákone mali Izraeliti nepracovať v sobotu, nie v nedeľu.

Otázka: Prečo v Rímskym 14:5, keď mal Pavol dokonalú príležitosť vyriešiť otázku týkajúcu sa soboty, odmietol tak urobiť?

Odpoveď: Pretože to, čo chcel Pavol zdôrazniť, bolo dôležitejšie ako náš názor na sobotu. Hoci Pavol skutočne nepriamo odpovedal na otázku týkajúcu sa jedla (Rímskym14:14 , 17, 20), hlavným bodom tohto úryvku nie je jedlo ani sobota, ale nasledujúce:

1. Poslušní kresťania sa budú líšiť v nepodstatných otázkach, a to je v poriadku. Nesmieme pohŕdať tými, ktorí majú iné názory. (Rímskym 14:1–4, 10–13)

2. Nedovoľte, aby to, čo považujete za dobré, bolo označované za zlé. (Rímskym 14:16–17)

3. Nebuďte prekážkou pre druhých. Aj keď viete, že je to v poriadku, pre slabších bratov, ktorí to nerobia z viery, to môže byť hriech. (Rímskym 14:13–15, 20–21, 23)

Viac informácií nájdete aj v diskusii o 1 Korinťanom 8:9–13.

Otázka: Ako môže v Rím 14:15 samotné „jedenie“ zničiť iného kresťana?

Odpoveď: Jedlo fyzicky nepoškodí spoluvieriaceho, ale Pavol hovorí o tom, ako môže samotný akt jedenia zničiť vieru kresťanského brata. Ak si jeden kresťan myslí, že je nesprávne niečo jesť, a druhý kresťan pokúša prvého, aby konal proti svojmu svedomiu, môže to poškodiť vieru prvého kresťana.

Otázka: Ako máme v Rím 14,16 zabrániť tomu, aby sa o tom, čo je dobré, hovorilo ako o zlom?

Odpoveď: Niekedy možno nebudete chcieť robiť určité veci v danom čase, aby ste nikoho neurazili. Napríklad možno nebudete chcieť jesť bravčové mäso pred niektorými židovskými alebo moslimskými ľuďmi, pretože by to mohlo byť urážlivé. Možno nebudete chcieť nikdy položiť Bibliu na zem pred kresťanmi z Blízkeho východu, pretože si budú myslieť, že je to prejav neúcty voči Biblii. Vyzeralo by to však pokrytecky, keby ste tieto veci nerobili, keď sú nablízku, a potom by zistili, že ich robíte, keď tam nie sú. Bolo by to niečo podobné ako Petrov pokrytectvo v Liste Galaťanom 2:11–18.

Najlepší spôsob, ako to zvládnuť, je skombinovať snahu nikoho neuraziť s veršom z Listu Rímskym 14:16. Povedzte im, že tieto veci sú v poriadku a že ich aj vy robíte, ale že ich nerobíte v ich prítomnosti – ako služobník –, aby ste ich neurazili. Pokiaľ ide o menej dôležité doktrinálne otázky, možno sa vám zdá, že daný čas a miesto nie sú najvhodnejšie na diskusiu o niečom takom. Stručne im povedzte, že veríte, že určitá doktrína je pravdivá a je dobré v ňu veriť, ale že sa o tom nemusíte práve teraz a práve tu púšťať do diskusie.

Otázka: Aké sú podľa Rím 14:19 spôsoby, ako môžeme aktívne pracovať na podporovaní pokoja a harmónie v cirkvi?

Odpoveď: Najprv sa rozhliadnite a zistite, kde je potrebná väčšia harmónia. Niekedy ide o jednu osobu, s ktorou má väčšina ostatných ťažkosti vychádzať. Inokedy sú to dve frakcie, ktoré si nedôverujú alebo sa nemajú rady. Niekedy ide o problém silných verzus slabších bratov. Pavol sa obracia hlavne na silnejších bratov, aby boli citliví voči tým slabším.

Otázka: V Rím 14:20–21 istý veriaci typu C5 (takíto ľudia niekedy nechcú, aby sa im hovorilo kresťania) učil, že kresťania, dokonca aj v Amerike, by nemali jesť bravčové mäso, pretože to uráža niektorých moslimov, hoci oni sami jedia mäkkýše a ťavy, čo je v rozpore so stravou Židov v Starom zákone. Jedlo hovädzieho mäsa uráža niektorých hinduistov. Džainisti učia, že by sa nemalo jesť po západe slnka. Pytagorejci učili, že ľudia by nemali jesť fazuľu. Čo by ste na to povedali?

Odpoveď: Ak by ste dodržiavali všetky zvyky každého náboženstva, život by bol oveľa ťažší; najmä ak sa zvyky jedného náboženstva dostávajú do rozporu so zvykmi iného náboženstva. V odpovedi je potrebné zohľadniť štyri body.

1) Ako kresťania máme slobodu jesť akékoľvek mäso (alebo fazuľu), ktoré chceme, kedykoľvek chceme.

2) Nemali by sme to prehliadať, keď ľudia hovoria, že je nesprávne jesť určité potraviny alebo v určitých časoch.

3) Avšak z ohľaduplnosti voči svedomiu inej osoby by sme v jej prítomnosti nemali robiť to, čo považuje za urážlivé.

4) Ak sa nás však opýtajú, nemali by sme klamať a mali by sme im povedať, že to jeme.

Otázka: Ako by sa v Rím 15,1–3 líšil kresťan, ktorý chce potešiť Boha a seba samého, pričom sa príliš nestará o druhých, od toho, kto žije tak, aby najprv potešil Boha a až potom druhých?

Odpoveď: Prvý typ by sa ani nezaujímal o odpoveď na predchádzajúcu otázku. Niekedy môžu mať kresťania mentalitu „osamelého jazdca“, keď sú to len oni, ktorí sú v spoločenstve s Bohom, a nezaujímajú sa o ostatných. Kresťan sa môže oddávať tomu, o čom vie, že je pre neho v poriadku, bez toho, aby si uvedomoval alebo sa staral o to, že by to mohlo byť prekážkou pre niekoho iného. Kresťan z prvej kategórie by sa zaujímal o to, či rastie, či je duchovne živený a vychovávaný, či mu cirkev pomáha a či sa stáva viac podobným Kristovi. To všetko je dobré. Kresťan z druhej kategórie by sa však ešte viac zaujímal o to, či rastú ľudia okolo neho, či sú duchovne živení a vychovávaní, ako by mohol pomôcť cirkvi a či sa ostatní stávajú viac podobnými Kristovi.

Otázka: Máme sa podľa Rim 15,2 snažiť potešiť druhých, alebo potešiť Boha a nebyť ľuďom na očiach, ako hovoria Ef 6,6; Kol 3,22; 1 Tes 2,4 a Gal 1,10?

Odpoveď: V prvom rade máme potešiť Boha. Verše, ktoré ukazujú, že máme potešiť Boha (a nie len mechanicky plniť príkazy), sú Hebrejom 11:6; 13:21; 1. Tesalonickým 2:4; 1. Jánov 3:12; Efezským 5:10; 6:6; Kolosenským 3:20; 3:22 a Kazateľ 7:26.

Najprv sa nesnažte potešiť druhých: Potešiť druhých by nemal byť náš najvyšší cieľ; tým by malo byť potešiť Boha. Ježiš výslovne povedal, že milovať svojho blížneho ako seba samého je druhé prikázanie, nie prvé, v Markovi 12:28–31; Matúšovi 22:37–40; Lukášovi 10:27–28.

Boh nám prikazuje milovať a tešiť druhých, ale až po Ňom. Najprv máme tešiť Boha a môžeme Ho tešiť tým, že budeme poslúchať Jeho prikázania, vrátane 1. Jánovej 5:2 a 2. Jánovej 5–6. Ježiš povedal, že druhé najväčšie prikázanie je milovať druhých tak, ako milujeme sami seba. To určite zahŕňa aj to, že ich tešíme (s jednou výnimkou spomenutou v nasledujúcom bode). Ak teda chceme tešiť Boha, budeme milovať druhých a tešiť ich.

Potešuj druhých pre ich dobro: Rímskym 15:2 sa dodáva „pre ich dobro“. Ak existujú veci, ktoré by mohli niekoho potešiť, ale sú hriešne alebo inak škodlivé pre neho, nerobte ich. V skutočnosti sa niekedy stáva, že práve preto, že milujeme človeka, môžeme a budeme robiť veci, ktoré mu možno nebudú príjemné. Samozrejme, to je v rozpore s tým, aby sme druhých potešovali za každú cenu, ale je to v súlade s milovaním druhých a potešovaním Boha.

Otázka: Aké sú v Rim 15,2 dobré spôsoby, ako môžeme byť pre druhých príjemnejší?

Odpoveď: Je tu množstvo vecí, ktoré treba robiť, ale aj množstvo vecí, s ktorými treba prestať.

Nerobte veci, kvôli ktorým sa ľudia cítia ponížení. To neznamená len to, že nemáte ponižovať iných; znamená to aj to, že sa máte snažiť vyhnúť sa veciam, ktoré síce nie sú robené s úmyslom ponižovať iných, ale majú vedľajší účinok, že sa kvôli nim cítia ponížení.

Nepozerajte sa na druhých zhora ani nevytvárajte dojem, že to robíte. Ukážte, že ich rešpektujete, vážite si ich a preukazujete im úctu. Zaobchádzajte s druhými tak, ako keby boli dôležitejší než vy sami, ako hovorí Filipským 2:3.

Buďte služobníkmi, najprv Bohu, ale potom aj ostatným.

Prejavujte empatiu voči druhému človeku, snažte sa pochopiť, ako vyzerá život z jeho pohľadu. Možno to nedokážete úplne, v závislosti od toho, čím prešiel, ale stále sa o to môžete pokúsiť.

Páči sa vám byť v spoločnosti tej druhej osoby, ako spomína Pavol v Liste Rímskym 15:24,32? Ak áno, tak dajte najavo, že ste radi v jej spoločnosti.

Poslúchnite: Boh nám dal jasné prikázanie, aby sme milovali Božie deti, ako sa píše v 1. Jánovej 5:2 a 2. Jánovej 5–6.

Otázka: V Rímskym 15:4 nám Písmo dáva pravdu, ale ako nám Písmo dáva aj trpezlivosť, útechu a nádej?

Odpoveď: Keď Božia pravda prebýva v nás a premieňa naše životy, mali by sme byť trpezlivejší, mať väčšiu útechu a väčšiu nádej, keď rastieme v poznávaní Boha.

Otázka: Čo znamená v Rímskym 15:7 prijímať ostatných veriacich tak, ako nás prijal Kristus?

Odpoveď: Neboli sme (a stále nie sme) bezhriešne dokonalí. Pravdepodobne sme neverili (a stále neveríme) na 100 % správne vo všetkých doktrínach. A predsa Ježiš, ktorý žil bezhriešny život a pozná všetky tajomstvá a múdrosť, nás aj tak prijal za svoj ľud. O to viac by sme mali prijímať ostatných veriacich, ktorých Kristus prijal, napriek ich nedostatkom. Predstavte si, že by ste si mysleli: „Viem, že Boh nám odpúšťa, ale neviem, ako je to s ostatnými veriacimi, lebo ich štandard je vyšší ako Boží.“ Mali by sme byť trpezliví voči druhým a byť vďační za to, aký trpezlivý bol Boh voči nám.

Otázka: Ako môžeme podľa Rím 15,14 napomínať ostatných veriacich tak, aby nás skôr počúvali a prijali?

Odpoveď: V prvom rade je to zodpovednosť osoby, ktorá prijíma napomenutie , či skutočne prijme nápravu a pokarhanie, ktoré by mala prijať. Ak vám niekto dá napomenutie nevhodným spôsobom, ale jeho napomenutie je správne, mali by ste ho aj tak prijať. Napriek tomu, ako osoba, ktorá napomína, existujú veci, ktoré môžeme urobiť, aby bolo pre druhého ľahšie to prijať.

Nekárajte ho tak, ako keby ste ako nadriadený káral podriadeného, ale oslovte ho ako spoluvieriaci. Uistite sa, že zdôrazníte, čo bolo zlé, aké je to vážne a aká je naliehavosť okamžitej zmeny. Zdôraznite, že ho nenávidíte, ale stále ho milujete, aj po tom, čo to urobil, avšak nenávidíte to, čo urobil.

Jednou z metód, ktorá môže v niektorých prípadoch fungovať, je prístup „proroka Nátana“. Opýtajte sa ho, aký je najlepší spôsob, alebo ako by zvládol situáciu, ktorá je podobná tej jeho. Môžete sa ho opýtať, čo by povedal osobe, aby ho počúvala a zmenila sa. Potom mu vysvetlite, že máte priateľa v takejto situácii: je to on sám. A inými slovami mu povedzte to isté späť. Môžete si prečítať, ako Nátan urobil niečo podobné Dávidovi v 2. Samuelovej 12:1–15.

Otázka: Kedy by ste podľa Rímskym 15:18 nemali hovoriť o veľkých veciach, ktoré Boh skrze vás vykonal?

Odpoveď: Vo všeobecnosti je dobré hovoriť o tom, čo Boh urobil. Nemali by ste to však robiť za okolností alebo spôsobom, ktorý pôsobí ako chvastanie alebo priťahuje pozornosť na vás samých. Mali by ste si dávať pozor, aby ste to ani náhodou neurobili spôsobom, ktorý naznačuje, že ste účinnejším/užitočnejším/požehnanejším Božím služobníkom ako niekto iný.

Otázka: Čo mal Pavol na mysli v Rím 15,20, keď hovoril o tom, že nemáme stavať na základoch iného človeka, a prečo bolo dobré sa tomu vyhnúť?

Odpoveď: Na jednej strane by sme mali spolupracovať s ostatnými veriacimi, vzájomne sa dopĺňať a uvedomiť si, že táto práca patrí Pánovi, nie nám. Pavol tu však mal na mysli, že by sme nemali súťažiť s ostatnými veriacimi ani sa snažiť presvedčiť ľudí, ktorí v prvom rade počúvajú iného dobrého veriaceho, aby namiesto toho počúvali nás. Pavol rozoberá rovnováhu v tejto veci v 1. Korinťanom 3:4–7. Veriaci hrajú rôzne tóny, keď niektorí hrajú v harmónii, ale všetci by sme mali hrať tú istú pieseň.

Otázka: Ako v Rím 15,23, keď ťa Boh priviedol na určité miesto alebo do určitej situácie, ako vieš, že nastal čas, keď „už nemáš miesto v týchto končinách“?

Odpoveď: Polia sú zrelé na žatvu. Existuje mnoho dobrých miest, kam môžete ísť robiť učeníkov a kázať slovo, ale zo všetkých tých dobrých miest, kam môžete ísť, kde je to najlepšie miesto, na ktorom vás Boh chce mať, a kedy sa to mení?

Ak hneď nevidíte žatvu, modlite sa k Bohu. Možno je čas presunúť sa na iné miesto. Alebo možno Boh chce, aby ste tam vytrvali dlhšie, zasievali semeno slova, a žatva tu príde neskôr.

Možno vidíte dobrú úrodu a je tam veľa žencov. Mohlo by to znamenať, že podobne ako Pavol je čas presunúť sa na miesta, kde ešte nikto nie je, teraz, keď túto službu môžu prevziať iní.

Niekedy musíte čakať na prostriedky, aby ste mohli niečo urobiť. Možno jedným z dôvodov, prečo Pavol tu podrobne opísal svoje plány ísť do Španielska, bolo to, že dúfal v finančnú podporu od rímskej cirkvi, aby mohol odísť.

Boh môže teraz zasadiť do vášho srdca túžbu kázať Božie slovo na konkrétnom mieste.

Nakoniec, môže to byť aj tým, že noví kresťania rastú a vaša prítomnosť tam, so všetkými vašimi skúsenosťami, im bráni v tom, aby sa posunuli ďalej a získali zodpovednosť a skúsenosti v úlohách, do ktorých potrebujú dorásť.

V konečnom dôsledku neexistujú žiadne striktné pravidlá a musíte sa modliť o Božie vedenie.

Otázka: V Rím 15:24, 28 – cestoval Pavol niekedy do Španielska?

Odpoveď: Pavol napísal List Rímskym na ceste do Jeruzalema (Rímskym15:25 ), takže ak áno, muselo to byť až po napísaní Listu Rímskym. Tu je dôkaz, že tam bol.

a) Pavol mal v úmysle tam ísť, ako sa uvádza v Liste Rímskym15:24 , 28.

b) Eusébius naznačil, že Pavol tam išiel, vo svojom diele Cirkevné dejiny 2:22:2–3.

c) 1. Klement (96–98 n. l.) 5 (ANF zväzok 1, s. 6, tiež ANF zväzok 9, s. 230–231) hovorí o Pavlovi: „Keď dosiahol hranice západu, vydal svedectvo pred vládcami a tak odišiel z tohto sveta.“ Bolo by podivné, keby „hranice západu“ znamenali Rím, keďže Klement písal práve z Ríma.

d) Pavol tak urobil podľa 1. Klementa, kap. 5, s. 6, Muratoriho kánonu, kap. 2, riadky 34–39, s. 603, a falošných Skutkov Petra (4. storočie?) kap. 1–3. Skutkom Petra by som nepripisoval veľkú dôveryhodnosť, ale skôr by som sa prikláňal k dôveryhodnosti tých dvoch ostatných zdrojov.

Otázka: Čo je v Rim 15,29 „plnosť požehnania evanjelia Kristovho“?

Odpoveď: Môže to odkazovať ako na Pavlov život, tak aj na jeho slová. Prichádza k nim so svojím životom, ktorý je z celého srdca naplnený Kristovým požehnaním. Svojimi slovami bude kázať a učiť celé evanjelium, nie len jeho časť.

Otázka: Aké sú štyri Pavlove prosby v Rím 15,30–32 a prečo sú dôležité?

Odpoveď: Znejú tieto prosby ako vaše modlitbové prosby? Pavol konkrétne prosí o modlitbu

1) aby bol oslobodený od neveriacich v Judei. Táto prosba nebola vyslyšaná kladne.

2) Aby bola jeho služba svätým v Jeruzaleme prijateľná. Pavol sa modlí, aby mohol uspokojovať ich potreby, ako hovorí v Liste Rímskym 1,10–11.

3) Aby k nim Pavol prišiel s radosťou podľa Božej vôle. Ide o viac než len o to, aby Pavol vyslovil správne slová. Zahŕňa to, že celá Pavlova osoba je nástrojom evanjelia.

4) Pavol a oni sa môžu spoločne osviežiť. Zrejme bolo pre Pavla dôležité, aby veriaci mali osviežený duch. Pavol sa modlí, aby Boh pokoja bol s nimi v Liste Rímskym 15,33.

Otázka: Prečo si myslíte, že Pavol v Rímskym 15,30–32 neprosil o ďalšie veci, ako napríklad osobnú bezpečnosť alebo pohodlie?

Odpoveď: Prví kresťania sa v Skutkoch 4,25–31 nemodlili za fyzickú bezpečnosť a pohodlie, a následné otrasenie naznačilo, že Boh mal z ich modlitby veľkú radosť.

Zrejme Pavol cítil, že jeho fyzická bezpečnosť a pohodlie nie sú také dôležité ako tie veci. Pavol vedel, že Boh sa o neho postará a že nezomrie, kým to Boh nedovolí. Pavol sa na to nesústredil; sústredil sa na smelé hlásanie evanjelia.

Pavol sa však modlil, aby bol oslobodený od neveriacich (Rímskym 15:31).

Otázka: Ako môžeme v Rímskym 15:32 lepšie „osviežovať“ druhých?

Odpoveď: Buďte služobníkmi. Najprv preskúmajte svoje srdce. Uvedomte si, že jedným z dôvodov, prečo vás Boh drží na tejto zemi, je to, aby ste boli kresťanským „chlapcom s vodou“ alebo „dievčaťom s vodou“, ktorí poskytujú osvieženie dôležitým svätým, ktorí konajú Jeho dielo. List Filipským 2:3 hovorí, aby ste považovali druhých za dôležitejších než seba samých. Vcíťte sa do druhých; vžite sa do ich situácie, takpovediac.

Dávajte si však pozor, aby vaše „povzbudenie“ nebolo v skutočnosti skrytou formou odrádzania. Napríklad, keď niekomu poviete: „Držíš sa tak dobre, hoci každý normálny človek by videl veľa vecí, na ktoré by sa mohol oprávnene sťažovať,“ naozaj ste ho povzbudili, alebo ste ho sklamali?

Povzbudzujte ho, aby vytrval, zostal pevný a spočíval v Pánovi. Nestačí len „sťažovať sa za neho“ a nazývať to povzbudením.

Otázka: Ako to, že v Rim 15,33 je Pán Bohom pokoja, keď v Ex 15,3 sa píše, že Boh je bojovník?

Odpoveď: Biblia nikdy nehovorí, že Boh je len tvorcom pokoja, ani že Boh je pokoj. Naopak, Biblia spomína, že Boh má hnev a zároveň je Bohom pokoja. Podobne ako bojovník môže nariaďovať a chrániť pokoj druhých, aj Boh môže nariaďovať pokoj.

Otázka: Naznačuje tento dlhý zoznam ľudí v meste, ktoré Pavol nenavštívil, uvedený v Rim 16, že tento list nebol skutočne napísaný Rimanom (Asimovov sprievodca Bibliou, s. 1097) alebo že Rim 16 v skutočnosti nie je súčasťou Listu Rimanom (Asimovov sprievodca Bibliou, s. 1093)?

Odpoveď: Nie. Z viac ako 28 ľudí, ktorých Pavol spomenul, jeden bol z Ázie, traja boli Pavloví príbuzní a niektorí boli spolupracovníci, ktorých Pavol poznal z Korintu a iných miest. Navyše, nič nenasvedčuje tomu, že by sa Pavol s každým z týchto jednotlivcov stretol osobne; niektorí mohli byť pracovníci, o ktorých Pavol počul z druhej ruky a ktorých chcel pochváliť. V publikáciách „Evangelical Commentary on the Bible“ (s. 955) a „The Expositor’s Bible Commentary“ (zväzok 10, s. 162) sa dodáva, že v obchodnom svete Rímskej ríše nebolo nezvyčajné, že ľudia veľa cestovali.

Otázka: Čo je zaujímavé na Fébé v Rim 16,1–2?

Odpoveď: Buď ju Pavol poslal ako svoju vyslankyňu, alebo ju poznal ako ženu, ktorá cestovala v rámci služby.

Nevieme však, či ju Pavol priamo poslal do Ríma, alebo, čo je pravdepodobnejšie, či jej len zveril list, pretože do Ríma aj tak už išla. Grécke slovo pre služobníčku, diakonon, je to isté slovo, ktoré sa používa pre diakonov vo Filipským 1:1 a v 1. Timoteovi 3:8, 10, 12. Používa sa aj v Rímskym 15:8 a v 1. Korinťanom 3:5.

Meno Fébé pochádza z gréckeho slova znamenajúceho „jasná“ a je to prezývka boha Apollóna. Bolo to pohanské meno, ale ako kresťanovi mu nevadilo si ponechať pohanské meno.

Otázka: Prečo sa kresťania v Rím 16,5 schádzali v ich dome?

Odpoveď: V tej dobe sa všetky cirkvi schádzali v domoch. Keď začalo prenasledovanie, chodili do katakomb a na tajné miesta. Cirkevné budovy sa objavili až koncom druhého storočia. Akvila a Priscilla, obaja výrobcovia stanov, si zrejme mohli dovoliť dom v Ríme, ktorý bol dosť veľký na to, aby sa v ňom mohla schádzať skupina veriacich. Keď žili v Korinte, mali tiež cirkev vo svojom dome.

Otázka: Boli Andronikos a Junia v Rím 16:7 apoštolmi, keďže boli medzi apoštolmi známi?

Odpoveď: Nie. Znamená to, že Andronikus a Junia si získali osobitnú pozornosť apoštolov. Ako vedľajšiu poznámku treba uviesť, že cirkevní spisovatelia ich až do roku 325 n. l. vôbec nespomínali. Existuje určitá nejasnosť ohľadom pohlavia Junie. Avšak v diele „Evangelical Commentary on the Bible“ (s. 956) sa uvádza, že dôkazy nasvedčujú tomu, že Junia bola žena; ak by Junia bol muž, bolo by to jediné miesto v celej gréckej literatúre, kde by sa toto meno vyskytovalo ako mužské.

Otázka: Prečo sa v Rim 16,10 pozdravovali „domácnosti“?

Odpoveď: Grécky výraz tu znamená „patria k“, takže sa to pravdepodobne primárne netýkalo manželky a detí. Bohatá domácnosť mala veľa otrokov a toto sa týkalo práve otrokov.

Otázka: Čo je zaujímavé na menách Tryfena, Tryfosa a Urbanus v Rim 16,9.12?

Odpoveď: Mená týchto žien znamenajú „krehká“ a „luxusná“, čo nie je práve charakteristické pre usilovné ženy. Mohli to byť skôr aristokratky než ženy z nižších vrstiev alebo otrokyne. Pavol však hovorí, že bez ohľadu na ich mená to boli usilovné ženy. Podobne Urbanus je mužské meno, ktoré znamená „kultivovaný“ alebo „elegantný“, a muselo byť príjemné, keď vám slúžil pracovník, ktorého meno znamenalo „elegantný“. Na druhej strane, Hermas, Hermes a Ampliatus boli bežné mená otrokov. V cirkvi sú „vznešení“ bohatí ľudia, chudobnejší ľudia a dokonca aj otroci, ktorí všetci pracujú spoločne v jednote ako rovní, jedno v Pánovi.

Otázka: Je tento Rufus v Rim 16,13 ten istý Rufus ako v Mk 15,21, ktorý bol synom Šimona z Kyrény, ktorý niesol Ježišov kríž?

Odpoveď: Mohlo by to tak byť, ale nie je to nevyhnutné. Rufus, čo znamená „červený“, bolo bežné meno.

Otázka: Ako bol Ježiš Kristus v Rím 16,25 a 1 Pt 1,10–12 udržovaný v tajnosti až do svojho príchodu, keďže toľko starozákonných proroctiev odkazuje na Mesiáša?

Odpoveď: Rovnako ako človek môže spomenúť tajomstvo bez toho, aby ho vysvetlil, aj Starý zákon často spomína tajomstvo proroctva o príchode Mesiáša, bez toho, aby vysvetľoval vtelenie Ježiša.

Otázka: Prečo Pavol v Rím 16,17–18 toľkokrát varuje ľudí pred falošnými alebo bezbožnými učiteľmi?

Odpoveď: Mohlo to byť kombináciou toho, čo videl v ľuďoch, toho, čo videl v ich náchylnosti, a proroctva v Skutkoch 20:29–31. Pavol to tiež prorokoval v 1 Timoteovi 4:1–3 a 2. Timoteovi 4:3–4. Slovo pre „prekážku“ – skandala – tu neznamená veľké bloky, ale skôr pasce alebo osídla. Ľudia, ktorí sú oklamaní, sú v gréčtine označení slovom akakon, čo znamená nič netušiaci alebo nevinní. Slovo „nevinný“ v súvislosti so zlom je príbuzné slovo, v gréčtine akeraios, ktoré môže znamenať neoslabený alebo nezmiešaný.

Pavlova oprávnená starostlivosť o cirkev, aby sa chránila pred falošnými učiteľmi, sa však v priebehu času nezmenšila. Hoci niektorí hanobili veriacich, ktorí strážia stádo, ako „lovcov heréz“, ochrana stáda pred duchovnými vlkmi je dôležitá.

Otázka: Ako v Rím 16,17–18 ľudia, ktorí rozdeľujú, slúžia svojmu „bruchu“ alebo svojim túžbam?

Odpoveď: Ľudia často rozdeľujú pre svoje vlastné účely, hoci nie nevyhnutne pre múdre alebo rozumné účely.

Môže ísť o nich samotných: Môžu byť rozdeľujúci alebo nepríjemní, pretože im to dáva pocit vlastnej dôležitosti a živí ich pýchu. Môžu mať pocit, že prispievajú tým, že sú strážcami, alebo tým, že nedovolia, aby niekomu niečo prešlo ľahko. V zvláštnom zmysle môžu byť ťažkí a potom majú pocit, že veľkoryso prispievajú, keď nakoniec ustúpia a dovolia to.

Môže to byť kvôli peniazom: Mohli by mať väčší obrat alebo viac príležitostí, ak niekoho iného zosadia. Alebo si myslia, že ich šéf by s nimi mohol byť spokojnejší, ak niekoho „manipulujú“, aby sa tá osoba javila v zlom svetle.

Môže to byť kvôli tej druhej osobe: Rozdeľujú ľudí, aby sa pokúsili niekoho iného zraziť, aj keď to v očiach ostatných trochu znižuje ich vlastnú hodnotu. Niektorí sa z tohto dôvodu postavili proti Pavlovi vo Filipským 1:15-16.

Môže to byť kvôli niečomu: Ak by s niečím súhlasili a pridali sa k tomu, mohlo by to pre nich znamenať finančnú stratu.

Môže to byť kvôli ich publiku: Myslia si, že to v očiach ostatných vyzerá dobre, a niekedy to tak aj je. Môžu si myslieť, že to z nich robí tvrdých, múdrych alebo dobrých manažérov či vodcov. Zhrnúc to, myslia si, že si môžu zvýšiť vážnosť v očiach ostatných tým, že sa ukážu ako sila, s ktorou treba počítať.

Otázka: Aké archeologické dôkazy existujú v Rímskym 16:23 o Erastovi?

Odpoveď: V Liste Rímskym 16:23 Pavol pozdravuje Erasta, mestského pokladníka mesta, z ktorého Pavol písal (Korint). Môže ísť o toho istého Erasta, ktorý sa spomína v 2. liste Timoteovi 4:20 a v Skutkoch apoštolov 19:22.

V roku 1929 sa pri vykopávkach v Korinte na opätovne použitej dlažobnej kocke našiel nasledujúci nápis: „Erastus, správca verejných budov, položil túto dlažbu na vlastné náklady.“

Otázka: Kedy bola napísaná List Rimanom?

Odpoveď: Pravdepodobne počas zimy rokov 56/57 n. l.

Otázka: Ako vieme, že List Rímskym skutočne napísal Pavol?

Odpoveď: Z viacerých dôvodov:

Samotný List Rimanom to uvádza a raná cirkev to nikdy nespochybňovala.

Muratoriho kánon (170–210 n. l.), kap. 3 (ANF, zväzok 5), s. 603 spomína, že Pavol vo svojich listoch písal siedmim cirkvám: Korinťanom (2 listy), Efezským, Filipským, Kolosenským, Galatským, Tesalonickým (2 listy) a Rimanom. Pavol napísal list Filemonovi, Titovi a dva listy Timoteovi.

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) cituje Rimanom 1,1–4 ako Pavlov list Rimanom. Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 16.3, s. 441. Rovnako aj Rimanom 8,36 ako Pavlov list adresovaný Rimanom v diele Irenej, Proti herézam, kniha 2, kap. 22.2, s. 390

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) píše: „Keď teda Pavol opisuje ľudskú slabosť, hovorí: ‚Lebo viem, že v mojom tele nebýva nič dobré,‘ čím ukazuje, že ‚dobré‘ v našej spáse nepochádza od nás, ale od Boha. A ďalej: ‚Beda mi, človeku, kto ma vyslobodí z tohto tela smrti?‘ [Rímskym 7:24] Potom predstavuje Vysloboditeľa [slovami]: ‚Milosť Ježiša Krista, nášho Pána.‘“ Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 20.3, s. 450

Tertulián (207/208 n. l.) spomína Pavla ako autora Listov Galaťanom, Korinťanom, Filipským, Tesalonickým, Efezským a Rimanom v diele Päť kníh proti Marcionovi, kniha 4, kap. 5, s. 350.

Tertulián (198–220 n. l.) „Ale ako Pavol, ... Tak aj vo svojom Liste Rimanom: ‚A nielen to, ale chválime sa aj v súženiach, lebo sme presvedčení, že súženie prináša trpezlivosť, trpezlivosť skúsenosť a skúsenosť nádej; a nádej nezahanbuje.‘ [Rímskym 5, 3–5a] A opäť: ‚A ak sme deti, potom sme aj dedičia, skutoční dedičia Boží a spoludedičia s Kristom; ak s ním trpíme, aby sme boli aj spolu oslávení. Lebo sa domnievam, že utrpenia tohto času nie sú hodné porovnania s slávou, ktorá sa v nás zjaví.‘ A preto neskôr hovorí: „Kto nás odlúči od Božej lásky? Súkromie, alebo úzkosť, alebo hlad, alebo nahota, alebo nebezpečenstvo, alebo meč? (Ako je napísané: Pre teba sme zabíjaní celý deň; boli sme považovaní za ovce na porážku.) Nie, vo všetkých týchto veciach sme viac než víťazi skrze toho, ktorý nás miloval. Lebo sme presvedčení, že ani smrť, ani život, ani moc, ani výška, ani hĺbka, ani žiadne iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ [Rímskym 8:17–39] Scorpiace, kap. 13, s. 646

Hippolyt (222–235/6 n. l.) cituje Rímskym 1:17 ako slová Pavla v diele Traktát o Kristovi a Antikristovi, kap. 64, s. 218. Pozri tiež Proti heréze Noeta, kap. 4, s. 225

Origenes (225–253/254 n. l.) „Ale Pavol, ako milovník pravdy, hovorí o niektorých múdrych mužoch medzi Grékmi, keď sú ich výroky pravdivé, že ‚hoci poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha, ani Mu neboli vďační‘. A svedčí o tom, že poznali Boha, a hovorí tiež, že sa im to nestalo bez božského dovolenia, týmito slovami: ‚Lebo im to Boh zjavil;‘ čím, ako sa mi zdá, nejasne naráža na tých, ktorí stúpajú od vecí zmyslových k veciam rozumu, keď dodáva: ‚Lebo neviditeľné veci Božie od stvorenia sveta sú jasne viditeľné, keď sa chápu z vecí, ktoré sú stvorené, a to Jeho večná moc a Božstvo; takže nemajú výhovorku: lebo keď poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha, ani Mu neboli vďační.‘“ [Rímskym 1:19–21a] Origenes, Proti Celsovi, kniha 3, kap. 47, s. 483

Novatian (250–257 n. l.) spomína Rímskym 1:20 ako dielo apoštola Pavla. Traktát o Trojici, kap. 3, s. 614

Cyprián z Kartága (cca 246–258 n. l.) spomína „List Pavla Rimanom“ v diele Cypriánove traktáty – Svedectvá, kap. 45, s. 546.

Na Siedmom kartáginskom koncile (258 n. l.) (čiastočne) Paulus z Obby na s. 570 cituje polovicu dvoch veršov, Rímskym 3:3b–4a, ako dielo apoštola

Adamantius (okolo r. 300 n. l.) cituje Rímskym 7:12 ako slová Pavla. „Dialóg o pravej viere“, druhá časť, kap. 20, s. 105. Pozri tiež tamže, prvá časť, kap. 21, s. 64

Victorinus z Petau (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) spomína Starý a Nový zákon vo svojom Komentári k Zjaveniu blahoslaveného Jána, s. 345. Uviedol Pavlove listy: Rimanom, Korinťanom, Galatským, Efezanom, Tesalonickým, Filipským, Kolosenským a Timoteovi a v kap. 16, s. 345 cituje 1. Timoteovi 3:15. Ďalej na s. 346 cituje 1. Korinťanom 15:53

Metod (270–311/312 n. l.) cituje List Rímskym 8,19–21 so slovami: „Pavol jasne svedčí“. Rozprava o zmŕtvychvstaní, 1. časť, kap. 8, s. 365

Otázka: Ako vieme na základe Listu Rímskym, že dnešné Písmo je spoľahlivým zachovaním toho, čo bolo pôvodne napísané?

Odpoveď: Vo všeobecnosti platí, že pred rokom 325 n. l. biblické rukopisy a ranokresťanskí autori citovali 84,5 % Listu Rímskym. To je všetko okrem 65,6 veršov zo 433 veršov. Viac informácií nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx. Ak to rozdelíme, existujú tri vzájomne sa dopĺňajúce odpovede.

1. Boh sľúbil zachovať svoje slovo v Izaiášovi 55:10–11; Izaiášovi 59:21; Izaiášovi 40:6–8; 1. liste Petrovom 1:24–25 a v Matúšovi 24:35.

2. Svedectvo rannej cirkvi. Autori rannej cirkvi až do Prvého nicejského koncilu (r. 325 n. l.) citovali z Listu Rímskym približne 497-krát, nepočítajúc narážky. Týchto 21 autorov citovalo 57 % Listu Rímskym, pričom zlomkové verše sa počítali ako zlomky. To je 246,0 z celkového počtu 433 veršov. Všetky podrobnosti nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx.

Tu sú autori z obdobia pred Nicejským koncilom, ktorí odkazovali na verše z Listu Rímskym, a za nimi nasledujú autori z neskoršieho obdobia.

Klement Rímsky (96–98 n. l.) cituje List Rímskym 1:32 a nasl. (9 zo 23 slov) v 1. Klementovej epištole, kap. 34, zväzok 1, s. 14; zväzok 9, s. 239

Polykarp (okolo 150 n. l.) Rímskym 14:10b, 12 – 1 ½ citátu v List Polykarpa Filipským, kap. 6, s. 34

(V diele Ante-Nicene Fathers, zväzok 1, s. 591, sa v prílohe nachádzajú štyri odkazy v dielach Justína Mučeníka, ale podľa môjho názoru nie sú dostatočne jasné na to, aby sa mohli považovať za odkazy.)

Teofil z Antiochie (písal v rokoch 168–181/188 n. l.) cituje Rímskym 2:7 a 2:8,9 v diele Teofil Autolykovi, kniha 1, kap. 14, s. 93. Časť Rímskym 13:7,8 cituje v diele „Theophilus to Autolycus“, kniha 3, kapitola 14, s. 115. Toto sú jediné miesta, kde odkazuje na List Rímskym.

Kresťania z Viedne a Lugduna (r. 177 n. l.) v ANF, zväzok 8, s. 778 citujú 15 zo 17 slov z Listu Rímskym 8:18

Irenej z Lyonu (182–188 n. l.) cituje Rimanom 1:1–4 ako text, ktorý napísal Pavol Rimanom. Irenej, Proti herézam, kniha 3, kap. 16.3, s. 441. V diele Proti herézam, kniha 2, kap. 22.2, s. 390, sa tiež odvoláva na Rimanom8:36 ako na Pavlov list adresovaný Rimanom.

„Utrpenie scillitských mučeníkov“ (180–202 n. l.), s. 285 (čiastočne, Pavol): „Čo máš v truhle? Speratus odpovedal: Knihy a listy Pavla, spravodlivého muža.“

Muratoriho kánon (170–210 n. l.), ANF, zväzok 5, s. 603, uvádza, že Pavol vo svojich listoch písal siedmim cirkvám: Korinťanom (2 listy), Efezským, Filipským, Kolosenským, Galatským, Tesalonickým (2 listy) a Rimanom. Pavol napísal list Filemonovi, Titovi a dva listy Timoteovi.

Klement Alexandrijský (193–217/220 n. l.) cituje Rimanom 16,19 od apoštola v Liste Rimanom. Kniha „Inštruktor“, zväzok 1, kap. 5, s. 214

Tertulián (198–220 n. l.) hovorí: „Apoštol napomína Rimanov“ a cituje Rímskym 13:1 v diele *Scorpiace*, kap. 14, s. 647.

Hippolyt (222–235/6 n. l.) cituje Rímskym 1:17 ako slová Pavla v diele „Traktát o Kristovi a Antikristovi“, kap. 64, s. 218

Komodian (okolo 240 n. l.) (čiastočne) hovorí o Šalamúnovi a apoštolovi Pavlovi. Pokyny Komodiana, kap. 31, s. 209

Theodotus, pravdepodobne montanista (okolo roku 240 n. l.), cituje vo svojom liste (kap. 19, s. 45) štvrtinu Rimanom 8:15, čo je zároveň štvrtina Galatským 4:6

Origenes (225–253/254 n. l.) cituje List Rímskym 9:16 ako „u Pavla“ [v latinskej aj gréckej verzii] Origenes: Proti Celsovi, kniha 3, kap. 1, s. 307

Novatian (257 n. l.) sa odvoláva na List Rímskym 1:20 ako na slová apoštola Pavla. Traktát o Trojici, kap. 3, s. 614

Traktát Proti Novatianovi (254–256 n. l.), kap. 12, s. 661, cituje Rímskym 14:4 ako slová apoštola. V kap. 16, s. 662, cituje časti Rímskym 2:11.

Cyprián (cca 246–258 n. l.) cituje z „listu Pavla Rimanom“ okrem iného v Traktáte 12, tretej knihe, 17.

Moyses a kol. v diele o Cypriánovi (250–251 n. l.) citujú Rímskym 8:35 ako slová apoštola. Listy Cypriána, list 25, kap. 4, s. 303

Na Siedmom kartáginskom koncile (r. 258 n. l.) na s. 570 cituje Paulus z Obby polovicu dvoch veršov, Rímskym 3:3 (úplná citácia); 3:4a (citovaných 11 z 26 slov), ako slová apoštola.

Dionýz z Alexandrie (cca 246–265 n. l.) sa odvoláva na 1/3 Rímskym 14:23 ako na slová apoštola. List biskupovi Bazilidovi, kánon 4, s. 96.

Adamantius (okolo roku 300 n. l.) sa odvoláva na Rímskym 2:16. Cituje tiež Rímskym 6:13 ako slová apoštola a Rímskym 7:12 ako slová Pavla

Victorinus, biskup z Petau v Rakúsku (mučeník, zomrel v roku 304 n. l.) Spomína Starý a Nový zákon vo svojom Komentári k Zjaveniu blahoslaveného Jána, s. 345. Uviedol Pavlove listy: Rimanom, Korinťanom, Galatským, Efezským, Tesalonickým, Filipským, Kolosenským a Timoteovi a cituje 1. Timoteovi 3:15 v kap. 16, s. 345. Ďalej cituje 1. Korinťanom 15:53 na s. 346.

Peter z Alexandrie (306, 285–311) – List Rímskym 10,8–10. Kánon 5 v diele Kánonické listy, s. 271. Polovicu verša z Listu Rímskym 2,11 cituje v kánone 7 v diele Kánonické listy, s. 272.

Metod (270–311/312 n. l.) cituje Rímskym 8:19–21 ako „Pavol jasne svedčí“. Rozprava o zmŕtvychvstaní, časť 1, kap. 8, s. 365

Atanáz z Alexandrie (okolo r. 318 n. l.) cituje List Rímskym 1:26 a nasl. (citovaných 13 z 22 slov); 1:27a (citovaných 24 z 35 slov) „ako povedal Pavol, svätý služobník Kristov“ v diele Proti pohanom, kap. 26, s. 17

Laktantius (okolo 303 – okolo 325 n. l.) naráža na List Rímskym 1:22 v diele Božské inštitúcie, kniha 2, kap. 3, s. 44. Naráža na List Rímskym 1:21–23 v diele Božské inštitúcie, kniha 4, kap. 1, s. 101

Alexander z Alexandrie (313–326 n. l.) cituje Rímskym 8:32 ako slová sv. Pavla. Listy o ariánskej heréze, list 1, kap. 8, s. 294

Eusébius z Cézarey (318–339/340)

Od Nicey po Efez (325–431 n. l.)

Aphrahat/Aphraates (337–345 n. l.) označuje List Rimanom za sväté písmo. Vybrané dôkazy

Hegemonius (4. storočie), citujúc Archelaa (262–278 n. l.), uvádza List Rimanom 5:14 ako Písmo v spore s Manesom. Spor s Manesom, kap. 29, s. 202

Filón z Karpasie (4. storočie) sa odvoláva na List Rímskym 10:15

Serapion (po roku 362 n. l.)

Mariusova odpoveď ariánovi Candidusovi (359–362 n. l.)

Victorinus z Ríma (po roku 363 n. l.)

Atanáz z Alexandrie (367 n. l.) uvádza zoznam kníh Nového zákona v Sviatočnom liste 39, s. 552

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) cituje List Rimanom 1,2–4 ako dielo Pavla. V diele O Trojici, kniha 7, kap. 25, s. 129

Hilár z Poitiers (355–367/368 n. l.) cituje Rímskym 6,10–11: „opäť Rímskym [blahoslavený apoštol] píše“ v diele O Trojici, kniha 9, kap. 13, s. 159

Synopsis Scripturae Sacrae (350–370 n. l. alebo 5. storočie) spomína Pavlov List Rimanom ako súčasť Nového zákona. Cituje celý text Rimanom 1,1.

Cheltenhamský kánon (= Mommsenov katalóg) (cca 360–370 n. l.)

Titus z Bostry (pred rokom 378 n. l.)

Efraim Sýrsky (350–378 n. l.)

Bazil z Kapadócie (357–378/379 n. l.) cituje Rímskym 11:36 ako dielo Pavla. O Duchu, kap. 5, s. 5

Synoda v Laodicei (vo Frýgii) (343–381 n. l.) v kánone 60, s. 159 uvádza zoznam kníh Starého a Nového zákona. Kánon 59, s. 158 stanovuje, že v kostole sa smú čítať iba kanonické knihy Starého a Nového zákona.

Ambrosiaster (po roku 384 n. l.)

Cyril Jeruzalemský (cca 349–386 n. l.) spomína Rímskym 8:14 ako list, ktorý napísal Pavol Rimanom, prednáška 14.29, s. 102

Apollinaris z Laodicey (okolo roku 390 n. l.)

Ambróz z Milána (370–390 n. l.) cituje Rímskym 1:24–25 ako dielo „Pavla, ktorý bol naplnený Duchom Božím“. V diele O kresťanskej viere, kniha 1, kap. 16.101, s. 218.

Ambróz z Milána (370–390 n. l.) cituje Rímskym 8:32 ako Písmo. V diele O kresťanskej viere, kniha 1, kap. 17.109, s. 219.

Gregor Nazianzenský (330–391 n. l.)

Pacian z Barcelony (342–379/392 n. l.) cituje Rímskym 2:4–5 ako slová apoštola Pavla. V diele O kajúcnikoch, kap. 11.2, s. 84

Gregor z Elviry (po roku 392 n. l.) odkazuje na List Rímskym 7:22 a ďalšie pasáže

Amfilochius (-394/397 n. l.) v diele Iambi ad Seleucum

Gregor z Nyssy (okolo 356–397 n. l.) uvádza, že Rímskym 1,1 je dielom Pavla v diele Proti Eunómiovi, kniha 2, kap. 4, s. 105, a List Rímskym v diele Proti Eunómiovi, kniha 2, kap. 9, s. 117

Didymus Slepý (398 n. l.)

Diodor (398 n. l.)

Schizmatik Lucifer z Cagliari na Sardínii (361 – cca 399 n. l.)

Sýrska Kniha krokov (Liber Graduum) (350–400 n. l.)

Sýrsky katalóg sv. Kataríny (okolo 400 n. l.)

Makárius/Simeon (4./5. storočie)

Asterius z Emesy (okolo roku 400 n. l.)

Makárius/Simeon (4./5. storočie)

Maximinus z Turína (4./5. storočie)

Epifanius zo Salamíny (360–403 n. l.)

Pápež Inocent I. z Ríma (okolo roku 405 n. l.)

Rufinus (374–406 n. l.)

Gaudentius (po roku 406 n. l.) odkazuje na List Rimanom8:35 a a ďalšie verše

Chromatius (zomrel v roku 407 n. l.)

Ján Zlatoústy (392–407 n. l.) spísal 32 kázní o Liste Rimanom.

Severian (po roku 408 n. l.)

Niketa z Remesianu (361 – cca 415 n. l.)

Rufinus (374–406 n. l.) v preklade Origena (225–253/254 n. l.) cituje Rimanom 1:1–4 z Pavlovho Listu Rimanom. De Principiis, kniha 2, kap. 4.2, s. 276

Orosius/Hosius z Bragy (414–418 n. l.)

Kartáginský koncil (393–419 n. l.)

Jeroným (374–420 n. l.) cituje Rímskym 7:6 ako „hovorí apoštol“. Listy Jeronýma, list 69, kap. 7, s. 146

Augustín z Hippa (388–430 n. l.) spomína, že apoštol napísal List Rímskym v diele O Božom meste, kniha 20, kap. 1, s. 421

Polipelagián Ján Cassian (419–430 n. l.) cituje List Rímskym14:10 , 11 ako „apoštol… píšuci Rimanom“ v diele Sedem kníh Jána Cassiana, kniha 3, kap. 7, s. 566

Nilus (okolo roku 430 n. l.) odkazuje na List Rimanom 7:12.

Mark z Eremity (po roku 430 n. l.)

Koncil v Efeze (jún – september 431 n. l.) naráža na List Rimanom.

Dôkazy o heretikoch a falošných knihách

Marcion (okolo roku 160 n. l.) sa podľa Adamantiusa a Tertuliána odvoláva na List Rimanom ako na dielo Pavla.

Tatian (okolo roku 172 n. l.) naráža na List Rímskym 1:20 v diele „Tatianov prejav k Grékom“, kap. 4, s. 66.

Kacír Manes (262–278 n. l.) prijíma za Písmo dielo Archelausa, v ktorom sa cituje List Rímskym 5:14. „Disputa s Manesom“, kap. 29, s. 202

Manichejský heretik Faustinus z Milevis/Milevum (po roku 383 n. l.)

Kacír Priscillian (okolo roku 385 n. l.) odkazuje na List Rímskym 8:11

Donatistický kacír Tyconius (po roku 390 n. l.)

Extrémny arián Eunomius z Cyziku (okolo 360–383/394 n. l.)

Kacír Pelagius (416–418 n. l.)

Pelagiánsky heretik Teodor z Mopsuestie (392–423/429 n. l.)

Pelagiánsky heretik Julian z Eclanu (okolo roku 454 n. l.)

Všetky tieto texty máme k dispozícii aj dnes.

3. Najstaršie rukopisy Listu Rímskym, ktoré máme k dispozícii, ukazujú, že existujú malé odchýlky medzi rukopismi, avšak žiadne teologicky významné chyby. 7 rukopisov Listu Rímskym až do Prvého nicejského koncilu (325 n. l.) cituje 63,5 % Listu Rímskym. To je 275 citovaných veršov z celkového počtu 433 veršov. Všetky podrobnosti nájdete na stránke https://www.biblequery.org/Bible/BibleCanon/EarlyChristianNTQuotes.xlsx.

s. 27 List Rimanom 8:12–22, 24–27;8:33 – 9:3; 9:5–9 (3. storočie) Kniha „The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts“ obsahuje na strane 109 obrázok časti strany s číslom 27.

3. storočie – 1968 – Text Nového zákona.

s. 40 Rim 1:24–27; 1:31–2:3; 3:21–4:8; (2 z 19 písmen v 6:2; 7 z 62 písmen v 6:3) 6:4–5; (7 z 56 písmen v 6:15); 6:16; 9:17,27 (3. storočie) alexandrijský text.

3. storočie – 1968 – Text Nového zákona nespomína verše 6:2–3, 15

p46 Chester Beatty II 100–150 n. l. Rímskym 5:17–6:3; 6:5–14; 8:15–25, 27–35; 8:37–9:32; 10:1–11:22; 11:24–33; 11:35–15:9; 15:11–16:27 a ďalšie časti Pavlových listov a Listu Hebrejom. (233 veršov Listu Rimanom) Publikácia The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts obsahuje na strane 192 fotografiu časti rukopisu p46. Na stranách 197–198 sa tiež uvádza, že kvalita a stichometrické značky svedčia o tom, že tento text napísal profesionálny pisár.

Prvá polovica 3. storočia – 1936 – Frederic G. Kenyon podľa publikácie „The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts“.

2. storočie, 200 n. l. – 1935 – Ulrich Wilcken podľa diela „The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts“ (Úplný text najstarších rukopisov Nového zákona).

200 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

81–96 n. l. – 1988 – Young Kyu Kim podľa diela The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts.

Okolo roku 200 n. l. – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie.

Okolo roku 200 n. l. – 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie.

Začiatok až polovica 2. storočia – 1999 – Úplný text najstarších rukopisov Nového zákona. Toto sa čiastočne zakladá na tom, že rukopis je veľmi podobný papyrusu Oxyrhynchus 8 (koniec 1. alebo začiatok 2. storočia) a papyrusu Oxyrhynchus 2337 (koniec 1. storočia).

Greenova zbierka (začiatok 3. storočia) Rímskym 9:18–21 a časť Rímskym 10

s. 113 (=Papyrus Oxyrhynchus 4498) Rímskym2:12 –13,20 (3. storočie)

Unciál 0220 (okolo roku 300 n. l.) List Rímskym4:23 –5:3; 5:8–13 (okolo roku 300 n. l.) V publikácii The Complete Text of the Earliest New Testament Manuscripts na strane 646 sa uvádza, že tento rukopis sa zhoduje s rukopisom Vaticanus vo všetkých častiach okrem Rimanom 5:1. Ďalej sa tam uvádza, že hoci sa v ňom nachádza aj Rimanom 5:8–13, je príliš poškodený na to, aby bolo možné ho rekonštruovať.

Po Prvom nicejskom koncile (325 n. l.)

Vatikánsky rukopis [B] 325–350 n. l.

Sinaiticus [Si] 340–350 n. l.

s. 10 (=Papyrus Oxyrhynchus 209) List Rímskym 1:1–7 (4. storočie). Alexandrijský text

4. storočie – 1968 – Text Nového zákona.

Starosýrčina (okolo roku 400 n. l.)

Bohairská koptská [Boh] 3./4. storočie

Fajúmska koptská [Fay] 3./4. storočie

Sahidská koptská [Sah] 3./4. storočie

Sýrska Pešitta (443–)

Efraemov Rescriptus (444 n. l.)

Alexandrinus [A] okolo roku 450 n. l.

Gotčina [Goth] 493–555 n. l.

Efraemov Rescriptus [C] 5. storočie

Arménčina [Arm] od 5. storočia

Claromontanus [D] 5./6. storočie

Etiópsky [Eth] od cca 500 n. l.

s. 26 Rímskym 1:1–16 okolo roku 600 n. l. Zhoduje sa s rukopismi Sinaiticus a Alexandrinus

okolo roku 600 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

s. 61 Rímskym 1:23, 25–27; 1 Korinťanom 1:1–2, 4–6; 5:1–3, 5–6, 9–13; Filipským 3:5–9, 12–16; Kolosenským 1:3–7, 9–13; 1. Tesalonickým 1:2–3; Títovi 3:1–5, 8–11, 14–15; Filemonovi 4–7. cca 700 n. l.

okolo roku 700 n. l. – 1968 – Text Nového zákona.

Okolo roku 700 n. l. – 1975 – Aland a kol., tretie vydanie, a 1998 – Aland a kol., štvrté revidované vydanie

s. 94 Rímskym 6:10–13, 19–22 (5./6. storočie)

s. 31 Rímskym 12:3–8 7. storočie. Zhoduje sa so Sinaiticusom

7. storočie – 1968 – Text Nového zákona.

Viac informácií o raných rukopisoch Listu Rimanom nájdete na stránke www.BibleQuery.org/Romans Manuscripts.html.